Roky formovania osobnosti — čo teraz zasejete, to budete neskôr žať
MOZOG dieťaťa je ako špongia nasávajúca to, čo ju obklopuje. Za dva roky sa dieťa naučí zložitú reč, a to iba z počutia. Ak dieťa počúva dva jazyky, naučí sa oba. No nielen reč, ale aj hudobné a umelecké schopnosti, koordinácia svalov, mravné hodnoty a svedomie, viera a láska a potreba uctievania — všetko pramení zo schopností a možností naprogramovaných do mozgu dieťaťa. Na jeho vývoj je potrebný iba prísun informácií z okolitého prostredia. Existuje aj správny rozvrh, aby tento prísun priniesol čo najlepšie výsledky, a priaznivý čas sú roky formovania osobnosti.
Tento proces sa začína pri narodení. Je to vytváranie puta. Matka sa s láskou pozerá do očí dieťatka, upokojujúco s ním hovorí, objíma ho a túli k sebe. Keď sa dieťa pozerá sústredene na matku a cíti sa bezpečne, povzbudzuje tým materinský inštinkt. Ak matka od počiatku dieťa dojčí, je to lepšie pre oboch. Sanie podporuje tvorbu mlieka. Keď sa dieťa dotýka pokožky matky, podporuje v jej tele uvoľňovanie hormónov, ktoré znižujú popôrodné krvácanie. Materské mlieko obsahuje protilátky, ktoré chránia dieťa pred infekciami. Vytvára sa puto. Je to začiatok láskyplného vzťahu. Ale iba začiatok.
Z dvojice sa čoskoro stáva trojica, keď sa zapojí aj otec, a ten by sa rozhodne mal zapojiť. „Každé dieťa potrebuje... otca,“ hovorí Dr. T. Berry Brazelton, „a otec je vždy dôležitý... Matky majú sklon byť k svojim deťom nežné a mierne. Naproti tomu otcovia sú viac hraví; svoje deti viac šteklia a štuchajú než matky.“ Deti reagujú na takéto zaobchádzanie nadšenými výkrikmi a výskaním, je to pre ne úžasná zábava a dožadujú sa pokračovania. Je to upevňovanie puta, ktoré sa začalo vytvárať už pri narodení, ‚puta lásky medzi rodičmi a dieťaťom, ktoré sa v prvých ôsmich mesiacoch života dieťaťa buď vytvorí, alebo bude úplne chýbať,‘ hovorí Dr. Magid, spoluautor knihy High Risk: Children Without a Conscience (Vrcholné nebezpečenstvo: Deti bez svedomia). Ak tento vzťah chýba, pokračuje autor, tieto deti môžu vyrásť bez schopnosti nadväzovať osobné vzťahy a bez schopnosti milovať.
Matka i otec sa podieľajú na vytváraní puta
Aké je preto dôležité, aby matka i otec spolupracovali na posilňovaní tohto puta lásky, tohto puta a pocitu náklonnosti medzi rodičmi a dieťaťom v rokoch formovania osobnosti, ešte pred nástupom do materskej školy! Obaja rodičia ho objímajú a zahŕňajú bozkami. Áno, aj otec. Časopis Men’s Health z júna 1992 hovorí: „Rodičovské objatia a prejavy náklonnosti sú významným predpokladom úspešného priateľstva, manželstva a kariéry v budúcnosti dieťaťa,“ hovorí sa v jednej štúdii, ktorá trvala 36 rokov a ktorej výsledky boli uverejnené v časopise Journal of Personality and Social Psychology. „Spoločensky úspešných bolo 70 percent detí, ktoré mali láskavých rodičov, oproti iba 30 percentám detí, ktorých rodičia boli chladní; zistilo sa tiež, že otcove objatia sú práve také dôležité ako matkine.“
Držte dieťa v náručí, aj keď sa hojdáte v hojdacom kresle. Čítajte mu, keď s pocitom bezpečia sedí vo vašom lone. Rozprávajte sa s ním a počúvajte ho, keď ho poučujete o tom, čo je správne a čo nesprávne, a rozhodne mu buďte dobrým príkladom i tým, že sami uplatňujete tieto zásady. A stále majte na mysli vek dieťaťa. Hovorte s ním jednoducho, zaujímavo a zábavne.
