Ľudské panovanie zvážené na váhach

7. časť: Politici hľadajú utópiu

Socializmus: spoločenský systém, ktorý obhajuje štátne vlastníctvo a riadenie výrobných prostriedkov; komunisti ho považujú za prechodný stupeň medzi kapitalizmom a komunizmom; Komunizmus: spoločenský systém, ktorý obhajuje beztriednu spoločnosť, spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a životných potrieb a spravodlivé rozdeľovanie ekonomického výnosu.

GRÉCKA mytológia rozpráva o bohu menom Cronus, počas ktorého vlády sa Grécko tešilo zlatému veku. „Všetci dostávali rovnaký diel zo spoločného výnosu, nepoznali súkromné vlastníctvo a panoval nerušený mier a harmónia,“ vysvetľuje Slovník dejín ideológií. Zjavne ako žalospev nad týmto strateným zlatým vekom ten istý zdroj dodáva: „Objavili sa prvé stopy socializmu.“

Avšak na počiatku a v polovici 19. storočia sa javil socializmus ako moderné politické hnutie. Pohotovo ho prijali najmä vo Francúzsku, kde Francúzska revolúcia kruto otriasla tradičnými predstavami. Tam, ako aj v iných európskych krajinách, spôsobila priemyselná revolúcia páľčivé sociálne problémy. Ľudia dozreli pre myšlienku, že nie súkromné, ale spoločné vlastníctvo prostriedkov umožní masám, aby sa mohli spravodlivo podieľať na výsledkoch spoločnej práce.

Socializmus nie je nová myšlienka. Písali o ňom už grécki filozofi Aristoteles a Platón. Neskôr, v 16. storočí počas protestantskej reformácie požadoval beztriednu spoločnosť Thomas Müntzer, radikálny nemecký katolícky kňaz. Ale jeho názory boli protirečivé, najmä jeho volanie po revolúcii, ak je potrebná na dosiahnutie tohto cieľa. V 19. storočí učili Walesan Robert Owen, Francúz Étienne Cabet a Pierre-Joseph Proudhon a ďalší sociálni reformátori, medzi nimi mnohí význační kňazi, že socializmus je jednoducho iný názov pre kresťanstvo.

Utópie Marxa a Moreho

Ale „nik z týchto zástancov socializmu,“ hovorí spomenutý slovník, „nevyvolal takú odozvu, o akú sa pričinil Marx, a jeho spisy sa stali základným kameňom socialistického myslenia a konania.“a Marx učil, že pomocou triedneho boja postupujú dejiny krok za krokom vpred; keď sa raz nájde ideálny politický systém, dejiny v tomto zmysle skončia. Tento ideálny systém vyrieši problémy predchádzajúcich spoločností. Každý bude žiť v mieri, slobode, blahobyte, nebude potrebná vláda ani vojsko.

Toto sa nápadne podobá pomerom, ktoré v roku 1516 opísal britský štátnik Sir Thomas More vo svojej knihe Utópia. Grécke slovo pre utópiu, názov Morovho výmyslu, znamená „žiadne miesto“ (ou-topos), a možno vytváralo slovnú hračku s podobným výrazom eu-topos, znamenajúcim „dobré miesto“. Utópia, o ktorej písal More, bola vymyslenou krajinou, (žiadnym miestom), bola však ideálnou krajinou (dobrým miestom). Takto sa „utópia“ stala názvom pre „miesto ideálnej dokonalosti, obzvlášť v zákonoch, vláde a sociálnych podmienkach“. Moreho kniha bola obžalobou hospodárskych a politických pomerov, ktoré vôbec neboli ideálne pre vtedajšiu Európu, najmä Anglicko, a to neskôr prispelo k rozvoju socializmu.

Marxove teórie tiež odrážali názory nemeckého filozofa Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Podľa Slovníka dejín ideológií „bol apokalyptický, akoby náboženský charakter Marxovho socializmu dotvorený Hegelovým filozofickým preformulovaním radikálnej kresťanskej teológie“. Na tomto pozadí „radikálnej kresťanskej teológie“, vysvetľuje autor Georg Sabine, Marx vypracoval „neobyčajne mocnú morálnu výzvu podporenú akoby náboženským presvedčením. Nebolo to nič menšie ako výzva pripojiť sa k postupu civilizácie a práva.“ Socializmus bol nádejou budúcnosti; niektorí si mysleli, že možno je to predsa len kresťanstvo napredujúce k víťazstvu pod iným menom!

