Krv — nevyhnutná pre život

Ako môže krv zachrániť náš život? To nás určite zaujíma, lebo krv úzko súvisí s naším životom. Krv roznáša kyslík v našom tele, odstraňuje oxid uhličitý, umožňuje prispôsobiť sa zmenám teploty a pomáha nám zdolávať choroby.

Súvislosť medzi životom a krvou bola známa už oveľa skôr ako William Harvey v roku 1628 zmapoval obehový systém. Základné etické zásady veľkých náboženstiev sa sústreďujú na Životodarcu, ktorý sám vyslovil svoj názor na život a na krv. Židovsko–kresťanský právnik o ňom povedal: „Dáva všetkým život, dych a všetko. Od neho máme život, pohybujeme sa a sme.“a

Ľudia, ktorí veria v tohto Životadarcu, dôverujú, že jeho pokyny sú na naše trvalé dobro. Hebrejský prorok ho opísal ako toho, kto „ťa učí prospievať a vedie ťa po ceste, ktorou máš ísť“.

Toto uistenie z Izaiáša 48:17 je súčasťou Biblie, knihy, ktorá sa teší úcte pre mravné hodnoty, z ktorých môžeme mať úžitok my všetci. Čo hovorí Biblia o použití krvi? Poukazuje na to, ako sa dajú životy zachrániť krvou? Biblia vysvetľuje, že krv je viac ako len komplexná biologická tekutina. Slovo krv spomína vyše štyristokrát a niektoré odkazy sa dotýkajú záchrany života.

V prvom odkaze Stvoriteľ vyhlásil: „Všetko, čo sa hýbe a je živé, bude vám na pokrm... avšak mäsa s jeho dušou, to jest s jeho krvou nebudete jesť. No, vašu krv po vašich dušiach budem vyhľadávať,“ a potom odsúdil vraždu. (1. Mojžišova 9:3–6, RP) Povedal to Noachovi, nášmu spoločnému predkovi, ktorého si veľmi vážia Židia, mohamedáni i kresťania. Celé ľudstvo tak bolo upozornené, že z hľadiska Stvoriteľa krv reprezentuje život. Znamenalo to viac ako len diétny predpis. Jasne to zahŕňalo mravnú zásadu. Ľudská krv má väčší význam a nemala byť zneužitá. Stvoriteľ neskôr pripojil podrobnosti, z ktorých môžeme ľahko rozpoznať mravné sporné otázky, ktoré spojil s krvou života.

Keď dal starovekému Izraelu Zakonník, znova poukázal na krv. Mnoho ľudí má v úcte múdrosť a etiku tejto zbierky, ale málokto si uvedomuje závažnosť zákonov o krvi. Napríklad: „A ktokoľvek z domu Izraelovho alebo z pohostínov, kto pohostíni medzi nimi, kto by jedol nejakú krv, proti takej duši, ktorá by jedla krv, obrátim svoju tvár a vytnem ju sprostred jej ľudu, lebo duša tela je v krvi.“ ​(3. Mojžišova 17:10, 11, RP) Boh potom vysvetlil, čo musel urobiť lovec s mŕtvym zvieraťom: „Vyleje jeho krv, pokryje ju zemou... nebudete jesť krvi niktorého tela, lebo dušou ktoréhokoľvek tela je jeho krv: ktokoľvek by ju jedol, bude vyťatý.“ — 3. Mojžišova 17:13, 14, RP.

Vedci dnes vedia, že židovský Zákonník podporoval dobré zdravie. Vyžadoval napríklad, aby sa výkaly ukladali mimo tábora a zahrabali sa a aby ľudia nejedli mäso, ktoré by mohlo priniesť veľké riziko ochorenia. (3. Mojžišova 11:4–8, 13; 17:15; 5. Mojžišova 23:12, 13) Hoci zákon o krvi odzrkadľoval aj zdravotné hľadiská, zahŕňal oveľa viac. Krv mala symbolický význam. Predstavovala život od Stvoriteľa. Zvláštnym zaobchádzaním s krvou dávali ľudia najavo závislosť svojho života od neho. Hlavným dôvodom, prečo nemali používať krv nebolo to, že by bola nezdravá, ale to, že má pre Boha zvláštny význam.

Zákon opakovane uvádzal Stvoriteľov zákaz prijímať krv na udržanie života. „Nebudeš jej jesť; na zem ju vyleješ ako vodu. Nebudeš jej jesť, aby ti bolo dobre i tvojim synom po tebe, keď budeš robiť to, čo je pravé.“ — 5. Mojžišova 12:23–25, RP; 15:23; 3. Mojžišova 7:26, 27; Ezechiel 33:25.b

Boží zákon o krvi by sa nemal zanedbať len preto, že nastala naliehavá situácia. Tak sa dnes bežne uvažuje. Počas krízy vo vojne niektorí izraelskí vojaci zabili zvieratá a „tak jedol ľud s krvou“. Bolo im to povolené s ohľadom na túto núdzovú situáciu, aby si život zachovali pomocou krvi? Nie. Ich veliteľ vyzdvihol, že ich konanie bolo vážnym zlom. (1. Samuelova 14:31–35) Hoci je život taký drahocenný, náš Životodarca nikdy nepovedal, že jeho meradlo môžeme ignorovať v tiesnivej situácii.

