Jehovova cesta je tou najlepšou životnou cestou

ROZPRÁVA ERKKI KANKAANPÄÄ

UŽ OD detstva bolo mojím cieľom slúžiť vo fínskej odbočke Jehovových svedkov čiže v bételi, ako sa odbočka tiež nazýva. A tak keď sa ma v lete roku 1941 cestujúci dozorca spýtal, aké plány mám do budúcnosti, odpovedal som: „Vždy som chcel ísť do bételu.“

„Mal by si sa tých snov radšej vzdať; nikdy nebudeš pozvaný,“ povedal. Najprv som bol veľmi sklamaný, ale potom som sa rozhodol nechať to jednoducho v Jehovových rukách. O niekoľko mesiacov neskôr som dostal pozvanie slúžiť v bételi.

Keď som jedného veľmi chladného, jasného novembrového dňa roku 1941 zazvonil pri dverách kancelárie odbočky v Helsinkách, bol som plachým, 17-ročným vidieckym chlapcom. Čoskoro ma privítal Kaarlo Harteva, dozorca odbočky. V tom čase mala odbočka dohľad nad 1 135 svedkami vo Fínsku.

Kresťanské dedičstvo

V roku 1914 dostal môj otec výtlačok publikácie Spoločnosti Strážna veža Božský plán vekov. Čoskoro však vypukla prvá svetová vojna a on sa k čítaniu publikácie nedostal.

Boj Fínska za národnú nezávislosť vyvolal problémy. Sformovali sa dve mocné skupiny — Bieli a Červení. Bieli zastupovali kapitalistov a strednú vrstvu, zatiaľ čo Červení zastupovali robotníkov. Môj otec sa snažil byť neutrálny, zostávajúc úplne mimo oboch týchto skupín. Avšak u oboch bol na zozname podozrivých.

Nakoniec sa stalo, že otec bol dvakrát odsúdený na smrť, najprv Bielymi a potom Červenými. Raz, keď bol zabitý istý muž a vraha sa nepodarilo zadržať, bolo odsúdených na smrť desať mladých mužov — a medzi nimi aj môj otec. Jeden z učiteľov môjho otca, ktorý bol členom poroty, odporučil jeho oslobodenie, a on bol prepustený. Ostatní deviati mladíci boli popravení.

V druhom prípade bol otec opäť oslobodený spod rozsudku smrti. Po tom všetkom sa rozhodol odísť pod zem, a to doslovne! Spolu so svojím bratom si vykopali zemľanku, kde žili, až kým sa vojna neskončila. Ich mladší brat im zaobstarával jedlo a nápoje, aby sa udržali pri živote.

Po skončení vojny v roku 1918 sa otec oženil a postavil si dom neďaleko tejto zemľanky. Neskôr som sa s ňou dobre zoznámil, pretože mi slúžila pri hrách. Otec mi povedal, že keď bol ukrytý tam pod zemou, veľa sa modlil. Sľúbil Bohu, že keď sa niekedy dozvie, ako mu slúžiť, bude to robiť.

Krátko po svadbe si chcel otec zobrať so sebou na služobnú cestu niečo na čítanie. V podkroví našiel knihu Božský plán vekov, ktorú si kúpil už pred rokmi. Otvoril ju pri kapitole „Jehovov deň“ a prečítal si ju. Stále si hovoril: ‚Toto je pravda, toto je pravda.‘ Schádzajúc z podkrovia, povedal mojej matke: „Našiel som pravé náboženstvo.“

Otec začal takmer okamžite zvestovať iným to, čo sa dozvedal; najprv rozprával svojim príbuzným a susedom. Potom začal verejne prednášať. Čoskoro sa k nemu pripojili ďalší ľudia z okolia. Potom, čo sa otec dostal do kontaktu s bádateľmi Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia nazývaní, dal sa v roku 1923 pokrstiť. Keď sme sa narodili my, deti — boli sme nakoniec štyri —, otec nezanedbával naše poučovanie. Len čo bol vytvorený zbor, vyžadovalo sa od nás, aby sme navštevovali každé zhromaždenie.

Prvé spomienky

Jedna z mojich prvých spomienok sa viaže na zjazd, ktorý bol usporiadaný v našom domovskom zbore v roku 1929, keď som mal päť rokov. Zhromaždilo sa mnoho ľudí z okolitých zborov a bol prítomný aj zástupca kancelárie odbočky. V tých dňoch bolo zvykom, aspoň vo Fínsku, žehnať na zjazdoch deti. A tak brat z bételu požehnal deti, tak ako to robil Ježiš počas svojej služby. Na to som nikdy nezabudol. — Marek 10:16.

Inou spomienkou z tej doby je prijatie mena Jehovovi svedkovia v roku 1931. Môj otec, uvedomujúc si dôležitosť tejto udalosti, slávnostne prečítal zboru oznámenie o našom novom mene.

