DODATOK
Zdravenie zástavy, účasť vo voľbách a civilná služba
Zdravenie zástavy. Jehovovi svedkovia zastávajú názor, že zdraviť zástavu alebo klaňať sa jej, často pri znení hymny, je prejav uctievania, ktorým sa záchrana pripisuje štátu alebo jeho vodcom namiesto Boha. (Izaiáš 43:11; 1. Korinťanom 10:14; 1. Jána 5:21) Jedným z takýchto vodcov bol Nabuchodonozor, kráľ starovekého Babylona. Aby tento mocný monarcha zapôsobil na ľud svojím majestátom a náboženskou horlivosťou, dal postaviť obrovskú sochu a od svojich poddaných vyžadoval, aby sa pred ňou poklonili, len čo začujú hudbu, ktorá bola akoby hymnou. No traja Hebreji — Sadrach, Mézach a Abednego — odmietli pokloniť sa tejto soche, aj keď im hrozil trest smrti. — Daniel, 3. kapitola.
A ako je to dnes? „V nacionalizme je hlavným symbolom viery a ústredným predmetom uctievania zástava,“ napísal historik Carlton Hayes. „Muži si dávajú dole klobúk či čiapku, keď okolo nich nesú zástavu, básnici píšu na oslavu zástavy ódy a deti spievajú chválospevy.“ Ako dodáva tento historik, nacionalizmus má tiež svoje „posvätné dni“, napríklad Deň nezávislosti v Spojených štátoch, ako aj svojich „svätých a hrdinov“ a svoje „chrámy“, ktorými sú vlastne rôzne pamätníky. Predseda Najvyššieho vojenského súdu v Brazílii pri jednom verejnom obrade uznal: „Zástava je ctená a uctievaná... rovnako ako je uctievaná vlasť.“ Áno, „zástava je podobne ako kríž posvätná,“ uvádzalo sa v jednom vydaní diela The Encyclopedia Americana.
V novšom vydaní spomínanej encyklopédie sa písalo, že štátne hymny „sú prejavom vlasteneckého cítenia a obyčajne obsahujú žiadosť o božské vedenie a ochranu pre ľud alebo pre jeho vládcov“. Jehovovi služobníci preto nepreháňajú, keď považujú vlastenecké obrady spojené so zdravením zástavy a hraním štátnej hymny za náboženské obrady. Kniha The American Character v súvislosti s deťmi Jehovových svedkov, ktoré odmietli vzdávať poctu zástave či prisahať vernosť v amerických školách, uviedla: „To, že tieto denné rituály majú náboženský charakter, nakoniec potvrdil vo viacerých prípadoch Najvyšší súd.“
Hoci Jehovov ľud sa nepripája k obradom, ktoré považuje za nebiblické, rešpektuje právo iných robiť to. Rešpektuje tiež štátne zástavy ako štátne symboly a uznáva náležite ustanovené vlády ako „nadriadené vrchnosti“, ktoré slúžia ako „Božia služobníčka“. (Rimanom 13:1–4) Preto Jehovovi svedkovia konajú podľa nabádania, aby sa modlili „za kráľov a za všetkých vo vysokom postavení“. Naším cieľom však je, „aby sme mohli ďalej žiť pokojným a tichým životom v plnej zbožnej oddanosti s vážnosťou“. — 1. Timotejovi 2:2.
Účasť v politických voľbách. Praví kresťania rešpektujú právo druhých voliť. Nevedú kampaň proti voľbám a so zvolenými verejnými činiteľmi spolupracujú. V politických záležitostiach národov však zostávajú prísne neutrálni. (Matúš 22:21; 1. Petra 3:16) Čo by mal kresťan urobiť, ak je v jeho krajine účasť vo voľbách povinná alebo ak sa dvíha vlna nenávisti voči tým, ktorí neprídu do volebnej miestnosti? Vzhľadom na to, že Sadrach, Mézach a Abednego prišli až na nížinu Dúra, sa kresťan v podobnej situácii možno rozhodne ísť do volebnej miestnosti, ak mu to svedomie dovoľuje. Dá si však pozor, aby neurobil nič, čím by porušil svoju neutralitu. Mal by pritom vziať do úvahy nasledujúcich šesť zásad:
Ježišovi nasledovníci ‚nie sú časťou sveta‘. — Ján 15:19.
Kresťania zastupujú Krista a jeho Kráľovstvo. — Ján 18:36; 2. Korinťanom 5:20.
Kresťanský zbor je zjednotený vo viere a jeho členov spája kresťanská láska. — 1. Korinťanom 1:10; Kolosanom 3:14.
Tí, ktorí volia určitého verejného činiteľa, sú spoluzodpovední za to, čo robí. — Všimni si zásady vyplývajúce zo slov v 1. Samuelovej 8:5, 10–18 a 1. Timotejovi 5:22.
Keď Izraeliti túžili mať viditeľného vládcu, Jehova to považoval za znak toho, že jeho samého zavrhli. — 1. Samuelova 8:7.
Kresťania musia mať voľnosť reči, keď hovoria o vláde Božieho Kráľovstva ľuďom s rôznymi politickými názormi. — Matúš 24:14; 28:19, 20; Hebrejom 10:35.
Civilná služba. V niektorých krajinách vláda vyžaduje, aby tí, ktorí odmietajú vojenskú službu, určitý čas vykonávali nejakú formu civilnej služby. Keď sa v takej situácii potrebujeme rozhodnúť, čo urobíme, mali by sme sa modliť k Bohu o vedenie a možno sa aj porozprávať so zrelým spolukresťanom. Potom, keď zvážime získané informácie, mali by sme sa sami rozhodnúť podľa svojho svedomia. — Príslovia 2:1–5; Filipanom 4:5.
Božie Slovo nás nabáda, aby sme „poslúchali vlády a vrchnosti ako panovníkov a boli pripravení pre každé dobré dielo [a boli] rozumní“. (Títovi 3:1, 2) S tým na pamäti by sme si mohli položiť nasledujúce otázky: ‚Keby som prijal prácu, ktorá je mi v rámci civilnej služby ponúkaná, porušil by som tým svoju kresťanskú neutralitu alebo zaplietol by som sa tým do falošného náboženstva?‘ (Micheáš 4:3, 5; 2. Korinťanom 6:16, 17) ‚Bolo by pre mňa ťažké alebo úplne nemožné spĺňať si svoje kresťanské povinnosti, keby som vykonával danú prácu?‘ (Matúš 28:19, 20; Efezanom 6:4; Hebrejom 10:24, 25) ‚Alebo by mi môj časový rozvrh počas civilnej služby umožnil rozšíriť svoje duchovné aktivity, možno aj zapojiť sa do služby celým časom?‘ — Hebrejom 6:11, 12.
Ak kresťan na základe svojho svedomia príde k záveru, že by namiesto väzenia mohol vykonávať civilnú službu, spolukresťania by mali jeho rozhodnutie rešpektovať. (Rimanom 14:10) Jeho stanovisko by však mali rešpektovať aj vtedy, keď má pocit, že túto službu nemôže vykonávať. — 1. Korinťanom 10:29; 2. Korinťanom 1:24.