KRV A PRAVÍ KRESŤANIA

Aký postoj má kresťanstvo k otázke záchrany ľudského života krvou?

Ježiš bol rýdzim mužom, a preto si ho ľudia tak vážia. Vedel, že Stvoriteľ povedal, že prijímanie krvi je zlé a že jeho zákon je záväzný. Máme teda dobrý dôvod veriť, že Ježiš by sa zastával zákona o krvi a aj keby bol pod tlakom, nekonal by inak. Ježiš „sa hriechu nedopustil, ani nebolo ľsti v jeho ústach“. (1. Petra 2:22, Porúbčan) Tak dal vzor svojim nasledovníkom vrátane vzoru ako rešpektovať život a krv. (Neskôr budeme uvažovať o tom, ako je Ježišova krv zahrnutá do zásadnej otázky, ktorá sa dotýka nášho života.)

Všimnite si, čo sa stalo, keď o niekoľko rokov po Ježišovej smrti vznikla otázka, či treba dodržiavať všetky izraelské zákony, ak sa niekto stane kresťanom. O tom sa hovorilo na zasadaní kresťanského vedúceho zboru apoštolov. Ježišov nevlastný brat Jakob sa odvolal na spisy obsahujúce príkazy o krvi, ktoré boli dané Noachovi a izraelskému národu. Budú tieto príkazy platné pre kresťanov? — Skutky 15:1–21.

Rozhodnutie z tohto zasadania poslali všetkým zborom: Kresťania nemusia dodržiavať zborník vydaný Mojžišom, ale je pre nich „nevyhnutné“ ‚zdržiavať sa obetovaného modlám, krvi, zaduseného [nevykrvácaného mäsa] a smilstva.‘ (Skutky 15:22–29) Apoštoli nepredložili žiaden rituálny alebo diétny predpis. Výnos určil základnú mravnú normu, ktorej sa raní kresťania prispôsobili. Asi o desaťročie neskôr uznali, že ešte stále platí, „aby sa zdržiavali obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva.“ — Skutky 21:25.

Milióny ľudí navštevujú kostoly. Väčšina by pravdepodobne súhlasila, že kresťanská etika zahŕňa neuctievať modly a nezúčastňovať sa na nemravnosti. Zaslúži si našu pozornosť, že apoštoli postavili otázku vyhýbať sa krvi na tú istú mravnú úroveň ako vyhýbať sa všetkému zlu. Ich výnos sa končil slovami: „Ak sa budete tohto pozorne vystríhať, bude sa vám dobre dariť. Buďte zdraví!“ — Skutky 15:29.

Apoštolský výnos sa dlho chápal ako záväzný. Eusébius hovorí o mladej žene, žijúcej tesne pred koncom druhého storočia, ktorá pred smrťou umučením vyhlásila, že kresťanom „nie je dovolené jesť krv ani len tých nerozumných zvierat“. Nechcela zomrieť. Chcela žiť, ale nebola ochotná urobiť kompromis voči svojej zásade. Nevážime si azda tých, ktorí kladú zásady nad svoje osobné výhody?

Vedec Joseph Priestley povedal: „Zákaz jesť krv daný Noachovi sa zdá byť záväzným pre celé jeho potomstvo... Ak porovnávame zákaz apoštolov s praxou prvých kresťanov, o ktorých ťažko môžeme predpokladať, že by správne nerozumeli jeho podstate a obsahu, môžeme dospieť iba k tomu, že ho mienili ako absolútny a trvalý, lebo krv nejedol žiaden kresťan dlhé stáročia.“

POUŽÍVAŤ KRV AKO LIEK?

Zahŕňa biblický zákaz o krvi aj také lekárske použitie ako je transfúzia, ktorá určite nebola známa v dobe Noacha, Mojžiša alebo apoštolov?

Moderná liečba krvou ešte vtedy neexistovala, ale lekárske používanie krvi nie je vecou dneška. Už asi dvetisíc rokov v Egypte aj inde ľudskú „krv považovali za zvrchovaný liek proti lepre“. Akýsi domáci lekár odhalil spôsob liečby, ktorým liečili syna kráľa Esar–Chaddona, v časoch, keď asýrsky národ predstavoval technologickú špičku: „[Princovi] sa darí oveľa lepšie, kráľ, môj pán, môže byť šťastný. Od 22. dňa (mu) dávam piť krv, bude (ju) piť 3 dni. Ďalšie 3 dni (mu) dám (krv) na vnútorné použitie.“ Esar–Chaddon mal kontakty s Izraelčanmi. Ale Izraelčania mali Boží zákon, a preto nikdy krv nepili ako liek.

