Podnecovaný lojálnosťou svojej rodiny voči Bohu

Rozpráva Horst Henschel

„Teš sa, keď dostaneš tento list, lebo som vytrval až do konca. O dve hodiny budem popravený.“ To boli úvodné slová posledného listu, ktorý mi napísal otec. Dňa 10. mája 1944 bol popravený, lebo odmietol slúžiť v Hitlerovej armáde. Jeho lojálnosť voči Bohu, ako aj lojálnosť mojej matky a mojej sestry Elfriede hlboko zapôsobili na môj život.

V ROKU 1932, približne v čase, keď som sa narodil, otec začal čítať publikácie Jehovových svedkov. Medziiným videl pokrytectvo duchovenstva. A preto už nemal o cirkvi záujem.

Krátko nato, ako sa v roku 1939 začala druhá svetová vojna, otca povolali do nemeckej armády. „Podľa Biblie by som nemal ísť,“ povedal matke. „Toto zabíjanie nie je správne.“

„Zabijú ťa, ak nepôjdeš,“ odpovedala matka. „Čo bude potom s tvojou rodinou?“ A tak sa otec stal vojakom.

Neskôr sa matka, ktorá dovtedy Bibliu neštudovala, snažila spojiť s Jehovovými svedkami, čo bolo vtedy veľmi nebezpečné. Našla Doru, ktorej manžel bol pre svoju vieru v koncentračnom tábore. Dora jej dala Strážnu vežu, ale povedala: „Pamätajte, že keď gestapo (tajná polícia) zistí, že tento časopis máte odo mňa, môžu ma zabiť.“

Napokon matka dostala ďalšie publikácie Jehovových svedkov a začala si ceniť biblické pravdy, ktoré obsahovali. Po čase nás v našom dome v Meissene začal navštevovať Max Ruebsam z neďalekých Drážďan. Študoval s nami Bibliu, hoci to bolo preňho veľmi riskantné. A skutočne, krátko nato ho zatkli.

Vďaka biblickému štúdiu matka získala vieru v Jehovu a oddala mu svoj život, čo symbolizovala krstom vo vode v máji 1943. Otec a ja sme boli pokrstení o niekoľko mesiacov neskôr. Približne v tom čase bola pokrstená aj moja 20-ročná sestra Elfriede, ktorá pracovala v Drážďanoch. A tak uprostred druhej svetovej vojny sme všetci štyria oddali svoj život Jehovovi. V roku 1943 matka porodila našu najmladšiu sestru Renate.

Prenasledovaní pre svoju vieru

Skôr ako som sa dal pokrstiť, vystúpil som z Hitlerovej mládeže. Keď som odmietol zdraviť hitlerovským pozdravom, ktorý od nás každý deň v škole vyžadovali, učitelia ma bili. Ale tešilo ma vedomie, že po posilnení od rodičov som zostal verný.

Niekedy sa však stalo, že som pre telesný trest alebo zo strachu povedal „Heil Hitler!“ Vtedy som išiel domov s očami plnými sĺz a moji rodičia sa so mnou modlili, aby som bol odvážny a aby som nabudúce odolal útokom nepriateľov. Viac než raz som zo strachu cúvol pred konaním toho, čo bolo správne, ale Jehova ma nikdy neopustil.

Jedného dňa prišlo gestapo a prehľadalo náš dom. „Ste Jehovova svedkyňa?“ spýtal sa mamy agent gestapa. Ešte stále si dokážem živo predstaviť, ako sa opiera o zárubňu dverí a pevne hovorí: „Áno“ — hoci vedela, že to znamená, že ju napokon zatknú.

O dva týždne, práve keď sa mama venovala Renate, ktorá ešte nemala ani rok, ju prišlo gestapo zatknúť. Namietala: „Práve kŕmim dieťa!“ No žena, ktorá prišla s policajtom, jej zobrala dieťatko z rúk a prikázala: „Pripravte sa! Musíte odísť.“ Pre matku to určite nebolo ľahké.

Keďže otec ešte nebol zatknutý, staral sa o mňa a o sestričku on. Keď som jedného rána, asi dva týždne po tom, čo zobrali matku, odchádzal do školy, pevne som otca objal. V ten deň otca zatkli, lebo odmietol vrátiť sa do služby v armáde. A tak keď som v to popoludnie prišiel domov, bol preč, a ja som ho nikdy viac nevidel.

