Prečo máme byť ochotní odpúšťať?

ŽIDOVSKÝ učenec a spisovateľ Joseph Jacobs raz označil odpúšťanie za „najvyššiu a najťažšiu zo všetkých morálnych lekcií“. Skutočne, pre mnohých ľudí je veľmi ťažké povedať: „Odpúšťam ti.“

Zdá sa, že s odpúšťaním je to vo veľkej miere ako s peniazmi. Možno ho druhým poskytovať ochotne a milosrdne, alebo si ho možno lakomo nechávať pre seba. To prvé je zbožný spôsob. Mali by sme si rozvíjať zvyk štedro rozdávať, keď ide o odpúšťanie. Prečo? Pretože Boh nás k tomu povzbudzuje a pretože pomstychtivý duch, duch neochoty odpustiť môže situáciu len zhoršiť.

Často počuť slová: „Ja sa naňho nehnevám; len mu to vrátim!“ Je smutné, že tieto slová sú dnes pre mnohých ľudí v živote zásadou, ktorou sa riadia. Napríklad istá žena sa vyše sedem rokov odmietala rozprávať so svojou švagrinou, lebo, ako hovorí: „Neuveriteľne ma pošpinila a ja som jej nebola schopná odpustiť.“ No keď niekto takto mlčky ignoruje druhú osobu a používa to ako páku na to, aby si od vinníka vymohol ospravedlnenie, alebo to používa ako zbraň na potrestanie, zriedka to uspokojí jeho túžbu po odplate. Skôr sa tým môže spor iba predĺžiť a umožniť, aby sa plne rozvinula zaujatosť. Ak sa tento bolestný kolobeh nepreruší, mocné zovretie pomsty môže zničiť vzťahy, ba aj zdravie človeka.

Škodlivosť neochoty odpúšťať

Keď človek nie je ochotný odpustiť, konflikt, ku ktorému to vedie, vytvára stres. Stres zasa môže viesť k vážnym chorobám. Dr. William S. Sadler napísal: „Nikto si neuvedomuje natoľko ako lekár, aké ohromujúco veľké percento ľudských chorôb a utrpenia možno priamo odvodiť zo starostí, strachu, konfliktov... nezdravého zmýšľania a nečistého spôsobu života.“ Ale koľko škody spôsobuje citový nepokoj? Istá lekárska publikácia odpovedá: „Štatistiky... ukázali, že u dvoch tretín pacientov, ktorí prichádzajú k lekárovi, sú príznaky zapríčinené alebo zhoršené duševným stresom.“

Áno, trpkosť, zlosť a nevraživosť rozhodne nie sú neškodné. Tieto zžieravé pocity sú ako hrdza, ktorá pomaly rozožiera karosériu auta. Vonkajšok auta môže vyzerať krásne, ale pod lakom prebieha rozkladný proces.

Ešte závažnejšie je to, že ak odmietame odpustiť, keď je podklad na milosrdenstvo, môže nám to uškodiť aj po duchovnej stránke. V očiach Jehovu Boha by sme mohli byť ako otrok z Ježišovho podobenstva. Tomuto otrokovi pán odpustil obrovský dlh. Keď však tohto otroka úpenlivo prosil jeho spoluotrok, aby mu odpustil pomerne zanedbateľný dlh, bol neľútostný a nebol ochotný odpustiť mu ho. Ježiš vysvetlil, že ak budeme podobne neochotní odpustiť, Jehova nám odmietne odpustiť naše hriechy. (Matúš 18:21–35) Teda keby sme neboli ochotní odpustiť, mohli by sme stratiť čisté svedomie pred Bohom, ba aj nádej do budúcnosti! (Porovnaj 2. Timotejovi 1:3.) Teda čo môžeme robiť?

Učme sa odpúšťať

Pravé odpustenie pramení zo srdca. Znamená to prepáčiť vinníkovi chybu a zanechať akúkoľvek túžbu po odplate. Konečný súd a prípadný trest sú tak ponechané v Jehovových rukách. — Rimanom 12:19.

