Boh je mojím útočišťom a mojou silou

ROZPRÁVA CHARLOTTE MÜLLEROVÁ

„Vašich deväť rokov za vlády Hitlera vám slúži na česť,“ povedal komunistický sudca. „Naozaj ste boli proti vojne, ale teraz ste proti nášmu mieru!“

MAL tým na mysli moje skoršie uväznenie nacistami a socializmus v Nemeckej demokratickej republike. Najprv som sa nezmohla ani na slovo, ale potom som povedala: „Kresťan nebojuje za pravý mier rovnakým spôsobom ako iní ľudia. Ja sa jednoducho snažím riadiť biblickým príkazom milovať Boha a svojho blížneho. Božie Slovo mi pomáha zachovávať mier slovom i skutkom.“

V ten deň, 4. septembra 1951, ma komunisti odsúdili na osem rokov väzenia — dostala som o rok menej ako za nacistického režimu.

Keď sme my Jehovovi svedkovia boli prenasledovaní národnými socialistami a komunistami, nachádzala som útechu v Žalme 46:1: „Boh je pre nás útočišťom a silou, pomocou, ktorá sa pohotovo nájde v tiesňach.“ Sám Jehova mi dával silu vydržať, a čím viac som prijímala jeho Slovo za svoje, tým som bola silnejšia.

Posilnená pre budúcnosť

Narodila som sa v roku 1912 v Gotha-Sieblebene v Durínsku v Nemecku. I keď moji rodičia boli protestanti, otec hľadal biblickú pravdu a spravodlivú vládu. Keď si rodičia pozreli „Fotodrámu Stvorenie“, boli vzrušení.a Otec našiel to, čo hľadal — Božie Kráľovstvo.

Otec i matka spolu s nami šiestimi deťmi vystúpili z cirkvi 2. marca 1923. Bývali sme v Chemnitzi v Sasku a tam sme sa stretávali s Bádateľmi Biblie. (Traja z mojich bratov a sestier sa stali Jehovovými svedkami.)

Na zhromaždeniach Bádateľov Biblie na mňa hlboko pôsobili biblické texty a drahocenné pravdy a napĺňali moje mladé srdce šťastím. Mimoriadne dôležité bolo vyučovanie, ktoré sme my mladí kresťania — bolo nás vyše päťdesiat — mávali v nedeľu a na ktoré som spolu s mojou sestrou Käthe nejaký čas chodila. V našej skupine bol aj mladý Konrad Franke, ktorý organizoval výlety a spieval s nami piesne. Neskôr, od roku 1955 do roku 1969, slúžil brat Franke ako dozorca odbočky Watch Tower v Nemecku.

Dvadsiate roky boli búrlivé, niekedy aj v Božom ľude. Niektorí, ktorí už neprijímali Strážnu vežu ako „pokrm v pravý čas“, boli proti kazateľskej činnosti z domu do domu. (Matúš 24:45) To viedlo k odpadlíctvu. Ale Strážna veža bola práve tým „pokrmom“, ktorý nám dával silu, ktorú sme v tom čase tak zúfalo potrebovali. Boli v nej napríklad články „Požehnaní sú nebojácni“ (1919) a „Kto bude ctiť Jehovu?“ (1926) Chcela som ctiť Jehovu odvážnou činnosťou, a preto som rozširovala množstvo kníh a brožúrok brata Rutherforda.

V marci 1933 som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa. V tom istom roku bolo naše evanjelizačné dielo v Nemecku zakázané. Pri krste bol ako rada do budúcnosti uvedený text zo Zjavenia 2:10: „Neboj sa toho, čo máš vytrpieť. Hľa, Diabol uvrhne niektorých z vás do väzenia, aby ste boli dôkladne vyskúšaní a aby ste mali súženie desať dní. Dokáž, že si verný až do smrti, a ja ti dám korunu života.“ Vzala som si tento verš k srdcu a vôbec som nepochybovala o tom, že ma čakajú náročné skúšky. A naozaj to tak bolo.

Pretože sme zostali politicky neutrálni, viacerí naši susedia sa na nás pozerali s podozrením. Po politických voľbách delegácia uniformovaných nacistov kričala pred naším domom: „Tu bývajú zradcovia!“ Článok „Nebojte sa ich“, ktorý vyšiel v nemeckom vydaní Strážnej veže v decembri 1933, bol pre mňa mimoriadnym povzbudením. Chcela som zostať verným svedkom Jehovu aj za tých najnepriaznivejších okolností.