Cesta od kapitalizmu k utópii

Marx vydal iba prvý zväzok svojho diela Kapitál. Ďalšie dva pripravil pre vydanie a vydal jeho najbližší spolupracovník Fridrich Engels, nemecký socialistický filozof, v rokoch 1885 a 1894. Kapitál sa podujal vysvetliť historické pozadie kapitalizmu, hospodárskeho systému, ktorý bol charakteristický pre západný spôsob predstavy demokracie. Založený na voľnom trhu a konkurencii bez štátneho riadenia, vysvetľoval Marx, kapitalizmus sústreďuje vlastníctvo výrobných prostriedkov a rozdeľovanie do rúk súkromníkov a súkromných spoločností. Podľa Marxa kapitalizmus vytvára buržoáznu a robotnícku triedu, vyvoláva protichodné záujmy týchto dvoch tried, a vedie k utláčaniu robotníckej triedy. Na podporu svojich názorov použil Marx diela klasických ekonómov a dokazoval, že kapitalizmus je v skutočnosti nedemokratický, že socializmus je konečné štádium demokracie, je užitočný pre ľudí tým, že podporuje rovnoprávnosť a slobodu.

Utópia by sa dosiahla vtedy, keby proletariát povstal v revolúcii a zvrhol útlak buržoázie a nastolil Marxom nazvanú „diktatúru proletariátu“. (Pozri rámik na strane 27.) Jeho názory sa však časom zmiernili. Pripustil dva rozdielne spôsoby revolúcie: násilný spôsob a permanentnú, postupnú revolúciu. To nastolilo zaujímavú otázku.

Utópia cestou revolúcie či evolúcie?

„Komunizmus“ je odvodený z latinského slova communis, čo znamená „spoločný, patriaci všetkým“. Podobne ako socializmus, aj komunizmus tvrdí, že slobodné podnikanie spôsobuje nezamestnanosť, chudobu, monopolizáciu podnikov a konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Riešením týchto problémov je rovnomernejšie a spravodlivejšie rozdeľovanie národného dôchodku.

Ale na konci minulého storočia mali marxisti rôzne názory, ako dosiahnuť tento všeobecne uznávaný cieľ. Začiatkom 20. storočia získala prevahu tá časť socialistického hnutia, ktorá odmietala násilnú revolúciu, obhajovala činnosť vnútri parlamentného demokratického systému a vyvinula sa do toho, čo sa dnes nazýva demokratický socializmus. To je socializmus, ktorý možno nájsť v krajinách ako je Spolková republika Nemecko, Francúzsko a Británia. Tamojšie strany odmietli prakticky vo všetkých bodoch rýdzo marxistické myslenie a majú jednoducho záujem vytvoriť pre svojich občanov prosperujúci štát.

Jedným oddaným marxistom, ktorý pevne veril, že komunistickú utópiu možno dosiahnuť iba násilnou revolúciou, bol Lenin. Jeho učenie spolu s marxizmom slúžilo ako základ pre súčasný ortodoxný komunizmus. Lenin je pseudonym Vladimíra Iľjiča Uľjanova. Narodil sa v roku 1870 v krajine, ktorá je dnes Sovietskym zväzom. V roku 1889 sa stal marxistom. Po roku 1900, po exile na Sibíri, žil zväčša v západnej Európe. Keď bol zvrhnutý cársky režim, vrátil sa do Ruska, založil Ruskú komunistickú stranu a viedol boľševickú revolúciu v roku 1917. Potom sa stal čelným predstaviteľom Sovietskeho zväzu až do svojej smrti v roku 1924. Komunistickú stranu chápal ako vysoko disciplinovanú, centralizovanú skupinu revolucionárov, ktorá slúži za predvoj proletariátu. Menševici nesúhlasili. — Pozri rámik rámik na strane. 27.

Deliaca čiara medzi revolúciou a evolúciou už nie je stanovená tak presne. „Komunizmus sa rozdelil v názoroch na to, ako dosiahnuť socialistické ciele... Rozdiely medzi komunizmom a demokratickým socializmom sa podstatne zmenšili,“ poznamenáva kniha Porovnanie politických systémov: moc a politika troch svetov vydaná v roku 1978. Teraz, v deväťdesiatych rokoch, keď komunizmus prežíva drastické zmeny vo Východnej Európe, nadobudli tieto slová väčší význam.

Komunizmus znovu zavádza náboženstvo

„Potrebujeme duchovné hodnoty... Morálne hodnoty, ktoré náboženstvo vytváralo a stelesňovalo počas stáročí, môžu tiež pomôcť pri obnove našej krajiny.“ Iba málo ľudí si myslelo, že budú počuť takéto slová z úst generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Ale 31. novembra 1989 oznámil Michail Gorbačov tento dramatický obrat voči náboženstvu počas svojej návštevy v Taliansku.

Azda to podporuje teóriu, že raní kresťania boli komunistami uskutočňujúcimi nejaký druh kresťanského socializmu? Niektorí ľudia to pripúšťajú a poukazujú na Skutky 4:32, kde sa hovorí o kresťanoch v Jeruzaleme: „Mali všetko spoločné.“ Skúmanie však odhalí, že to bolo iba dočasné usporiadanie, ktoré si vyžiadali nepredvídané okolnosti, a nie stály systém „kresťanského“ socializmu. Pretože si rozdeľovali materiálne potreby láskavým spôsobom, „nikto z nich nemal núdzu“. Áno, „každému rozdeľovali podľa toho, čo potreboval“. — Skutky 4:34, 35.

