Dbajme jedni o druhých a povzbudzujme sa navzájom

1., 2. Čo pomohlo 230 Jehovovým svedkom prežiť pochod smrti na konci druhej svetovej vojny?

KONCOM druhej svetovej vojny, keď bolo jasné, že nacistický režim utrpí porážku, vydali nacisti rozkaz na likvidáciu tisícov väzňov, ktorí zostali v koncentračných táboroch. Väzni z tábora v Sachsenhausene sa mali presunúť do prístavov a tam nastúpiť na lode, ktoré mali byť potopené. Tento a podobné presuny väzňov vošli do dejín ako pochody smrti.

² Z koncentračného tábora Sachsenhausen bolo 33 000 väzňov prinútených vydať sa na 250-kilometrový pochod do nemeckého prístavného mesta Lübeck. Medzi väzňami bolo aj 230 Jehovových svedkov zo šiestich krajín, ktorí dostali rozkaz pochodovať v jednej skupine. Všetci boli oslabení ťažkou podvýživou a chorobami. Čo im pomohlo prežiť tento pochod? „Stále sme sa navzájom povzbudzovali, aby sme vydržali ísť,“ povedal jeden z nich. Prežili nielen vďaka tomu, že im Boh dal „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, ale aj vďaka tomu, že si navzájom prejavovali lásku. (2. Kor. 4:7)

 3. Prečo potrebujeme vzájomné povzbudenie?

³ Dnes síce nie sme na pochode smrti, ale to neznamená, že nemáme ťažkosti. Máme ich a veľa. Po zriadení Božieho Kráľovstva v roku 1914 bol Satan vyhnaný z neba a môže pôsobiť len v blízkosti zeme. Odvtedy má „veľký hnev, vediac, že má krátky čas“. (Zjav. 12:7–9, 12) Blíži sa Armagedon a Satan sa nás snaží duchovne oslabiť, pričom na to využíva skúšky a ťažkosti. A pôsobia na nás aj starosti každodenného života. (Jób 14:1; Kaz. 2:23) Niekedy musíme čeliť viacerým veciam naraz a to nás môže natoľko vyčerpať, že už ani všetka naša citová a duchovná energia nestačí, aby sme neprepadli skľúčenosti. Vidno to zo skúsenosti istého brata. V priebehu desiatok rokov duchovne pomohol mnohým ľuďom. Vo vyššom veku však aj s manželkou ochorel a úplne stratil radosť. Tak ako tento brat, aj my všetci potrebujeme od Jehovu „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, a tiež vzájomné povzbudenie.

 4. Ktoré rady apoštola Pavla si musíme vziať k srdcu, ak chceme povzbudzovať druhých?

⁴ Ak chceme byť pre druhých ľudí zdrojom povzbudenia, musíme si vziať k srdcu nabádanie, ktoré apoštol Pavol adresoval hebrejským kresťanom. Napísal: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď vidíte, že sa blíži ten deň.“ ​(Hebr. 10:24, 25) Ako môžeme tieto dôležité rady uplatniť?

 5. Čo znamená dbať jeden o druhého a čo si to vyžaduje?

⁵ Dbať jeden o druhého znamená brať do úvahy potreby druhého človeka, myslieť na ne. Mohli by sme pozorne dbať na potreby spolukresťanov, keby sa naše spoločné rozhovory obmedzovali na zbežný pozdrav v sále Kráľovstva alebo na všedné veci? Asi nie. Chceme si, pravdaže, dávať pozor, aby sme ‚sa starali o svoje záležitosti‘ a ‚nemiešali sa do záležitostí iných ľudí‘. (1. Tes. 4:11; 1. Tim. 5:13) Ale ak chceme bratov a sestry povzbudzovať, musíme ich naozaj poznať, musíme poznať ich životné okolnosti, vlastnosti, duchovnosť, silné i slabé stránky. Musia nás považovať za priateľov a mať istotu, že ich máme radi. To dosiahneme, len ak s nimi trávime čas, a to nielen vo chvíľach, keď zažívajú problémy a sú skľúčení, ale aj inokedy. (Rim. 12:13)

 6. Čo staršiemu pomôže dbať o spolukresťanov, ktorí sú v jeho starostlivosti?

⁶ Starší muži v zbore sú nabádaní, aby ochotne a horlivo ‚pásli Božie stádo, ktoré je v ich starostlivosti‘. (1. Petra 5:1–3) Ale ako by mohli účinne pásť ovce, ktoré im Boh zveril do starostlivosti, keby ich v skutočnosti nepoznali? (Prečítajte Príslovia 27:23.) Ak starší dávajú spoluveriacim najavo, že im chcú pomôcť a že sú s nimi radi, potom im spoluveriaci ochotnejšie povedia, čo naozaj cítia a čo ich trápi. Na takých starších sa v prípade potreby ovce ľahšie obrátia a umožnia im plniť si úlohu dbať o spolukresťanov, ktorí sú v ich starostlivosti, a pomáhať im.

