Zdroj pravého šťastia

Ježiš práve zopakoval, ako by sa jeho učeníci mali modliť. To však nie je jediný námet, ku ktorému sa počas svojej služby opakovane vracia. Keď robil zázraky v Galilei, obvinili ho, že na to dostal moc od vládcu démonov. S rovnakým obvinením sa teraz stretáva v Judei.

Keď Ježiš vyženie z jedného muža démona, ktorý mu bránil rozprávať, ľudia žasnú. Ježišovi kritici však nie. Vznášajú proti nemu rovnaké obvinenie ako Galilejčania: „Vyháňa démonov vďaka tomu, že mu pomáha Belzebub, vládca démonov.“ (Lukáš 11:15) Ďalší od neho žiadajú nejaké znamenie z neba, aby potvrdil svoj pôvod.

Ježiš vie, že ho chcú skúšať, preto im odpovedá rovnako ako svojim kritikom v Galilei. Hovorí, že každé kráľovstvo rozdelené samo proti sebe zanikne. Z toho vyvodzuje logickú otázku: „Ak Satan ide sám proti sebe, ako obstojí jeho kráľovstvo?“ Potom im priamo hovorí: „Ak vyháňam démonov pomocou Božieho prsta, potom vás Božie Kráľovstvo zastihlo nepripravených.“ (Lukáš 11:18–20)

Ježišove slová o „Božom prste“ by mali jeho poslucháčom pripomenúť udalosti z dávnej histórie Izraela. Ľudia, ktorí na faraónovom dvore videli Mojžiša urobiť zázrak, vykríkli: „To je prst Boží!“ Aj dve kamenné tabuľky s desiatimi prikázaniami boli napísané „Božím prstom“. (2. Mojžišova 8:19; 31:18) A aj teraz je to „Boží prst“ – Boží svätý duch, čiže jeho činná sila –, vďaka ktorému Ježiš dokáže vyháňať démonov a uzdravovať chorých. Božie Kráľovstvo teda týchto odporcov zastihlo nepripravených, lebo Ježiš, ustanovený Kráľ tohto Kráľovstva, priamo pred ich očami koná mocné skutky.

Ježišova schopnosť vyháňať démonov je dôkazom toho, že má nad Satanom prevahu. Je to, ako keď nejaký dobre ozbrojený muž stráži svoj palác, ale príde niekto silnejší a premôže ho. Ježiš opakuje aj svoje znázornenie o zlom duchu, ktorý vychádza z človeka. Ak ten človek nezaplní vzniknuté prázdne miesto dobrými vecami, zlý duch sa vráti so siedmimi ďalšími, a tak nakoniec je ten človek v horšej situácii ako na začiatku. (Matúš 12:22, 25–29, 43–45) Tak je to aj s izraelským národom.

Jedna žena, ktorá je medzi Ježišovými poslucháčmi, zvolá: „Šťastná je tá, ktorá ťa nosila pod srdcom a ktorá ťa dojčila!“ Židovské ženy túžili po tom, aby sa stali matkou proroka, zvlášť Mesiáša. Preto si táto žena zrejme myslí, že Mária musí byť nesmierne šťastná, keď sa stala matkou takého učiteľa. Ale Ježiš ju opravuje, keď upriamuje pozornosť na skutočný zdroj šťastia: „Skôr sú šťastní tí, ktorí počujú Božie slovo a zachovávajú ho!“ (Lukáš 11:27, 28) Ježiš nikdy nenaznačil, že by sa Márii mala prejavovať nejaká zvláštna úcta. Kľúčom k pravému šťastiu nie sú rodinné zväzky ani osobné úspechy, ale verná služba Bohu.

Potom Ježiš karhá ľudí za to, že od neho žiadali znamenie z neba, podobne ako za to pokarhal Galilejčanov. Hovorí im, že nedostanú žiadne znamenie „okrem Jonášovho“. Jonáš slúžil ako znamenie, keď bol tri dni v bruchu ryby a keď odvážne zvestoval Ninivčanom, ktorí vďaka tomu prejavili pokánie. Ježiš hovorí: „Ale tu je niekto významnejší ako Jonáš.“ (Lukáš 11:29–32) Ježiš je významnejší aj ako Šalamún, ktorého múdre slová si prišla vypočuť kráľovná zo Sáby.

Ježiš dodáva: „Keď človek rozsvieti lampu, neskryje ju ani ju nepoloží pod kôš, ale dá ju na stojan.“ (Lukáš 11:33) Zrejme tým má na mysli, že učiť týchto ľudí a robiť pred nimi zázraky je ako skrývať svetlo lampy. Keďže ich oko nie je zaostrené, uniká im význam Ježišových skutkov. (Lukáš 11:34)

Ježiš práve vyhnal z nemého človeka démona a ten muž začal rozprávať. To by malo ľudí podnietiť, aby oslavovali Boha a hovorili ďalším o tom, čo Jehova robí. Ježiš teraz každému, kto ho kritizuje, adresuje varovanie: „Dávaj si pozor, aby svetlo, ktoré je v tebe, nebolo tmou. Ak je celé tvoje telo jasné a žiadna jeho časť nie je tmavá, bude také jasné, ako keď ťa lampa ožiari svojím svetlom.“ (Lukáš 11:35, 36)