Viktóriino jazero — najväčšie africké vnútrozemské jazero

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Keni

V ROKU 1858 istý osamelý Angličan hlboko v srdci Afriky namáhavo postupoval cez divokú a nepreskúmanú krajinu. Cestoval iba s hŕstkou afrických nosičov, a hoci ho sužovala choroba, vyčerpanosť a neistota, poháňal svojich mužov vpred. John Hanning Speke hľadal neistý cieľ — prameň Nílu.

Pobádaný povesťami o veľkej vodnej ploche vo vnútrozemí, ktorú arabskí obchodníci s otrokmi nazývali Ukerewe, Speke sa prebíjal cez zdanlivo nekonečný buš. Nakoniec, po 25-dňovom pochode, bola malá skupina cestovateľov odmenená veľkolepým pohľadom. Kam len oko dovidelo, rozprestieralo sa pred nimi obrovské vnútrozemské jazero so sladkou vodou. Neskôr Speke napísal: „Už som viac nemal nijaké pochybnosti o tom, že vďaka jazeru pri mojich nohách sa zrodila tá nevšedná rieka, ktorej prameň bol predmetom toľkých špekulácií a cieľom takého množstva bádateľov.“ Na počesť vtedy panujúcej anglickej kráľovnej nazval svoj objav jej menom — Viktóriino jazero.

Prameň Nílu

Dnes je jazero, ktoré má ešte stále toto meno, známe ako druhé najväčšie sladkovodné jazero sveta — väčšie je iba Horné jazero v Severnej Amerike. Ako gigantické zrkadlo, ktoré sa leskne v rovníkovom slnku, hladká lesklá hladina Viktóriinho jazera zaberá plochu 69 484 štvorcových kilometrov. Na severnom okraji ho pretína rovník. Rozkladá sa medzi východnou a západnou časťou Veľkého riftového údolia, pričom leží zväčša v Tanzánii a Ugande a hraničí s Keňou.

Hlavným prítokom jazera je rieka Kagera v Tanzánii, ktorá zberá vody z rwandských vrchov. No väčšina vody vtekajúcej do Viktóriinho jazera pochádza zo zrážok, ktoré sa zhromažďujú v obrovskej oblasti obklopujúcej jazero; táto oblasť má plochu vyše 200 000 štvorcových kilometrov. Z jazera vyteká iba jedna rieka, Jinja v Ugande. Odtiaľto tečie voda na sever a dáva vznik Bielemu Nílu. Hoci Viktóriino jazero nie je jediným prameňom rieky Níl, slúži ako veľká nádrž udržiavajúca stály prítok sladkej vody, ktorá zachováva život pozdĺž celého toku až do Egypta.

Život na jazere

Plávajúce kanoe, na ktorom vzdúvajúca sa biela plachta pripomína vzpriamené krídlo motýľa, kĺže po hladine jazera. Maličký čln unášaný denným vetrom vejúcim z pevniny letí doprostred jazera. Napoludnie sa vietor obráti a unáša čln späť na miesto, odkiaľ vyplával. Tento každodenný jav využívajú rybári na jazere už po tisícročia.

Viktóriino jazero lemujú dediny a osady s hnedými trstinovými strechami. Pre domorodých dedinčanov sú ryby základnou potravinou, a tak sú závislí od jazera, ktoré im poskytuje každodennú obživu. Rybárov deň sa začína pred východom slnka. Muži vylejú vodu zo svojich presakujúcich kanoe a vyplávajú na jazero zahalené ľahkým ranným oparom. Spoločne spievajú a pádlujú na hlbočinu a potom vytiahnu ošumelé plachty. Ženy sa z brehu pozerajú, ako malé člny miznú za horizontom. Čoskoro sa však odvrátia, lebo ich čaká množstvo práce.

