Ako ty urovnávaš nezhody?
Jeden neopatrný pohyb — a tretí v rade piatich porcelánových slonov spadol z rímsy nad krbom. Túto figúrku bude treba zreštaurovať. Inak bude narušený súlad celej sady. Je však potrebné postupovať veľmi opatrne, a ty sa na to necítiš spôsobilý. Budeš sa musieť s niekým poradiť, alebo dokonca požiadať o vykonanie tejto práce nejakého odborníka.
SÚLAD medzi duchovnými bratmi a sestrami je omnoho cennejší než obyčajné ozdoby. Žalmista vhodne spieval: „Hľa, aké je to dobré a aké príjemné, keď bratia bývajú spolu v jednote!“ (Žalm 133:1) Urovnávanie nezhôd medzi spolukresťanmi môže byť niekedy chúlostivou záležitosťou. Navyše, niektorí kresťania si pri tom nepočínajú správne. Často je „reštaurovanie“ zbytočne bolestivé alebo nie je celkom vhodné, a tak zanecháva nepekné stopy.
Niektorí kresťania zbytočne zapájajú vymenovaných starších do vecí, ktoré by mohli vyriešiť sami. Dôvodom môže byť to, že nie sú si istí, čo majú robiť. „Mnohí z našich bratov nevedia, ako uplatniť biblické rady pri urovnávaní nezhôd, ktoré medzi sebou majú,“ poznamenal jeden brat, ktorý má skúsenosti v dávaní biblických rád. „Veľmi často nedodržiavajú Ježišov spôsob riešenia vecí,“ pokračuje. Čo teda Ježiš v skutočnosti povedal o tom, ako by mal kresťan urovnať nezhody so svojím bratom? Prečo je životne dôležité byť dobre oboznámený s touto radou a naučiť sa, ako ju uplatňovať?
Menšie nezhody
„Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ — Matúš 5:23, 24.
V čase, keď Ježiš hovoril tieto slová, Židia podľa svojho zvyku prinášali obete alebo predkladali dary na chrámovom oltári v Jeruzaleme. Ak sa nejaký Žid previnil proti inému Izraelitovi, priestupník mohol predložiť bezchybnú zápalnú obeť alebo obeť za hriech. V príklade, ktorý uviedol Ježiš, prichádza teraz k najkritickejšej chvíli. Keď je človek pri oltári a chystá sa obetovať svoj dar Bohu, spomenie si, že jeho brat má niečo proti nemu. Áno, Izraeliti museli chápať, že zmierenie s bratom by malo mať prednosť pred splnením tejto náboženskej povinnosti.
Hoci takéto obete boli požiadavkou mojžišovského Zákona, samy osebe nemali v Božích očiach najväčšiu hodnotu. Prorok Samuel povedal nevernému kráľovi Saulovi: „Má Jehova také potešenie v zápalných obetných daroch a obetiach ako v poslušnosti Jehovovmu hlasu? Hľa, poslúchať je lepšie ako obeť, venovať pozornosť lepšie ako tuk baranov.“ — 1. Samuelova 15:22.
Ježiš vo svojej Kázni na vrchu zopakoval toto poradie dôležitosti a ukázal svojim učeníkom, že nezhody, ktoré majú medzi sebou, musia urovnať skôr, než predložia obete. Dnes majú obete požadované od kresťanov duchovný charakter — „obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu“. (Hebrejom 13:15) Táto zásada však platí stále. Podobne ukazuje apoštol Ján, že by bolo zbytočné, keby niekto vyhlasoval, že miluje Boha, ak by nenávidel svojho brata. — 1. Jána 4:20, 21.
Zaujímavé: ten, kto si spomenie, že jeho brat má niečo proti nemu, má urobiť prvý krok. Pokora, ktorú takto prejaví, pravdepodobne prinesie dobré výsledky. Podobne ten, proti komu bol spáchaný priestupok, neodmietne spolupracovať s niekým, kto k nemu prichádza, uznajúc si svoje vlastné chyby. Mojžišovský Zákon stanovoval, že čokoľvek bolo získané nezákonne, malo byť plne nahradené a pätina toho mala byť k tomu pridaná. (3. Mojžišova 6:5) Podobne bude ľahšie obnoviť pokojné, harmonické vzťahy, ak priestupník prejaví prianie ísť ďalej, než sa požaduje, prianie v maximálnej miere napraviť akúkoľvek škodu, ktorú možno spôsobil.
