5. kapitola

Ohlasovanie Pánovho návratu (1870–1914)

„Nasledujúcu históriu uvádzam nielen preto, že som bol vyzvaný podať prehľad o Božom vedení po ceste svetla, ale najmä preto, že považujem za potrebné, aby bola pravda skromne predložená, aby bolo možné vyvrátiť nesprávne predstavy a mylné závery vyplývajúce z predsudkov a aby naši čitatelia videli, ako až dosiaľ Pán pomáhal a viedol.“a

PO TÝCHTO slovách Charles Taze Russell opísal udalosti, ktoré viedli k tomu, že publikoval Úsvit Milénia (neskôr nazývaný Štúdie Písiem) a časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti, teraz známy ako Strážna veža hlásajúca Jehovovo Kráľovstvo). Táto história je pre Jehovových svedkov zvlášť zaujímavá. Prečo? Pretože ich súčasné porozumenie biblických právd a ich činnosť možno sledovať späť do 70. rokov 19. storočia a k dielu Ch. T. Russella a jeho spoločníkov, a odtiaľ k Biblii a k ranému kresťanstvu.

Kto bol Charles Taze Russell? Svedčí história jeho diela o Pánovej pomoci a jeho vedení?

Hľadanie pravdy

Ch. T. Russell sa narodil 16. februára 1852 v Spojených štátoch v meste Allegheny (teraz časť Pittsburghu) v štáte Pennsylvánia. Bol druhým synom Josepha L. a Ann Elizy (rodenej Birneyovej) Russellovcov, ktorí boli presbyteriánmi škótsko-írskeho pôvodu. Charlesova matka zomrela, keď mal iba deväť rokov, ale odmalička bol pod vplyvom oboch svojich nábožensky založených rodičov. Ako to vyjadril jeden neskorší spoločník Ch. T. Russella, „šľachtili malý výhonok, a ten rástol smerom k Pánovi“. Hoci bol Charles vychovávaný ako presbyterián, časom sa pripojil ku kongregacionalistickej cirkvi, lebo dával prednosť jej názorom.

Mladý Charles mal zjavne obchodného ducha. Už v jedenástich rokoch sa stal spoločníkom svojho otca v prosperujúcom obchode s pánskymi odevmi. Charles podnik rozšíril a neskôr sám riadil niekoľko rozličných obchodov. Hoci sa mu v podnikaní darilo, cítil veľký duchovný nepokoj. Prečo?

Charlesovi rodičia úprimne verili vyznaniam cirkví takzvaného kresťanstva a vychovávali ho k tomu, aby ich tiež prijímal. Mladého Charlesa teda učili, že Boh je láska, pritom však stvoril ľudí s vrodenou nesmrteľnosťou a postaral sa o ohnivé miesto, kde bude večne mučiť všetkých okrem tých, čo boli predurčení na záchranu. Takáto predstava bola pre úprimné srdce mladého Charlesa odpudzujúca. Uvažoval: „Boh, ktorý by použil svoju moc na stvorenie ľudských bytostí, o ktorých by vopred vedel a ktorým by predurčil, že budú večne mučené, by nemohol byť ani múdry, ani spravodlivý, ani milujúci. Jeho normy by boli nižšie ako normy mnohých ľudí.“

Ale mladý Russell nebol ateistom; jednoducho sa nemohol stotožniť so všeobecne uznávanými náukami cirkví. Vysvetlil to: „Postupne som dospel k názoru, že hoci každé z týchto vyznaní obsahuje určité prvky pravdy, ako celok sú zavádzajúce a odporujú Božiemu Slovu.“ Skutočne, vo vyznaniach cirkví boli „prvky pravdy“ pochované pod nánosom pohanského učenia, ktoré preniklo do poškvrneného kresťanstva počas stáročného odpadnutia. Russell sa teda odvrátil od vyznaní cirkví a pri hľadaní pravdy preskúmal niektoré popredné orientálne náboženstvá, o ktorých však zistil, že sú preňho neuspokojujúce.

Znovu upevnený vo viere

Výhonok však šľachtili bohabojní rodičia a bol naklonený „smerom k Pánovi“. Zatiaľ čo Charles stále hľadal pravdu, jedného večera roku 1869 sa stalo niečo, čo jeho kolísajúcu vieru znovu upevnilo. Kráčajúc ulicou neďaleko rodinného obchodu na Federal Street, počul nábožný spev, ktorý vychádzal z akejsi sály v suteréne. Podľa jeho slov sa stalo toto:

„Zdanlivo náhodou som jedného večera zašiel do zaprášenej, tmavej sály, kde ako som počul, sa konali bohoslužby, aby som zistil, či táto hŕstka ľudí, ktorí sa tam stretávajú, môže ponúknuť niečo rozumnejšie ako vyznania veľkých cirkví. Tu som si prvýkrát vypočul niektoré názory adventistov [adventnej kresťanskej cirkvi]. Kazateľom bol pán Jonas Wendell... Preto sa cítim zaviazaný adventistom, ako aj iným denomináciám. Hoci jeho výklad Písma nebol celkom jasný... postačoval na to, aby bola pod Božím vedením znovu upevnená moja kolísajúca viera v božskú inšpiráciu Biblie a aby ukázal, že záznamy apoštolov a prorokov sú neoddeliteľne spojené. To, čo som počul, ma vrátilo k Biblii, aby som ju študoval horlivejšie a starostlivejšie ako kedykoľvek predtým, a vždy budem ďakovať Pánovi za toto vedenie; lebo hoci mi adventizmus nepomohol ani k jednej pravde, veľmi mi pomohol zbaviť sa omylov, a tak ma pripravil pre Pravdu.“

Toto zhromaždenie obnovilo odhodlanie mladého Russella hľadať biblickú pravdu. Podnietilo ho vrátiť sa k Biblii s väčšou dychtivosťou ako kedykoľvek predtým. Russell čoskoro dospel k presvedčeniu, že je blízko čas, aby tí, čo slúžia Pánovi, prišli k jasnému poznaniu Jeho predsavzatia. A tak v roku 1870 sa on a niekoľko jeho známych z Pittsburghu a neďalekého Allegheny, všetci horiaci nadšením, spojili a vytvorili triedu na štúdium Biblie. Podľa jedného neskoršieho Russellovho spoločníka bola táto malá biblická trieda vedená takto: „Niekto nastolil otázku. Potom o nej diskutovali. Vyhľadávali všetky súvisiace texty a potom, keď dospeli k uspokojivému pochopeniu vzájomného súladu týchto textov, sformulovali záver a zaznamenali ho.“ Ako Russell neskôr uznal, obdobie „od roku 1870 do roku 1875 bolo časom stáleho rastu v milosti a v poznaní a v láske k Bohu a k jeho Slovu“.

