Čím sa môžem odplatiť Jehovovi?

Rozpráva Ruth Dannerová

Moja mama s určitou dávkou humoru hovorievala, že rok 1933 bol rok katastrof: prišiel k moci Hitler, pápež vyhlásil Svätý rok a narodila som sa ja.

RODIČIA žili vo francúzskom meste Yutz v Lotrinsku, ktoré má bohatú históriu a nachádza sa blízko nemeckých hraníc. Matka, silná katolíčka, sa v roku 1921 vydala za otca, ktorý bol protestantom. V roku 1922 sa narodila moja staršia sestra Helen a rodičia ju krátko po narodení dali pokrstiť v katolíckom kostole.

Jedného dňa v roku 1925 dostal otec knihu Harfa Božia v nemčine. To, čo si v nej prečítal, ho presvedčilo, že našiel pravdu. Napísal vydavateľom a tí ho skontaktovali s Bibelforschermi, ako boli vtedy v Nemecku známi Jehovovi svedkovia. Otec začal svoje nové poznatky ihneď zvestovať. Matke to nebolo veľmi po chuti. „Rob si, čo chceš,“ hovorila mu svojráznym nemeckým prízvukom, „len sa nedávaj k tým Bibelforscherom!“ Ale otec už bol pevne rozhodnutý a v roku 1927 sa dal pokrstiť a stal sa jedným z nich.

Stará matka z matkinej strany na to zareagovala tak, že začala na matku naliehať, aby sa rozviedla. Jedného dňa kňaz na omši vyzval farníkov, aby sa „vyhýbali falošnému prorokovi Dannerovi“. Stará mama po návrate z omše hodila na otca z poschodia nášho domu ťažký kvetináč, ktorý len tesne minul jeho hlavu a zasiahol ho do pleca. Táto príhoda priviedla matku k zamysleniu: ‚Náboženstvo, ktoré robí z ľudí vrahov, predsa nemôže byť dobré.‘ A tak začala čítať publikácie Jehovových svedkov. Zakrátko sa aj ona presvedčila, že našla pravdu, a v roku 1929 bola pokrstená.

Naši rodičia sa všemožne snažili pomôcť mojej sestre a mne vnímať Jehovu ako skutočnú Osobu. Čítavali nám biblické príbehy a potom sa nás pýtali, čo viedlo biblické postavy k takému či onakému konaniu. V tom čase otec odmietol nočné a odpoludňajšie zmeny, čím sa veľmi znížili príjmy našej rodiny. Ale on chcel mať čas na kresťanské zhromaždenia, na službu a na štúdium so svojimi deťmi.

Zbierajú sa mraky

Rodičia často poskytovali nocľah cestujúcim dozorcom a bételitom zo Švajčiarska a Francúzska a oni nám rozprávali o ťažkostiach, ktoré len niekoľko kilometrov od nás, v Nemecku, zažívali naši spoluveriaci. Nacistická vláda deportovala Jehovových svedkov do koncentračných táborov a odoberala im deti.

Rodičia pripravovali Helen a mňa na tvrdé skúšky, ktoré boli pred nami. Pomáhali nám naučiť sa naspamäť biblické texty, aby sme vedeli, čo robiť v rôznych situáciách. Hovorievali niečo v tomto duchu: „Keď si nebudete vedieť rady, spomeňte si na Príslovia 3:5, 6. Keď sa budete báť skúšok v škole, pripomeňte si 1. Korinťanom 10:13. Keď vás od nás odvedú, opakujte si Príslovia 18:10.“ Naučila som sa naspamäť 23. a 91. žalm a vypestovala som si dôveru, že Jehova ma bude vždy chrániť.

V roku 1940 nacistické Nemecko obsadilo Alsasko-Lotrinsko a nová vláda od všetkých dospelých vyžadovala, aby vstúpili do nacistickej strany. Otec to odmietol a príslušníci gestapa sa mu vyhrážali zatknutím. A keď mama odmietla šiť vojenské uniformy, príslušníci gestapa sa začali vyhrážať aj jej.

Chodenie do školy sa pre mňa stalo doslova nočnou morou. Vyučovanie sa každý deň začínalo modlitbou za Hitlera, pozdravom „heil Hitler“ a štátnou hymnou, pri ktorej sa držala vystretá pravá ruka. Rodičia mi nepovedali, že nemám zdraviť „heil Hitler“, ale pomohli mi školiť si svedomie. A tak som sa sama rozhodla nezdraviť nacistickým pozdravom. Učitelia ma fackovali a vyhrážali sa mi vylúčením zo školy. Raz, mala som vtedy sedem rokov, som musela stáť pred všetkými 12 učiteľmi našej školy. Pokúšali sa ma prinútiť pozdraviť „heil Hitler“, ale ja som sa s Jehovovou pomocou nepoddala.

