Kto boli Makabejci?
PRE mnohých ľudí je obdobie Makabejcov akoby čiernou skrinkou ukrytou v čase medzi dokončením posledných kníh Hebrejských Písiem a príchodom Ježiša Krista. Práve tak ako sa určité podrobnosti odhalia štúdiom čiernej skrinky po havárii lietadla, isté hlbšie pochopenie možno získať bližším pohľadom do makabejskej éry — pre židovský národ éry prechodu a premeny.
Kto boli Makabejci? Ako ovplyvnili judaizmus pred príchodom predpovedaného Mesiáša? — Daniel 9:25, 26.
Vlna helenizmu
Alexander Veľký dobyl územie od Grécka až po Indiu (336–323 pred n. l.). Jeho rozsiahle kráľovstvo bolo jedným z činiteľov v šírení helenizmu — gréckeho jazyka a kultúry. Alexandrovi dôstojníci a vojaci sa ženili s miestnymi ženami, čo spôsobovalo splývanie gréckej kultúry s cudzími kultúrami. Po Alexandrovej smrti bolo jeho kráľovstvo rozdelené medzi jeho generálov. Začiatkom druhého storočia pred n. l. Antiochos III. z gréckej seleukovskej dynastie, ktorá vládla v Sýrii, vytrhol Izrael spod nadvlády gréckych Ptolemaiovcov, ktorí vládli v Egypte. Ako boli Židia v Izraeli ovplyvnení helenistickou nadvládou?
Jeden historik píše: „Keďže Židia sa nemohli vyhnúť kontaktu so svojimi helenizovanými susedmi, a tým menej so svojimi bratmi v zahraničí, absorbovanie gréckej kultúry a gréckych spôsobov myslenia bolo neodvratné... V tomto helenistickom období už len dýchať znamenalo absorbovať grécku kultúru!“ Židia si dávali grécke mená. V rôznej miere prijímali grécke zvyky a oblečenie. Jemný tlak prispôsobiť sa rástol.
Skazenosť kňazov
Spomedzi Židov boli helenistickému vplyvu najprístupnejší kňazi. Podľa názoru mnohých z nich prijímanie helenizmu umožňovalo, aby judaizmus kráčal s dobou. Jedným z takých Židov bol Jáson (po hebrejsky nazývaný Jošua), brat veľkňaza Oniáša III. Pokým bol Oniáš v Antiochii, Jáson ponúkol gréckym vrchnostiam úplatok. Prečo? Aby ich podnietil vymenovať namiesto Oniáša za veľkňaza jeho. Grécky seleukovský vládca Antiochos Epifanes (175–164 pred n. l.) túto ponuku ochotne prijal. Grécki vládcovia predtým nezasahovali do úradu židovského veľkňaza, ale Antiochos potreboval peniaze na vojenské ťaženia. Potešilo ho aj to, že bude mať židovského vodcu, ktorý bude aktívnejšie podporovať helenizáciu. Na Jásonovu žiadosť dal Antiochos Jeruzalemu štatút gréckeho mesta (polis). A Jáson postavil telocvičňu, kde mladí Židia a dokonca kňazi súťažili v hrách.
Zrada plodila zradu. O tri roky Menelaos, ktorý možno ani nebol z kňazskej rodovej línie, ponúkol väčší úplatok a Jáson utiekol. Na to, aby Menelaos mohol zaplatiť Antiochovi, vzal veľkú sumu peňazí z chrámovej pokladnice. Keďže Oniáš III. (v exile v Antiochii) proti tomu protestoval, Menelaos zariadil jeho zavraždenie.
Keď sa rozšíril chýr, že Antiochos zomrel, Jáson sa vrátil s tisíckou mužov do Jeruzalema v snahe zbaviť Menelaa úradu veľkňaza. Ale Antiochos nebol mŕtvy. Keď počul o Jásonovej akcii a o nepokojoch medzi Židmi v odpore proti jeho helenizačnej politike, reagoval veľmi prudko.
