Jehovovo požehnanie ma obohatilo
Rozpráva Elsie Meynbergová
„JEHOVOVO požehnanie — je to, čo obohacuje a on k nemu nepridáva žiadnu bolesť.“ (Príslovia 10:22) Osobne som vyskúšala pravdivosť tohto biblického príslovia. Dovoľte mi, aby som vám o tom porozprávala.
Keď som mala šesť rokov, počúvala som matkine rozhovory s učiteľom Biblie, ktorý nás navštevoval, a všímala som si, ako je matka nadšená tým, čo sa učí. Raz za chladnej zimnej noci som zišla dole pre pohár vody a našla som matku čítať pri otvorených dvierkach rúry. Namiesto očakávaného pokarhania ma objala a vysvetlila mi, že Božie meno je Jehova. Z vrúcnosti jej hlasu som vycítila, že to, čo sa učí, je pre ňu veľmi dôležité.
Po niekoľkých ďalších rozhovoroch s učiteľom Biblie sa matka vybrala oznamovať susedom dobré posolstvo. Ale nie všade ju dobre prijali. Bývali sme na kanadskej dedine blízko Beatty, Saskatchewan. Susedia boli väčšinou naši príbuzní, tvrdí luteráni alebo evanjelici. Ale aj tak ich matka stále navštevovala.
Pozerala som sa cez zamrznuté okná, ako matka zápasí s koňmi, keď ich vyvádza zo stodoly; vedela som, že nie je zvyknutá zapriahať. Inokedy odchádzala na zhromaždenia alebo do zvestovateľskej služby, hoci sa otec hneval. Nesúhlasil s matkinou novou vierou. Ale ona bola rozhodnutá. Vždy sa vracala vnútorne šťastná, čo bolo všetkým jasné. “Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje“, vravievala. V duchu som sa pýtala, čo tým myslí. Hoci som mala iba šesť rokov, tiež som chcela slúžiť Jehovovi.
Raz som bola s otcom na streche, kde opravoval šindle. Mamička a moja sestra Eileen odchádzali s celou skupinou vo Forde T, aby sa zúčastnili na „informačnom pochode“. Chystali sa ísť cez mesto s plagátmi oznamujúcimi biblickú prednášku.
„Ty nikdy nebudeš taký blázon, že?“ opýtal sa ma otec. Ale hoci som sa veľmi rada šplhala, oveľa radšej by som bola v tom informačnom pochode ako na streche. Avšak povedali, že som na nosenie plagátov ešte malá.
Vyrovnávame sa so zákazom
Konečne nastala prvá príležitosť zúčastniť sa na zvestovaní kráľovstva. Bolo to v novembri 1940. Bola som vzrušená. Pretože zvestovateľské dielo Jehovových svedkov bolo vtedy v Kanade zakázané, chodili sme v noci a nechávali pri každých dverách brožúru Koniec nacizmu.
Keď som mala deväť rokov, rozhodla som sa oddať svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť. Z dôvodu prenasledovania nám nepovedali, kde bude zhromaždenie, ale odviedli nás na miesto v lese, kde veľká skupina svedkov robila „piknik“. S mojou staršou sestrou Eleanor sme boli medzi mnohými tými, ktorí boli pokrstení v studenej vode blízkeho jazera.
Vyučovanie v škole sa začínalo zdravením zástavy a spevom štátnej hymny. Napriek obviňujúcim pohľadom svojich spolužiakov sme to úctivo odmietali robiť, lebo sme vedeli, čo Biblia učí o modlárstve. (Daniel, 3. kapitola) Moja sesternica Elaine Youngová, takisto svedkyňa, musela chodiť do školy 6 kilometrov, ale každý deň ju posielali preč, lebo nezdravila zástavu. Potom išla späť domov. Robila to pol školského roka, aby nemala absencie a neprepadla.
Keď som skončila školu, pracovala som v banke. Ale skúška prišla, keď mi zamietli žiadosť o účasť na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v New Yorku v roku 1950. Mala som nasporených trochu peňazí, a tak som sa rozhodla odísť a začať slúžiť celým časom. Presťahovali sme sa teda s Elaine do mesta Regina. „Do jari príde domov prosiť“, podpichovali niektorí. Ale podarilo sa mi dostať miesto slúžky na čiastočný úväzok. Bohatstvo Jehovovho požehnania mi pomohlo zostať odvtedy v službe celým časom.