Vaše dieťa je od prírody zvedavé, túži bádať, učiť sa o všetkom, čo ho obklopuje. Zaplavuje vás neustálym prúdom otázok, aby uspokojilo svoj hlad po poznaní. Odkiaľ sa berie vietor? Prečo je nebo modré? Prečo je slnko červené, keď zapadá? Odpovedajte mu. Nie je to vždy jednoduché. Tieto otázky sú však pozvaním, aby ste ovplyvnili myseľ svojho dieťaťa a vložili informácie, azda vštepili aj ocenenie pre Boha a pre jeho diela. Upúta dieťa lienka lezúca po liste? Alebo tvar malého kvietka? Alebo pozorovanie pavúka tkajúceho pavučinu? Či obyčajné hrabanie sa v hline? A nevynechajte vyučovanie pomocou krátkych príbehov, ako to robil Ježiš vo svojich podobenstvách. Tak sa učenie stane zábavným.
Rodičia musia často obidvaja pracovať, aby uživili rodinu. Mohli by vyvinúť zvláštne úsilie, aby trávili večery a víkendy so svojimi deťmi? Bolo by možné, aby matka pracovala na skrátený úväzok a trávila tak viac času s deťmi? Dnes je aj veľa rodín s jedným rodičom, ktorý musí pracovať, aby uživil seba a deti. Môže dbať na to, aby večer a cez víkendy venoval deťom toľko času, koľko je len možné? Mnohokrát je nevyhnutné, aby matka odchádzala od detí. Aj keď môžu byť dôvody na odchod opodstatnené, malé dieťa to nechápe a môže sa cítiť opustené. Vtedy je nutné vyvinúť mimoriadne úsilie a vykúpiť si čas pre dieťa.
Nuž, čo je „hodnotný čas“, o ktorom sa hovorí? Zaneprázdnení rodičia strávia s dieťaťom každý druhý deň azda 15 alebo 20 minút, možno hodinu cez víkend a nazývajú to hodnotným časom. Je to pre potreby dieťaťa dostačujúce? Alebo to slúži na upokojenie rodičovského svedomia? Alebo to má uľahčiť svedomiu matky, ktorá pracuje pre svoje vlastné uspokojenie, zatiaľ čo dieťa necháva neuspokojené? Možno však poviete: ‚Som naozaj zaneprázdnený a jednoducho nemám toľko času.‘ To je veľmi zlé a veľmi smutné pre vás i pre dieťa, pretože tu sa nedá šetriť. Buď si nájdete čas v rokoch formovania osobnosti dieťaťa, alebo sa pripravte na generačnú priepasť, ktorá sa prejaví v puberte.
Škodu neutrpí len dieťa, ktoré je ponechané v jasliach, ale strácajú aj rodičia, lebo sa oberajú o radosť z dieťaťa v čase, keď rastie. Dieťa nechápe vždy dôvody, prečo musí byť samo; môže sa cítiť zanedbávané, odvrhnuté, opustené, nemilované. Do puberty si môže vytvoriť vzťahy k svojim rovesníkom, ktorí nahradia príliš zaneprázdnených rodičov. Dieťa môže dokonca začať žiť dvojakým životom: jedným, ktorým chlácholí rodičov, a druhým, ktorý sa mu páči. Slová, vysvetlenia, ospravedlnenia — nič z toho nepreklenie priepasť. Rodičovské reči o láske nebudú znieť úprimne dieťaťu, ktoré bolo zanedbávané v rokoch, keď potrebovalo rodičov najviac. Reči o láske znejú falošne, slová neúprimne. Tak ako viera, aj predstieraná láska bez skutkov je mŕtva. — Jakub 2:26.
Už teraz žneme to, čo sme zasiali
V tejto generácii, kde platí ‚najprv ja‘, vzrastá sebectvo, čo sa obzvlášť prejavuje opustenosťou našich detí. Máme deti, a potom ich dáme do jasieľ. Niektoré jasle môžu byť pre deti vhodné, ale mnohé nie sú vhodné, najmä pre najmenšie deti. V niektorých sa dokonca viedlo vyšetrovanie pre sexuálne zneužívanie detí. Jeden výskumník povedal: „V budúcnosti budeme mať bezpochyby také problémy, že tie dnešné nám budú pripadať ako posedenie pri čaji.“ Už dnešné „posedenie pri čaji“ je hrozné, ako vyplýva zo štatistík uverejnených v časopise Psychology Today v čísle máj/jún 1992:
„Obezita u detí a mládeže vzrástla za posledných dvadsať rokov o 50 percent. Každoročne strácame asi 10 000 mladých do 20 rokov pri nehodách zapríčinených drogami alebo alkoholom, nerátajúc zranenia a zmrzačenia. Jeden zo štyroch mladých sa každé dva týždne opije; máme dva milióny alkoholikov z radov mladistvých.
