Chaotické počasie

VÄČŠINA z nás nejakým spôsobom využíva fosílne palivá. Cestujeme autami a inými dopravnými prostriedkami, ktoré sú poháňané palivami, ako je benzín alebo motorová nafta. Využívame elektrinu, ktorú produkujú elektrárne spaľujúce uhlie, zemný plyn a ropu. Keď varíme alebo si doma kúrime, spaľujeme drevo, drevené uhlie, zemný plyn alebo uhlie. Pri všetkých týchto činnostiach uniká do atmosféry oxid uhličitý. Tento plyn zachytáva slnečné teplo.

Do atmosféry vypúšťame aj iné plyny, ktoré zachytávaním tepla prispievajú ku skleníkovému efektu. Oxid dusný sa do atmosféry uvoľňuje z dusíkatých hnojív, ktoré sa používajú v poľnohospodárstve. Z ryžových polí a z výkrmní dobytka sa uvoľňuje metán. Chlórofluórokarbóny (CFC) pochádzajú z procesu spracovania plastov a z iných priemyselných procesov. Chlórofluórokarbóny nielenže zachytávajú teplo, ale aj ničia stratosférickú ozónovú vrstvu Zeme.

S výnimkou CFC, ktorých produkcia je teraz regulovaná, sa tieto plyny zachytávajúce teplo uvoľňujú do atmosféry v stále väčšom množstve. Sčasti je tomu na príčine rastúci počet ľudí na Zemi, ako aj stále väčšia spotreba energie a nárast priemyselnej a poľnohospodárskej činnosti. Podľa Agentúry pre ochranu životného prostredia, ktorá sídli vo Washingtone, ľudstvo v súčasnosti každoročne vypúšťa do atmosféry šesť miliárd ton oxidu uhličitého a ďalších plynov skleníkového efektu. Tieto plyny len tak jednoducho nezmiznú; v atmosfére môžu pretrvávať celé desaťročia.

Vedci sú si vo všeobecnosti celkom istí dvoma vecami. Po prvé, za posledných niekoľko desaťročí a storočí sa koncentrácia oxidu uhličitého a ostatných plynov skleníkového efektu v atmosfére zvýšila. Po druhé, za posledných sto rokov stúpla priemerná teplota na povrchu Zeme o 0,3 až 0,6 °C.

Vzniká teda otázka: Existuje nejaká súvislosť medzi globálnym otepľovaním a hromadením plynov skleníkového efektu spôsobeným ľuďmi? Niektorí vedci hovoria, že pravdepodobne nie, a poukazujú na to, že stúpnutie teploty spadá do rámca prirodzených výkyvov a že to možno spôsobuje Slnko. Mnohí odborníci na podnebie však súhlasia so slovami správy, ktorú vydala Medzivládna porota pre zmeny podnebia. Táto správa hovorí, že „je nepravdepodobné“, že by stúpanie teploty „bolo úplne prirodzeného pôvodu“, a že „ťarcha dôkazov ukazuje rozoznateľný vplyv človeka na celosvetové podnebie“. Predsa však stále zostáva neisté, či ľudská činnosť naozaj prispieva k otepľovaniu planéty — zvlášť v súvislosti s otázkou, ako rýchlo sa môže svet v 21. storočí otepliť a aké konkrétne následky by to mohlo mať.

Neistota vedie k sporom

Keď klimatológovia predpovedajú charakter skleníkového efektu v budúcnosti, opierajú sa pritom o počítačové modely podnebia operujúce na najrýchlejších a najvýkonnejších počítačoch sveta. Podnebie Zeme je určované mimoriadne zložitým vzájomným pôsobením zemskej rotácie, atmosféry, oceánov, ľadu, rázu krajiny a Slnka. Keďže tu v takej veľkej miere vstupuje do hry tak veľa faktorov, žiaden počítač nie je schopný s istotou predvídať, čo sa stane o 50 alebo o 100 rokov. Časopis Science nedávno poznamenal: „Mnohí odborníci na podnebie upozorňujú na to, že ešte nie je ani zďaleka jasné, či sa otepľovanie planéty začalo vinou ľudskej činnosti — alebo nakoľko závažné bude oteplenie spôsobené skleníkovým efektom, keď k nemu dôjde.“

Neistota spôsobuje, že je ľahké popierať existenciu nejakej hrozby. Vedci, ktorí sú v otázke globálneho otepľovania skeptickí, a s nimi aj mocní priemyselní magnáti, ktorí chcú status quo zachovať z ekonomických dôvodov, tvrdia, že súčasný stav poznania nás neoprávňuje podnikať nákladné kroky na nápravu. Koniec koncov, hovoria, budúcnosť nemusí byť až taká zlá, ako si niektorí ľudia myslia.