Ako títo ľudia úprimne hľadajúci pravdu skúmali Písma, mnohé veci sa im stávali jasnejšími. Pochopili biblické pravdy o tom, že ľudská duša je smrteľná a že nesmrteľnosť je dar, ktorý majú získať tí, čo sa stávajú spoludedičmi s Kristom v jeho nebeskom Kráľovstve. (Ezech. 18:20; Rim. 2:6, 7) Začali chápať náuku o výkupnej obeti Ježiša Krista a to, akú príležitosť toto opatrenie poskytuje ľudstvu. (Mat. 20:28) Spoznali, že hoci Ježiš prišiel prvýkrát na zem ako človek v tele, pri svojom návrate bude neviditeľne prítomný ako duchovná osoba. (Ján 14:19) Ďalej sa dozvedeli, že účelom Ježišovho návratu nie je všetkých zničiť, ale požehnať poslušné rodiny zeme. (Gal. 3:8) Russell napísal: „Cítili sme veľký zármutok nad omylom adventistov, ktorí očakávali Krista v tele a učili, že svet a všetko v ňom okrem adventistov bude spálené.“

Biblické pravdy, ktoré sa stávali jasnými pre túto malú biblickú triedu, znamenali zjavný rozchod s pohanskými náukami, ktoré prenikli do kresťanstva počas stáročného odpadnutia. Ale dospel Russell a jeho duchovne zmýšľajúci spoločníci k týmto pravdám z Biblie bez pomoci iných?

Vplyv iných

Russell sa celkom otvorene zmieňuje o pomoci, ktorú pri štúdiu Biblie dostal od iných. Uznával nielen to, že je zaviazaný adventistovi Jonasovi Wendellovi, ale s láskou hovoril aj o ďalších dvoch mužoch, ktorí mu pomohli pri štúdiu Biblie. Povedal o nich: „Štúdium Božieho Slova s týmito drahými bratmi viedlo, krok za krokom, na zelenšie pastviny.“ Jeden z nich, George W. Stetson, bol horlivým bádateľom Biblie a pastorom adventnej kresťanskej cirkvi v Edinbore (Pennsylvánia).

Druhý, George Storrs, bol vydavateľom časopisu Bible Examiner v newyorskom Brooklyne. Storrs, ktorý sa narodil 13. decembra 1796, bol pôvodne podnietený skúmať, čo hovorí Biblia o stave mŕtvych, keď si prečítal nejaké publikácie vydané (v tom čase anonymne) starostlivým bádateľom Biblie Henrym Grewom z Philadelphie (Pennsylvánia). Storrs sa stal horlivým obhajcom takzvanej podmienenej nesmrteľnosti — náuky, že duša je smrteľná a nesmrteľnosť je darom, ktorý majú dostať verní kresťania. Dokazoval tiež, že keď zlí nemajú nesmrteľnosť, neexistujú večné muky. Storrs veľa cestoval a prednášal o tom, že zlí nemajú nesmrteľnosť. Medzi jeho vydanými dielami bolo aj Six Sermons (Šesť kázní), z ktorých sa rozšírilo celkovo 200 000 výtlačkov. Je nepochybné, že Storrsove názory, pevne založené na Biblii, o smrteľnosti ľudskej duše, zmierení a obnove (navrátení toho, čo bolo stratené pre adamovský hriech; Sk. 3:21), mali na mladého Charlesa T. Russella silný, pozitívny vplyv.

Avšak ďalší muž, ktorý mal hlboký vplyv na Russellov život, spôsobil aj to, že Russellova lojálnosť k biblickej pravde bola vystavená skúške.

Proroctvá o čase a Pánova prítomnosť

Jedného januárového rána roku 1876 dostal 23-ročný Russell výtlačok náboženského periodika s názvom Herald of the Morning (Posol rána). Z obrázku na obálke videl, že sa stotožňuje s adventizmom. Jeho vydavateľ Nelson H. Barbour z Rochesteru v štáte New York veril, že účelom Kristovho príchodu nie je zničiť rodiny zeme, ale ich požehnať, a že Kristus nemá prísť v tele, ale ako duch. A to bolo v súlade s tým, v čo Russell a jeho spoločníci v Allegheny už nejaký čas verili!b Zaujímavé však bolo, že Barbour na základe biblických proroctiev o čase veril, že Kristus už je (neviditeľne) prítomný a že čas pre dielo žatvy, zhromažďovanie „pšenice“ ​(pravých kresťanov tvoriacich triedu Kráľovstva), už prišiel. — Mat., 13. kap.

Predtým sa Russell biblickým proroctvám o čase vyhýbal. Teraz si však položil otázku: „Mohlo by to byť tak, že proroctvá o čase, ktorými som tak dlho opovrhoval, pretože ich adventisti zneužívali, majú v skutočnosti naznačovať, kedy bude Pán neviditeľne prítomný, aby zriadil svoje Kráľovstvo?“ Keďže Russell mal neuhasiteľný smäd po biblických pravdách, musel sa dozvedieť viac. A tak si dohodol schôdzku s Barbourom vo Philadelphii. Táto schôdzka potvrdila, že sa v rade biblických náuk zhodujú, a poskytla im príležitosť, aby si vymenili názory. „Keď sme sa prvýkrát stretli,“ povedal neskôr Russell, „mal sa odo mňa veľa čo učiť o plnosti obnovy založenej na postačujúcej hodnote výkupného za všetkých a ja som sa mal zase veľa čo učiť od neho o čase.“ Barbourovi sa podarilo presvedčiť Russella, že Kristova neviditeľná prítomnosť sa začala v roku 1874.c

‚Rozhodnutý podniknúť rozsiahlu kampaň za Pravdu‘

Ch. T. Russell bol mužom pevného presvedčenia. Keď bol presvedčený, že Kristova neviditeľná prítomnosť sa už začala, bol odhodlaný hlásať to iným. Neskôr povedal: „Poznanie skutočnosti, že sme už v období žatvy, bolo pre mňa takým podnetom na šírenie Pravdy, aký som nikdy predtým nepocítil. Preto som sa ihneď rozhodol podniknúť rozsiahlu kampaň za Pravdu.“ Russell sa teraz rozhodol obmedziť svoje obchodné záujmy, aby sa mohol venovať kázaniu.

