Adopcia — prečo a ako?

PREČO v Británii za posledných 20 rokov počet adoptovaných detí tak prudko klesol? Boli uvedené dva dôvody: Jednak je teraz možné podstúpiť legálny potrat a jednak je čoraz prijateľnejšie byť matkou vychovávajúcou dieťa bez manžela. Byť osamelým rodičom sa teraz považuje za náročnú úlohu, ktorú však možno v modernej spoločnosti úspešne zvládnuť.

No ešte pred vyše 100 rokmi bola situácia odlišná. Keď Polly, matka Edgara Wallacea, anglického pisateľa kriminálnych románov, otehotnela so synom svojho zamestnávateľa, odišla a porodila dieťa v tajnosti. Keď mal Edgar deväť dní, pôrodná baba zariadila, aby sa o neho starala manželka Georgea Freemana, nosiča na londýnskom rybom trhu Billingsgate. Freemanovci mali už desať vlastných detí a Edgar vyrastal pod menom Dick Freeman. Polly pravidelne na svoje dieťa prispievala a otec sa o synovej existencii nikdy nedozvedel.

Keď sú dnes deti neželané, často za ne preberajú zodpovednosť štátne ustanovizne. Veľa detí sa dostáva do starostlivosti štátu, lebo potrebujú ochranu pred zneužívaním alebo sú telesne či mentálne postihnuté. Počet detí, ktoré osireli následkom hrôz vojny, a počet detí narodených v dôsledku znásilnenia ustavične vzrastá. Aj tieto deti sa dožadujú rodičovskej lásky a ochrany — jedným slovom adopcie.

Adoptovať, či nie?

Adoptovanie dieťaťa nikdy nie je jednoduché, a keď o tom uvažujete, nikdy nie je rozumné rozhodnúť sa prenáhlene. Ak vám zomrelo dieťa, azda bude najlepšie počkať, kým prekonáte šok alebo zármutok, skôr než sa definitívne rozhodnete pre adopciu. To isté môže platiť v prípade manželov, ktorým povedali, že sú neplodní.

Každé dieťa dedí jedinečné genetické vlastnosti. Rodičia sú často prekvapení sklonmi vlastných detí, ale je veľmi ťažké odhadnúť duševné a citové vlastnosti dieťaťa, ktorého rodičia nie sú známi.

Pripisujete veľkú hodnotu úspechom v štúdiu? Ak áno, ako sa budete cítiť, keď adoptované dieťa nesplní vaše očakávanie? Bude pre vás výchova duševne zaostalého alebo telesne postihnutého dieťaťa úlohou, ktorú budete môcť zvládnuť?

Vyškolený personál agentúr na sprostredkovanie adopcie alebo sociálni pracovníci sa vás na tieto veci budú pýtať, skôr než sa definitívne rozhodnete. Ich prvoradým záujmom musí byť bezpečnosť a šťastie dieťaťa.

Keď sa rozhodnete pre adopciu...

Každá krajina má na adopciu vlastné zákony a predpisy, ktoré si treba preštudovať. V Británii sú stovky spoločností sprostredkúvajúcich adopciu a obyčajne spolupracujú s miestnymi štátnymi ustanovizňami. Každá spoločnosť má vlastné predpisy.

V Británii sú mimoriadne obľúbené adopčné posedenia, na ktorých sa istý počet budúcich rodičov môže stretať s deťmi pripravenými na adopciu bez citového napätia, ktoré by mohlo sprevádzať stretnutie s jedným dieťaťom. Uvoľnená atmosféra uľahčuje budúcim rodičom povedať nie a zmenšiť tak pravdepodobnosť, že deti budú sklamané, lebo ani jedno dieťa nie je samo ako jediný stredobod pozornosti.

Vek manželov, ktorí prichádzajú do úvahy ako adoptívni rodičia, je obvykle obmedzovaný, asi na 35 alebo 40 rokov — hoci toto obmedzenie sa často týka adopcie malého dieťaťa a u väčších detí nie je nevyhnutné. Spoločnosti sprostredkúvajúce adopciu hovoria, že touto vekovou hranicou berú do úvahy očakávanú dĺžku života budúcich rodičov. Uvedomujú si však aj to, že s vekom prichádzajú cenné skúsenosti.

Pred niekoľkými rokmi si mohli adoptovať dieťa iba manželské dvojice. Dnes môžu s úspechom požiadať o adopciu určitých detí aj slobodné osoby. Nezamestnanosť a invalidita nie sú nevyhnutne dôvodmi na odmietnutie budúcich rodičov. Prvoradou otázkou je, čo môže taký vzťah poskytnúť dieťaťu.

Aj keď sa adopcia napokon uskutoční, rodičia môžu byť sústavne pozorovaní, aby sa zaistilo, že všetko prebehne hladko.

Dieťa inej rasy?

Pred tridsiatimi rokmi bolo v Británii ťažké umiestniť černošské deti adopciou v rodinách černochov, a tak sa veľa týchto detí dostalo k bielym rodičom. Od roku 1989 je štátnou politikou Británie dávať deti adoptívnym rodičom rovnakého etnického pôvodu. Predpokladá sa, že takto sa dieťa ľahšie stotožní so svojou rasou a kultúrou. To však viedlo k niektorým paradoxným situáciám.