Environmentalisti zas v protiklade k tomu tvrdia, že vedecká neistota by nemala ukolísať politických činiteľov do neodôvodneného pocitu spokojnosti. Hoci je pravda, že s podnebím to v budúcnosti nemusí byť až také zlé, ako sa niektorí obávajú, možné je aj to, že situácia bude ešte horšia! Navyše, environmentalisti hovoria, že naša neistota v súvislosti s tým, čo sa stane v budúcnosti, ešte nie je dôvodom na to, aby sme nepodnikli nijaké kroky vedúce k zníženiu rizika na minimum. Napríklad ľudia, ktorí chcú prestať fajčiť, nevyžadujú najprv vedecký dôkaz toho, že ak neprestanú fajčiť, o 30 až 40 rokov bezpochyby dostanú rakovinu pľúc. Prestávajú fajčiť preto, lebo sú si vedomí rizika a chcú ho buď znížiť na minimum, alebo ho úplne eliminovať.

Čo sa v tejto súvislosti robí?

Keďže sa o rozsahu problému globálneho otepľovania vedie toľko sporov — a dokonca aj o tom, či vôbec nejaký problém existuje —, potom neprekvapuje, že jestvujú rôzne názory na to, čo treba v tejto veci podniknúť. Environmentalistické skupiny už roky podporujú rozšírené používanie neznečisťujúcich zdrojov energie. Elektrinu možno získať využitím energie zo Slnka, vetra, riek a podzemných zdrojov pary a horúcej vody.

Environmentalisti tiež naliehali na vlády, aby prijali zákony, ktoré by zabezpečili zníženie emisií plynov zachytávajúcich teplo. Vlády na to zareagovali — na papieri. Napríklad v roku 1992 na Summite o Zemi v Riu de Janeiro (Brazília) podpísali predstavitelia asi 150 krajín dohodu, v ktorej potvrdili svoje rozhodnutie zredukovať emisie plynov skleníkového efektu, hlavne oxidu uhličitého. Cieľom bolo, aby do roku 2000 boli v priemyselných krajinách zredukované emisie plynov skleníkového efektu na úroveň roku 1990. Hoci niektoré krajiny v tomto smere urobili pokrok, väčšina bohatých krajín sa k dodržaniu tohto skromného záväzku ani nepriblížila. Namiesto znižovania väčšina krajín produkuje viac plynov skleníkového efektu ako kedykoľvek predtým! Napríklad predpokladá sa, že v roku 2000 dosiahnu emisie oxidu uhličitého v Spojených štátoch o 11 percent vyššiu úroveň ako v roku 1990.

Neskôr sa objavili snahy o účinnejšie medzinárodné dohody. Namiesto toho, aby sa znižovanie emisií ponechalo na báze dobrovoľnosti, ako to bolo v dohode z roku 1992, teraz sú tu výzvy, aby sa v súvislosti so znižovaním emisií plynov skleníkového efektu stanovili limity, ktoré by boli povinné.

Zmena — za akú cenu?

Politickí vodcovia túžia po tom, aby sa na nich ľudia pozerali ako na priateľov Zeme. Pritom však stále pozorne sledujú, aké následky by zmena mohla priniesť v oblasti ekonomiky. Keďže podľa časopisu The Economist energiu z fosílnych palív využíva 90 percent svetovej populácie, upustiť od jej využívania by prinieslo veľké zmeny; a cena tejto zmeny je predmetom prudkých sporov.