Antiochos zasahuje
Moše Pearlman v knihe The Maccabees (Makabejci) píše: „I keď záznamy nie sú jednoznačné, zdá sa, že Antiochos dospel k záveru, že ponechať náboženskú slobodu Židom bolo politickou chybou. Podľa neho najnovšia vzbura v Jeruzaleme nevznikla z čisto náboženských pohnútok, ale z prevládajúceho proegyptského cítenia v Judei, a tieto politické postoje sa mohli nebezpečne prejaviť práve preto, že Židia — ako jediní z celého jeho ľudu — sa usilovali o veľkú mieru náboženskej oddelenosti, ktorá im aj bola umožnená... S tým sa rozhodol skoncovať.“
Izraelský štátnik a učenec Abba Eban zhrňuje, čo nasledovalo: „V rýchlom slede počas rokov 168 a 167 [pred n. l.] boli Židia zmasakrovaní, Chrám bol vyplienený, praktizovanie židovského náboženstva bolo zakázané. Obriezka sa trestala smrťou, rovnako ako aj zachovávanie sabatu. Najväčšia urážka prišla v decembri 167, keď bol na Antiochov príkaz v Chráme postavený oltár Diovi a Židia boli vyzvaní, aby tomuto gréckemu bohu obetovali mäso ošípanej — podľa židovského zákona, prirodzene, nečisté.“ V tomto období zostával Menelaos a ďalší helenizovaní Židia ďalej vo svojom postavení, pričom slúžili v chráme, ktorý bol už poškvrnený.
I keď mnohí Židia prijali helenizmus, nová skupina ľudí, ktorí sa nazývali chasidi — zbožní —, povzbudzovala k prísnejšej poslušnosti Mojžišovmu zákonu. Obyčajní ľudia, teraz znechutení helenizovanými kňazmi, sa v stále väčšom počte pridávali na stranu chasidov. Keď boli Židia po celej krajine nútení buď sa prispôsobiť pohanským zvykom a obetovať, alebo zomrieť, nastalo obdobie mučeníctva. Apokryfické knihy Makabejcov uvádzajú početné správy o mužoch, ženách a deťoch, ktorí dali prednosť smrti pred kompromisom.
Makabejci reagujú
Antiochovo extrémne konanie podnietilo mnohých Židov, aby za svoje náboženstvo bojovali. V Modeine, severozápadne od Jeruzalema neďaleko dnešného mesta Lod, bol do centra mesta pozvaný istý kňaz menom Matatiáš. Keďže miestni obyvatelia si Matatiáša vážili, kráľov zástupca sa ho pokúšal presvedčiť, aby sa zúčastnil na pohanskej obeti — aby si tak zachránil život a dal príklad ostatným obyvateľom. Keď Matatiáš odmietol, vystúpil iný Žid, ochotný urobiť kompromis. Matatiáš naplnený hnevom pochytil zbraň a zabil ho. Grécki vojaci, ohromení násilnou reakciou tohto starého muža, reagovali pomaly. V priebehu niekoľkých sekúnd Matatiáš zabil aj gréckeho úradníka. Piati Matatiášovi synovia a obyvatelia mesta premohli gréckych vojakov prv, než sa stačili brániť.
Matatiáš zvolal: ‚Nech ide za mnou každý, kto horlí za zákon.‘ Potom so svojimi synmi utiekol do kopcovitej oblasti, aby unikol pred odvetnými opatreniami. A ako sa správa o ich skutkoch šírila, pridávali sa k nim ďalší Židia (vrátane mnohých chasidov).
Matatiáš ustanovil za veliteľa nad vojenskými operáciami svojho syna Júdu. Azda pre obratnosť v boji bol Júda nazvaný Makabejský, čo je odvodené od slova „kladivo“. Matatiáš a jeho synovia boli nazývaní Hasmonejovci, menom odvodeným od mesta Chešmon alebo od nejakého predka, ktorý sa tak volal. (Jozua 15:27) Keďže sa však Júda Makabejský stal v tejto vzbure významnou postavou, celú rodinu začali nazývať Makabejcami.
