Jób
29 Jób pokračoval vo svojej reči.* Povedal:
2 „Kiež by som sa mal ako za dávnych čias,
ako za dní, keď ma Boh chránil,
3 keď mi nad hlavou svietil svojou lampou
a v jeho svetle som kráčal temnotou,+
4 keď som bol na vrchole síl
a vo svojom stane som sa tešil z Božieho priateľstva,+
5 keď bol ešte Všemohúci so mnou
a obklopovali ma moje deti,*
6 keď som si nohy kúpal v masle
a zo skál mi tiekli prúdy oleja.+
7 Vždy, keď som vychádzal k mestskej bráne+
a na námestí sa usádzal na svojom mieste,+
8 mladíci ustupovali,* hneď ako ma uvideli,
ešte aj starci vstávali a ostávali stáť.+
9 Kniežatá prestávali hovoriť,
ústa si zakrývali rukou.
10 Hlas popredných mužov utíchal
a jazyk sa im lepil na podnebie.
11 Kto ma počúval, chválil ma,
a kto ma videl, hovoril o mne s uznaním,
14 Spravodlivosť som si obliekal ako odev,
právo mi bolo rúchom a turbanom.
15 Slepému som bol očami
a chromému nohami.
18 Hovoril som si: ‚Zomriem doma*+
a mojich dní bude ako zrniek piesku.
19 Moje korene sa rozrastú k vodám
a na mojich konároch zostane rosa po celú noc.
20 Moja sláva nezvädne
a luk v mojej ruke bude strieľať šíp za šípom.‘
25 Bol som v ich čele a určoval im smer.