Pokiaľ mi len siaha pamäť, vždy som sprevádzal otca vo zvestovateľskej službe. Spočiatku som ho iba počúval, ale napokon som zvestoval aj ja. Keď nás v roku 1935 navštívil cestujúci dozorca, pochodil som po všetkých našich susedoch a pozval som ich, aby sa zúčastnili zhromaždenia. Ponúkol som im aj brožúrky a niektorí ich prijali.

Škola a dôležité rozhodnutie

My štyria sme boli jediné deti v škole, ktoré mali rodičov svedkov, a často sme boli predmetom posmechu, pretože sme sa nepripájali k iným mladým v správaní, ktoré nebolo kresťanské. Hoci sa ma spolužiaci pokúšali zlákať na fajčenie, nikdy sa im to nepodarilo. Posmešne nás volali russelliti (Russell bol prvý prezident Spoločnosti Strážna veža) alebo hartevaliti (Harteva bol vtedy dozorca fínskej odbočky). Som šťastný, že niektorí mladí, ktorí sa z nás kedysi vysmievali, sa nakoniec stali svedkami.

Môj učiteľ ma povzbudzoval, aby som ďalej študoval, a po istý čas som uvažoval o tom, že sa stanem inžinierom. Ale potom sa na jar roku 1939 konal zjazd Jehovových svedkov v Pori, a ten znamenal obrat v mojom živote. Na tomto zjazde sme sa spolu s mojím mladším bratom Tuomom oddali Jehovovi a symbolizovali to krstom vo vode, ktorý sa konal 28. mája 1939. Potom začiatkom septembra vypukla druhá svetová vojna.

Pomery v Európe sa dramaticky zmenili. Situácia medzi Fínskom a Sovietskym zväzom sa stala kritickou. Môj otec zdôrazňoval, že Armagedon sa približuje, a povzbudzoval nás k priekopníckej službe. Preto sme spolu s mojím bratom začali v decembri roku 1940 slúžiť ako priekopníci v severnom Fínsku.

Priekopnícka služba a služba v bételi

Keď sme pôsobili ako priekopníci, väčšinu času sme bývali u Yrjö Kallia. Bol to brat, ktorý sa asi 30 rokov predtým v Pensylvánii v Spojených štátoch stal bádateľom Biblie. Yrjö bol výnimočne dobrosrdečný človek a robil, čo mohol, aby nám vytvoril príjemné prostredie. Jeho telesný brat Kyösti Kallio bol od roku 1937 do roku 1940 fínskym prezidentom. Yrjö nám hovoril, že vydal svojmu bratovi dôkladné svedectvo a vysvetlil mu, že len Božie Kráľovstvo môže priniesť dobrú vládu a trvalý celosvetový mier.

Ako plynul čas, moja túžba stať sa členom rodiny bétel rástla. Som šťastný, že napriek upozorneniu cestujúceho dozorcu, aby som si nerobil veľké nádeje, moja žiadosť o službu v bételi bola prijatá. Mojím prvým zamestnaním bola práca poslíčka. Čoskoro som však mal prednosť pracovať v továrni. Tu som pracoval v mnohých oddeleniach vrátane našej malej tlačiarne a expedície.

Zachovávanie neutrality

V roku 1942, keď som mal 18 rokov, bol som povolaný do vojenskej služby. Keďže som odmietol nechať sa odviesť, bol som podrobený dlhým výsluchom, pri dvoch príležitostiach aj pod namiereným revolverom. Inokedy zasa používali fyzické násilie. Počas tohto obdobia výsluchov som bol držaný v nevykúrenej väzenskej cele, kde bolo veľmi chladno.

Nakoniec v januári roku 1943 nadišiel čas, aby sme boli s ostatnými svedkami súdení. Vojenský dôstojník, ktorý nás vypočúval, žiadal pre nás tresty väzenia najmenej na desať rokov. Vojenský kňaz chcel dokonca ešte tvrdší trest. V liste žiadal ‚trest smrti alebo poslať tých zradcov do Ruska ako prieskumných parašutistov [na takmer istú smrť], čo by si oprávnene zaslúžili‘.

Bol zinscenovaný súdny proces. Bol som predvolaný pred súd a dostal som rozsudok smrti. Ukázalo sa však, že to bol len ďalší pokus o zastrašovanie, pretože neskôr, ešte toho istého dňa, som bol opäť predvolaný pred súd a odsúdený na tri a pol roka väzenia. Proti rozsudku som sa odvolal a trest bol skrátený na dva roky.

Vo väzení bolo málo jedla a stretávali sme sa so zlomyseľnými hrozbami ostatných väzňov. Dvakrát ma napadli homosexuáli, ale našťastie sa mi podarilo uniknúť. Jeden z nich mi hrozil, že ma zabije, ak nevyhoviem jeho požiadavkám. Ale ako som to robil vo všetkých svojich skúškach, aj teraz som volal na Jehovu, a pomohol mi. Väzňova hrozba skutočne nebola žiadnou maličkosťou, pretože už predtým sa dopustil vraždy. Po svojom prepustení spáchal ďalšiu vraždu a dostal sa späť do väzenia.