Proti nesprávnym názorom o Pánovom návrate napísal Russell brožúru The Object and Manner of Our Lord’s Return (Účel a spôsob návratu nášho Pána). Bola vydaná v roku 1877. V tom istom roku Barbour a Russell vydali spoločne Three Worlds, and the Harvest of This World (Tri svety a žatva tohto sveta). Táto 196-stranová kniha rozoberala námety súvisiace s obnovou a biblické proroctvá o čase. Hoci s každým z týchto námetov sa predtým zaoberali aj iní, podľa Russellovho názoru táto kniha bola „prvá, ktorá spojila pojem obnovy s proroctvom o čase“. Predložila názor, že neviditeľná prítomnosť Ježiša Krista sa začala na jeseň roku 1874.

Ako Russell cestoval a kázal, uvedomil si, že na to, aby semená pravdy, ktoré sial, zostali živé a boli zavlažované, je potrebné niečo viac. Aké bolo riešenie? „Mesačník,“ povedal Russell. A tak sa spolu s Barbourom rozhodli obnoviť vydávanie časopisu Herald, ktoré bolo zastavené, pretože sa odhlásili predplatitelia a vyčerpali sa prostriedky. Russell prispel vlastnými prostriedkami, aby bolo vydávanie časopisu obnovené, a stal sa jedným z jeho redaktorov.

Istý čas išlo všetko dobre — až do roku 1878.

Russell sa rozchádza s Barbourom

V časopise Herald of the Morning z augusta 1878 sa objavil Barbourov článok, v ktorom popieral hodnotu Kristovej smrti ako náhrady. Russell, ktorý bol od Barboura takmer o tridsať rokov mladší, pochopil, že to je v skutočnosti popieranie podstatnej časti náuky o výkupnom. Preto sa Russell hneď v nasledujúcom čísle (zo septembra 1878) v článku nazvanom „Zmierenie“ zastal výkupného a oponoval Barbourovým výrokom. Spor na stránkach tohto časopisu pokračoval niekoľko mesiacov. Nakoniec sa Russell rozhodol odstúpiť od spoločenstva s pánom Barbourom a prestal finančne podporovať vydávanie časopisu Herald.

Ch. T. Russell však cítil, že len opustiť Herald nestačí; je nutné obhajovať náuku o výkupnom a ohlasovať Kristovu prítomnosť. Preto v júli 1879 začal Russell vydávať časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence.d Russell bol hlavným redaktorom a vydavateľom a piati ďalší boli pôvodne uvedení ako prispievatelia. Prvé číslo vyšlo v náklade 6000 výtlačkov. V roku 1914 malo každé číslo náklad asi 50 000 výtlačkov.

„Nie ako nové, nie ako naše vlastné, ale ako Pánove“

Ch. T. Russell používal Strážnu vežu a iné publikácie, aby obhajoval biblické pravdy a aby vyvracal falošné náboženské náuky a ľudské filozofie, ktoré odporovali Biblii. Netvrdil však, že objavil nové pravdy.

Od druhej polovice 18. storočia veľa duchovných a biblických učencov odhaľovalo falošné náuky o nesmrteľnosti duše a večnom treste pre zlých. O tomto odhalení dôkladne informovala kniha Bible Vs. Tradition (Biblia verzus tradícia) od Aarona Ellisa, ktorá bola pôvodne vydaná v Anglicku a potom ju v roku 1853 vydal v Spojených štátoch George Storrs. Ale nikto v tom čase neurobil pre oboznámenie verejnosti s touto pravdou viac ako Ch. T. Russell a jeho spoločníci.

Ako to však bolo s ďalšími biblickými náukami rozoberanými v Strážnej veži a v iných publikáciách? Pripisoval si Russell celú zásluhu za odhalenie týchto drahokamov pravdy? Vysvetlil to sám Russell: „Zistili sme, že v priebehu storočí si rozličné sekty a skupiny medzi sebou porozdeľovali biblické náuky a pomiešali ich viac či menej s ľudskými úvahami a omylmi... Zistili sme, že dôležitú náuku o ospravedlnení vierou, a nie skutkami jasne sformuloval už Luther a v nedávnom čase mnohí kresťania; že božské právo a moc a múdrosť boli starostlivo uchované, aj keď nie jasne rozlíšené v učení presbyteriánov; že metodisti pochopili a vyvýšili Božiu lásku a súcit; že adventisti sa držia drahocennej náuky o Pánovom návrate; že baptisti okrem iného zastávajú náuku, ktorá správne vystihuje symbolický význam krstu, hoci stratili zo zreteľa skutočný krst; že niektorí univerzalisti dlho hlásali niektoré všeobecné myšlienky o ‚obnove‘. A tak skoro všetky denominácie poskytujú doklady toho, že ich zakladatelia hľadali pravdu; ale veľký Protivník celkom zjavne proti nim bojoval a nesprávne rozdeľoval Božie Slovo, keď ho nemohol celkom zničiť.“

O chronológii, ktorú Russell často predkladal, napísal: „Keď hovoríme ‚naša‘ chronológia, jednoducho tým mienime tú, ktorú používame, teda biblickú chronológiu patriacu všetkým z Božieho ľudu, ktorí ju schvaľujú. V tej podobe, v akej ju predkladáme my, sa vlastne používala už dávno pred našou dobou, takisto ako rôzne proroctvá, ktoré používame, používali na iný účel adventisti, a takisto ako rôzne náuky, ktoré uznávame a ktoré sa zdajú také nové a svieže a odlišné, boli v nejakej podobe uznávané už dávno: napríklad Vyvolenie, Veľkorysá milosť, Obnova, Ospravedlnenie, Posvätenie, Oslávenie, Vzkriesenie.“

Ako teda Russell chápal úlohu, ktorú zohrával on a jeho spoločníci pri zverejňovaní biblickej pravdy? Vysvetlil to: „Naším dielom... bolo zhromaždiť tieto dlho rozptýlené fragmenty pravdy a predložiť ich Pánovmu ľudu — nie ako nové, nie ako naše vlastné, ale ako Pánove... Musíme odmietnuť akúkoľvek zásluhu, dokonca i za nájdenie a opätovné usporiadanie týchto klenotov pravdy.“ Ďalej povedal: „Dielo, v ktorom sa Pánovi zapáčilo použiť naše skromné talenty, nebolo ani tak dielom tvorenia, ako skôr dielom obnovy, úpravy a uvedenia do vzájomného súladu.“

Russell bol teda zjavne skromný, pokiaľ ide o to, čo dosiahol. Avšak tie „rozptýlené fragmenty pravdy“, ktoré zhromaždil a predložil Pánovmu ľudu, boli očistené od pohanských náuk zneuctievajúcich Boha, ako je Trojica a nesmrteľnosť duše, ktoré sa hlboko zakorenili v cirkvách takzvaného kresťanstva následkom veľkého odpadnutia. Russell a jeho spoločníci, ako nikto v tom čase, hlásali po celom svete význam Pánovho návratu a božského predsavzatia a to, čo s ním súvisí.