Noviny The Sunday Times nedávno oznámili, že niektorí rodičia belosi boli „preradení do kategórie ‚čiernych‘“, aby sa im umožnilo adoptovať černošské dieťa. Nie je nezvyčajné, že bieli rodičia černošské dieťa vychovávajú, čo znamená, že sa oň dočasne starajú. Keď sa im však neskôr odoprie právo adoptovať si dieťa natrvalo, výsledkom je emocionálna trauma dieťaťa i rodičov.

Jeden škótsky manželský pár, ktorý šesť rokov vychovával dve indické deti, sa nedávno ocitol pred typickým problémom adopcie detí inej rasy. Súd povolil adopciu pod podmienkou, že rodičia vynaložia „čo najväčšie úsilie na to, aby zaistili, že deti si budú uvedomovať svoju [etnickú] príslušnosť a budú vychovávané tak, aby chápali svoj etnický pôvod a tradície“, píšu noviny The Times. V tomto prípade to adoptívni rodičia už robili. Deti sa učili pandžábsky jazyk a občas ich rodičia obliekli do domorodého odevu.

Veľa ľudí bude súhlasiť s postrehom hovorkyne britských sociálnych služieb, ktorá povedala, že adopcia detí inej rasy by mala byť umožňovaná vo väčšom meradle. „Žijeme v spoločnosti s rôznymi kultúrami,“ povedala, „a výchova a adopcia detí by to mala odzrkadľovať.“

Z cudziny?

Podľa novín The Independent je adopcia detí z cudzích krajín ‚prosperujúcim obchodom‘. Hoci správy naznačujú, že niektoré rokovania možno nie sú legálne, východná Európa je hlavným zdrojom dodávok pre Britániu.

Niektoré deti sa napríklad narodili následkom znásilnenia počas rozpadu bývalej Juhoslávie a boli opustené. Tvrdí sa, že iné by boli prišli o život potratom, keby nebolo intervencie „sprostredkovateľa detí“, ktorý prisľúbil adopciu, keď bude dieťa riadne donosené. Vlády západných krajín sú však znepokojené spôsobmi platenia, ktorými boli tieto adoptované deti získané.

Väčšie obavy vyvoláva údajné falšovanie dokladov, ktorého sa dopustili lekári v čase narodenia detí. Noviny The European uverejnili tvrdenia, že niektorým matkám na Ukrajine povedali, že sa im narodili mŕtve deti. Tvrdilo sa tiež, že tieto deti boli potom predané. Iné matky boli možno informované, že ich deti sú duševne zaostalé. Rozrušené matky sa pod takým tlakom ľahšie dajú presvedčiť, aby podpísali súhlas, že sa vzdávajú detí na adopciu. Ďalšie deti sa možno nikdy nedostali do sirotincov, kam boli poslané, ale zrejme boli dopravené do cudzích krajín.

V rozvojových krajinách sa dvíha vlna odporu. Tieto krajiny tvrdia, že bohatý Západ by mohol viac pomáhať domorodým rodinám so starostlivosťou o ich potomstvo v domácom prostredí namiesto toho, aby bral deti na adopciu do cudzieho prostredia.

Západ musí pochopiť aj dlhoročnú tradíciu veľkých rodín, ktoré sú v mnohých kultúrach základom komunity. Dieťa obyčajne nebude ukrátené o starostlivosť, keď žije v kmeňovom spoločenstve, i keby mu rodičia zomreli. Okrem najbližších členov rodiny, ako sú starí rodičia, bude širšia rodina, napríklad tety a strýkovia, dieťa považovať za vlastné a každú ponuku adopcie od cudzieho človeka môže pochopiť nesprávne a považovať ju za neprijateľné zasahovanie.a

Vybaviť adopciu nie je jednoduché. Aj keď sa napokon uskutoční, vyžiada si veľa námahy, aby bola úspešná. Ako však uvidíme, adopcia prináša aj veľa radosti.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 5]

Bude ma môj syn hľadať?

KEĎ som mala 11 rokov, moji rodičia sa rozviedli. Zúfalo som túžila po láske. Keď som chodila na strednú školu, zaplietla som sa do romantického vzťahu; to bol spôsob, ako som hľadala lásku. Potom som s hrôzou zistila, že som tehotná. Bolo to absurdné. Môj spolužiak i ja sme boli takí nezrelí. Ja som nikdy neužívala drogy, alkohol ani tabak, ale môjho priateľa nepriaznivo poznačilo obdobie, keď užíval LSD.

Radili mi, aby som podstúpila potrat, ale otec mi to vyhovoril. Nechcela som byť tehotná, no nechcela som ani zahubiť život. Keď sa mi roku 1978 narodil syn, rozhodla som sa neuviesť do rodného listu meno otca, a tak zaistiť, aby nemal prístup k synovi. Potom som súhlasila s tým, že dieťa bude hneď po narodení adoptované. Vzali mi ho hneď po narodení a dočasne ho umiestnili v dojčenskom ústave. Dokonca som ho ani nevidela. Ale neskôr som si to rozmyslela. Vzala som dieťa z dojčenského ústavu a veľmi som sa snažila vychovávať ho sama. Ale nedokázala som to a takmer som sa nervove zrútila.