Nepochybne preto, že Jehovovi svedkovia sú známi svojou dôveryhodnosťou, aj mne bola čoskoro prejavená dôvera. Mojou úlohou bolo vydávať prídely jedla ostatným väzňom a mal som dovolené chodiť voľne po väzenských priestoroch. A tak nielenže ja sám som mal dostatok jedla, ale mohol som zariadiť, aby bolo dobre postarané aj o mojich kresťanských bratov. Jeden brat dokonca pribral vo väzení niekoľko kilogramov, čo bolo pri takom nedostatku potravín niečo veľmi zriedkavé.

Z väzenia som bol prepustený v septembri 1944, v ten istý deň ako aj brat Harteva. Moje prepustenie znamenalo návrat do služby v bételi. Pomyslel som si: ‚Tvrdo pracovať 16 hodín denne v bételi je o toľko lepšie ako život vo väzení.‘ Odvtedy som sa nikdy nevyhýbal práci.

Rozličné služobné prednosti

Neskôr v roku 1944 som stretol Margit, pôvabnú mladú priekopníčku, ktorá opätovala môj záujem o ňu a 9. februára 1946 sme sa zosobášili. Počas prvého roku nášho manželstva som pracoval v bételi, zatiaľ čo Margit slúžila v Helsinkách ako priekopníčka. Potom sme boli v januári 1947 pridelení do krajského diela.

Pri cestovaní sme často bývali u rodín a delili sa s nimi o jednu izbu. Vedeli sme, že nám poskytujú to najlepšie, čo majú, a nikdy sme sa nesťažovali. Kraje boli v tých dňoch malé, a niektoré zbory nemali ani jedného pokrsteného svedka.

V roku 1948 sme boli pozvaní späť do služby v bételi. O dva roky neskôr prišiel zo Spojených štátov do Fínska Wallace Endres a čoskoro nato bol menovaný za dozorcu odbočky. Vrelo nás povzbudzoval, aby sme pokračovali v štúdiu angličtiny, čo sme aj robili. A tak sme boli pozvaní do 19. misionárskej triedy biblickej školy Strážnej veže Gileád, ktorá sa začala vo februári 1952 v South Lansingu v štáte New York.

Po graduácii sme boli pridelení späť do Fínska. Avšak skôr ako sme odišli zo Spojených štátov, bol som vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku vyškolený pre prácu na tlačiarenských lisoch.

Keď sme sa vrátili do Fínska, pridelili mi prácu cestujúceho dozorcu, ale v roku 1955 sme boli pozvaní späť do fínskej odbočky. V tom roku som sa stal dozorcom továrne a o dva roky neskôr, v roku 1957, som bol menovaný za dozorcu odbočky. Od roku 1976 slúžim ako koordinátor výboru odbočky vo Fínsku.

Som rád, že môj otec i matka zostali verní Jehovovi až do smrti. Časom sa viac ako sto otcových príbuzných stalo svedkami. A až do dnešného dňa môj brat, sestry a ich rodiny slúžia Jehovovi. Jedna z mojich sestier je priekopníčkou.

Bohatý, odmeňujúci spôsob života

Uplynulé roky boli naplnené stále väčším množstvom práce, ale táto práca, pretože je to Božia práca, ma skutočne obohacovala a prinášala mi odmenu. (1. Korinťanom 3:6–9) Môj život v žiadnom prípade nebol ako prechádzka ružovou záhradou. Boli v ňom aj ťažkosti a problémy. Veľmi skoro v živote som si uvedomil, že sa treba učiť sebadisciplíne. Človek nemôže robiť vždy to, čo si želá. Často som bol usmerňovaný a postupne som sa učil správnej životnej ceste.

Napríklad nedostatok a skúšky, ktoré som okúsil počas vojny, ma naučili žiť bez luxusných vecí. Naučil som sa rozlišovať, či niečo je skutočne nutné, alebo nie. Stále mám vo zvyku pýtať sa sám seba, či to alebo ono potrebujem. A potom, ak si uvedomím, že to vôbec nie je také dôležité, nekupujem to.

Vedenie, ktoré poskytuje Jehova prostredníctvom svojej organizácie, je zrejmé. Prežíval som radosť, keď som sledoval, ako počet Jehovových svedkov počas rokov, ktoré som strávil vo fínskej odbočke, vzrástol z 1 135 na viac ako 18 000. Môžem skutočne pozorovať, že moja práca bola požehnaná, ale viem, že bola požehnaná preto, lebo je to Jehovovo dielo, a nie naše. (1. Korinťanom 3:6, 7) Už v mladosti som si vybral Jehovovu cestu a naozaj sa ukázalo, že je to tá najlepšia životná cesta.

[Obrázok na strane 23]

Erkki Kankaanpää dnes so svojou manželkou Margit