‚Budovať sa navzájom v najsvätejšej viere‘

Ľudia úprimného srdca rýchlo reagovali na oslobodzujúce pravdy, ktoré Ch. T. Russell a jeho spoločníci hlásali prostredníctvom tlače i prednášok. Russell, ktorý vtedy nemal ešte ani tridsať rokov, si čoskoro uvedomil, že je potrebné, aby sa čitatelia Zion’s Watch Tower zoznámili so spoluveriacimi a navzájom sa povzbudzovali. Bádatelia Biblie v Pittsburghu to robili tak, že sa pravidelne zhromažďovali; ale ako sa dalo pomôcť čitateľom Zion’s Watch Tower na iných miestach?

Odpoveď prišla v Zion’s Watch Tower z mája a júna 1880. Tu Russell oznámil svoj plán navštíviť niekoľko menších i väčších miest a veľkomiest v štátoch Pennsylvánia, New Jersey, Massachusetts a New York. S akým cieľom? „Naši čitatelia,“ vysvetľovalo sa v ozname, „sú príliš rozptýlení, niekde sú dvaja či traja, inde ich je až do päťdesiat. Na niektorých miestach sa vôbec nepoznajú, a tak prichádzajú o náklonnosť a podporu, ktorých by sa im podľa zámeru nášho Otca malo dostávať tým, že by sa ‚zhromažďovali, ako majú niektorí obyčaj‘. Je to jeho zámer, aby sme ‚jeden druhého vzdelávali‘ a vzájomne sa budovali v najsvätejšej viere. Dúfame, že navrhované zhromaždenia by mohli prispieť k osobnému zoznámeniu.“ — Hebr. 10:24, 25.

„Navrhované zhromaždenia“ sa konali v priebehu Russellovej cesty a mali veľký úspech; čitatelia Zion’s Watch Tower sa viac zblížili. Tieto i ďalšie cesty, pri ktorých boli navštevované „skupinky čakajúcich“, čoskoro viedli k vytvoreniu niekoľkých tried alebo eklézií (neskôr nazvaných zbory) v už spomenutých oblastiach, ako aj v štátoch Ohio a Michigan. Tieto triedy boli povzbudené, aby konali pravidelné zhromaždenia. Ale aké zhromaždenia?

Trieda v Pittsburghu zaviedla zvyk zhromažďovať sa najmenej dva razy v týždni. Jedno zhromaždenie tejto pittsburskej triedy často zahŕňalo prednášku, ktorú predniesol spôsobilý rečník celej eklézii, azda v prenajatej sále. Ale na ostatné zhromaždenia, ktoré sa obyčajne konali v súkromných domoch, boli návštevníci pozývaní s tým, aby si priniesli Bibliu, konkordanciu, papier a ceruzku — a aby sa aktívne zapájali.

Srdečné duchovné spoločenstvo, ktoré sa pestovalo na týchto pravidelných týždenných zhromaždeniach, bolo osviežujúcou zmenou oproti chladnej, neosobnej atmosfére pri bohoslužbách mnohých cirkví takzvaného kresťanstva. Ale Russell a jeho spoločníci neboli priekopníkmi myšlienky pravidelných zhromaždení. Zvyk zhromažďovať sa, i v súkromných domoch, zaviedli kresťania v prvom storočí. — Rim. 16:3, 5; Kol. 4:15.

„Kážete?“

Ch. T. Russell a jeho spoločníci pevne verili, že sa nachádzajú v čase žatvy a že ľudia musia počuť oslobodzujúcu pravdu. Bolo ich však málo. Zion’s Watch Tower spĺňala životne dôležitú úlohu, ale dalo sa urobiť viac? Russell a jeho spolupracovníci boli presvedčení, že áno. V 80. rokoch 19. storočia začali vydávať Bible Students’ Tracts (Traktáty Bádateľov Biblie), neskôr nazývané aj Old Theology Quarterly (Štvrťročník starej teológie), a poskytovali ich čitateľom Zion’s Watch Tower, aby ich bezplatne rozširovali verejnosti.

Áno, čitatelia Zion’s Watch Tower boli povzbudzovaní, aby sa delili s inými o drahocenné pravdy, ktoré spoznávali. „Kážete?“ — to bola otázka položená v Zion’s Watch Tower z júla a augusta 1881. Nakoľko bolo dôležité, aby kázali? Článok ďalej hovoril: „Veríme, že v malom stáde nebude nikto iný, len kazatelia... Áno, teraz sme boli povolaní, aby sme s ním trpeli a hlásali toto dobré posolstvo, aby sme tak v patričnom čase boli oslávení a konali to, o čom sa teraz káže. Neboli sme povolaní ani pomazaní na to, aby sme prijímali pocty a hromadili bohatstvo, ale na to, aby sme dávali a boli vydaní a kázali dobré posolstvo.“

Bolo vhodné, že títo raní Bádatelia Biblie cítili nástojčivú potrebu kázať dobré posolstvo. Veď poverenie kázať dostali kresťania v prvom storočí a je to zodpovednosť, ktorá spočíva na všetkých pravých kresťanoch až do dnešného dňa. (Mat. 24:14; 28:19, 20; Sk. 1:8) Ale čo bolo cieľom kázania, ktoré konal Russell a raní čitatelia Zion’s Watch Tower? Bolo to iba rozširovať biblickú literatúru alebo prebudiť návštevníkov kostolov k biblickým pravdám?

„Musíte ju... opustiť“

„Vyjdite z neho, ľud môj,“ varovala pred dávnym časom Biblia. Odkiaľ? Z ‚Veľkého Babylona, matky smilníc a ohavností zeme‘. (Zjav. 17:5; 18:4) Prečo však vyjsť z Babylona? „Lebo jeho hriechy sa nahromadili až do neba a Boh si pripomenul jeho skutky nespravodlivosti.“ ​(Zjav. 18:5) Kto je táto matka smilníc, od ktorej sa majú ľudia oddeliť?