Môj syn mal asi šesť mesiacov, keď bol schválený príkaz na adopciu a ja som sa musela dieťaťa vzdať. Pamätám sa, že som sa cítila, akoby ma niekto prebodol nožom. Emocionálne som zomrela. Až v posledných dvoch rokoch, keď mi v odbornej poradni pomohli, som bola schopná vybudovať si zmysluplné vzťahy. Nemôžem žialiť — môj syn nie je mŕtvy. Ale ani naňho nemôžem myslieť — nedovolila som sama sebe myslieť naňho. Bolo to hrozné.

Najviac ma zraňuje, keď ľudia vravia: „Nemohli ste svoje dieťa milovať, keď ste sa ho vzdali.“ No v mojom prípade to nie je pravda! Práve preto, že som svojho syna milovala, som sa ho vzdala. Do poslednej minúty som sa sama seba pýtala: ‚Čo to len chcem urobiť? Čo mám urobiť?‘ Nebolo východiska. Vedela som, že to jednoducho nedokážem a že dieťa by trpelo, keby som sa oň snažila starať.

V Anglicku dnes spoločnosť akceptuje rodiny s jedným rodičom — ale keď som ja porodila, vtedy to tak nebolo. Keby som sa len bola mohla o syna riadne postarať. Rady, ktoré som nedávno dostala, by azda pomohli, ale teraz je už príliš neskoro. Žije ešte môj syn? Aký chlapec z neho vyrástol? Keď majú adoptované deti 18 rokov, zákon im povoľuje vyhľadať svojich rodičov. Často sa pýtam, či ma môj syn bude hľadať. — Poslané.

[Rámček/obrázky na strane 8]

Vydarilo sa nám to

MALI sme dvoch vlastných dospievajúcich synov a boli sme spokojnou, jednotnou anglickou rodinou. Mať dcéru — a ešte odlišnej rasy — to nám nikdy neprišlo na myseľ. Potom sa v našom živote objavila Cathy. Narodila sa v Londýne (Anglicko). Bola vychovávaná ako rímskokatolíčka, ale ako malé dieťa navštívila s matkou niekoľko ráz zhromaždenie v sále Kráľovstva Jehovových svedkov. Keď však mala 10 rokov, bola umiestnená do detského domova.

Hoci to mala sťažené, predsa dokázala aj sama chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva, kde sme sa s ňou zoznámili. Cathy bola hĺbavé dieťa. Keď sme ju s manželkou v detskom domove navštívili, všimli sme si, že stena pri jej posteli je pokrytá obrázkami zvierat a scénami z prírody, na rozdiel od ostatných dievčat, ktoré si na stenu pripli obrázky populárnych hviezd.

O niečo neskôr sa mala Cathy dostaviť pred hodnotiacu komisiu, ktorá sa jej pýtala, či by rada odišla z detského domova a namiesto toho žila s nejakou rodinou. „Iba s rodinou Jehovových svedkov!“ odpovedala. Keď nám Cathy o tom rozprávala, aj to, ako odpovedala, dalo nám to podnet na zamyslenie. Mali sme voľnú izbu. Môžeme prebrať takúto zodpovednosť? Celá naša rodina sa o tom porozprávala a spolu sme sa modlili. Len oveľa neskôr sme zistili, že to je nový prístup — opýtať sa dieťaťa na jeho názor — nový pokus sociálneho odboru, experiment, ktorý sa dokumentoval.

Sociálny odbor sa o nás informoval na polícii a u nášho lekára a dostal o nás posudok. Zakrátko bolo všetko zariadené. Povedali nám, že si Cathy môžeme zobrať na skúšku, a keby sa nám nepáčila, môžeme ju poslať späť! Takej predstavy sme sa zdesili a rozhodne sme tvrdili, že to by sme nikdy neurobili. Cathy mala 13 rokov, keď sme si ju oficiálne vzali k nám domov.

Jedinečné puto lásky medzi nami všetkými aj naďalej silnie. Cathy teraz slúži ako priekopníčka (evanjelistka celým časom) vo francúzskom zbore Jehovových svedkov v severnom Londýne. V tom roku, keď odišla z domu do priekopníckej služby, nám napísala dojímavý odkaz: „Hovorí sa, že ‚rodinu si vybrať nemôžeš‘. Ja by som vám však chcela z celého srdca poďakovať, že vy ste si vybrali mňa.“

Sme takí vďační, že Cathy prišla k nám! Úsilie o to, aby sa stala členkou našej rodiny, obohatilo náš život. Vydarilo sa nám to! — Poslané.

[Obrázok]

Cathy so svojimi adoptívnymi rodičmi a nevlastnými bratmi

[Obrázok na strane 7]

Veľa detí sa dožaduje rodičovskej lásky a ochrany