Dosahujeme svoj cieľ
V roku 1955 nás s Elaine čakalo vzrušujúce prekvapenie; pozvali nás do 26. triedy Gileád a neskôr sme dostali pridelenie do juhoamerickej Bolívie. V celej krajine bolo vtedy len asi 160 svedkov. Išli sme do Tarije, aby sme sa vo svojom prvom pridelení pripojili k dvom iným misionárom.
Tarija bola krásne mesto. Bolo veľmi zaujímavé vidieť ženy v ich tradičnom oblečení, ako nosia bremená na hlave. Ľudia boli príjemní a nikdy nám nepovedali, že nemajú záujem. Zrejme si mysleli, že je zdvorilejšie pozvať nás v čase, keď vedeli, že nebudú doma. Chvíľu nám trvalo, kým sme si na to zvykli.
Raz sme sa rozprávali s nejakým mužom pri dverách. V tom zastavil džíp, z ktorého vyskočil rozzúrený kňaz, celý červený. „Ak sa s týmito dievčatami neprestanete rozprávať, budete exkomunikovaný!“ zareval na muža. Otočil sa k nám a pohrozil: „Nemáte právo kázať. Ak neprestanete, podnikneme ďalšie kroky!“ To už vyšlo veľa susedov, ktorí sa začali prizerať. Nedali sme sa vyrušiť a rozšírili sme medzi zvedavcami veľa kníh a Biblií!
Po dvoch rokoch v tomto peknom údolí, kde sa darí broskyniam, arašidom a viniču, sme spočiatku nemali radosť z pridelenia do Potosí, veľmi studeného banského mesta vo výške 4 000 metrov nad morom. Boli sme síce zvyknuté na mrazivé kanadské zimy, ale rozdiel bol v tom, že v Potosí nemali v domácnostiach kúrenie. Ale bolo tam vrúcne spoločenstvo kresťanského zboru, kým v Tariji zbor ešte nevznikol.
Otvárame nové územie
Potom nás s Elaine pridelili do Villamontes, aby sme tam začali so zvestovateľským dielom. Nákladné auto, ktorým sme išli, bolo naložené pašovaným cukrom. Vodič preto vyšiel až po zotmení, aby sa vyhol problémom s políciou na colnici. Veľmi sme ľutovali, že sme si nezobrali baterku, keď sa vedľa nás pod plachtou naraz niečo pohlo. Bol to vodičov pomocník.
O piatej ráno sme zastavili. Vyplazili sme sa von priotrávené výfukovými plynmi a zasypané prachom. Cestu zavalila lavína zeminy. Po štyroch hodinách ťažkej práce majiteľ nechal pomocníka, aby prešiel autom po úzkej rímse, ktorú vyčistili. Majiteľ auta sa ani nechcel pozerať, ako sa voz šmýka po hrane a vonkajšie z dvojitých kolies sa točí vo vzduchu nad obrovskou priepasťou. Prešli sme s Elaine pešo. Keď sme pokračovali v ceste nákladným autom do Villamontes, zákruty v horských priesmykoch boli také úzke, že vodič musel viackrát cúvať a manévrovať v nich. Prišli sme tam po tridsiatich piatich vyčerpávajúcich hodinách.
Pre Elaine a mňa to bola nová skúsenosť. Boli sme odkázané len na seba. Aj tropický hmyz bol pre nás nový. Padali na nás veľké chrobáky s tvrdými krovkami, ktoré narážali do lampy nad našimi hlavami. Bolestivo nás štípali malé mušky a spôsobovali nám opuchliny, ktoré svrbeli a z ktorých vytekala číra tekutina. Prvú noc v našom novom domove som vyšla von na záchod pri dome, ale keď som rozsvietila baterku, celá dlážka sa hemžila švábmi. Jašterice utekali a z kútov na mňa civeli veľké oči ropúch. Rozhodla som sa, že vydržím do rána.
Raz sme si zase mysleli, že si odpočinieme pri rieke na dreve, ktoré sme tam videli. Ale rozhodli sme sa, že najprv vykonáme jednu dodatočnú návštevu v blízkosti. Keď sme sa vrátili, drevo bolo preč a vzrušení okoloidúci nám rozprávali, že tam ležal mohutný had. Som rada, že sme si na to „drevo“ nesadli!
Vo Villamontes sa nám najviac páčili večerné návštevy u ľudí. Nachádzali sme ich vonku na chodníku v prútených kreslách, popíjajúcich bylinkový čaj maté. Strávili sme v tomto prostredí veľa pekných hodín rozhovormi s ľuďmi o sľuboch kráľovstva. Ťažšie časy nastali, keď sa Elaine vydala a ja som bola pridelená do Vallegrande s novou partnerkou.