Snahy obnoviť pokojné vzťahy však nie sú vždy úspešné. Kniha Prísloví nám pripomína, že je náročné urovnať nezhody s niekým, pre koho je ťažké kladne reagovať. Príslovia 18:19 hovoria: „Brat, proti ktorému bol spáchaný priestupok, je viac ako silné mesto; a sú spory, ktoré sú ako závora na obytnej veži.“ V inom preklade môžeme čítať: „Ťažšie je získať brata, proti ktorému bol spáchaný priestupok, než opevnené mesto, a ich spory sú ako závora hradu.“ (Englishman’s Bible) Ale úprimné a pokorné snahy v prípade spoluveriacich, ktorí túžia páčiť sa Bohu, budú nakoniec pravdepodobne úspešné. No ak sa tvrdí, že ide o vážny hriech, je potrebné uplatniť Ježišovu radu uvedenú v 18. kapitole Matúša.
Urovnať vážne nezhody
„Ak zhreší tvoj brat, choď a otvorene mu poukáž na jeho chybu medzi vami samými. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ale ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá vec bola potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Ak neposlúchne ich, povedz to zboru. Ak neposlúchne ani zbor, nech je pre teba ako človek z národov a ako vyberač dane.“ — Matúš 18:15–17.
Čo ak mal nejaký Žid (alebo neskôr kresťan) vážne nezhody s iným ctiteľom Jehovu? Ten, kto si myslel, že proti nemu brat zhrešil, mal urobiť prvý krok. Mal sa o tejto veci porozprávať s priestupníkom v súkromí. Ak sa neusiloval o podporu pre svoj pohľad na vec, bolo iste pravdepodobnejšie, že získa svojho brata, zvlášť ak išlo len o nedorozumenie, ktoré sa dá rýchlo vyjasniť. Všetko by sa urovnalo ľahšie, keby tí, ktorých sa problém priamo týka, boli jediní, ktorí vedia o tejto záležitosti.
Ale prvý krok nemusel byť postačujúci. O tom, čo robiť v takejto situácii, Ježiš povedal: „Vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch.“ Bolo dobré, ak to mohli byť priami svedkovia. Možno tí, ktorých vzal so sebou, počuli dotyčného, ako toho druhého ohováral, alebo boli svedkami písomnej dohody, ktorá je teraz predmetom sporu. Na druhej strane by sa tí, ktorých vzal so sebou, mohli stať svedkami, keď určité činitele, napríklad písomné alebo ústne svedectvá, začínajú viesť k objasneniu príčiny problému. O tomto probléme by opäť mal vedieť čo najmenší počet — ‚jeden alebo dvaja‘. Tým sa predíde zhoršeniu stavu v prípade, že išlo len o nedorozumenie.
Aké pohnútky by mal mať ten, proti komu bol spáchaný priestupok? Mal by sa snažiť pokoriť spolukresťana a mal by ho chcieť ponížiť? Vzhľadom na Ježišovu radu by sa kresťania nemali ponáhľať odsúdiť svojich bratov. Ak si priestupník uzná chybu, ospravedlní sa a snaží sa dať veci do poriadku, ten, proti komu bol spáchaný hriech, ‚získal svojho brata‘. — Matúš 18:15.
Ak sa záležitosť nedala urovnať, mala byť predložená zboru. Spočiatku to znamenalo židovských starších, ale neskôr starších kresťanského zboru. Nekajúcny previnilec možno musí byť vylúčený zo zboru. To vyjadrujú slová, že sa má naňho pozerať ako na ‚človeka z národov a ako na vyberača dane‘, čo boli ľudia, od ktorých si Židia udržiavali odstup. Tento závažný krok nemohol urobiť ktorýkoľvek kresťan ako jednotlivec. Vymenovaní starší, ktorí zastupujú zbor, sú jediní, ktorí sú oprávnení v tejto veci konať. — Porovnaj 1. Korinťanom 5:13.