V Amerike každý rok otehotnie milión dievčat, dvakrát viac ako v ďalšej západnej krajine, v Anglicku. Za posledných 20 rokov vzrástol počet samovrážd mladých trojnásobne a každý rok si zoberie život päť až šesť tisíc mladých. Odhaduje sa, že u jedného zo štyroch mladých dievčat sa prejavujú príznaky porúch jedenia, najčastejšie držanie prísnej diéty. Skupina mladých od 14 do 19 rokov má druhé najvyššie percento spáchaných vrážd zo všetkých vekových skupín.“
Pripočítajte k týmto hrozným štatistikám zabitie vyše 50 miliónov detí ešte v maternici matky, a dnešné „čajové posedenie“ sa vymyká opisu. V súvislosti s rozpadom rodín uviedol časopis Psychology Today toto: „Rýchle sociálne zmeny znamenajú pre deti a mladých katastrofu, pretože pre svoj zdravý rast a vývoj potrebujú bezpečnosť a stabilitu.“ Jeden pisateľ zvolal na protest proti sebectvu: „Ale nikto nie je ochotný povedať manželským dvojiciam: Mali by ste si udržať manželstvo. Ak máte deti, zostaňte v manželstve!“
Milovať dieťa, na to treba čas. Konferencier detskej relácie Robert Keeshan, známy ako kapitán Kangaroo, pred rokmi vystríhal pred následkami odopierania času deťom. Povedal:
„Malé dievčatko čaká na príchod rodiča; palec v ústach, v ruke bábika, a je už netrpezlivé. Túži porozprávať svoje drobné zážitky z pieskoviska. Nevie sa dočkať, kedy sa podelí o zážitky dňa. Nadchádza čas a prichádza rodič. Ubitý stresmi v zamestnaní dieťaťu často povie: ‚Nie teraz, miláčik. Nemám čas, choď pozerať televíziu.‘ V mnohých amerických domácnostiach sú to najčastejšie vyslovované slová: ‚Nemám čas, choď pozerať televíziu.‘ Ak nie teraz, kedy? ‚Neskôr.‘ Ale to neskôr prichádza veľmi zriedka...
Roky plynú a dievčatko vyrastá. Dávame mu hračky a oblečenie. Dávame mu drahé značkové oblečenie a stereosúpravu, no nedávame mu to, čo chce najviac, náš čas. Má 14 rokov, oči sklené, má nejaký problém. ‚Miláčik, čo sa deje? Hovor, porozprávajme sa.‘ Príliš neskoro. Príliš neskoro. Láska prešla mimo nás...
Keď hovoríme dieťaťu: ‚Nie teraz, neskôr.‘ Keď hovoríme: ‚Choď pozerať televíziu.‘ Keď hovoríme: ‚Nevypytuj sa toľko.‘ Keď nedávame našim mladým jediné, čo od nás chcú, náš čas. Keď neposkytujeme dieťaťu lásku, — nie sme nestarostliví. Sme jednoducho príliš zaneprázdnení na to, aby sme dieťa milovali.“
Potrebné je množstvo času
Ideálom nie je takzvaný „hodnotný čas“ prideľovaný po vymeraných dávkach; je to skôr „množstvo času“, ktorý dávame veľkoryso, ako to ukazuje Biblia v 5. Mojžišovej 6:6, 7: „A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú na tvojom srdci; a budeš ich vštepovať svojmu synovi a hovoriť o nich, keď budeš sedieť v svojom dome i keď pôjdeš po ceste i keď budeš líhať i keď budeš vstávať.“ Je to čas, ktorý by ste mali využívať na vštepovanie pravých hodnôt z Božieho slova do srdca svojich detí, slová, ktoré sú vo vašom srdci. Ak budete podľa nich žiť, vaše dieťa vás bude napodobňovať.