 7. Ako by sme sa mali pozerať na neuváženú reč deprimovaného človeka?

⁷ Pavol tesalonickému zboru napísal: „Podopierajte slabých.“ ​(Prečítajte 1. Tesaloničanom 5:14.) Medzi slabých patria ľudia postihnutí depresiou i tí, ktorí stratili radosť či odvahu. V Prísloviach 24:10 sa píše: „Stratil si odvahu v deň tiesne? Tvojej sily bude málo.“ Deprimovaný človek môže začať hovoriť neuvážene. (Jób 6:2, 3) Keď dbáme o takých spolukresťanov, je potrebné pamätať na to, že ich slová nemusia odrážať, akými ľuďmi sú vnútri. Rachelle, ktorej matka upadla do ťažkej depresie, to zažila na vlastnej koži. Hovorí: „Mamička často povedala niečo veľmi nepekné. Keď sa to stalo, väčšinou som sa snažila uvedomiť si, aká je v skutočnosti — milujúca, láskavá a štedrá. Zistila som, že ľudia postihnutí depresiou často hovoria veci, ktoré vôbec tak nemyslia. Najhoršie, čo človek môže urobiť, je odpovedať nepeknými slovami alebo skutkami.“ V Prísloviach 19:11 sa uvádza: „Pochopenie človeka určite zmierni jeho hnev a je od neho pekné, ak prejde ponad priestupok.“

 8. Zvlášť komu je potrebné „potvrdiť“ našu lásku a prečo?

⁸ Ako môžeme dbať o kresťana, ktorý sa v minulosti dopustil vážnej chyby, a hoci ju už napravil, stále sa za ňu hanbí a je z nej nešťastný? O istom kajúcnom previnilcovi Pavol Korinťanom napísal, aby mu „láskavo odpustili a potešili ho, aby... nebol nejako pohltený svojím prílišným smútkom“. A pokračoval: „Preto vás nabádam, aby ste mu potvrdili svoju lásku.“ ​(2. Kor. 2:7, 8) Slovo preložené výrazom „potvrdiť“ znamená podľa jedného lexikónu „osvedčiť platnosť, preukázať hodnotu, urobiť právne záväzným“. Nemôžeme len predpokladať, že skľúčený kresťan vie, že ho milujeme a zaujímame sa oňho. Musíme mu to dokázať svojím postojom a skutkami.

 9. Ako sa môžeme podnecovať „k láske a k znamenitým skutkom“?

⁹ „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom,“ napísal Pavol. Robíme to tak, že slovami a skutkami spoluveriacich pobádame, aby prejavovali lásku a konali znamenité skutky. Keď hrozí, že vyhasne oheň, musíme rozdúchať pahrebu. (2. Tim. 1:6) To isté platí v zbore. Aj našich bratov môžeme citlivo podnecovať, aby prejavovali lásku k Bohu i k blížnemu. Jeden z najlepších spôsobov, ako to môžeme robiť, je vyjadrovať úprimnú pochvalu.

10., 11. a) Kto spomedzi nás potrebuje pochvalu? b) Na príklade ukáž, ako môže pochvala pomôcť niekomu, kto „urobil dajaký chybný krok“.

¹⁰ Pochvalu potrebujeme všetci, či už sme skľúčení, alebo nie. „Otec mi nikdy nepovedal, že som niečo urobil dobre,“ napísal istý starší. „A tak som vyrastal bez sebaúcty... Hoci mám už 50 rokov, stále si cením, keď ma moji priatelia uisťujú, že ako starší konám dobrú prácu... Z vlastnej skúsenosti som sa naučil, aké dôležité je povzbudiť druhých, a snažím sa to robiť.“ Pochvala padne dobre každému vrátane priekopníkov, kresťanov v pokročilom veku i tých, ktorí sú skľúčení. (Rim. 12:10)

¹¹ Niekedy je potrebné, aby ‚tí, čo sú duchovne spôsobilí, obnovili človeka, ktorý urobil dajaký chybný krok‘. Ak mu v takej situácii s láskou udelia radu a vyslovia úprimnú pochvalu, môže ho to podnietiť, aby znovu začal konať znamenité skutky. (Gal. 6:1) To sa potvrdilo aj v živote Miriam, ktorá napísala: „Prechádzala som traumatickým obdobím svojho života, keď niektorí blízki priatelia opustili zbor a zároveň môj otec dostal krvácanie do mozgu. Veľmi ma to skľúčilo. V snahe prekonať skľúčenosť som začala chodiť so svetským priateľom.“ Miriam začala mať pocit, že si nezaslúži, aby ju Jehova miloval, a mala v úmysle opustiť pravdu. No veľmi na ňu zapôsobilo, keď jej istý starší pripomenul, ako verne v minulosti slúžila, a keď ju ubezpečil o tom, že Jehova ju stále miluje. Vďaka tomu opäť zahorela láskou k Jehovovi. Ukončila vzťah s neveriacim a ďalej slúži Jehovovi.

12. Čo by sa mohlo stať, keby sme spoluveriacich zahanbovali, kritizovali alebo v nich vyvolávali pocit viny?