Chrám získaný späť
V prvom roku vzbury zorganizoval Matatiáš so synmi malú armádu. Pri viacerých príležitostiach zaútočili grécke vojská na skupiny chasidských bojovníkov v sabat. Títo bojovníci, hoci boli schopní brániť sa, nechceli porušiť sabat. A tak výsledkom bolo hromadné vraždenie. Matatiáš — považovaný teraz za náboženskú autoritu — zaviedol pravidlo, ktoré Židom umožňovalo brániť sa v sabatný deň. Toto pravidlo nielenže dodalo vzbure novú energiu, ale v judaizme sa stalo vzorom, ktorý náboženským vodcom umožňoval prispôsobovať židovský zákon meniacim sa okolnostiam. Talmud odráža túto tendenciu neskorším vyhlásením: „Dovoľte im znesvätiť jeden sabat, aby mohli svätiť mnoho sabatov.“ — Joma 85b.
Po smrti svojho zostarnutého otca sa Júda Makabejský stal nesporným vodcom vzbury. Keďže si uvedomoval, že svojich nepriateľov nemôže poraziť v otvorenom boji, vynašiel nové spôsoby podobné partizánskemu boju v našich dňoch. Napádal Antiochove vojská na miestach, kde sa nemohli uchýliť k svojim zvyčajným spôsobom obrany. Tak v jednej bitke za druhou Júda úspešne porážal vojská omnoho väčšie, než bolo jeho.
Vládcovia seleukovskej ríše čelili vnútornému súpereniu a rastúcej moci Ríma, a preto sa až tak nezaujímali o presadzovanie protižidovských dekrétov. To Júdovi otvorilo cestu, aby podnikol útok na samotné brány Jeruzalema. V decembri 165 pred n. l. (alebo možno v roku 164 pred n. l.) sa so svojím vojskom zmocnil chrámu, očistil jeho náčinie a opätovne ho zasvätil — presne tri roky po jeho znesvätení. Židia si túto udalosť pripomínajú každý rok počas sviatku Chanuka, sviatku zasvätenia.
Politika prevažuje nad zbožnosťou
Ciele vzbury boli dosiahnuté. Zákazy namierené proti praktizovaniu judaizmu boli odstránené. Uctievanie a obete v chráme boli obnovené. Chasidi, ktorí boli teraz spokojní, opustili armádu Júdu Makabejského a vrátili sa do svojich domovov. Ale Júda mal iné predstavy. Mal dobre vycvičenú armádu, tak prečo ju nepoužiť na založenie nezávislého židovského štátu? Náboženské dôvody, ktoré viedli k vzbure, boli teraz nahradené politickými motívmi. A tak boj pokračoval.
Pri hľadaní podpory v boji proti seleukovskej nadvláde urobil Júda Makabejský zmluvu s Rímom. Hoci bol v bitke roku 160 pred n. l. zabitý, jeho bratia v boji pokračovali. Júdov brat Jonatán riadil záležitosti tak, aby seleukovskí vládcovia súhlasili s jeho vymenovaním za veľkňaza a vládcu v Judei, hoci aj naďalej pod ich nadvládou. Keď bol Jonatán na základe sýrskeho sprisahania podvedený, zajatý a potom zabitý, velenie prevzal jeho brat Šimon — posledný z bratov Makabejských. Pod Šimonovou vládou boli odstránené posledné stopy seleukovskej nadvlády (v roku 141 pred n. l.). Šimon obnovil spojenectvo s Rímom a židovskí vodcovia ho prijali ako vládcu a veľkňaza. Tak Makabejci založili nezávislú hasmonejovskú dynastiu.
Makabejci opätovne zaviedli uctievanie v chráme v čase pred príchodom Mesiáša. (Porovnaj Jána 1:41, 42; 2:13–17.) Ale hoci bola dôvera v kňazstvo už narušená skutkami helenizovaných kňazov, ešte viac bola otrasená pod vládou Hasmonejovcov. Vláda politicky zmýšľajúcich kňazov namiesto kráľa z vernej Dávidovej rodovej línie rozhodne nepriniesla židovskému národu skutočné požehnania. — 2. Samuelova 7:16; Žalm 89:3, 4, 35, 36.
[Obrázok na strane 21]
Matatiáš, otec Júdu Makabejského, zvolal: ‚Nech ide za mnou každý, kto horlí za zákon‘
[Prameň ilustrácie]
Matatiáš apeluje na židovských utečencov/The Doré Bible Illustrations/Dover Publications