Odpoveď nepriateľa — väzenie

Až do jesene 1935 bolo možné tajne vyrábať Strážnu vežu v Chemnitzi. Potom musel byť kopírovací stroj, ktorý bol používaný, prevezený do Beierfeldu v Krušných horách, kde sa používal na výrobu literatúry do augusta 1936. Spolu s Käthe sme roznášali kópie bratom, ktorých adresy nám dal otec. Nejaký čas všetko išlo hladko. Ale potom ma začalo sledovať gestapo a v auguste 1936 prišli po mňa domov a dali ma do väzby, kde som čakala na súd.

Vo februári 1937 predstúpilo 25 bratov a 2 sestry — vrátane mňa — pred mimoriadny súd v Sasku. Tvrdilo sa, že organizácia Jehovových svedkov je podvratná. Bratia, ktorí rozmnožovali Strážnu vežu, dostali päť rokov väzenia. Ja som dostala dva roky.

Po skončení trestu ma namiesto prepustenia vzalo gestapo. Chceli odo mňa, aby som podpísala vyhlásenie, že už nebudem činná ako Jehovova svedkyňa. Rezolútne som to odmietla, na čo sa prítomný úradník rozzúril, vyskočil zo stoličky a vydal na mňa zatykač. Tento zatykač vidno na obrázku. Bez toho, že by mi dovolili vidieť rodičov, hneď ma vzali do malého ženského koncentračného tábora v Lichtenburgu na rieke Labe. Krátko nato som sa stretla s Käthe. Od decembra 1936 bola v koncentračnom tábore v Moringene, ale keď ten koncentračný tábor zatvorili, prišla spolu s mnohými ďalšími sestrami do Lichtenburgu. Môj otec bol tiež vo väzbe a až do roku 1945 som ho nevidela.

V Lichtenburgu

Nebolo mi dovolené, aby som sa hneď pripojila k ostatným svedkyniam, pretože ich práve z nejakého dôvodu trestali. V jednej z hál som si všimla dve skupiny väzeniek — ženy, ktoré sedeli normálne pri stoloch, a svedkyne, ktoré museli celý deň sedieť na stolcoch bez operadla a nedostávali nič jesť.b

Ochotne som prijímala akékoľvek pracovné zadelenie v nádeji, že sa nejako stretnem s Käthe. A naozaj som sa s ňou stretla. Naše cesty sa prekrížili, keď šla do práce spolu s ďalšími dvoma väzenkami. Mala som obrovskú radosť a mocne som ju objala. Dozorkyňa to však hneď nahlásila. Vypočúvali nás a odvtedy sme boli úmyselne od seba oddelené. Bolo to nesmierne tvrdé.

Do pamäti sa mi vryli aj ďalšie dve udalosti, ktoré sa odohrali v Lichtenburgu. Raz sa všetky väzenky mali zhromaždiť na nádvorí, aby si vypočuli z rozhlasu jeden z Hitlerových politických prejavov. My Jehovove svedkyne sme to odmietli, lebo súčasťou toho boli aj vlastenecké obrady. Dozorcovia na nás preto namierili požiarnické hadice a striekali nás silným prúdom vody z hydrantu a hnali nás, bezbranné ženy, zo štvrtého podlažia dolu na nádvorie. Tam sme museli stáť, celé premočené.

Inokedy mi bolo prikázané, aby som spolu s Gertrud Oehmeovou a Gertel Bürlenovou vyzdobila veliteľstvo svietidlami — bolo to v čase, keď sa blížili Hitlerove narodeniny. Odmietli sme to, rozpoznajúc Satanovu taktiku doviesť nás pomocou kompromisov v malých veciach k tomu, aby sme porušili svoju rýdzosť. Za trest musela každá z nás mladých sestier stráviť nasledujúce tri týždne sama v malej, tmavej cele. Ale Jehova bol pri nás a aj na takom hroznom mieste sa prejavil ako útočište.

V Ravensbrücku

V máji 1939 boli väzenky z Lichtenburgu premiestnené do koncentračného tábora Ravensbrück. Tam ma zadelili do práčovne spolu s niekoľkými ďalšími svedkyňami. Krátko po vypuknutí vojny sme mali zbierať zástavy s hákovým krížom, čo sme odmietli. Preto dve z nás, Mielchen Ernstovú a mňa, dali do trestného bloku. Bola to jedna z najtvrdších foriem trestu; znamenalo to, že sme museli vykonávať tvrdú prácu každý deň, aj v nedeľu, bez ohľadu na počasie. Normálne trval taký trest maximálne tri mesiace, ale my sme tam boli rok. Bez Jehovovej pomoci by som to nebola prežila.

