Zoznámte sa, írsky vlkodav

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ÍRSKU

„Je to nežný obor sveta psov.“

To je jeden z opisov írskeho vlkodava. Stretli ste sa s ním už niekedy? Pravdou je, že v Írsku dnes už vlci nie sú. Ale boli. Boli tu aj diviaky a obrovské losy. Hovorí sa, že posledný vlk bol v Írsku zabitý asi pred dvesto rokmi. Predtým boli vlkodavy preslávené lovom vlkov, ako aj ďalších veľkých zvierat. V jednom oveľa mladšom príbehu sa hovorí o vlkodavovi, ktorý bol poslaný do Skalnatých vrchov v Spojených štátoch. Jedna správa uvádza, že v roku 1892 „sám zabil počas zimy štyridsať vlkov“. Ale neznepokojujte sa. Ľudí vlkodavy nelovia ani nezabíjajú.

PODĽA niektorých historikov mohol byť vlkodav rozšírený v Írsku už okolo roku 500 pred n. l. Neskôr Kelti nepoužívali vlkodavy už len pri love. Legendy a dejiny hovoria, že tieto psy tiež chodievali do boja spolu s írskymi kráľmi a bojovníkmi.

Povesť vlkodava ako veľmi zvláštneho psieho plemena sa rozšírila po celom svete. Vlkodavy boli vzaté aj do Ríma, aby boli predvedené v aréne. Záznam o rímskom konzulovi menom Quintus Aurelius Symachus nám hovorí, že v roku 393 n. l. napísal list, v ktorom ďakoval svojmu bratovi za to, že poslal do Ríma sedem írskych vlkodavov. Zdá sa, že tieto psy v Rimanoch naozaj vzbudzovali obdiv. „Celý Rím sa na ne díval s úžasom,“ napísal Symachus, „a ľudia sa domnievali, že sem museli byť prepravené v železných klietkach.“

Možno to bola veľkosť týchto psov, čo vnuklo ľuďom myšlienku, že museli byť prinesené v železných klietkach. Tento pes má v kohútiku výšku 86 centimetrov, ale niektoré sú oveľa väčšie. Najvyšší zaznamenaný vlkodav mal v kohútiku výšku viac ako 100 centimetrov. Suky sú zvyčajne o niekoľko centimetrov nižšie než psy. Výška tomuto psovi umožňuje ľahko získať aj nejakú potravu navyše. Škótsky románopisec Sir Walter Scott upozorňoval jedného svojho priateľa, aby si pri večeri dával pozor. V opačnom prípade mu bude jeho vlkodav, ktorý mal „od špičky ňucháča po koniec chvosta dĺžku asi dva metre, žrať z taniera bez toho, aby sa unúval položiť labu na stôl či na stoličku“.

Tieto lovecké psy začínajú svoj život ako pomerne malé — pri narodení vážia len okolo 700 gramov —, ale rýchle rastú. Jedna ich obdivovateľka a majiteľka povedala, že ako šteniatka sú „fascinujúcimi tvorčekmi“, ale že sa menia „úžasne rýchlo z guľatých batôžkov na vysoké a chudé mierne tvory, na ktorých sú najvýraznejšie ich dlhé nohy“.

Veľa toho nenaštekajú. Sú to skôr silné, tiché typy. Ale keď zaštekajú, potom je to zvuk, na ktorý sa nedá len tak ľahko zabudnúť. Ľudia hovoria o mužovi, ktorý po tom, čo počul štekot vlkodava, povedal, že to bol „najhlbší a najclivejší štekot, aký kedy počul“.

Írsky vlkodav bol opísaný ako pes, ktorý „má divoký vzhľad, prenikavé oči, husto zarastené obočie a chlpatý tmavosivý kožuch“ — na prvý pohľad je to druh psa, ktorému by ste sa možno chceli vyhnúť. Hovorí sa o nich však aj to, že sú „také priateľské, že sa s nimi môže hrať aj dieťa“. V skutočnosti, ako povedal jeden zasvätený majiteľ, „prekypujú nežnosťou“. A nie sú len sivej farby. Niektoré majú kožuch biely, plavý, červený alebo čierny.

Slávny írsky spisovateľ Oliver Goldsmith nešetril chválou na týchto psov. „Veľký írsky vlčiak,“ povedal, „je mimoriadne krásny a majestátny... je to najväčší druh psa, akého možno na svete vidieť.“ Zrejme naňho zapôsobila ich drsná krása vrátane obočia, mihalníc a fúzov, ktoré im dodávajú „pravý írsky výraz“.

Prečo potom ako plemeno takmer vymreli? Jednou z príčin bola ich obľúbenosť. Obdivovatelia ich považovali za dar hodný toho, aby mohol byť poslaný významným ľuďom, napríklad panovníkom. A tak boli „vyhľadávané a posielané do všetkých kútov sveta“. Následkom toho boli v malých počtoch rozptýlené všade. Okrem toho, keď prestali byť užitočné ako lovci vlkov, nevenovala sa už zachovaniu ich druhu v Írsku patričná pozornosť.

V roku 1839 opísal jeden milovník vlkodavov túto smutnú situáciu takto: „Iste je dôvodom na smútok, že táto ušľachtilá rasa psov rýchlo vymiera a za niekoľko rokov určite vyhynie, ak sa nevynaloží nejaké mimoriadne úsilie.“ Bolo ich tak málo, že nebolo neobvyklé, keď ľudia tvrdili, že vlkodav, ktorého vlastnia, je „posledný“. Ale vlkodavy prežili.

Boli zachránené „mimoriadnym úsilím“ takých ľudí, ako bol napríklad George A. Graham. V roku 1862 si uvedomil ich zlú situáciu. Zozbieral všetky zostávajúce vlkodavy, ktoré sa mu podarilo nájsť. Starostlivým chovom položil základ potrebný na to, aby dosiahli dnešný stav. Jeden historik v roku 1893 povedal, že bez neho by „tento ‚vzkriesený‘ pes jednej mocnej rasy už teraz mohol byť vyhynutý“.

Jedna z ich obdivovateliek, uznávaná chovateľka írskych vlkodavov Phyllis Gardnerová, napísala: „V tomto svete nie je nič isté, ale ak sa neprihodia nejaké katastrofy, zdá sa, že táto ušľachtilá rasa unikla vyhynutiu a jej obľuba stále rastie.“

[Obrázok na strane 23]

Asi štvortýždňové šteniatka vlkodava

[Obrázky na strane 23]

Pokojný vlkodav v Newtownardse v Severnom Írsku