Martin Luther a iní vodcovia reformácie stotožňovali s Veľkým Babylonom katolícku cirkev a jej pápežstvo. Čo sa však dá povedať o protestantských cirkvách, ktoré vznikli v dôsledku reformácie? Skutočnosťou zostáva, že okrem odmietania nadradenosti pápeža sa niektoré príliš nelíšili od katolicizmu, pokiaľ ide o cirkevnú štruktúru, a ponechali si aj nebiblické náuky, ako je Trojica, nesmrteľnosť duše a večné muky. Preto niektorí kazatelia nabádali ľudí, aby sa oslobodili nielen od katolíckej cirkvi, ale aj od hlavných protestantských cirkevných systémov.

Aj Ch. T. Russell a jeho spoločníci si uvedomovali, že touto smutne preslávenou prostitútkou nie je len katolícka cirkev. A tak hoci Zion’s Watch Tower z novembra 1879 stotožnila Veľký Babylon s „pápežstvom ako SYSTÉMOM“, článok dodal: „Musíme ísť ďalej a ukázať, že sa to vzťahuje aj na iné cirkvi (nie na jednotlivých členov, ale na cirkevné systémy), ktoré sú spojené s ríšami zeme. Každú cirkev, ktorá o sebe tvrdí, že je cudnou pannou zasnúbenou Kristovi, a pritom je v skutočnosti spojená so svetom (šelmou) a je ním podporovaná, musíme odsúdiť ako takú, ktorá je v biblickej reči cirkev smilnica.“

K čomu boli teda povzbudzovaní čitatelia Zion’s Watch Tower? Russell napísal: „Ak cirkev, s ktorou ste spojení, žije v cudzoložnom zväzku so svetom, musíte ju opustiť, ak si chcete zachovať svoje odevy biele.“ Russell a jeho spoločníci vtedy nechápali v plnom rozsahu vplyv Veľkého Babylona. No aj tak boli čitatelia Zion’s Watch Tower nabádaní, aby sa oddelili od cirkevných systémov, ktoré sú skazené a svetské. — Ján 18:36.

„Jej pravdivosť ma hneď chytila za srdce“

Zverejňovanie biblických právd urobilo významný krok vpred v roku 1886 vydaním prvého zväzku sľúbenej série kníh nazvanej Úsvit Milénia, ktorú napísal Ch. T. Russell. Prvý zväzok bol nazvaný Božský plán vekov. Obsahoval štúdie šestnástich námetov, napríklad „Existencia nadradeného inteligentného Stvoriteľa je potvrdená“, „Biblia ako božské zjavenie vo svetle rozumu“, „Návrat nášho Pána — jeho účel, obnova všetkých vecí“ a „Pripustenie zla a ako to súvisí s Božím plánom“. Russell potom napísal aj ďalších päť kníh série Úsvit Milénia.e

Russell už nestačil napísať zamýšľaný siedmy zväzok série, ale veľké rozšírenie šiestich zväzkov, ktoré dokončil, vyvolalo priaznivú reakciu u ľudí úprimného srdca. „Vašu knihu ÚSVIT MILÉNIA som dostala minulú jeseň,“ napísala jedna žena v roku 1889. „Dovtedy som ani netušila, že existuje také dielo. Dostala som ju v sobotu večer a hneď som ju začala čítať. Pokiaľ to nebolo nutné, neodložila som ju, kým som ju nedočítala. Jej pravdivosť ma hneď chytila za srdce; okamžite som vystúpila z presbyteriánskej cirkvi, kde som tak dlho tápala v tme pri hľadaní pravdy a nenachádzala ju.“

V tých dňoch si vystúpenie z nejakej cirkvi vyžadovalo skutočnú odvahu. Vidno to na prípade jednej ženy z Manitoby v Kanade, ktorá dostala Úsvit Milénia v roku 1897. Najprv skúsila zostať vo svojej cirkvi a vyučovať v miestnych nedeľných školách. Deň, keď sa rozhodla opustiť cirkev, prišiel v roku 1903. Vstala a povedala všetkým prítomným, prečo si myslí, že sa musí oddeliť od cirkvi. Najbližšia susedka (v tých dňoch veľmi cenný človek pre ľudí v malých obciach) sa ju pokúšala presvedčiť, aby sa do cirkvi vrátila. Ona však zostala pevná, hoci nablízku nebol nijaký zbor Bádateľov Biblie. Jej syn neskôr opísal situáciu, v akej sa nachádzala: „Žiaden služobník štúdia [starší], o ktorého by sa dalo oprieť. Žiadne zhromaždenia. Skrúšené srdce. Ošúchaná Biblia. A dlhé hodiny na modlitbách.“

Čo v Úsvite Milénia, Strážnej veži a iných publikáciách Spoločnosti tak uchvacovalo srdcia ľudí a podnecovalo ich k takýmto rozhodným krokom? Ch. T. Russell pristupoval k výkladu biblických náuk inak než mnohí pisatelia jeho doby. Veril, že Biblia je neomylné Božie Slovo a že jej náuky by mali byť v súlade. Ak je teda nejakej časti Biblie ťažké porozumieť, mala by sa, podľa jeho názoru, objasniť a vyložiť inou časťou inšpirovaného Slova. Vysvetlenia, ktoré predkladal, sa nesnažil podporiť svedectvom teológov jeho doby ani názormi takzvaných raných cirkevných otcov. V 1. zväzku Úsvitu Milénia napísal: „Za bežnú chybu ľudí v súčasnosti, ako aj vo všetkých dobách považujeme to, že určitým náukám veria preto, lebo im verili iní, ktorým dôverujú... Tí, ktorí hľadajú pravdu, by mali vyliať zo svojich nádob kalné vody tradície a naplniť ich zo žriedla pravdy — z Božieho Slova.“

S rastúcim počtom tých, ktorí hľadali pravdu a reagovali na to, čo čítali v publikáciách spoločnosti Watch Tower, ukázalo sa ako nevyhnutné urobiť v Allegheny niektoré nepredpokladané zmeny.

Ústredie v Biblickom dome

Bádatelia Biblie v Allegheny, spojení s vydávaním Zion’s Watch Tower, boli považovaní za najskúsenejších pri konaní Pánovho diela a všetky eklézie alebo zbory sa na nich pozerali ako na tých, ktorí sa ujímajú vedenia. Najprv mali kancelárie ústredia na Fifth Avenue 101 v Pittsburghu a neskôr na Federal Street 44 v Allegheny. Koncom 80. rokov 19. storočia však bolo potrebné rozšírenie. A tak Russell zariadil vybudovanie väčších priestorov. V roku 1889 bola dokončená stavba štvorpodlažnej tehlovej budovy na Arch Street 56–60 v Allegheny. Mala hodnotu 34 000 dolárov a bola známa ako Biblický dom. Slúžila ako ústredie Spoločnosti asi 19 rokov.