Koľko by stálo zníženie emisií plynov skleníkového efektu, ak by sa do roku 2010 mali znížiť na úroveň o 10 percent nižšiu ako v roku 1990? Odpoveď na túto otázku závisí od toho, komu ju položíte. Zamyslite sa nad Spojenými štátmi, krajinou, ktorá do atmosféry vypúšťa viac plynov skleníkového efektu ako ktorákoľvek iná krajina. Odborníci podporovaní priemyslom varujú, že takéto zníženie by americkú ekonomiku stálo každý rok miliardy dolárov a 600 000 ľudí by prišlo o prácu. V protiklade k tomu environmentalisti tvrdia, že dosiahnutie toho istého cieľa by ekonomike ušetrilo miliardy dolárov každý rok a vytvorilo by 773 000 nových pracovných príležitostí.

Napriek výzvam environmentalistických skupín na podniknutie okamžitých krokov sú tu mocní priemyselní magnáti — výrobcovia automobilov, ropné a uhoľné spoločnosti, a to sme ich spomenuli len niekoľko —, ktorí využívajú svoje značné finančné prostriedky a vplyv na podceňovanie hrozby globálneho otepľovania a na zveličovanie ekonomických následkov, ktoré by malo upustenie od používania fosílnych palív.

Spor stále pokračuje. Ak však ľudia naozaj menia charakter podnebia a nerobia s tým okrem prázdnych rečí nič, potom výrok, že každý o počasí hovorí, ale nikto s ním nič neurobí, nadobudne nový, hrozivý význam.

[Rámček na strane 5]

Dohoda z Kjóta

V decembri 1997 sa v japonskom Kjóte stretlo vyše 2200 delegátov zo 161 krajín, aby vypracovali dohodu čiže protokol o krokoch, ktoré treba podniknúť v súvislosti s hrozbou globálneho otepľovania. Po viac ako týždni diskusií sa delegáti uzniesli na tom, že vyspelé krajiny majú znížiť do roku 2012 emisie plynov skleníkového efektu na úroveň o 5,2 percenta nižšiu ako v roku 1990. Tresty pre tých, ktorí túto dohodu porušia, budú stanovené neskôr. Predpokladajme, že všetky krajiny budú túto zmluvu dodržiavať; nakoľko prispeje 5,2-percentný pokles emisií plynov k zlepšeniu situácie? Je zrejmé, že len veľmi málo. Časopis Time podáva správu: „Vyžadovalo by si to 60-percentné zníženie, ak by sme chceli významnejšie zredukovať objem plynov skleníkového efektu, ktoré sa v atmosfére hromadia už od začiatku priemyselnej revolúcie.“

[Rámček/nákres na strane 7]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Znázornenie skleníkového efektu

Skleníkový efekt: Atmosféra Zeme, podobne ako tabule skla na skleníku, zachytáva slnečné teplo. Slnečné svetlo zohrieva Zem, ale teplo, ktoré takto vznikne — a prenáša sa infračerveným žiarením —, nemôže z atmosféry ľahko uniknúť. Naopak, plyny skleníkového efektu bránia tomuto žiareniu uniknúť a vysielajú časť z neho späť k Zemi, čím prispievajú k ohrievaniu zemského povrchu.

1. Slnko

2. Zachytené infračervené žiarenie

3. Plyny skleníkového efektu

4. Unikajúce žiarenie

[Rámček/nákres na stranách 8, 9]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Sily, ktoré ovládajú počasie

Ak chceme porozumieť súčasným sporom o globálnom otepľovaní, potrebujeme porozumieť niektorým úžasným silám, vďaka ktorým je naše podnebie také, aké je. Pouvažujme nad niekoľkými základnými vecami.

1. Slnko — zdroj tepla a svetla

Život na Zemi je závislý od obrovského nukleárneho reaktora, ktorý sme nazvali Slnkom. Slnko je väčšie ako milión Zemí a vždy nám spoľahlivo poskytuje teplo a svetlo. Pokles intenzity slnečného žiarenia by viedol k tomu, že naša planéta by sa obalila vrstvou ľadu; zvýšená intenzita by zas premenila Zem na syčiacu panvicu. Keďže Zem obieha po svojej dráhe vo vzdialenosti približne 150 miliónov kilometrov od Slnka, prijíma iba polovicu jednej miliardtiny energie vychádzajúcej zo Slnka. Napriek tomu je to práve toľko, koľko je potrebné na vytvorenie podnebia, v ktorom môže prekvitať život.

