Prečo Jehovovi svedkovia nereagujú na každé falošné obvinenie?
Jehovovi svedkovia sa riadia biblickou radou, aby nereagovali na každé obvinenie alebo zakaždým, keď sa im niekto posmieva. Napríklad jedno biblické príslovie radí: „Kto dohovára posmievačovi, sám upadáva do hanby.“ (Príslovia 9:7, 8, Katolícky preklad; 26:4) Keby sme sa príliš zaoberali falošnými obvineniami, len by sme sa nechali zatiahnuť do hádok. Svoj čas a energiu venujeme radšej tomu, aby sme sa páčili Bohu. (Žalm 119:69)
Samozrejme, vieme, že je „čas mlčať a čas hovoriť“. (Kazateľ 3:7) Radi sa venujeme ľuďom, ktorí naozaj chcú vedieť, čo je pravda. No vyhýbame sa polemikám, ktoré nikam nevedú. Takto to robil Ježiš a jeho učeníci a my chceme napodobňovať ich príklad.
Ježiš neodpovedal, keď ho falošne obviňovali pred Pilátom. (Matúš 27:11–14; 1. Petra 2:21–23) Neodpovedal ani vtedy, keď ho falošne obviňovali, že je pijan a nenásytný človek. Chcel, aby zaňho hovorili jeho skutky. Bolo to v súlade s jeho vlastným výrokom, že „múdrosť dokáže, že je spravodlivá, svojimi skutkami“. (Matúš 11:19) Keď si to však situácia vyžadovala, odvážne sa obhajoval pred tými, ktorí ho ohovárali. (Matúš 15:1–3; Marek 3:22–30)
Ježiš svojich učeníkov učil, že sa nemajú dať zastrašiť falošnými obvineniami. Povedal: „Šťastní ste, keď vás hania a prenasledujú a luhajúc hovoria proti vám všetko zlé kvôli mne.“ (Matúš 5:11, 12) Ale povedal aj to, že niekedy takéto obvinenia dávajú príležitosť obhájiť svoju vieru. Svojim učeníkom sľúbil, že v takých situáciách im „dá ústa a múdrosť, ktorej žiadni ich protivníci dovedna nebudú schopní odolať alebo prieť sa“. (Lukáš 21:12–15)
Apoštol Pavol kresťanom radil, aby sa vyhýbali neplodným polemikám s odporcami. Opísal také hádky ako „neužitočné a márne“. (Títovi 3:9; Rimanom 16:17, 18)
Apoštol Peter kresťanov povzbudzoval, aby svoju vieru obhajovali, keď to bude možné. (1. Petra 3:15) Ale aj on uznáva, že často sa to dá lepšie urobiť skutkom ako slovom. Napísal im, aby „konaním dobra umlčali pochabé reči nevedomých ľudí“. (1. Petra 2:12–15)