V roku 1890 už slúžila malá rodina v Biblickom dome potrebám niekoľkých stoviek činných spoločníkov spoločnosti Watch Tower. Ale v priebehu 90. rokov prejavovalo záujem o ich činnosť stále viac ľudí. Podľa neúplnej správy uverejnenej v Zion’s Watch Tower sa Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti 26. marca 1899 konala na 339 samostatných zhromaždeniach za účasti 2501 osôb. Čo však pomôže udržať jednotu stále rastúceho počtu Bádateľov Biblie?

Zjednocovanie rastúceho stáda

Ch. T. Russell povzbudzoval čitateľov Zion’s Watch Tower, aby sa schádzali, kdekoľvek je to len možné, a vytvárali skupiny malé či veľké, a tak sa navzájom duchovne budovali. Na stránkach Zion’s Watch Tower boli poskytované biblické rady. Okrem toho boli z ústredia posielaní cestujúci zástupcovia spoločnosti Watch Tower, aby udržiavali kontakt s jednotlivými skupinami a duchovne ich budovali.

Z času na čas sa konali zvláštne zhromaždenia, na ktorých sa zúčastňovali Bádatelia Biblie z mnohých miest. „Toto je ZVLÁŠTNE POZVANIE pre každého čitateľa, ktorý môže prísť,“ povzbudzovala Zion’s Watch Tower z marca 1886. Akej príležitosti sa týkalo? Bola to výročná pripomienka Pánovej večere, ktorá sa mala konať v nedeľu 18. apríla 1886 v Allegheny. Plánovalo sa však viac: Na programe bola séria zvláštnych zhromaždení po večeroch v nasledujúcom týždni. Bádatelia Biblie v Allegheny bezplatne otvorili hosťujúcim delegátom svoje domovy — a svoje srdcia. Podobné zhromaždenia sa v čase Slávnosti na pamiatku Pánovej smrti konali v Allegheny ešte niekoľko nasledujúcich rokov.

Koncom 90. rokov 19. storočia sa na mnohých miestach začali organizovať zjazdy. Pri týchto príležitostiach často prehovoril Ch. T. Russell. Ako pôsobil na svojich poslucháčov?

Ralph Leffler, ktorý počul Ch. T. Russella rečniť, spomínal: „Na pódiu pred obecenstvom vždy nosil dlhý čierny redingot a bielu kravatu. Nemal silný hlas a nikdy nepoužíval mikrofón ani amplión, pretože vtedy ešte neboli vynájdené; jednako jeho hlas vždy akosi prenikol až do najvzdialenejšej časti posluchárne. Dokázal udržať pozornosť veľkého obecenstva nielen hodinu, ale dakedy dve i tri. Svoju prednášku vždy začínal miernym úklonom k obecenstvu. Počas reči nestál ako socha, ale bol stále v pohybe, gestikuloval rukami a prechádzal z jednej strany na druhú alebo dopredu a dozadu. Nikdy som ho nevidel s poznámkami alebo rukopisom v rukách — iba s Bibliou, ktorú používal veľmi často. Hovoril zo srdca a veľmi presvedčivo. V tých dňoch boli obyčajne jedinými predmetmi na pódiu malý stôl, na ňom Biblia, džbán s vodou a pohár, z ktorého si rečník občas odpil hlt vody.“

Tieto prvé zjazdy boli chvíľami srdečného spoločenstva a duchovného osvieženia. Slúžili na posilnenie jednoty všetkých Bádateľov Biblie a na oznamovanie biblických právd. Keď sa 90. roky 19. storočia chýlili k záveru, bolo Bádateľom Biblie zrejmé, že pre rozsievanie biblickej pravdy je potrebné urobiť oveľa viac. Bolo ich však stále pomerne málo. Existoval nejaký spôsob, ako dosiahnuť milióny ďalších ľudí, ktorých nebolo možné zastihnúť dovtedy používanými metódami? Rozhodne áno!

Otvárajú sa dvere pre „novinovú evanjelizáciu“

Koncom 19. storočia bol svet poprepájaný telegrafnými linkami. Telegrafické spojenie nebolo drahé a bolo rýchle; pre tlač znamenalo revolúciu. Správy mohli byť posielané na veľké vzdialenosti a potom vytlačené v novinách. Začiatkom 20. storočia videl Ch. T. Russell a jeho spoločníci v novinách účinný prostriedok na dosiahnutie veľkého počtu ľudí. Russell neskôr povedal: „Noviny sa stali dôležitým činiteľom v dennom živote civilizovaného sveta.“

Zion’s Watch Tower z 1. decembra 1904 ohlásila, že kázne Ch. T. Russella vychádzajú v troje novinách. Nasledujúce číslo pod titulkom „Novinová evanjelizácia“ oznamovalo: „Takto už boli široko-ďaleko rozšírené milióny kázní; a aspoň niektoré priniesli úžitok. Ak to bude Pánova vôľa, radi uvidíme, že tieto ‚dvere‘ zostávajú otvorené alebo sa otvárajú ešte viac.“ A dvere „novinovej evanjelizácie“ sa otvárali stále viac. V roku 1913 sa odhadovalo, že prostredníctvom 2000 novín sa Russellove kázne dostávajú k 15 000 000 čitateľov!

Ako sa však Russellovi darilo dať každý týždeň do tlače kázeň, dokonca i vtedy, keď cestoval? Každý týždeň telegrafoval kázeň (v rozsahu asi dvoch novinových stĺpcov) jednému novinárskemu syndikátu. Ten ju zasa rozposlal telegrafom do novín v Spojených štátoch, Kanade a Európe.