Treba však povedať, že keďže „srdce je zradnejšie ako čokoľvek iné a je na zúfanie“, nie je vždy naklonené odpúšťať, ani keď by malo. (Jeremiáš 17:9) Sám Ježiš povedal: „Zo srdca prichádzajú... zlé úvahy, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá, rúhania.“ — Matúš 15:19.

No je dobré, že svoje srdce môžeme školiť, aby robilo to, čo je správne. Školenie, ktoré potrebujeme, však musí pochádzať z vyššieho zdroja. Nestačíme na to sami. (Jeremiáš 10:23) Božsky inšpirovaný žalmista to uznal a modlil sa o Božie vedenie. Naliehavo prosil Jehovu v modlitbe: „Vyučuj ma svoje predpisy. Daj mi porozumieť ceste svojich nariadení.“ — Žalm 119:26, 27.

Podľa ďalšieho žalmu kráľ Dávid zo starovekého Izraela ‚porozumel ceste‘ Jehovu. Poznal ju z vlastnej skúsenosti a poučil sa z nej. Preto mohol povedať: „Jehova je milosrdný a milostivý, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti. Ako otec prejavuje milosrdenstvo svojim synom, Jehova prejavil milosrdenstvo tým, ktorí sa ho boja.“ — Žalm 103:8, 13.

Musíme sa učiť tak ako Dávid. S modlitbou uvažovať o dokonalom príklade odpúšťania, ktorý nám dáva Boh, a tiež jeho Syn. Tak sa môžeme naučiť odpúšťať zo srdca.

Niekto by sa však ľahko mohol opýtať: A čo vážny hriech? Treba odpustiť všetky hriechy?

Usilovať sa o vyrovnanosť

Keď bolo niekomu veľmi ublížené, bolesť môže byť nesmierna. Platí to najmä vtedy, keď je človek nevinnou obeťou vážneho hriechu. Niekto si možno dokonca kladie otázku: ‚Ako môžem odpustiť niekomu, kto ma hanebne zradil a ublížil mi?‘ V prípade hrubého hriechu, za ktorý by priestupník mohol byť vylúčený zo spoločenstva, je možno potrebné, aby obeť uplatnila radu z Matúša 18:15 až 17.

V každom prípade veľa môže závisieť od vinníka. Bolo vidieť nejaký znak úprimného pokánia odvtedy, čo sa previnil? Zmenil sa, alebo sa možno dokonca snažil urobiť skutočnú nápravu? Z Jehovovho hľadiska je také pokánie kľúčom k odpusteniu aj v prípade naozaj strašných hriechov. Jehova napríklad odpustil Manašemu, jednému z najhorších kráľov v dejinách Izraela. Prečo? Boh tak urobil preto, lebo Manaše sa napokon pokoril a kajal sa zo svojho zlého konania. — 2. Paralipomenon 33:12, 13.

Podľa Biblie skutočné pokánie znamená úprimnú zmenu postoja, úprimnú ľútosť nad spáchaným zlom. Kde je to vhodné a možné, je pokánie sprevádzané úsilím odškodniť obeť hriechu. (Lukáš 19:7–10; 2. Korinťanom 7:11) Kde také pokánie nie je, Jehova neodpúšťa.a Okrem toho, Boh od kresťanov neočakáva, že budú odpúšťať tým, ktorí už boli duchovne osvietení, no ktorí teraz úmyselne, nekajúcne páchajú hriech. (Hebrejom 10:26–31) V extrémnych prípadoch môže byť odpustenie naozaj nevhodné. — Žalm 139:21, 22; Ezechiel 18:30–32.