Zatiaľ čo sa deti čľapkajú a hrajú v plytkej vode, ženy perú bielizeň a naberajú z jazera vodu na pitie. Napokon sa ich práca na brehu jazera končí. Na hlave majú hlinené nádoby s vodou starostlivo vyvážené, na chrbte uviazané dieťa a v oboch rukách nesú koše s vypranou bielizňou pomaly kráčajúc k domovu. Doma obrábajú malé záhradky s kukuricou a fazuľou, zbierajú drevo na oheň a hlinené domy opravujú zmesou kravského trusu a popola. Kúsok ďalej na pobreží ženy šikovne spletajú sisalové vlákna, z ktorých zhotovujú silné povrazy a pekné koše. Vzduchom sa rozlieha zvuk úderov sekier, ktorými niekoľko mužov dlabe do veľkého kmeňa, aby z neho urobili kanoe.

Keď sa deň chýli ku koncu, oči žien sa opäť upierajú na veľké sladkovodné jazero. To, že muži sa vracajú, im oznámia špičky bielych plachiet na horizonte. Nedočkavo hľadia, tešiac sa na svojich manželov i na ryby, ktoré prinesú.

Na celom pobreží jazera a na jeho ostrovoch prijímajú v týchto malých osadách návštevníkov, ktorí im prinášajú posolstvo pokoja. Títo zvestovatelia sa dostávajú pešo i na kanoe do každej dediny a osady. Domorodci sú pokorní a dychtivo počúvajú. Mimoriadne nadšení sú najmä vtedy, keď si čítajú biblickú literatúru vytlačenú vo vlastných nilotských a bantuských jazykoch.

Život vo vode i na vode

Vo Viktóriinom jazere žije vyše 400 druhov rýb a niektoré z nich nemožno nájsť nikde inde na svete. Najbežnejším druhom sú ryby z čeľade cichlidovitých. Tieto pestrofarebné rybky majú také výstižné mená ako ohnivý chrbát, ružová červeň a kisumská žabia papuľa. Niektoré cichlidy majú neobyčajný spôsob, ktorým chránia svoje mladé. Keď hrozí nebezpečenstvo, rodič naširoko otvorí ústa a jeho drobučká mlaď sa ponáhľa do bezpečia otvorenej dutiny. Keď nebezpečenstvo pominie, ryba ich jednoducho vypľuje a mlaď pokračuje vo svojej zvyčajnej činnosti.

Viktóriino jazero je domovom nádherných a rôznorodých vodných vtákov. Potápky, kormorány a anhingy sa ponárajú do vody a svojimi ostrými zobákmi obratne napichujú ryby. Žeriavy, volavky, bociany a lyžičiare sa brodia plytčinami, občas znehybnejú uprostred kroku a trpezlivo čakajú na nič netušiacu rybu plávajúcu v ich dosahu. Vo vzduchu krúžia kŕdle pelikánov pripomínajúce veľké bruchaté vetrone. Keď plávajú v kŕdli na hladine, obkolesia húf rýb a potom ryby povyberajú svojimi mohutnými zobákmi pripomínajúcimi kôš. Pánom oblohy je tu orliak so svojimi mocnými krídlami. Spustí sa z vetvy stromu, ktorá je vysoko nad vodou, letí strmhlav kĺzavým letom, pričom mu okolo nehybných krídel sviští vietor, a bez námahy schytí rybu z hladiny jazera. V hustom poraste papyrusovej trstiny, ktorá lemuje jazero, hniezdia pestrofarebné pletiarky a trochu ďalej od brehu v akáciových lesoch počuť žalostný krik zobákorožca.

Ráno a večer sa ponad tichú hladinu jazera nesie hlboké basové chrochtanie hrochov. Cez deň spia pozdĺž pobrežia, pripomínajúc hladké sivé balvany napoly ponorené v plytkej vode. Ľudia žijúci okolo jazera si dávajú pozor na nebezpečného krokodíla nílskeho. Niekoľko týchto obávaných plazov ešte obýva odľahlé zákutia Viktóriinho jazera, hoci väčšinu z nich človek už vyhubil.

