Unikátna slávnosť Čierneho Nazarejca
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA FILIPÍNACH
NIE často môžete vidieť taký veľký zástup ľudí, ako je tento. Ale tu v Manile sa naskytá takýto pohľad každý rok 9. januára. Státisíce zbožných katolíkov zaplnili námestie Miranda pri quiapskom kostole a čakajú, kým sa objaví Čierny Nazarejec.
‚Čierny Nazarejec?‘ opýtate sa. Áno, táto socha Ježiša Krista v životnej veľkosti, nesúceho kríž, je stredobodom unikátnej procesie, ktorá je podľa knihy Filipino Heritage (Filipínske dedičstvo) „nesporne najmasovejšou a najefektnejšou... manifestáciou populárneho náboženstva v jedinej kresťanskej krajine v Ázii“, na Filipínach.
Masová procesia
Keď sa otvoria dvere kostola, v rozvášnenom dave sa medzi ranami z delobuchov ozývajú výkriky. Zástup dostáva dve dlhé laná na ťahanie podvozku, na ktorom stojí Čierny Nazarejec. Oddaní prívrženci bojujú o to, aby dosiahli rukami na laná. Je to pre nich veľká česť. Ďalší sa chytia navzájom za ramená a snažia sa urobiť priechod, aby ním mohol prejsť sprievod. Všetci muži sú bosí, oblečení v tričkách a na hlave alebo okolo krku majú uterák.
Z pódia postaveného neďaleko kostola hlásateľ práve vysvetlil čakajúcemu zástupu niektoré pravidlá. Najmä jedna vec bola vysvetlená: do hlavného sprievodu nemajú prístup ženy. Dôvod sa objasní, keď Čierneho Nazarejca pomaly ťahajú von na námestie; je to tam dosť drsné.
Vzrušený zástup veriacich naťahuje ruky, tlačí sa a strká, ba aj sa šplhajú jeden po druhom v úžasnej snahe dotknúť sa Čierneho Nazarejca. Niekoľko mužov, ktorí sa vezú na podvozku, musí viacerých odstrčiť, v snahe ochrániť sochu pred vzrušeným davom. Ak by dovolili príliš mnohým naraz sa vyšplhať hore, plošina by sa mohla prevrhnúť. Napriek takýmto opatreniam sa podvozok občas prevráti a trvá to 30 minút až hodinu, kým ho opäť zdvihnú, pretože veľmi veľa ľudí sa snaží dotknúť sochy.
Úzke ulice Quiapa lemujú prizerajúci sa, ktorí chcú vidieť, ako Čierny Nazarejec pomaly prechádza touto štvrťou. Držia zdvihnuté sviečky, aby vyjadrili oddanosť soche. Ďalší si prinášajú z domu menšie sošky. Procesiu sprevádzajú veľké transparenty označujúce rôzne skupiny ctiteľov Čierneho Nazarejca.
Niektorí ľudia zo zástupu hádžu uteráky a vreckovky jednému z mužov, ktorí sa vezú na plošine s Čiernym Nazarejcom. On ich potom otiera o sochu alebo jej kríž a hádže im ich späť. Vzrušený veriaci si potom týmto uterákom utiera tvár. Za hlavným sprievodom prichádza dlhý rad sôch; mnohé z nich sú menšími verziami Čierneho Nazarejca. Tu sa môžu bez rizika pripojiť aj ženy.
Medzitým veriaci, ktorí sú vnútri v kostole, najmä ženy, prosia Čierneho Nazarejca o pomoc ešte iným spôsobom. Keď vstúpia do dverí, pripoja sa k dlhému radu ostatných, ktorí sa po kolenách pomaly posúvajú uličkou k oltáru.
Čo tak veľmi vzrušuje tento zástup?
O soche Čierneho Nazarejca sa hovorí, že je zdrojom nespočetných zázrakov. Dvanásťročný Alberto povedal, že ide so svojimi starými rodičmi na túto slávnosť preto, lebo Čierny Nazarejec mu vždy dal všetko, o čo prosil v modlitbe. Mauricio hovorí, že sa pripojil k tejto procesii v nádeji na odpustenie svojich hriechov a úľavu od problémov a napätia, ktoré prináša každodenný život.
Keď sa Mauricio prvýkrát zúčastnil tejto slávnosti, mal 24 rokov. Každý rok mohol držať laná, ktorými sa ťahá socha. Keď tam bol piaty raz, mal silnú túžbu vyšplhať sa na podvozok. Niektorí z jeho priateľov mu pomohli dostať sa hore, kde mohol otrieť svoj uterák o nohy Čierneho Nazarejca a potom sa rýchlo stratil v dave. Je to vrcholný zážitok, po ktorom väčšina môže iba túžiť.
Pôvod slávnosti
Čierny Nazarejec bol údajne pôvodne vyrezaný istým mexickým Indiánom (iní tvrdia, že je to práca filipínskeho alebo čínskeho rezbára) a v 17. storočí bol privezený do Manily na galeone. Remeselníci ho urobili jedinečným buď tým, že ho vyrezali z tmavého dreva, alebo tým, že sochu natreli na tmavohnedo, čo zodpovedá farbe pleti Mexičanov i Filipínčanov. V 18. storočí bol Čierny Nazarejec uložený v Quiape na žiadosť Basilia Sancha, manilského arcibiskupa, ktorý mu dal svoje požehnanie. A začiatkom 19. storočia dostal požehnanie od pápeža Pia VII.