V roku 1942 sa podmienky pre nás väzňov trochu zlepšili a ja som bola pridelená pracovať ako upratovačka pre jednu rodinu príslušníka SS, ktorá bývala neďaleko tábora. Táto rodina mi umožňovala istú mieru slobody. Napríklad raz, keď som bola s deťmi na prechádzke, som stretla Josefa Rehwalda a Gottfrieda Mehlhorna, dvoch väzňov s fialovými trojuholníkmi, a mohli sme si povedať niekoľko slov povzbudenia.c

Ťažké povojnové roky

Keď sa v roku 1945 približovali spojenecké vojská, rodina, u ktorej som pracovala, utiekla, a ja som ju musela sprevádzať. Spolu s ďalšími rodinami príslušníkov SS vytvorili veľkú kolónu smerujúcu na západ.

Posledné dni vojny boli chaotické a nebezpečné. Nakoniec sme stretli nejakých amerických vojakov, ktorí mi dovolili, aby som sa v ďalšom meste zaregistrovala ako slobodná osoba. A koho som tam stretla? Josefa Rehwalda a Gottfrieda Mehlhorna. Dozvedeli sa, že všetci svedkovia z koncentračného tábora v Sachsenhausene sa po nebezpečnom pochode smrti dostali do Schwerinu. Preto sme sa my traja vybrali do Schwerinu, ktorý bol vzdialený asi 75 kilometrov. Aké radostné bolo stretnúť sa tam so všetkými tými vernými bratmi, medzi ktorými bol aj Konrad Franke, ktorí prežili koncentračné tábory.

Do decembra 1945 sa situácia v krajine zlepšila natoľko, že som už mohla cestovať vlakom. A tak som sa vydala na cestu domov! Cesta zahŕňala čas trávený ležaním na streche železničného vagóna a státím na schodíkoch. V Chemnitzi som sa zo železničnej stanice vybrala na miesto, kde sme bývali. Ale na ulici, na ktorej kedysi stáli príslušníci nacistických jednotiek a kričali: „Tu bývajú zradcovia!“, nezostal ani jeden dom. Celá obytná štvrť bola úplne zničená bombardovaním. Uľavilo sa mi však, keď som našla matku, otca, Käthe a mojich bratov a sestry nažive.

Hospodárska situácia v povojnovom Nemecku bola strašná. Napriek tomu sa zborom Božieho ľudu v celom Nemecku začalo dariť. Spoločnosť Watch Tower nešetrila úsilím v snahe vyzbrojiť nás pre kazateľskú činnosť. Práca v Bételi v Magdeburgu, ktorý nacisti zatvorili, bola obnovená. Na jar 1946 som bola pozvaná pracovať tam a bola som pridelená do kuchyne.

Znova pod zákazom a vo väzbe

Magdeburg je v tej časti Nemecka, ktorá sa dostala pod vládu komunistov. Komunisti 31. augusta 1950 zakázali našu činnosť a Bétel v Magdeburgu zatvorili. Tak sa skončila moja služba v Bételi, ktorá bola obdobím cenného školenia. Vrátila som sa do Chemnitzu s odhodlaním, že aj pod vládou komunistov sa budem pevne držať pravdy a hlásať Božie Kráľovstvo ako jedinú nádej pre stiesnené ľudstvo.

V apríli 1951 som cestovala s jedným bratom do Berlína, aby sme vyzdvihli Strážne veže. Keď sme sa vracali, boli sme zdesení, keď sme zistili, že železničná stanica v Chemnitzi je obkľúčená civilnou políciou. Bolo jasné, že čakajú na nás, a na mieste nás zatkli.

Keď som prišla do vyšetrovacej väzby, mala som pri sebe dokumenty potvrdzujúce, že som bola niekoľko rokov väznená nacistami. Preto dozorcovia so mnou zaobchádzali s úctou. Jedna z hlavných dozorkýň povedala: „Vy Jehovovi svedkovia nie ste zločinci; nepatríte do väzenia.“

Raz prišla do mojej cely, kde som bola s ďalšími dvoma sestrami, a potajme položila niečo pod jednu posteľ. Čo to bolo? Jej vlastná Biblia, ktorú nám nechala. Inokedy navštívila mojich rodičov, keďže bývali neďaleko väznice. Vzala Strážne veže a nejaké jedlo, všetko si to schovala k sebe a prepašovala to do mojej cely.