2. Atmosféra — teplá pokrývka Zeme

Slnko nie je jediným faktorom určujúcim teplotu Zeme; dôležitú úlohu v tom zohráva aj atmosféra. Zem a Mesiac sa nachádzajú v rovnakej vzdialenosti od Slnka, takže úmerne k ich veľkosti sa im dostáva približne rovnakého množstva tepla zo Slnka. No kým priemerná teplota Zeme je 15 °C, Mesiac má priemer mrazivých –18 °C. Prečo ten rozdiel? Zem má atmosféru, Mesiac nie.

Atmosféra — akoby „plienka“ Zeme pozostávajúca z kyslíka, dusíka a iných plynov — časť slnečného tepla zachytáva a zvyšok necháva uniknúť. Tento proces sa často prirovnáva ku skleníku. Skleník, ako pravdepodobne viete, je stavba, ktorej steny a strecha sú zo skla. Slnečné svetlo doň vstupuje ľahko a zohrieva vnútrajšok. Strecha a steny zároveň spomaľujú unikanie tepla.

Podobne aj naša atmosféra prepúšťa slnečné svetlo, aby zohrievalo povrch Zeme. Zem potom vysiela tepelnú energiu späť do atmosféry v podobe infračerveného žiarenia. Veľká časť tohto žiarenia však neuniká priamo do vesmírneho priestoru, pretože niektoré plyny v atmosfére ho absorbujú a vracajú ho späť na Zem, čím zvyšujú teplotu Zeme. Tento proces otepľovania sa nazýva skleníkový efekt. Ak by atmosféra takýmto spôsobom nezachytávala slnečné teplo, Zem by bola rovnako pustá a bez života ako Mesiac.

3. Vodné pary — najdôležitejší plyn skleníkového efektu

Deväťdesiatdeväť percent atmosféry tvoria dva plyny: dusík a kyslík. Hoci tieto plyny hrajú životne dôležitú úlohu v zložitých cykloch, ktoré udržiavajú na Zemi život, nemajú takmer nijaký priamy podiel na regulácii podnebia. Úloha regulovať podnebie pripadá zvyšnému jednému percentu atmosféry, plynom skleníkového efektu, ktoré zachytávajú teplo a ku ktorým patria vodné pary, oxid uhličitý, oxid dusný, metán, chlórofluórokarbóny a ozón.

Najvýznamnejší plyn skleníkového efektu — vodné pary — sa bežne vôbec nepovažuje za plyn, keďže sme si zvykli uvažovať o vode v súvislosti s jej kvapalným skupenstvom. A predsa, každá molekula vodnej pary je v atmosfére „nabalená“ tepelnou energiou. Keď napríklad pary v oblaku ochladnú a kondenzujú, uvoľní sa teplo, čo spôsobuje takzvané konvekčné prúdy. Dynamický pohyb vodných pár v atmosfére hrá rozhodujúcu a zložitú úlohu pri určovaní kvality počasia a podnebia.

4. Oxid uhličitý — nevyhnutný pre život

Plyn, o ktorom sa v súvislosti s globálnym otepľovaním hovorí najviac, je oxid uhličitý. Bolo by však zavádzajúce jednoducho odsúdiť oxid uhličitý ako znečisťujúci faktor. Oxid uhličitý je životne dôležitý pre fotosyntézu, proces, pomocou ktorého si zelené rastliny vyrábajú potravu. Ľudia a zvieratá vdychujú kyslík a vydychujú oxid uhličitý. Rastliny prijímajú oxid uhličitý a uvoľňujú kyslík. Oxid uhličitý je teda jedným zo Stvoriteľových opatrení, ktoré umožňujú existenciu života na Zemi.a No príliš veľa oxidu uhličitého v atmosfére by zrejme znamenalo to isté ako prihodiť si ešte jednu prikrývku na posteľ. Spôsobilo by to ďalšie oteplenie.

Zložité zoskupenie síl

Slnko a atmosféra nie sú jedinými faktormi, ktoré určujú kvalitu podnebia. Podiel na tom majú aj oceány a ľadové čiapky na póloch, povrchové minerály a vegetácia, ekosystémy Zeme, zoskupenie biogeochemických procesov a sily súvisiace s obehom Zeme po jej dráhe. Štúdium podnebia zahŕňa takmer všetky vedecké disciplíny zaoberajúce sa štúdiom Zeme.

Slnko

Atmosféra

Vodné pary (H₂O)

Oxid uhličitý (CO₂)

[Poznámka pod čiarou]