Spolu so sestričkou sme boli zverení do výchovy mojim starým rodičom a ďalším príbuzným, ktorí boli proti Jehovovým svedkom a niektorí boli členmi nacistickej strany. Nedovolili mi čítať Bibliu. Ale ja som si ju tajne zaobstaral od pani susedy a čítal som si ju. A takisto som si kľakal k postieľke mojej sestričky a modlil som sa.

Medzitým moja sestra Elfriede vytrvávala v skúškach viery. Odmietla zostať pracovať v továrni v Drážďanoch, ktorá vyrábala muníciu, a podarilo sa jej získať iné zamestnanie — starala sa o parky a záhrady v Meissene. Keď si chodila do kancelárie po výplatu, odmietala zdraviť „Heil Hitler!“ Po čase ju zatkli a uväznili.

Žiaľ, Elfriede ochorela na záškrt a šarlach a zomrela niekoľko týždňov po tom, čo bola uväznená. Mala len 21 rokov. V jednom zo svojich posledných listov citovala Lukáša 17:10: „Keď učiníte všetko, čo vám bolo nariadené, hovorte: Neužitoční sluhovia sme, učinili sme, čo sme boli povinní učiniť.“ Jej lojálnosť voči Bohu je pre mňa stále posilňujúcou pomocou. — Kolosanom 4:11.

Otcova skúška

Keď bol otec vo väzení, môj starý otec — otec mojej matky — ho navštívil a snažil sa ho presvedčiť, aby zmenil svoj postoj. Otca priviedli k nemu v putách, ktoré mal na rukách i na nohách. Pevne odmietol návrh, aby kvôli svojim deťom nastúpil vojenskú službu. Jeden z väzenských strážcov starému otcovi povedal: „Keby mal tento muž desať detí, aj tak by nekonal inak.“

Starý otec sa vrátil domov veľmi nahnevaný. „Ten kriminálnik!“ kričal. „Ten naničhodník! Ako môže opustiť svoje vlastné deti?“ Hoci sa starý otec hneval, ja som bol šťastný, keď som sa dozvedel, že otec zostáva pevný.

Nakoniec otca odsúdili na smrť a bol sťatý. O nejaký čas som dostal jeho posledný list. Keďže nevedel, kde je uväznená matka, napísal mne. Išiel som do svojej spálne v podkroví a prečítal som si tie úvodné slová, ktoré boli citované na začiatku tohto článku. Bol som smutný a plakal som, ale bol som rád, keď som sa dozvedel, že zostal Jehovovi verný.

Matkin žiaľ

Matku poslali do väznice na juhu Nemecka, kde čakala na súd. Jedného dňa prišiel do jej cely strážnik a priateľsky jej povedal, aby zostala sedieť. Ale matka vstala a povedala: „Viem, že môjho manžela zabili.“ Neskôr jej poslali jeho oblečenie postriekané krvou; tiché svedectvo múk, ktoré si pred smrťou vytrpel.

Inokedy matku zavolali do kancelárie väznice a stroho jej povedali: „Vaša dcéra zomrela vo väznici. Ako chcete, aby sme ju pochovali?“ Tento oznam bol taký náhly a nečakaný, že matka najskôr nevedela, čo má povedať. Ale pevná viera v Jehovu jej pomohla.

Moji príbuzní sa o mňa a o sestru vo všeobecnosti dobre starali. Zaobchádzali s nami veľmi láskavo. Jeden z príbuzných dokonca zašiel za mojimi učiteľmi a požiadal ich, aby mali so mnou trpezlivosť. A tak aj učitelia boli veľmi priateľskí a netrestali ma, keď som ich nepozdravil „Heil Hitler!“ Ale všetku túto láskavosť mi prejavovali preto, aby ma odviedli od môjho presvedčenia založeného na Biblii. A, žiaľ, mali istý úspech.

Len niekoľko mesiacov predtým, ako sa v máji 1945 skončila vojna, som sa dobrovoľne zapojil do niektorých aktivít nacistického mládežníckeho hnutia. Napísal som o tom matke a ona z mojich listov nadobudla dojem, že som sa vzdal svojho cieľa slúžiť Jehovovi. Neskôr povedala, že bola viac zdrvená z týchto listov, než keď sa dopočula o otcovej a Elfriedinej smrti.

Krátko nato sa vojna skončila a matka sa vrátila z väzenia. S jej pomocou som opäť získal duchovnú rovnováhu.

Začiatok služby celým časom

Koncom roku 1949, štyri roky po skončení druhej svetovej vojny, jeden cestujúci dozorca rozoberal biblický text z Malachiáša 3:10: „‚Prineste všetky desiatky do zásobárne, nech je v mojom dome potrava; a vyskúšajte ma, prosím, v tomto,‘ povedal Jehova vojsk.“ Podnietilo ma to vyplniť prihlášku do kazateľskej služby celým časom. A tak som sa 1. januára 1950 stal priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom. Neskôr som sa presťahoval do Sprembergu, kde bola väčšia potreba priekopníkov.