Jedna učiteľka to skúsila dosiahnuť tým, že vplývala na moje city. Povedala mi, že som dobrá žiačka, že ma má veľmi rada a že by jej bolo ľúto, keby ma vylúčili. Navrhla mi: „Nemusíš ruku vystrieť. Len ju trošku podvihni. A nemusíš povedať ‚heil Hitler‘. Len pohybuj perami, akože to hovoríš.“

Keď som matke porozprávala, čo mi učiteľka navrhla, pripomenula mi biblickú správu o tom, ako traja mladí Hebreji stáli pred sochou, ktorú postavil babylonský kráľ. „Čo mali urobiť?“ opýtala sa ma. „Pokloniť sa,“ odvetila som jej. „Keby si vo chvíli, keď sa mali pokloniť soche, museli zaviazať remienky na sandáloch, bolo by to správne urobiť? Rozhodni sa sama; urob, čo považuješ za správne.“ Podobne ako Sadrach, Mézach a Abednego, rozhodla som sa byť oddaná jedine Jehovovi. (Dan. 3:1, 13–18)

Učitelia ma zo školy vylúčili viackrát a hrozili mi, že ma vezmú rodičom. Veľmi som sa bála, ale rodičia ma stále povzbudzovali. Keď som išla do školy, mama sa so mnou vždy pomodlila a poprosila Jehovu, aby ma chránil. Vedela som, že Jehova mi dá silu pevne sa zastávať pravdy. (2. Kor. 4:7) Otec mi povedal, že keď toho bude na mňa už priveľa, mám bez obáv prísť domov. „Ľúbime ťa. Vždy budeš naša dcéra,“ povedal. „Ide o tvoj vzťah s Jehovom.“ Tieto slová vo mne posilnili túžbu zachovať si rýdzosť. (Jób 27:5)

Často k nám chodili príslušníci gestapa — hľadali publikácie svedkov a vypočúvali rodičov. Mamu nezriedka odviedli z domu aj na niekoľko hodín a po otca a sestru si chodili do práce. Nikdy som nevedela, či bude mama doma, keď prídem zo školy. Niekedy mi suseda povedala: „Mamu zobrali.“ Vtedy som sa obyčajne schovala niekde v dome a rozmýšľala som: ‚Nemučia ju? Uvidím ju ešte niekedy?‘

Deportácia

Dňa 28. januára 1943 nás o pol tretej ráno zobudili príslušníci gestapa. Povedali, že ak rodičia a sestra nevstúpia do nacistickej strany, budeme deportovaní. Keďže odmietli, dostali sme tri hodiny na pobalenie. Matka na túto situáciu už skôr pripravila ruksaky s vecami na preoblečenie a Bibliu, a tak sme čas využili na to, aby sme sa spolu pomodlili a navzájom sa povzbudili. Otec nám pripomenul, že ‚od Božej lásky nás nemôže nič oddeliť‘. (Rim. 8:35–39)

Príslušníci gestapa sa vrátili. Nikdy nezabudnem, ako nám na rozlúčku so slzami v očiach mávala staručká sestra Anglade. Odviezli nás na železničnú stanicu v Metzi. Po troch dňoch vo vlaku sme prišli do Kochlowíc v Poľsku, do tábora, ktorý patril k osvienčimskému táborovému komplexu. O dva mesiace nás premiestnili do Gliwíc, do bývalého kláštora prerobeného na pracovný tábor. Nacisti nám povedali, že ak všetci podpíšeme, že sa zriekame viery, prepustia nás a vrátia nám majetok. Otec s matkou to odmietli a naši väznitelia povedali: „Domov sa teda nikdy nevrátite.“

V júni nás premiestnili do Swietochlowíc, kde som začala mávať bolesti hlavy, ktoré ma trápia dodnes. Vznikol mi zápal na prstoch a lekár mi bez umŕtvenia strhol niekoľko nechtov. Ale pozitívne bolo, že pri obsluhe stráží, čo bola moja práca, som sa často dostala do pekárne. Pani, ktorá tam bola, mi vždy dala niečo zjesť.

Až dovtedy bola naša rodina oddelená od ostatných väzňov. Ale v októbri 1943 nás poslali do tábora v Ząbkowiciach. Tam sme spávali na poschodových posteliach v podkroví s ďalšími približne 60 mužmi, ženami a deťmi. Príslušníci SS sa vždy postarali o to, aby jedlo, ktoré sme dostali, bolo nechutné a takmer nepožívateľné.

Ale my sme napriek všetkým útrapám nestrácali nádej. V Strážnej veži sme predtým čítali, že po vojne sa má vo veľkom rozsahu zvestovať. Tak sme vedeli, prečo trpíme a že zakrátko sa naše trápenie skončí.