Bez ohľadu na to, či možno odpustiť, alebo nie, obeť vážneho hriechu môže chcieť zvážiť ďalšiu otázku: Musím zostať v stave silného citového rozrušenia, pociťovať hlbokú bolesť a hnev, kým sa záležitosť celkom nevyrieši? Uvažujme o jednom príklade. Kráľ Dávid cítil hlbokú bolesť, keď jeho generál Joáb zabil Abnéra a Amasu, „dvoch mužov spravodlivejších a lepších, ako bol [Joáb]“. (1. Kráľov 2:32) Dávid vyjadril svoje pobúrenie ústne a nepochybne aj Jehovovi v modlitbe. Časom však pravdepodobne prudkosť Dávidových citov zoslabla. Pobúrenie ho neovládalo až do konca jeho dní. Dávid dokonca ďalej s Joábom spolupracoval, no nebolo to tak, že by tomuto nekajúcnemu človeku, ktorý sa dopustil vraždy, jednoducho odpustil. Dávid zariadil, aby bola nakoniec vykonaná spravodlivosť. — 2. Samuelova 3:28–39; 1. Kráľov 2:5, 6.

Kým tí, ktorí boli zranení vážnym hriechom druhých, prekonajú počiatočný hnev, vyžiada si to možno nejaký čas a úsilie. Liečebný proces môže byť oveľa ľahší, keď vinník uzná svoju vinu a prejavuje pokánie. Nevinná obeť hriechu by však mala byť schopná nájsť uspokojenie a útechu v poznaní Jehovovej spravodlivosti a múdrosti, ako aj v kresťanskom zbore, bez ohľadu na konanie previnilca.

Uvedomte si tiež, že keď hriešnikovi naozaj odpustíte, neznamená to, že ospravedlňujete hriech. Odpustiť pre kresťana znamená s dôverou nechať záležitosť v Jehovových rukách. On je spravodlivý Sudca celého vesmíru a vykoná spravodlivosť v pravý čas. K tomu bude patriť aj súd nad zradnými „smilníkmi a cudzoložníkmi“. — Hebrejom 13:4.

Úžitok z odpúšťania

Žalmista Dávid spieval: „Lebo ty, ó, Jehova, si dobrý a pripravený odpúšťať; milujúca láskavosť je hojná voči všetkým, ktorí ťa vzývajú.“ (Žalm 86:5) Ste tak ako Jehova ‚pripravení odpúšťať‘? Je to užitočné v mnohých ohľadoch.

Po prvé, keď druhým odpúšťame, podporuje to dobré vzťahy. Biblia nabáda kresťanov: „Staňte sa voči sebe navzájom láskavými, plnými nežného súcitu, ochotne si vzájomne odpúšťajte, podobne ako aj vám Boh ochotne odpustil prostredníctvom Krista.“ — Efezanom 4:32.

Po druhé, odpúšťanie prináša pokoj. Nie je to len pokoj s blížnymi, ale aj vnútorný pokoj. — Rimanom 14:19; Kolosanom 3:13–15.

Po tretie, keď druhým odpúšťame, pomáha nám to pamätať na to, že my sami potrebujeme, aby nám bolo odpúšťané. Áno, „všetci zhrešili a nedosahujú Božiu slávu“. — Rimanom 3:23.

A napokon, keď druhým odpúšťame, otvára to cestu, aby nám Boh odpustil naše hriechy. Ježiš povedal: „Ak odpustíte ľuďom ich priestupky, aj váš nebeský Otec odpustí vám.“ — Matúš 6:14.

Predstavte si, koľko vecí muselo zamestnávať Ježišovu myseľ v to odpoludnie, keď mal zomrieť. Robil si starosti o svojich učeníkov, o kazateľské dielo, a najmä o svoju rýdzosť voči Jehovovi. A predsa, o čom hovoril, a to dokonca vtedy, keď veľmi trpel na mučeníckom kole? K Ježišovým posledným slovám patrilo: „Otče, odpusť im.“ (Lukáš 23:34) Môžeme napodobňovať Ježišov dokonalý príklad tým, že si navzájom zo srdca odpúšťame.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 5]

Pochopili ste význam Ježišovho podobenstva o otrokovi, ktorý nebol ochotný odpustiť?

[Obrázky na strane 7]

Keď druhým odpúšťame, podporuje to dobré vzťahy a prináša šťastie