V auguste toho roku som dostal pozvanie slúžiť v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Magdeburgu vo východnom Nemecku. No už dva dni po mojom príchode, 31. augusta, pribehli na náš pozemok policajti a tvrdili, že sa tam ukrývajú kriminálnici. Väčšina svedkov bola zatknutá a uväznená, ale mne sa podarilo uniknúť a odcestovať do Západného Berlína, kde bola kancelária spoločnosti Watch Tower. Tam som vyrozprával, čo sa stalo v Magdeburgu. Povedali mi, že v tom istom čase boli zatknutí mnohí svedkovia v celom Východnom Nemecku. Dozvedel som sa, že mňa polícia hľadala v Sprembergu!

Zatknutie a uväznenie

Dostal som pridelenie do priekopníckej služby vo východnom Berlíne. O niekoľko mesiacov, keď som ako kuriér niesol biblickú literatúru zo Západného Berlína do Východného Nemecka, ma zatkli a vzali do mesta Cottbus, kde sa konal súdny proces a odsúdili ma na 12 rokov väzenia.

Medziiným som bol obžalovaný, že som vojnový štváč. Pri procese som vo svojich posledných slovách povedal: „Ako môžem byť ja, Jehovov svedok, odsúdený za vojnové štváčstvo, keď môj otec odmietol zúčastniť sa na vojne, pretože bol Jehovov svedok, a za to bol sťatý?“ Lenže tých ľudí pravda nezaujímala.

V devätnástich rokoch mi nebolo ľahko pri pomyslení na to, že budem 12 rokov vo väzení. Vedel som však, že mnohí ďalší dostali podobný rozsudok. Správa väznice niekedy svedkov od seba oddeľovala; vtedy sme o biblickej pravde hovorili s inými spoluväzňami a niektorí z nich sa stali svedkami.

Inokedy nás svedkov držali v tom istom bloku ciel. Vtedy sme sa sústredili na to, aby sme sa lepšie naučili niečo z Biblie. Učili sme sa naspamäť celé kapitoly z Biblie, a dokonca sme sa snažili zapamätať si celé biblické knihy. Stanovovali sme si určité ciele, ktoré sa týkali toho, čo budeme každý deň robiť a čo sa budeme učiť. Niekedy sme boli takí zaneprázdnení, že sme jeden druhému hovorili: „Nemáme čas,“ hoci sme celý deň trávili v celách a nemali sme pridelenú žiadnu prácu!

Vypočúvania tajnou políciou mohli byť vyčerpávajúce. Mohli nás vypočúvať celý deň a celú noc a toto vypočúvanie mohli sprevádzať všemožné hrozby. Raz som bol veľmi unavený a skľúčený, aj modliť sa bolo pre mňa ťažké. Po dvoch alebo troch dňoch som bez akéhokoľvek konkrétneho dôvodu zložil zo steny v cele tvrdý papier, na ktorom bol napísaný väzenský poriadok. Keď som ho otočil, videl som tam niečo napísané rukou. Pridržal som si to pri tej troche svetla, ktoré v cele bolo, a uvidel som tieto slová: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo“ a „svojich verných budem chrániť ako zreničku v oku“. Tieto slová sú teraz použité v piesni číslo 27 v spevníku Jehovových svedkov!

Zrejme bol v tej cele iný brat v podobnej situácii a Jehova Boh ho posilnil. Ihneď som opäť získal duchovnú silu a ďakoval som Jehovovi za toto povzbudenie. Na túto skúsenosť nechcem nikdy zabudnúť, lebo ma naučila, že i keď niečo nedokážem vlastnou silou, s pomocou Jehovu Boha nie je nič nemožné.

Keďže matka sa presťahovala do Západného Nemecka, nemala so mnou v tom čase nijaký kontakt. Bola tu však Hanna, ktorá vyrástla v tom istom zbore ako ja a ktorá mala veľmi blízky vzťah k našej rodine. Počas všetkých tých rokov, keď som bol vo väzení, ma navštevovala, písala mi povzbudzujúce listy a posielala mi cenné balíky s jedlom. Keď som vo väzení strávil 6 rokov z pôvodných dvanástich, bol som v roku 1957 prepustený a oženil som sa s ňou.

