Ako si poradiť so zabijakom

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Kanade

ZAKRÁDA sa lesom, obchádza mladé a útočí na staré. Zabijak je v porovnaní so svojou obeťou nepatrný. Postupuje rýchlo a nie je spokojný, kým dielo skazy úplne nedovŕši. Keď sa obeť snaží votrelca vyhnať, začína sa boj na život a na smrť. Napokon víťazí útočník.

Kto je ten nepriateľ? Útočníkom je maličký lykokaz Dendroctonus ponderosae, ktorý pochádza zo západnej časti Severnej Ameriky. Vo vnútrozemí provincie Britská Kolumbia v Kanade je jeho obeťou majestátna borovica stočená.

Borovicami stočenými je zalesnených približne 35 percent oblastí v provincii — skutočná živná pôda pre valcovitého lykokaza, ktorý meria iba 3 až 8 milimetrov. Najskôr sa zameria na porasty chorých, prestarnutých borovíc. Ako sa však populácia tohto chrobáka zväčšuje, zaútočí aj na zdravé dospelé stromy. (Pozri rámček „Životný cyklus lykokaza“.) Nedávne premnoženie lykokaza v Britskej Kolumbii zapríčinilo skazu 30 miliónov borovíc za jediný rok. Odhaduje sa, že zo zamoreného stromu môže vyliezť dosť chrobákov na to, aby nasledujúci rok zničili dva stromy takej istej veľkosti.

Lykokaz je prirodzenou súčasťou ekosystému a spolu s požiarmi slúžia tieto chrobáky na to, aby obnovovali lesy borovíc, ktoré dosiahli dospelosť. Ľudské zásahy, ako zisťovanie požiarov a ich likvidácia, však prispeli k ochrane veľkých oblastí dospelých a prestarnutých lesných porastov. Takým spôsobom sa síce zachránili prirodzené biotopy a trasy migrácie, ako aj lesy využívané na rekreačné a priemyselné účely, ale vytvorila sa aj potreba regulovať stav lykokaza. Ako však možno týchto drobných škodcov v rozľahlých oblastiach divočiny nájsť a sledovať? Dá sa vôbec niečo urobiť na zastavenie veľkého pustošenia, ktoré za sebou zanechávajú, a ak áno, tak čo?

Vyhľadávanie a sledovanie

Regulácia stavu lykokaza sa začína vyhľadávaním. Urobí sa vzdušná inšpekcia rozsiahleho lesa a pátra sa po stromoch, ktorých koruny sčerveneli. Také stromy svedčia o zamorení a sú ľahko viditeľné uprostred zeleného baldachýnu. Miesto zamorenia, ako aj počet červených stromov sa určí pomocou globálneho polohového systému (GPS). Dáta sa zaznamenávajú a starostlivo uchovávajú v prenosnom počítači. Neskôr sa zapíšu do kancelárskych počítačov a pomocou výkonného geografického informačného systému sa prekryjú s podrobnými mapami lesného porastu. Každé ohnisko zamorenia potom dostane číslo a vypracuje sa zoznam, na ktorom sú súradnice každej oblasti. To je veľmi dôležité pre pozemný inšpekčný tím, ktorý je vyslaný, aby overil stupeň zamorenia.

Skutočnou hrozbou pre les však nie sú stromy, ktoré sčerveneli, ale zelené stromy, ktoré sú práve napádané. Tie sa vo všeobecnosti spoznajú podľa kúskov živice okolo dierky, kadiaľ chrobáky vošli, a podľa drevnej múčky, čiže pilín pri koreňoch stromu. Všetky zamorené stromy sa označia páskou z plastu a farbou sa na ne napíše číslo. Zaznačia sa charakteristické rysy terénu, počet napadnutých stromov, ako aj ďalšie potrebné informácie, ktoré pomôžu zodpovedným činiteľom rozhodnúť, čo by sa malo urobiť na zvládnutie šírenia zamorenia.

Metódy regulácie

Ak je zamorená oblasť dosť veľká na to, aby mohlo byť vydané oprávnenie na ťažbu, vyšle sa ďalšia skupina, aby danú oblasť zmapovala. Plán ťažby predložia na schválenie Ministerstvu lesného hospodárstva. Drevárska spoločnosť sa stáva zodpovednou aj za opätovné zalesnenie oblasti a za starostlivosť o semenáče, kým budú môcť byť ponechané, aby rástli samy. Tento proces nielenže umožňuje využiť tieto stromy, ale slúži aj na to, aby sa obmedzilo rozširovanie zamorenia a aby sa vytváral nový porast.