Zo správ o postupe vojsk Spojencov sme vedeli, že nacisti vojnu prehrávajú. Začiatkom roku 1945 sa esesáci rozhodli vyprázdniť náš tábor. Preto nás 19. februára prinútili vydať sa na asi 240-kilometrový pochod. Po štyroch týždňoch sme prišli do nemeckého mesta Steinfels, kde nás stráže nahnali do bane. Mnohí si mysleli, že nás zabijú. Ale ešte v ten deň prišli Spojenci, esesáci utiekli a naše utrpenie sa skončilo.

Dosahujem svoje ciele

Piateho mája 1945 sme sa takmer po dva a pol roku vrátili domov do Yutzu, špinaví a zavšivavení. Od februára sme sa neprezliekali, a tak sme sa rozhodli staré šaty spáliť. Pamätám si, ako nám mama povedala: „Považujte tento deň za najkrajší vo svojom živote. Nemáme nič. Ani tie šaty, čo máme na sebe, nie sú naše. Ale všetci štyria sme sa vrátili verní. Nedopustili sme sa kompromisu.“

Po troch mesiacoch zotavovania sa vo Švajčiarsku som sa vrátila do školy; tentoraz bez strachu z vylúčenia. Už sme sa mohli bez zábran stretávať s duchovnými bratmi a sestrami a otvorene zvestovať. Dňa 28. augusta 1947 som ako 13-ročná verejne symbolizovala sľub, ktorý som dala Jehovovi niekoľko rokov predtým. Otec ma pokrstil v rieke Mosel. Hneď som chcela byť priekopníčkou, ale otec trval na tom, aby som sa najskôr vyučila remeslu. Tak som sa vyučila za krajčírku. V roku 1951, keď som mala 17 rokov, som bola vymenovaná za priekopníčku a slúžila som v neďalekom mestečku Thionville.

Ešte toho roku som išla na zjazd do Paríža a podala som si prihlášku do misionárskej služby. Nemala som roky na to, aby ju bolo možné prijať, ale brat Nathan Knorr povedal, že si ju odloží na neskôr. V júni 1952 som bola pozvaná do 21. triedy Gileádu, ktorá prebiehala v South Lansingu v americkom štáte New York.

Gileád a život po ňom

To vám bol zážitok! Na verejnosti sa mi často ťažko hovorilo aj materčinou a teraz som musela hovoriť po anglicky. Ale inštruktori ma láskavo podporovali. Istý brat mi dal prezývku Úsmev Kráľovstva podľa toho, ako som sa usmievala, keď som sa hanbila.

Graduáciu sme mali na štadióne Yankee v New Yorku 19. júla 1953 a ja som bola spolu s Idou Candussovou (neskôr Seignobosovou) poslaná do Paríža. Zo zvestovania bohatým Parížanom som mala obavy, no predsa sa mi tam podarilo študovať Bibliu s viacerými pokornými ľuďmi. Ida sa v roku 1956 vydala a odišla do Afriky, ale ja som zostala v Paríži.

V roku 1960 som sa vydala za brata z Bételu a spolu sme slúžili ako zvláštni priekopníci v Chaumonte a vo Vichy. Päť rokov nato som dostala tuberkulózu a musela som s priekopníckou službou skončiť. Cítila som sa hrozne, lebo už od detstva som mala za cieľ vstúpiť do služby celým časom a zostať v nej. Po určitom čase ma manžel opustil s inou ženou. V tých ťažkých rokoch ma veľmi podporovali duchovní bratia a sestry a Jehova ďalej niesol môj náklad. (Žalm 68:19)

Teraz bývam v Louviers v Normandii, neďaleko odbočky. Mám síce zdravotné ťažkosti, ale som rada, že som videla, ako mi Jehova v živote vždy pomáhal. Rodičovská výchova mi dodnes pomáha udržať si správny postoj. Rodičia ma naučili, že Jehova je skutočná Osoba, ktorú môžem milovať, s ktorou sa môžem rozprávať a ktorá vypočúva moje modlitby. Naozaj, „čím odplatím Jehovovi všetky jeho dobrodenia voči mne?“ ​(Žalm 116:12)

[Zvýraznený text na strane 6]

„Som rada, že som videla, ako mi Jehova v živote vždy pomáhal“

[Obrázok na strane 5]

Ako šesťročná s plynovou maskou

[Obrázok na strane 5]

Ako 16-ročná s misionármi a priekopníkmi v Luxembursku cez mimoriadnu zvestovateľskú kampaň

[Obrázok na strane 5]

S otcom a matkou na zjazde v roku 1953