Russell bol presvedčený, že Pán široko otvoril dvere na kázanie pomocou novín. Počas prvého desaťročia 20. storočia sa biblické posolstvo, ktoré Russell a jeho spoločníci hlásali, stalo široko-ďaleko známym prostredníctvom týchto kázní v novinách. Istá publikácia s názvom The Continent o Russellovi uviedla: „Hovorí sa, že jeho články majú každý týždeň v novinách väčšiu publicitu ako články ktoréhokoľvek iného žijúceho človeka; nepochybne väčšiu, ako je publicita kázní všetkých kňazov a kazateľov v Severnej Amerike dohromady.“

Sťahovanie do Brooklynu

Ako sa kázanie pomocou novín stávalo mohutnejším, Bádatelia Biblie hľadali iné miesto, odkiaľ by kázne vychádzali. Prečo? Biblický dom v Allegheny bol už primalý. Usudzovalo sa tiež, že ak by Russellove kázne prichádzali z väčšieho, známejšieho mesta, publikovalo by ich viacero novín. Ale ktoré mesto vybrať? Zion’s Watch Tower z 15. decembra 1908 vysvetľovala: „Hľadali sme božské vedenie a jednoznačne sme dospeli k záveru, že Brooklyn v New Yorku, ktorý má veľký počet obyvateľov strednej vrstvy a je známy ako ‚mesto kostolov‘, bude z týchto dôvodov najvhodnejším strediskom pre dielo žatvy počas tých niekoľko zostávajúcich rokov.“

Preto boli v roku 1908 poslaní do New Yorku niekoľkí zástupcovia spoločnosti Watch Tower vrátane jej právneho zástupcu Josepha F. Rutherforda. Čo bolo ich cieľom? Získať budovu, ktorú Ch. T. Russell vyhliadol pri jednej zo svojich predchádzajúcich ciest. Kúpili starý „Plymouthský Bétel“ na Hicks Street 13–17 v Brooklyne. Slúžil ako budova misie pre neďalekú Plymouthskú kongregačnú cirkev, kde kedysi slúžil ako pastor Henry Ward Beecher. Zástupcovia Spoločnosti kúpili aj bývalé Beecherovo sídlo, štvorpodlažnú budovu obloženú pieskovcom ležiacu o niekoľko blokov ďalej, na Columbia Heights 124.

Budova na Hicks Street bola prestavaná a pomenovaná Brooklynský svätostánok. Boli v nej kancelárie Spoločnosti a poslucháreň. Po rozsiahlych opravách sa bývalé Beecherovo sídlo na Columbia Heights 124 stalo novým domovom členov ústredia Spoločnosti. Ako sa bude volať? Strážna veža z 1. marca 1909 (angl.) napísala: „Nový domov budeme volať ‚Bétel‘ [čo znamená „Boží dom“].“f

„Novinová evanjelizácia“, ako sa jej hovorilo, získala po presťahovaní do Brooklynu na mohutnosti. Ale nebola jediným prostriedkom na dosiahnutie veľkého počtu ľudí.

Rozmach hlásania dobrého posolstva

V roku 1912 sa Russell a jeho spoločníci pustili do odvážnej vzdelávacej akcie, ktorá oveľa predstihovala svoju dobu. Mala dosiahnuť milióny ľudí po celom svete. Bola to „Fotodráma Stvorenie“ — kombinácia filmu a diapozitívov v synchronizácii s hudobným záznamom a prednáškami z gramofónu. Trvala asi osem hodín a predvádzala sa v štyroch častiach. Okrem „Fotodrámy“ bola k dispozícii aj „Dráma Heuréka“, pozostávajúca buď z nahratých prednášok a hudobného záznamu, alebo z nahrávok a diapozitívov. Hoci v nej chýbal film, v redšie osídlených oblastiach mala úspech.

Predstavte si tú historickú scénu: V januári 1914, v ére nemých filmov,g sa v budove Temple na 63. západnej ulici v New Yorku zhromaždilo päťtisícové obecenstvo. Mnohí ďalší museli byť poslaní preč. Čo sa tu dialo? Konala sa newyorská premiéra „Fotodrámy Stvorenie“! Pred obecenstvom bolo veľké filmové plátno. Ako pozerali — a počúvali — stalo sa niečo skutočne udivujúce. Na plátne sa objavil Ch. T. Russell, ktorý mal vtedy vyše šesťdesiat rokov. Začal pohybovať perami a bolo počuť jeho slová! Pomocou slov, farebných obrazov a hudby potom predstavenie postupne sprevádzalo divákov od stvorenia zeme až po koniec Kristovej tisícročnej vlády. Počas predstavenia videli (pomocou časozberných snímok) aj iné veci, ktoré ich napĺňali úžasom — rozvíjanie kvetu a liahnutie kuriatka. Bolo to naozaj veľmi pôsobivé!

Do konca roku 1914 bola „Fotodráma“ predvedená miliónom divákov v Severnej Amerike, v Európe, na Novom Zélande a v Austrálii. Bola naozaj účinným prostriedkom na dosiahnutie veľkého počtu ľudí v pomerne krátkom čase.

Čo sa však medzitým udialo v októbri 1914? Celé desaťročia Russell a jeho spoločníci hlásali, že v roku 1914 sa skončia časy pohanov. Očakávania boli veľké. Ch. T. Russell sa najprv kriticky staval k tým, čo stanovovali rozličné dátumy Pánovho návratu, ako bol William Miller a niektoré skupiny adventistov. Avšak od začiatku svojej spolupráce s Nelsonom Barbourom bol presvedčený, že existuje presná chronológia založená na Biblii, a tá poukazuje na rok 1914 ako na koniec časov pohanov.

Ako sa tento významný rok približoval, Bádatelia Biblie boli plní očakávania, ale nie všetko, čo očakávali, bolo priamo uvedené v Písmach. Čo sa stane?

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 51]

‚Povolaní kázať dobré posolstvo‘

[Rámček/obrázok na strane 44]

„Nech oboje rastie spolu až do žatvy“

Čo sa stalo s pravým kresťanstvom po skončení prvého storočia? V jednom podobenstve Ježiš varoval, že Diabol zaseje „burinu“ čiže napodobeninu kresťanov medzi „pšenicu“ znázorňujúcu pravých kresťanov, „synov kráľovstva“. Oboje bude spolu rásť až do „žatvy“, do „záveru systému vecí“. (Mat. 13:24–30, 36–43) Počas veľkého odpadnutia, ktoré sa rozšírilo po smrti apoštolov, „burina“ prevládala v priebehu mnohých storočí.

Ale čo sa stalo s „pšenicou“? Kto patril medzi „synov kráľovstva“ počas stáročného odpadnutia? Nevieme to s istotou povedať. Za doslovnú burinu z Ježišovho podobenstva sa všeobecne považuje mätonoh mámivý, ktorý je veľmi podobný pšenici, až kým nedozreje, a vtedy sa dá od pšenice ľahko rozoznať podľa svojich menších čiernych semien. Podobne až v čase „žatvy“ bude jasne rozlíšená napodobenina kresťanov od pravých „synov kráľovstva“. Ježiš však povedal: „Nech oboje rastie spolu až do žatvy.“ Teda pravé kresťanstvo nebolo nikdy úplne zašliapané.