Ale ak ťažba nie je možná, môže byť odporučené liečenie každého stromu osobitne. To môže znamenať vstrekovanie pesticídov alebo vyťatie a spálenie zamoreného stromu priamo na mieste. Táto druhá regulačná metóda, ktorá sa robí neskoro v zime alebo skoro na jar predtým, ako sa chrobáky objavia, je veľmi efektívna, ale aj prácna. Dale, odborník vo vyhľadávaní a regulácii takého zamorenia, opisuje pre Prebuďte sa!, ako vyzerá bežný pracovný deň.

„Najskôr musíme prejsť po jednosmerných cestách, ktoré používajú aj veľké nákladné autá na prepravu vyťaženého dreva, ktoré vezú ťažký náklad. Z bezpečnostných dôvodov používame vysielačky na monitorovanie cestnej premávky. Keď sa cesta končí, zložíme naše snežné skútre a sane a putujeme hlbšie do lesa. Máme starostlivo zabalené prijímače GPS a kompasy, ako aj motorové píly, benzín, naftu, sekery, rádiá, snežnice a vybavenie na poskytnutie prvej pomoci. Prechádzame niekoľko kilometrov cez močariny, odlesnené oblasti a po starých cestách cez krovie. Keď sa už ďalej nedá prejsť snežnými skútrami, nasadíme si snežnice, ktoré nám umožnia ísť ďalej, hoci s určitými ťažkosťami, po vrstve snehu, ktorá je na niektorých miestach až 120 centimetrov hrubá.

Nerovný terén spôsobuje, že je trochu náročné niesť 15-kilogramový výstroj. Srdce nám búši od námahy. Akí sme šťastní, že nachádzame to miesto! Ale teraz sa začína skutočná práca. Vycvičený a kvalifikovaný pracovník zotína napadnuté stromy s presnosťou ostrostrelca. Potom sa zapája pracovná skupina a píli stromy na také veľké časti, aby sa dali ľahko spáliť. Kôra musí byť úplne spálená, aby sa zničili všetky larvy. Keď je čas urobiť si obednú prestávku, sme za oheň naozaj vďační, lebo je tu mínus 20 stupňov Celzia. Zohrievame sa v jeho žiare a rozmrazujeme si zmrznuté sendviče. Potom je čas vrátiť sa k práci. Zimná obloha však veľmi skoro stemnie a pripomína nám, že už je čas vydať sa na cestu domov.“

Práca v divočine

Práca lesných robotníkov je náročná. Hoci sa títo zruční robotníci stretávajú s náročnými úlohami, majú radosť zo stvorenia, ktoré ich obklopuje. To zahŕňa neuveriteľne krásnu scenériu a pamätné stretnutia s divými zvieratami. Niektoré stretnutia sú neškodné, ako keď tetrov hlučne vyletí zo snehu takmer spod nôh robotníkov alebo keď nešťastná veverička vycupká zo svojho brlôžka a vybehne po nohavici robotníka, čím ho veľmi vyľaká. Iné stretnutia však môžu byť aj smrteľné; človeka by napríklad mohol prenasledovať jeden z miestnych grizlyov alebo medveďov baribalov. Väčšinou sa však nebezpečenstvo dá minimalizovať ostražitosťou a poučením a robotníci sa môžu tešiť z prostredia divočiny bez prehnaného strachu.

Výrazný pokrok sa dosahuje v používaní technológie na spravovanie prírodného bohatstva zeme. Veľa svedomitých jednotlivcov sa usiluje chrániť a zachovávať naše cenné stromy regulovaním stavu takých škodcov, ako sú lykokazy. Nepochybne sa však o našich úžasných lesoch treba naučiť oveľa viac. Túžime po čase, keď sa budeme môcť o ne starať v úplnej harmónii s ich pôvodným účelom.

[Rámček/nákres na strane 22]

Životný cyklus lykokaza

V polovici leta sa dospelá samička lykokaza Dendroctonus ponderosae prevŕta cez kôru borovice stočenej do beľového dreva. Po spárení sa so samčekom nakladie asi 75 vajíčok. Pri tomto procese tiež prenáša do beľového dreva modro sfarbené huby, aby zabránila toku živice, ktorá by mohla chrobáky zabiť. Z vajíčok sa postupne liahnu larvy podobné červíkom, ktoré sa živia na floéme (komplexné tkanivo) stromu. Po niekoľkých týždňoch úspešného útoku je hostiteľský strom zabitý následkom prerušenia toku vody a živín. Larvy sa vyvinú počas zimy a objavia sa v lete, aby vyleteli a napadli nové stromy, čím sa cyklus opakuje.

[Nákres]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Dospelý jedinec

Vajíčka

Larva

Kukla

[Obrázky na stranách 22, 23]

Bližší pohľad na poškodený strom

Napadnuté stromy

Kúsky živice okolo dierky