Spomínate si na príslovie citované v druhom odseku predchádzajúceho článku? Tu je ešte raz: „Vychovávaj chlapca podľa cesty, ktorá je pre neho; aj keď zostarne, neodbočí z nej.“ (Príslovia 22:6) Splní sa iba vtedy, ak sa mu vyučované zásady stanú vlastnými, to znamená, že ich prijme, urobí ich časťou svojho zmýšľania, svojich najvnútornejších pocitov, tým, čím je sám vo svojom vnútri. To sa stane len vtedy, ak ho týmto zásadám rodičia nielen učia, ale sami ich aj uplatňujú vo svojom živote.
Prijal ich ako spôsob svojho života. Stali sa jeho osobným meradlom, súčasťou jeho osobnosti. Konať v rozpore s nimi by už neznamenalo konať proti tomu, čo ho učili rodičia, ale konať proti tomu, čím sa sám stal. Bol by neverný sám sebe. Zapieral by sám seba. (2. Timotejovi 2:13) Má hlboko zakorenený odpor konať proti sebe. Je preto oveľa menej pravdepodobné, že ‚odbočí z tejto cesty‘, ktorá mu bola vštepená. Nech teda deti preberajú vaše dobré správanie. Učte ich láskavosti tým, že preukazujete láskavosť, dobrému správaniu vlastným dobrým správaním, jemnosti tým, že sami budete jemní, čestnosti a pravdovravnosti vlastným príkladom.
Jehovovo usporiadanie
Rodinná jednotka bola od počiatku Jehovovým usporiadaním. (1. Mojžišova 1:26–28; 2:18–24) Po 6 000 rokoch ľudských dejín je ešte stále uznávaná ako najlepšia pre dospelých i pre deti. Kniha Secrets of Strong Families (Tajomstvá silných rodín) prichádza k nasledujúcemu záveru:
„Niečo hlboko v nás si možno uvedomuje, že rodina je základom civilizácie. Možno inštinktívne cítime, že keď v živote klesneme na dno, nie sú dôležité peniaze, kariéra, sláva, pekný dom, pôda alebo materiálne statky, ale dôležití sú ľudia, ktorí nás v živote milovali a zaujímali sa o nás. Ľudia v našom živote, ktorí sú nám oddaní a na ktorých sa môžeme spoľahnúť ako na oporu a pomoc; na tom skutočne záleží. Nikde nie je väčší priestor pre lásku, podporu, starostlivosť a oddanosť, po čom všetci túžime, ako v rodine.“
Je teda dôležité horlivo zasievať dobrú výchovu teraz, v rokoch formovania osobnosti, aby ste mohli v budúcnosti žať vy i vaše deti šťastný rodinný život. — Porovnaj Príslovia 3:1–7.
[Rámček na strane 10]
Akým rodičom budem?
„Dostal som dve jednotky,“ kričí malý chlapec hlasom naplneným radosťou. Otec sa ho veľmi stroho pýta: „Prečo iba dve?“ „Mami, umyla som všetok riad,“ volá dievčatko odo dverí. Matka sa ho chladne spýta: „A vyniesla si smeti?“ „Pokosil som trávu,“ hovorí štíhly chlapec, „a odpratal som aj kosačku.“ Otec iba mykne plecom: „Ostrihal si aj živý plot?“
Deti vo vedľajšom dome vyzerajú šťastne a spokojne. Deje sa tam to isté, len odpovede sú iné:
„Dostal som dve jednotky,“ kričí malý chlapec hlasom naplneným radosťou. Otec hrdo povie: „To je vynikajúce; som rád, že si počínaš tak dobre.“ „Mami, umyla som všetok riad,“ volá dievčatko odo dverí. Matka sa usmeje a nežne povie: „Každý deň ťa mám radšej.“ „Pokosil som trávu,“ hovorí štíhly chlapec, „a odpratal som aj kosačku.“ Otec mu radostne odpovie: „Som na teba hrdý.“
Deti si zaslúžia malú pochvalu za každodennú prácu. Či budú v živote šťastné, to veľmi závisí od vás.
[Obrázky na strane 7]
Otec sa na vytváraní puta podieľa spolu s matkou
[Obrázok na strane 8]
Tak ako fantázia detí rastie, chlapec bežiaci s roztiahnutými rukami sa stáva vznášajúcim sa lietadlom, lepenková krabica domčekom na hranie, rúčka z metly ohnivým tátošom a stolička sa stáva sedadlom vodiča pretekárskeho auta