Možnosť vylúčenia nekajúcneho previnilca ukazuje, že Matúš 18:15–17 sa netýka menších nezhôd. Ježiš hovoril o vážnych priestupkoch, i keď takého druhu, ktoré mohli byť urovnané len medzi tými dvoma osobami, ktorých sa problém týkal. Priestupkom mohlo byť napríklad ohováranie, ktoré vážne poškodilo povesť obete. Alebo sa to mohlo týkať finančných záležitostí, pretože nasledujúce verše obsahujú Ježišovo znázornenie o nemilosrdnom otrokovi, ktorému bol odpustený veľký dlh. (Matúš 18:23 až 35) Pôžička nesplatená v stanovenom čase by mohla byť len prechodnou ťažkosťou, ktorá by sa dala ľahko vyriešiť medzi dvoma osobami. Ale mohla by sa stať vážnym hriechom, a to krádežou, keby ten, kto si požičal, tvrdošijne odmietal splatiť to, čo dlhuje.
Iné hriechy nemôžu byť urovnané len medzi dvoma kresťanmi. Pod mojžišovským Zákonom mali byť vážne hriechy oznámené. (3. Mojžišova 5:1; Príslovia 29:24) Podobne veľké hriechy, ktoré poškodzujú čistotu zboru, musia byť oznámené kresťanským starším.
Ale najčastejšie prípady rozporov medzi kresťanmi sa neriešia takýmto spôsobom.
Mohol by si jednoducho odpustiť?
Hneď po tom, ako Ježiš vysvetlil spôsob riešenia vážnych nezhôd, poskytol ďalšie dôležité poučenie. Môžeme o tom čítať: „Potom pristúpil Peter a povedal mu: ‚Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, ktorý hreší proti mne? Až sedem ráz?‘ Ježiš mu povedal: ‚Hovorím ti, nie až sedem ráz, ale až sedemdesiatsedem ráz.‘“ (Matúš 18:21, 22) Pri inej príležitosti Ježiš povedal svojim učeníkom, aby odpúšťali „sedemkrát denne“. (Lukáš 17:3, 4) Je teda zrejmé, že nasledovníci Krista sú vyzývaní, aby riešili nezhody tým, že si budú ochotne navzájom odpúšťať.
Toto je oblasť, ktorá si vyžaduje veľké úsilie. „Niektorí bratia jednoducho nevedia, ako odpustiť,“ povedal brat, ktorého sme citovali na začiatku. Dodal: „Zdá sa, že sú prekvapení, keď im niekto povie, že sa môžu rozhodnúť odpustiť, v prvom rade preto, aby zachovali pokoj v kresťanskom zbore.“
Apoštol Pavol napísal: „Ďalej sa navzájom znášajte a ochotne si vzájomne odpúšťajte, ak má niekto proti inému dôvod na sťažnosť. Podobne ako Jehova ochotne odpustil vám, tak robte aj vy.“ (Kolosanom 3:13) Preto skôr než pôjdeme za bratom, ktorý sa možno voči nám dopustil priestupku, bolo by dobré uvažovať o nasledujúcich otázkach: Je priestupok natoľko závažný, aby som s ním o tom hovoril? Je naozaj nemožné, aby som to prehliadol v pravom kresťanskom duchu? Keby som bol na jeho mieste, nechcel by som, aby mi bolo odpustené? A keď sa rozhodnem, že mu neodpustím, môžem očakávať, že Boh vypočuje moje modlitby a odpustí mi? (Matúš 6:12, 14, 15) Takéto otázky nám môžu veľmi pomôcť v tom, aby sme boli ochotní odpúšťať.
Jedna z vážnych zodpovedností, ktorú máme ako kresťania, je zachovávať pokoj v zbore Jehovovho ľudu. Preto uveďme Ježišovu radu do praxe. To nám pomôže, aby sme iným ochotne odpúšťali. Takýto duch odpúšťania prispeje k bratskej láske, ktorá je poznávacím znakom Ježišových učeníkov. — Ján 13:34, 35.
[Obrázok na strane 23]
Kresťania môžu riešiť svoje nezhody, ak sa budú riadiť Ježišovou radou