Hanna verne slúži v našich rôznych prideleniach po mojom boku ako moja drahá manželka a vždy ma veľmi podporuje. To, čo pre mňa robí pri našej službe celým časom, je niečo, čo jej môže splatiť len Jehova Boh.

Služba po vyjdení z väzenia

Spolu s Hannou sme našu službu celým časom začali v kancelárii, ktorú vtedy mala spoločnosť Watch Tower v Západnom Berlíne. Bol som pridelený robiť stavebné práce ako tesár. Neskôr sme spolu začali priekopnícku službu v Západnom Berlíne.

Willi Pohl, ktorý vtedy dozeral na našu prácu v Západnom Berlíne, ma povzbudil, aby som sa ďalej učil angličtinu. „Nemám čas,“ odpovedal som. Aký som však šťastný, že som sa poslušne ďalej učil angličtinu! Vďaka tomu som bol v roku 1962 pozvaný do desaťmesačného kurzu 37. triedy školy Gileád v Brooklyne v New Yorku. Po mojom návrate do Nemecka dňa 2. decembra 1962 sme s Hannou strávili 16 rokov v krajskom diele a navštevovali sme zbory v celom Nemecku. Potom, v roku 1978, sme boli pozvaní slúžiť v kancelárii odbočky vo Wiesbadene. Keď sa v polovici osemdesiatych rokov odbočka presťahovala do nových veľkých budov v Selters, slúžili sme v tejto nádhernej odbočke niekoľko rokov.

Cenná výsada služby

V roku 1989 sa stalo čosi úplne neočakávané — padol berlínsky múr a svedkovia v krajinách východnej Európy sa začali tešiť zo slobody uctievania. V roku 1992 sme boli s Hannou pozvaní do Ľvova na Ukrajine, aby sme poskytli pomoc pri rýchlom raste hlásateľov Kráľovstva v tej oblasti.

Nasledujúci rok sme boli požiadaní, aby sme pomohli pri organizovaní diela Kráľovstva v Rusku. V Solnečnom, dedine vzdialenej asi 40 kilometrov od Sankt Peterburgu, bola zriadená odbočka, aby sa starala o kazateľské dielo v celom Rusku a vo väčšine ostatných republík bývalého Sovietskeho zväzu. Keď sme tam prišli, bola už začatá výstavba obytných budov, ako aj veľkého komplexu kancelárií a skladovacích priestorov.

Počas zasvätenia budov našej novej odbočky dňa 21. júna 1997 sme mali nesmiernu radosť. V Solnečnom sa na mimoriadnom programe zhromaždilo spolu 1492 ľudí zo 42 krajín. Nasledujúci deň sa vyše 8400 ľudí zhromaždilo na štadióne Petrovskij v Sankt Peterburgu, kde boli uvedené vrcholné myšlienky z programu zasvätenia, ako aj povzbudzujúce správy návštevníkov z iných krajín.

Z akého úžasného vzrastu sa tešíme v 15 republikách bývalého Sovietskeho zväzu! V roku 1946 kázalo na tomto území asi 4800 hlásateľov Kráľovstva. Za necelých 40 rokov, do roku 1985, tento počet vzrástol na 26 905. Dnes je v desiatich republikách bývalého Sovietskeho zväzu, o ktoré sa stará naša kancelária odbočky tu v Solnečnom, vyše 125 000 hlásateľov Kráľovstva a vyše 100 000 zvestovateľov káže v piatich ďalších bývalých sovietskych republikách! Akí sme boli vzrušení, keď sme sa dozvedeli, že minulý rok v marci sa v 15 bývalých sovietskych republikách zúčastnilo Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti vyše 600 000 ľudí!

Žasnem, keď vidím, ako veľkolepo Jehova Boh riadi zhromažďovanie a organizovanie svojho ľudu v týchto „posledných dňoch“. (2. Timotejovi 3:1) Ako hovorí žalmista v Biblii, Jehova dáva svojim služobníkom pochopenie, poučuje ich o ceste, po ktorej by mali ísť, a radí im s okom upretým na nich. (Žalm 32:8) Považujem za výsadu, že patrím do medzinárodnej organizácie Jehovovho ľudu!

[Obrázok na strane 13]

S mojimi dvoma sestrami v roku 1943

[Obrázok na strane 14]

Otec bol sťatý

[Obrázok na strane 14]

Matka mi pomohla opäť získať duchovnú rovnováhu

[Obrázok na strane 15]

S manželkou Hannou

[Obrázok na strane 16]

Počas prejavu zasvätenia v sále Kráľovstva v ruskej odbočke

[Obrázky na strane 17]

Nádvorie a okná jedálne našej novej odbočky v Rusku