Ohrozené vody

Odo dní, keď John Speke po prvý raz uvidel Viktóriino jazero, počet obyvateľov Afriky prudko vzrástol. Na pobreží okolo jazera žije vyše 30 miliónov ľudí, ktorých prežitie dnes závisí od jeho sladkých vôd. V minulosti sa miestni rybári spoliehali na tradičné metódy lovu. Vyzbrojení pletenými pascami na ryby, papyrusovými sieťami, háčikmi a oštepmi, lovili toľko, koľko potrebovali. V dnešnej dobe, keď sa začalo loviť trawlermi a nylonovými vlečnými sieťami, ktoré možno roztiahnuť na veľkú vzdialenosť a vyloviť z hlbších vôd tony rýb, ohrozuje ekológiu jazera nadmerný výlov.

Nasadenie exotických druhov rýb spôsobilo ekologickú nerovnováhu, ktorá narušila miestny lov rýb. Ďalšou pohromou pre jazero je eichhornia nafúknutá, vodná rastlina, ktorá sa vznáša na hladine a má krásne fialové kvety. Bola dovezená z Južnej Ameriky a rastie tak rýchlo, že pokryla veľké plochy pobrežných vôd jazera a jeho zálivov a udusila v nich život. Sťažuje prístup na pobrežie a k mólu člnom s nákladom, trajektom s cestujúcimi a kanoe miestnych rybárov. Odlesňovanie spádovej oblasti jazera, vypúšťanie odpadu a industrializácia — to všetko ohrozuje budúcnosť jazera.

Prežije Viktóriino jazero? O tejto otázke sa diskutuje a nikto presne nevie, ako vyriešiť množstvo jeho problémov. No Viktóriino jazero je súčasťou prírody a bude pravdepodobne aj naďalej na zemi ešte dlho potom, keď Božie Kráľovstvo odstráni tých, ktorí „kazia zem“. (Zjavenie 11:18) Potom bude môcť ľudstvo navždy pozorovať krásu afrického veľkého vnútrozemského jazera.

[Rámček/obrázok na strane 18]

Ryba pohlcujúca jazero

Je to olejovité, má to ohromný apetít, rýchlo sa to rozmnožuje a narastie až do dĺžky dvoch metrov. Čo je to? Lates nílsky! Všeobecne je známy ako nílsky ostriež. Ukázalo sa, že táto veľká dravá ryba, ktorá bola dovezená do Viktóriinho jazera v päťdesiatych rokoch, spôsobila ekologickú katastrofu. V priebehu 40 rokov sa jej podarilo zničiť takmer polovicu zo 400 miestnych druhov rýb. Týmto masovým hubením ohrozuje zdroj potravy pre milióny domorodcov, ktorí lovia menšie tilapie, cichlidy a iné miestne ryby, aby nasýtili svoje rodiny. Tieto malé ryby udržujú jazero v zdravom stave. Niektoré sa živia drobnými slimákmi, ktoré spôsobujú obávanú bilharziózu (schistosomiázu), a tak pomáhajú udržať chorobu pod kontrolou. Ďalšie druhy sa živia riasami a inými vodnými rastlinami, ktoré teraz nekontrolovateľne rastú. Tento nezvládnuteľný rast vytvoril situáciu nazývanú eutrofikácia, keď rozklad hnijúcej vegetácie spôsobuje úbytok kyslíka vo vode. Keď ubúda miestnych rýb, ktoré by mohli vyčistiť túto kašu, zvyšuje sa počet „mŕtvych zón“, oblastí vody bez kyslíka, v ktorých hynú ďalšie ryby. Keď je menej rýb na jedenie, vždy hladné latesy nílske si nachádzajú nový zdroj potravy — vlastné potomstvo! Táto ryba, ktorá teraz pohlcuje jazero, napokon môže pohltiť samu seba!

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

UGANDA

KEŇA

TANZÁNIA

VIKTÓRIINO JAZERO

[Obrázok na strane 15]

Vydávanie svedectva na brehoch Viktóriinho jazera

[Obrázok na strane 16]

Pletiarka

[Obrázok na stranách 16, 17]

Pelikány

[Obrázok na strane 17]

Beluša veľká

[Obrázok na stranách 16, 17]

Nílsky krokodíl

[Obrázok na stranách 16, 17]

Volavka popolavá stojí na hrochovi