¹² Musíme si však dávať pozor na spôsob, akým bratov a sestry podnecujeme k láske a k znamenitým skutkom. Nechceme ich napríklad porovnávať s inými, čím by sme ich zahanbovali, ani kritizovať za to, že nedosahujú nami stanovené normy, ani v nich vyvolávať pocit viny za to, že nerobia v službe viac. Keby sme to robili, možno by napli sily, ale nie nadlho. Keď však budeme spoluveriacich chváliť a keď sa budeme dovolávať ich lásky k Bohu, môže to mať na nich dlhodobý a pozitívny účinok. (Prečítajte Filipanom 2:1–4.)

13. Čo patrí k povzbudzovaniu? (Pozri obrázok v úvode článku.)

¹³ Je nutné, aby sme sa ‚povzbudzovali navzájom, a to tým viac, keď vidíme, že sa blíži ten deň‘. Povzbudzovať druhých znamená okrem iného aj podnecovať ich, aby v službe Bohu vytrvávali. Nie je to to isté, ako podnecovať k láske a k znamenitým skutkom, teda obrazne rozdúchavať pohasínajúci oheň. Povzbudzovanie možno prirovnať k prikladaniu na oheň, aby sme ho udržali alebo aby horel ešte silnejšie. Patrí k nemu aj posilňovať a utešovať skľúčených. Keď máme príležitosť niekoho povzbudiť, musíme hovoriť vrúcne a jemne. (Prísl. 12:18) Musíme byť tiež ‚rýchli v počúvaní‘ a ‚pomalí v reči‘. (Jak. 1:19) Ak pri počúvaní prejavíme empatiu, azda sa nám podarí zistiť, čo spolukresťana oberá o radosť, a nájsť tie správne slová, ktoré mu za daných okolností pomôžu.

14. Ako sa podarilo pomôcť istému bratovi, ktorý stratil radosť zo služby?

¹⁴ Zamyslime sa nad tým, ako sa istému súcitnému staršiemu podarilo pomôcť bratovi, ktorý bol už niekoľko rokov nečinný. Keď ho raz starší počúval, jasne pochopil, že stále hlboko miluje Jehovu. Usilovne si študoval každé číslo Strážnej veže a snažil sa pravidelne chodiť na zhromaždenia. Bol však sklamaný z konania niektorých členov zboru, a preto trochu zatrpkol. Starší si ho so súcitom vypočul bez toho, aby ho odsúdil, a uistil ho, že spolukresťania majú jeho i jeho rodinu radi. Brat si časom uvedomil, že pripustil, aby mu zlé skúsenosti z minulosti zabránili slúžiť Bohu, ktorého miluje. Starší ho pozval, aby s ním išiel do zvestovateľskej služby. S jeho pomocou začal brat znovu chodiť do služby a časom opäť slúžil ako starší.

15. Čo sa môžeme od Jehovu naučiť o tom, ako povzbudzovať skľúčených?

¹⁵ Skľúčený človek sa nemusí cítiť lepšie hneď, ako mu poskytneme pomoc, ba zozačiatku nemusí našu pomoc ani prijať. Azda bude potrebné venovať sa mu dlhší čas. Pavol povedal: „Ujímajte sa slabých, voči všetkým buďte trpezliví.“ ​(1. Tes. 5:14, Ekumenický preklad) Teda nedajme sa rýchlo odradiť, keď u slabých nevidíme zmeny k lepšiemu, ale naďalej ‚sa ich ujímajme‘ a podporujme ich. Všimnime si, ako Jehova prejavoval trpezlivosť svojim služobníkom, ktorí boli skľúčení. Napríklad k Eliášovi bol veľmi láskavý a bral do úvahy jeho pocity. Poskytol mu, čo potreboval, aby mohol ďalej slúžiť. (1. Kráľ. 19:1–18) Zamyslime sa aj nad jeho prístupom k Dávidovi. Keď sa Dávid úprimne kajal, s láskou mu odpustil. (Žalm 51:7, 17) A pomohol aj pisateľovi 73. žalmu, ktorý mu takmer prestal slúžiť. (Žalm 73:13, 16, 17) Jehova sa k nám správa láskavo a trpezlivo, a to najmä vo chvíľach, keď sme skľúčení alebo strácame radosť. (2. Mojž. 34:6) Prejavy jeho milosrdenstva „sú nové každého rána“ a „istotne nedospejú ku koncu“. (Plač 3:22, 23) Jehova očakáva, že ho budeme napodobňovať a že sa budeme ku skľúčeným správať citlivo.

16., 17. Čo musíme byť odhodlaní robiť, keďže sa blíži koniec tohto systému, a prečo?

¹⁶ Z 33 000 väzňov, ktorí vyšli z koncentračného tábora v Sachsenhausene, tisíce zomrelo. Ale z 230 Jehovových svedkov nezahynul ani jeden. Vzájomné povzbudenie a podpora im pomohli, aby sa pochod smrti stal pre nich pochodom víťazstva.

¹⁷ Dnes sme na ‚ceste vedúcej do života‘. (Mat. 7:14) Čoskoro všetci Jehovovi ctitelia jednotne vojdú do spravodlivého nového sveta. (2. Petra 3:13) Buďme odhodlaní pomáhať si navzájom, keď kráčame cestou, ktorá vedie do večného života!