Rada si spomínam ešte na jednu vec. Niekedy sme v nedeľu dopoludnia spievali naše teokratické piesne tak hlasno, že ostatné väzenky po každej piesni s radosťou zatlieskali.

Sila a pomoc od Jehovu

Počas súdneho pojednávania, ktoré sa konalo 4. septembra 1951, sudca vyslovil výrok spomenutý na začiatku tohto článku. Trest som si odpykávala vo väznici vo Waldheime, potom v Halle a nakoniec v Hohenecku. Jedna alebo dve krátke príhody ukážu, ako bol pre nás Jehovových svedkov Boh útočišťom a silou a ako nás posilňovalo jeho Slovo.

Vo väznici vo Waldheime sa všetky sestry, svedkyne, pravidelne schádzali v jednej hale, a tak sme mohli mať kresťanské zhromaždenia. Nedovolili nám mať ceruzku a papier, ale niektoré sestry získali kúsky látky a podarilo sa im urobiť malý transparent s ročným textom na rok 1953, ktorý znel: „Uctievajte Jehovu v svätom zhromaždení.“ — Žalm 29:2, American Standard Version.

Jedna z dozorkýň nás prekvapila a bez meškania to na nás nahlásila. Prišiel riaditeľ väznice a povedal dvom z nás sestier, aby sme ten transparent zdvihli. „Kto to urobil?“ pýtal sa. „Čo to znamená?“

Jedna zo sestier sa chcela priznať a vziať vinu na seba, ale my sme sa rýchlo pošepky dohodli, že za to budeme niesť zodpovednosť všetky. Preto sme povedali: „Urobili sme to na posilnenie našej viery.“ Transparent bol skonfiškovaný a za trest sme nedostávali jedlo. Ale počas celého rozhovoru sestry držali transparent zdvihnutý, a tak sme si ten povzbudzujúci biblický text mohli vštepiť do mysle.

Keď bola ženská väznica vo Waldheime zatvorená, my sestry sme boli premiestnené do Halle. Tam sme mohli dostávať balíky a viete, čo bolo zašité v páre papúč, ktoré mi poslal otec? Články Strážnej veže! Ešte stále si dokážem spomenúť na články s názvom „Pravá láska je praktická“ a „Lži vedú k strate života“. Tieto i ďalšie články boli skutočnými lahôdkami, a keď sme si ich potajme jedna druhej podávali, každá si urobila poznámky.

Počas razie jedna dozorkyňa našla moje osobné poznámky skryté v mojom slamenom matraci. Neskôr si ma zavolala na výsluch a povedala, že rozhodne chce poznať zmysel článku „Vyhliadky tých, čo sa boja Jehovu, na rok 1955“. Ako komunistku ju hlboko znepokojila smrť jej vodcu, Stalina, v roku 1953, a budúcnosť sa javila pochmúrna. Pokiaľ išlo o nás, budúcnosť mala priniesť nejaké zlepšenia našich podmienok vo väzení, ale ja som o tom ešte nevedela. Presvedčivo som jej vysvetlila, že vyhliadky Jehovových svedkov sú tie najlepšie. Prečo? Zacitovala som jej biblický text, ktorý bol mottom toho článku, Žalm 112:7: „Nebude sa báť zlej správy; jeho srdce je stále, dôverujúce v Jehovu.“ — AS.

Jehova zostáva mojím útočišťom a mojou silou

Po vážnej chorobe som bola z väzenia prepustená o dva roky skôr, v marci 1957. Východonemeckí úradníci na mňa opäť vyvíjali nátlak pre moju činnosť v službe Jehovovi. Preto som 6. mája 1957 využila príležitosť utiecť do Západného Berlína a odtiaľ som sa presťahovala do Západného Nemecka.

Niekoľko rokov trvalo, kým som sa telesne uzdravila. Ale dodnes mám stále zdravú duchovnú chuť a teším sa na každé nové číslo Strážnej veže. Z času na čas sa nad sebou zamýšľam. Som zameraná duchovne? Rozvíjam si znamenité vlastnosti? Prináša vyskúšaná akosť mojej viery chválu a česť Jehovovi? Mojím cieľom je páčiť sa Jehovovi vo všetkom, aby navždy zostal mojím útočišťom a mojou silou.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Kancelária jednotiek SS v Ravensbrücku

[Prameň ilustrácie]

Hore: Stiftung Brandenburgische Gedenkstätten

[Obrázok na strane 26]

Moja priepustka na prácu mimo tábora