Ako na Divokom západe
Do Vallegrande to bola ďalšia vyčerpávajúca trojdenná cesta, ale teraz som išla sama. Zdalo sa, že úzke prašné cesty sa točia donekonečna divočinou. Ale nakoniec som prišla, práve keď zapadalo slnko. Autobus vyrušil z pokoja mestečko, kde boli kone bežnejšie ako motorové vozidlá. Ľudia sa pozerali spod striešok, ktoré vyčnievali nad chodníkmi a boli podopreté stĺpmi. Niektorí muži opretí o stĺpy mali opasky s revolvermi. Skoro všetci chodili v čiernom. Napadlo ma: „Je to tu celkom ako na Divokom západe!“
A bolo to tak. Spory sa riešili streľbou. Napriek tomu, že mestečko malo iba desaťtisíc obyvateľov, vraždy a násilie boli bežné. Obyvateľstvo ovládal gang, ktorý sa zmocnil colnice pri vjazde do mesta. Členovia gangu si zarábali tak, že zastavovali autobusy a vylupovali ich. Aj roľníci boli olupovaní, keď prinášali svoju úrodu do mesta. Mladé dievčatá znásilňovali pred očami rodičov pod namierenou puškou. Matky nepúšťali dcéry samé ani do obchodu na rohu.
Predstavte si, ako sme sa asi cítili, keď raz prišiel do sály kráľovstva vodca gangu. Bol opitý. Krajský dozorca, ktorý mal preslov, zbledol. „Ja verím!“ zareval vodca gangu a udrel do operadla na lavici takou silou, že prasklo. Potom chytil cestujúceho dozorcu. Ale rýchlo sa upokojil a jeho bývalý kamarát zo školy, ktorý bol medzi poslucháčmi, ho odviedol.
Nakoniec vyzval jeden generál vodcu gangu na súboj. Nechal vystaviť na námestí mŕtveho psa s nápisom: „Zmizni z mesta, lebo sa ti stane to isté.“ Lupič odišiel a pomery vo Vallegrande sa zlepšili.
Niekedy sme cestovali až dvanásť hodín na koni, aby sme zvestovali v odľahlých dedinách. V jednej dedine nás pohostinne prijal učiteľ, ktorý sa neskôr stal Jehovovým svedkom. Raz som si požičala mulicu, aby som tam zašla, ale vždy keď prechádzala okolo domu svojho bývalého pána, zamierila tam a museli nás znova odviesť na cestu.
Ťažkosti — ale stále som bohatá
Ako veľa iných misionárov som zistila aj ja, že najväčším problémom nebývajú horúčavy ani hmyz, chlad ani výška, ba ani choroby a chudoba. Skôr sú to povahové nezhody. „Prečo sú takéto ťažkosti v Jehovovej organizácii?“ pýtala som sa, a dokonca som zapochybovala o tom, že Jehova ma obohacuje požehnaním. Ale potom som si spomenula na text o Jehovovom požehnaní v Prísloviach 10:22. Druhá časť verša hovorí: „A on k nemu nepridáva žiadnu bolesť.“ Z týchto ťažkostí by sme teda nemali obviňovať Jehovu. Uvedomila som si, že sú súčasťou toho, čo sme zdedili po Adamovi a čo opisuje Pavol v Rimanom 8:22: „Celé tvorstvo ešte stále spolu stená a spolu trpí v bolesti.“
Písala som si s Walterom Meynbergom z kanadského bételu, a keď som bola v roku 1966 v Kanade na dovolenke, vzali sme sa. Boli sme pridelení do hlavného mesta Bolívie La Paz. Bolo veľkým požehnaním vidieť, ako tu pribúdajú zbory. Keď som prišla do Bolívie, bol tu len jeden zbor a teraz ich tu je dvadsaťštyri. V iných mestách krajiny to bolo podobné. Áno, skupina asi 160 zvestovateľov, ktorí zvestovali v Bolívii dobré posolstvo, keď som prvýkrát prišla v roku 1955, sa rozrástla na 7 000!
Rozhodný príklad, ktorý kedysi dala moja matka, spôsobil, že vyše desať členov našej najužšej rodiny slúži celým časom. Mám radosť, že môj otec sa stal oddaným svedkom a že sa dalo pokrstiť vyše tridsať osôb, s ktorými som mala prednosť študovať Bibliu. Nie je to bohatstvo? Verím, že áno. Naozaj — ‚Jehovovo požehnanie ma obohatilo‘.