Priblížte sa k Bohu

„Obmäkčoval tvár Jehovu“

„CÍTIL som sa taký nehodný,“ hovorí jeden muž, ktorý zišiel zo správnej cesty, keď istý čas nežil podľa Božích noriem, ku ktorým bol od detstva vedený. Keď začal podnikať kroky, aby si dal život do poriadku, mal obavy, že Boh mu nikdy neodpustí. Ale tomuto kajúcnemu hriešnikovi dodala nádej biblická správa o kráľovi Manašem, ktorá je zaznamenaná v 2. Paralipomenon 33:1–17. Ak ste sa niekedy cítili nehodní pre hriechy, ktorých ste sa dopustili v minulosti, skúsenosť Manašeho môže byť útechou aj pre vás.

Manaše vyrastal v zbožnej rodine. Jeho otec Ezechiáš bol jedným z najlepších kráľov, akí kedy v Judsku vládli. Manaše sa narodil asi tri roky po tom, čo Boh jeho otcovi zázračne predĺžil život. (2. Kráľov 20:1–11) Ezechiáš určite považoval tohto svojho syna za dar, ktorý dostal vďaka Božiemu milosrdenstvu, a snažil sa vštepiť mu lásku k čistému uctievaniu. Ale aj keď deti majú zbožných rodičov, nie vždy kráčajú v ich šľapajach. A tak to bolo aj v prípade Manašeho.

Manaše nemal viac než dvanásť rokov, keď mu zomrel otec. Žiaľ, tento mladý kráľ „robil to, čo bolo zlé v Jehovových očiach“. (1. a 2. verš) Ovplyvnili ho radcovia, ktorým nezáležalo na pravom uctievaní? To Biblia nehovorí. Hovorí však to, že Manaše sa začal dopúšťať odporného modlárstva a krutosti. Vystaval oltáre falošným bohom, obetoval svojich vlastných synov, praktizoval špiritizmus a dal do Jehovovho chrámu v Jeruzaleme umiestniť vyrezávanú sochu. Manaše tvrdohlavo prehliadal varovania od Jehovu, Boha, ktorého zázrak umožnil jeho narodenie. (3. – 10. verš)

Napokon Jehova pripustil, aby bol Manaše v okovách odvedený do Babylona. Tam, vo vyhnanstve, mal Manaše možnosť premýšľať o svojom živote. Uvedomil si azda, že bezmocné, neživé modly, ktoré uctieval, ho neochránili? Rozpamätal sa na to, čo ho v detstve učil jeho zbožný otec? Nech už to bolo akokoľvek, Manaše zmenil svoj postoj. V správe čítame: „Obmäkčoval tvár Jehovu, svojho Boha, a stále sa veľmi pokoroval... A stále sa modlil k Nemu.“ ​(12. a 13. verš) Bolo však možné, aby Boh odpustil človeku, ktorý spáchal také ťažké hriechy?

Manašeho úprimné pokánie na Jehovu zapôsobilo. Počul jeho úpenlivé prosby o milosrdenstvo „a vrátil ho do Jeruzalema k jeho kraľovaniu“. (13. verš) Manaše potom na dôkaz svojho pokánia robil, čo mohol, aby napravil škody, ktoré napáchal. Odstránil zo svojej ríše modlárstvo a nabádal ľud, „aby slúžil Jehovovi“. (15. – 17. verš)

Ak sa cítite nehodní Božieho odpustenia pre hriechy, ktorých ste sa dopustili v minulosti, nech vám prípad Manašeho dodá odvahu. Táto správa je súčasťou Božieho inšpirovaného Slova. (Rimanom 15:4) Jehova očividne chce, aby sme vedeli, že je „pripravený odpúšťať“. (Žalm 86:5) Preňho nie je rozhodujúce, akého hriechu sa človek dopustil, ale aký je stav jeho srdca. Ak sa k nemu hriešnik modlí s kajúcnym srdcom, ak zanechá nesprávne konanie a vynakladá vážne úsilie, aby robil to, čo je správne, môže ‚obmäkčiť jeho tvár‘, tak ako Manaše. (Izaiáš 1:18; 55:6, 7)

Navrhované čítanie Biblie na január:

◼ 2. Paralipomenon 29 – 36 – Ezdráš 1 – 10