No až v roku 1923 bol prvýkrát vynesený von ako súčasť náboženskej procesie, ktorou vrcholí slávnosť vo štvrti Quiapo. Odvtedy sa táto procesia koná pravidelne.
Možno to považovať za modlárstvo?
Čierneho Nazarejca možno zvyčajne vidieť v okne pri vchode do kostola. Toto okno sa nachádza medzi dvoma tabuľami, na ktorých je Sampung Utos čiže Desať prikázaní. Niektorým kresťanom sa to môže zdať ironické, pretože druhé z desiatich prikázaní znie: „Neučiníš si obrazu, ani nijakého podobenstva z toho, čo je hore na nebi a čo je dole na zemi... Nebudeš sa im klaňať, ani ich ctiť.“ (2. Mojžišova 20:4, 5, Písmo Sväté, Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1913–1926) Nie je Čierny Nazarejec vyrezávanou podobou, ktorej zbožní katolíci slúžia?
Väčšina katolíkov by na to nemala takýto názor. New Catholic Encyclopedia hovorí: „Keďže uctievanie preukazované obrazu smeruje a prichádza k zobrazenej osobe, rovnaký druh uctievania, aký patrí tej osobe, možno preukazovať obrazu, ktorý osobu predstavuje.“ Takto sa vyjadrili aj mnohí filipínski katolíci, totiž že neuctievajú sochu, ale Ježiša Krista, ktorého socha údajne znázorňuje. Preskúmajme trochu toto uvažovanie.
Takéto relatívne uctievanie v skutočnosti nie je nejakou zvláštnosťou katolíkov. Pohanské náboženstvá po stáročia uvažovali rovnako. Napríklad podľa Lactantia, cirkevného otca zo štvrtého storočia, pohania hovorievali: „Nebojíme sa samotných obrazov, ale bytostí, podľa podoby ktorých boli vytvorené a menám ktorých sú zasvätené.“
Znamená to teda, že Božie príkazy týkajúce sa uctievania modiel v ich prípade neplatili? Môže byť takéto uvažovanie naozaj rozumné, keď sa pokúša urobiť Božie Slovo neplatným? Napokon, ak väčšina tých, čo uctievajú modly, uvažuje takto, komu vlastne boli tieto príkazy určené?
Spomeňte si, že keď Boh dával Mojžišovi Desať prikázaní, Izraeliti si urobili zlaté teľa a klaňali sa mu. Títo ľudia vôbec nemuseli považovať to, čo robili, za modlárstvo. V ich mysli teľa predstavovalo Jehovu. (2. Mojžišova 32:4, 5) Ale páčilo sa Bohu to, čo robili? Čítame, že Jehova vtedy Mojžišovi povedal: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, si počína skazonosne. Rýchlo odbočili z cesty, po ktorej som im prikázal ísť. Urobili si liatu sochu teľaťa a stále sa jej klaňajú a obetujú jej.“ — 2. Mojžišova 32:7, 8.
Ďalšou otázkou, ktorá si zaslúži pozornosť, je, či má zmysel preukazovať česť nejakému zobrazeniu. Biblia sa o tejto veci vyjadruje vždy otvorene: „Nevedia a nepochopia, veď oči sú im zaslepené, že nevidia, že ich srdcia nepochopia. A nepremieta si v srdci a nevie a neuvažuje takto:... Polenu dreva mám sa koriť?“ — Izaiáš 44:18, 19, Sväté Písmo, Starý Zákon, Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1992.
Môže obraz alebo socha pomôcť svojim ctiteľom?
Jeden katolícky kňaz napísal: „Ľudia, ktorí vkladajú svoju dôveru v moc, ktorá je za Čiernym Nazarejcom z Quiapa, majú rozhodne väčší dôvod na dôveru než tí, čo sa spoliehajú na konskú podkovu alebo ďatelinový štvorlístok.“
Biblia však o takýchto vyobrazeniach hovorí: „Ak volá kto k nemu, neodpovedá a z úzkosti jeho neoslobodí.“ Jehova Boh nám o nich jasne hovorí, že „dobro konať nemôžu“. — Izaiáš 46:7; Jeremiáš 10:5; Sväté Písmo, Starý Zákon, 1992.
Je nesporné, že zbožní katolíci, ktorí sa šplhajú jeden po druhom v nádeji, že sa dotknú Čierneho Nazarejca, „majú horlivosť pre Boha, ale nie podľa presného poznania“. (Rimanom 10:2) Všetkých týchto veriacich povzbudzujeme, aby nadobudli presné poznanie skúmaním Božieho Slova, Biblie, a tak sa chopili ‚spôsobu uctievania, ktorý je čistý a nepoškvrnený zo stanoviska nášho Boha a Otca‘. — Jakub 1:27.
[Obrázky na strane 16]
Ľudia sa zhromažďujú, aby si nechali otrieť o sochu uteráky a vreckovky