„Glasnosť“ a „perestrojka“

Od posledných mesiacov roku 1989 zakúsil Sovietsky zväz a ostatné komunistické vlády východnej Európy ohromujúce politické prevraty. Vďaka politike glasnosti čiže otvorenosti všetci videli tieto zmeny. Štáty Východnej Európy žiadali ďalekosiahle reformy a do istého stupňa boli poskytnuté. Komunistickí vodcovia priznali potrebu humánnejšieho a miernejšieho systému a volali po „obrode socializmu v inej, osvietenejšej a účinnejšej forme“, ako to napísal jeden poľský ekonóm.

Hlavným spomedzi týchto vodcov bol Gorbačov, ktorý krátko po tom, čo sa dostal v roku 1985 k moci, nastolil myšlienku perestrojky (prestavby). Počas svojej návštevy v Taliansku obhajoval perestrojku ako potrebnú; bez nej nemožno čeliť požiadavkám deväťdesiatych rokov. Povedal: „Keďže socialistické krajiny nastúpili cestu radikálnych zmien, prekročili hranicu, odkiaľ už nie je možný návrat do minulosti. Avšak je nesprávne tvrdiť, ako to robia mnohí na Západe, že toto je úplné zrútenie socializmu. Naopak, znamená to, že socialistický proces bude vo svete pokračovať vo svojom predchádzajúcom vývoji v rozmanitých formách.“

Komunistiskí vodcovia preto nie sú ochotní súhlasiť s minuloročným hodnotením novinára Charlesa Krauthammera, ktorý napísal: „Večná otázka, ktorá zamestnávala každého politického filozofa od čias Platóna — Aká je najlepšia forma vlády? — bola zodpovedaná. Po niekoľkých tisícročiach, kedy bol vyskúšaný každý druh politického systému, uzatvárame toto tisícročie s pevným vedomím, že v liberálnej, pluralitnej kapitalistickej demokracii sme našli to, čo sme hľadali.“

Avšak nemecké noviny Die Zeit otvorene priznali smutný obraz, ktorý ukazuje demokraciu západného štýlu a upozornili na jej „nezamestnanosť, zneužívanie alkoholu a drog, prostitúciu, obmedzovanie sociálnych programov, zvyšovanie daní a deficity štátneho rozpočtu“, a potom sa pýtajú: „Je to skutočne dokonalá spoločnosť, ktorá navždy zvíťazila nad socializmom?“

Ako hovorí jedno príslovie, ľudia, ktorí žijú v sklených domoch, by nemali hádzať kamene. Ktorá forma nedokonalej ľudskej vlády si môže dovoliť kritizovať slabosť inej? Z faktov vyplýva, že dokonalá ľudská vláda — utópia — nejestvuje. Politici stále hľadajú „dobré miesto“. Nachádzajú však iba „žiadne miesto“.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 27]

SOCIALISTICKÁ A KOMUNISTICKÁ TERMINOLÓGIA

BOĽŠEVICI/​MENŠEVICI: Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska, založená v roku 1898, sa v roku 1903 rozštiepila na dve skupiny; boľševici, doslovne „členovia väčšiny“, pod vedením Lenina, boli za výberovú menšiu stranu s obmedzeným počtom disciplinovaných revolucionárov; menševici, „členovia menšiny“, uprednostňovali masovú stranu s väčším počtom členov uplatňujúcich demokratické metódy.

BURŽOÁZIA/​PROLETARIÁT: Marx učil, že proletariát (robotnícka trieda) premôže buržoáziu (meštiacka vrstva, vrátane majiteľov tovární), nastolí „diktatúru proletariátu“ a tak vytvorí beztriednu spoločnosť.

KOMINTERNA: Skratka pre Komunistickú internacionálu (alebo Tretiu internacionálu), organizáciu založenú Leninom v roku 1919 na podporu komunizmu. Rozpustená bola v roku 1943 a jej predchodcom bola Prvá internacionála (1864–1876), z ktorej vznikli mnohé európske socialistické skupiny, a Druhá internacionála (1888–1919), medzinárodný parlament socialistických strán.

KOMUNISTICKÝ MANIFEST: Vyhlásenie Marxa a Engelsa o základných zásadách vedeckého socializmu vydané v roku 1848, ktoré dlho slúžilo ako základ pre európske socialistické a komunistické strany.

EUROKOMUNIZMUS: Komunizmus západoeurópskych komunistických strán; bol nezávislý od sovietskeho vedenia a ochotný tvoriť vládne koalície; tvrdí, že „diktatúra proletariátu“ nie je viac potrebná

VEDECKÝ/​UTOPICKÝ SOCIALIZMUS: Výrazy, ktoré používal Marx, aby odlíšil svoje učenie domnele založené na vedeckom skúmaní dejín a pôsobenia kapitalizmu; a vyslovene utopické socialistické učenie jeho predchodcov.