Používala sa krv ako liek v časoch Ríma? Prírodovedec Plínius (súčasník apoštolov) a lekár z druhého storočia Aretaeus píšu, že ľudskou krvou sa liečila epilepsia. Tertullián neskôr napísal: „Povážte tých, ktorí na predstaveniach v aréne hltavo pijú čerstvú krv zločincov... a odnášajú si ju na vyliečenie epilepsie.“ Postavil ich do protikladu s konaním kresťanov, ktorí „nemajú ani len krv zvierat vo [svojich] jedlách... Na súdnych pojednávaniach s kresťanmi im ponúkate klobásy plnené krvou. A pritom viete, že práve [to] je pre nich nezákonné.“ Raní kresťania tak skôr volili smrť, ako by prijímali krv.

„Krv vo svojej bežnej podobe... nevyšla z módy ako súčasť lekárstva a mágie,“ hovorí sa v knihe Telo a krv. „V roku 1483 napríklad zomieral francúzsky kráľ Louis XI. ‚každým dňom mu bolo horšie a lieky mu nepomáhali, hoci boli mimoriadne. Pevne dúfal, že sa zotaví pomocou ľudskej krvi od akýchsi detí, ktorú prijímal a prehltával.‘“

Čo povedať o transfúzii krvi? Experimentovanie s ňou sa datuje od začiatku 16. storočia. Thomas Bartholin (1616–1680), profesor anatómie na univerzite v Kodani, namietal: ‚Tí, ktorí zavliekajú použitie ľudskej krvi na vnútornú liečbu chorôb, ju zrejme zneužívajú a ťažko hrešia. Kanibali bývajú zatratení. Prečo si teda neošklivíme tých, ktorí poškvrňujú svoje hrdlo ľudskou krvou? Také isté je prijímanie krvi z prerezanej žily, či ústami či nástrojmi na transfúziu. Tí, ktorí robia takéto operácie, sú podrobení hrôze z božského zákona, ktorý zakazuje jesť krv.‘

Uvažujúci ľudia v minulých storočiach teda uznávali, že biblický zákon sa vzťahoval aj na prijímanie krvi do žíl, aj na prijímanie ústami. Bartholin uzavrel: „Každý spôsob prijímania [krvi] zodpovedá jednému a tomu istému zámeru, že touto krvou sa choré telo živí alebo uzdravuje.“

Tento prehľad by nám mohol pomôcť porozumieť nemenný náboženský postoj Jehovových svedkov. Veľmi si vážia život a vyhľadávajú kvalitnú lekársku opateru. Ale sú rozhodnutí neporušiť dôsledné Božie meradlo: Tí, ktorí si vážia život, dar od Stvoriteľa, sa nesnažia uchovať si život prijímaním krvi.

Roky sme počúvali tvrdenie, že vraj krv zachraňuje život. Lekári môžu rozprávať o prípadoch, keď niekto stratil krv, dostal transfúziu, a potom sa jeho stav rýchlo zlepšil. Preto sa môžeme pýtať: ‚Je to múdre alebo nemúdre z lekárskeho stanoviska?‘ Lekári uvádzajú podklady na podporu liečby krvou. Takže záleží na nás, aby sme si zaobstarali fakty o krvi, ktoré nás patrične poučia a pomôžu nám správne sa rozhodnúť.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 4]

„Postrehy tu uvedené v presnom a metodickom návode [v 15. kapitole Skutkov] sú charakterizované ako nepostrádateľné a sú najsilnejším dôkazom, že v mysliach apoštolov to nebolo dočasným usporiadaním alebo provizórnym opatrením.“ — Profesor Édouard Reuss, Univerzita v Štrasburgu.

[Rámček/obrázok na strane 5]

Martin Luther poukázal na dôsledky apoštolského výnosu: „Ak chceme mať cirkev, ktorá by bola v súlade s tým snemom,... musíme učiť a trvať na tom, že žiadne knieža, pán, mešťan alebo sedliak nebude jesť hus, srnčie, jelenie alebo bravčové varené v krvi... A mešťania aj sedliaci sa musia zdržiavať najmä krvavej klobásy a krvavničky.“

[Prameň ilustrácie]

Drevorez od Lukáša Cranacha

[Rámček na strane 6]

„Boh a ľudia sa pozerajú na veci vo veľmi odlišnom svetle. Čo sa zdá dôležité nášmu oku, často stráca význam, ak sa to hodnotí nekonečnou múdrosťou, a čo sa nám zdá bezcenné, má často obrovský význam pre Boha. Tak to bolo od začiatku.“ — „Zisťovanie zákonnosti jedenia krvi“, Alexander Pirie, 1787 [angl.]

[Obrázok na strane 3]

Medicína a umelec od Carla Zigrossera/​Dover Publications

[Obrázok na strane 4]

Na historickom zasadaní kresťanský vedúci zbor potvrdil, že Boží zákon o krvi je stále záväzný

[Obrázok na strane 7]

Raní kresťania odmietali prestúpiť Boží zákon o krvi bez ohľadu na následky

[Prameň ilustrácie]

Maľba od Gérôma, 1883, s láskavým povolením Walters Art Gallery, Baltimore