Všetci potrebujeme pochvalu

V TEN deň sa malému dievčatku darilo. I keď inokedy potrebovalo usmernenie, v tento deň sa správalo zvlášť dobre. Ale po tom, čo matka večer uložila dievčatko do postieľky, počula ho plakať. Keď sa spýtala, čo ho rozrušilo, dievčatko cez slzy zavzlykalo: „Bola som dnes dobrá?“

Pri tejto otázke matku ostro bodlo pri srdci. Nikdy nezabúdala svoju dcéru usmerniť. Ale teraz, hoci si matka všimla, ako veľmi sa jej dievčatko usilovalo dobre sa správať, zabudla ju čo len slovíčkom pochváliť.

Nielen malé dievčatká potrebujú počuť pochvalu a slová uistenia. Potrebujeme to všetci — rovnako ako potrebujeme radu a usmernenie.

Ako sa cítime, keď nás niekto úprimne pochváli? Nepoteší to naše srdce a nerozjasní náš deň? Pravdepodobne pocítime, že si nás niekto všimol, že sa o nás niekto stará. Uistí nás to, že to, čo sme urobili, stálo za námahu, a motivuje nás to, aby sme sa snažili aj v budúcnosti. Nečudo, že úprimná pochvala nás často priťahuje k človeku, ktorý si nachádza čas, aby nám povedal niečo povzbudzujúce. — Príslovia 15:23.

Ježiš Kristus si uvedomoval potrebu chváliť. V podobenstve o talentoch pán (ktorý znázorňoval samotného Ježiša) vrúcne chváli oboch verných otrokov slovami: „Dobre si urobil, dobrý a verný otrok!“ To boli naozaj povzbudzujúce slová! Aj keď mali títo dvaja otroci úplne odlišné schopnosti a dosiahli veľmi rozdielne výsledky, dostali rovnakú pochvalu. — Matúš 25:19–23.

Pamätajme teda na matku toho dievčatka. Nemusíme s pochvalou čakať, až kým druhí začnú plakať. Miesto toho môžeme sami iniciatívne hľadať príležitosti na vyjadrenie pochvaly. Máme naozaj dobrý dôvod na to, aby sme druhých úprimne chválili pri každej príležitosti.