Počas stáročí tu boli vždy ľudia, ktorí milovali pravdu. Uveďme iba niekoľkých: John Wycliffe (asi 1330–1384) a William Tyndale (asi 1494–1536) prispeli k dielu prekladania Biblie, hoci tým riskovali svoj život či slobodu. Wolfgang Fabricius Capito (1478–1541), Martin Cellarius (1499–1564), Johannes Campanus (asi 1500–1575) a Thomas Emlyn (1663–asi 1741) prijímali Bibliu ako Božie Slovo a odmietali Trojicu. Henry Grew (1781–1862) a George Storrs (1796–1879) nielenže prijímali Bibliu a zavrhovali Trojicu, ale prejavili aj ocenenie pre Kristovu výkupnú obeť.

Hoci žiadneho z týchto ľudí nemôžeme s istotou označiť za „pšenicu“ z Ježišovho podobenstva, je isté, že „Jehova pozná tých, čo mu patria“. — 2. Tim. 2:19.

[Rámček na strane 45]

George W. Stetson — „muž s pozoruhodnými schopnosťami“

Ch. T. Russell s vďačnosťou uznával pomoc, ktorú pri štúdiu Písiem dostal od Georgea W. Stetsona z Edinbora (Pennsylvánia). Stetson zomrel 9. októbra 1879 vo veku 64 rokov. Nasledujúci mesiac priniesla „Zion’s Watch Tower“ oznámenie o Stetsonovej smrti, z ktorého bola zjavná hlboká úcta, ktorú k nemu prechovával 27-ročný Russell. „Náš brat bol muž s pozoruhodnými schopnosťami,“ napísal Russell, „a vzdal sa skvelých vyhliadok na získanie svetských a politických titulov, aby mohol kázať o Kristovi.“ Stetson si pred smrťou želal, aby pohrebnú reč predniesol Ch. T. Russell, a ten jeho žiadosti vyhovel. „Pohrebného obradu sa zúčastnilo tisícdvesto osôb,“ oznámil Russell, „čím poskytli svedectvo o tom, akú veľkú úctu požíval náš brat.“ — „Zion’s Watch Tower“ z novembra 1879.

[Rámček/obrázok na strane 46]

George Storrs — „priateľ a brat“

Ch. T. Russell sa cítil zaviazaný Georgeovi Storrsovi, ktorý bol od neho asi o 56 rokov starší. Russell sa od Storrsa dozvedel veľa o smrteľnosti duše. A tak keď Storrs koncom roku 1879 vážne ochorel, Russell navrhol, aby v „Zion’s Watch Tower“ vyšla správa o Storrsovom stave. „Náš brat,“ napísal Russell, „dlhoročný vydavateľ časopisu ‚The Bible Examiner‘, je známy väčšine našich čitateľov; vedia aj to, že musel pre ťažkú chorobu zastaviť jeho vydávanie.“ Podľa Russellovho názoru mal Storrs „veľa dôvodov ďakovať Bohu za výsadu prežiť taký dlhý život a život taký zasvätený Pánovi“. Storrs zomrel 28. decembra 1879 vo veku 83 rokov. Oznam o jeho smrti sa objavil v „Zion’s Watch Tower“ z februára 1880 a hovorilo sa v ňom: „Smútime nad smrťou priateľa a brata v Kristovi, avšak ‚nie ako tí, ktorí nemajú nádej‘.“

[Obrázok]

George Storrs

[Rámček/obrázok na strane 48]

„Zanechávam Ti ‚Herald‘“

Na jar 1879 zastavil Ch. T. Russell všetku podporu časopisu „Herald of the Morning“, ktorý vydával spolu s N. H. Barbourom. V liste Barbourovi z 3. mája 1879 Russell vysvetlil svoj dôvod: „Vznikol medzi nami názorový rozdiel, pokiaľ ide o učenie slova nášho Otca [v súvislosti s hodnotou výkupného ako náhrady], a hoci uznávam všetku úprimnosť a čestnosť Tvojich názorov, rovnako úprimne a čestne zastávam opačný názor. Musím sa však nechať viesť svojím vlastným porozumením slova nášho Otca, a preto si myslím, že sa mýliš... Sporné body sa mi zdajú také podstatné a dôležité, že úplné priateľstvo a pochopenie, aké by mali byť medzi vydavateľmi a redaktormi novín alebo časopisu, medzi mnou a Tebou už neexistuje, a keďže je to tak, domnievam sa, že náš vzťah by sa mal skončiť.“

V nasledujúcom liste, datovanom 22. mája 1879, Russell napísal: „Zanechávam Ti ‚Herald‘. Celkom od neho odstupujem a nežiadam od Teba nič... Prosím, oznám v nasledujúcom čísle ‚Heralda‘ náš rozchod a vyškrtni moje meno.“ A tak počínajúc číslom z júna 1879 sa v „Heralde“ už neobjavuje meno Russella ako redaktora.

Barbour pokračoval vo vydávaní „Heralda“ až do roku 1903, keď podľa dostupných záznamov v knižniciach prestal „Herald“ vychádzať. Barbour zomrel o niekoľko rokov neskôr, v roku 1906.

[Obrázok]

Nelson H. Barbour

[Rámček na strane 54]

Prečo bol nazývaný pastor

O Charlesovi Taze Russellovi sa zmieňovali jeho spoločníci ako o pastorovi Russellovi. Prečo? Pretože pôsobil ako pastier Božieho stáda. V Efezanom 4:11 sa hovorí, že Kristus dá svojmu zboru niektorých ako „pastorov“ ​(„King James Version“) čiže „pastierov“. Brat Russell určite slúžil ako duchovný pastier v kresťanskom zbore.

Vzhľadom na pastiersku prácu, ktorú konal pod vedením hlavného Pastiera, Ježiša Krista, niektoré zbory ho uznávali na základe hlasovania ako svojho pastora. Nebol to titul, ktorý by si sám prisvojil. Prvou skupinou, ktorá ho hlasovaním zvolila za svojho pastora v roku 1882, bol zbor v Pittsburghu v Pennsylvánii. Potom ho zvolilo za pastora asi 500 ďalších zborov v Spojených štátoch a v Británii.

Vtedy bolo zvykom, že zbory každý rok volili, kto bude medzi nimi predsedať. Dnes kresťanských starších medzi Jehovovými svedkami nevolia miestne zbory, ale vymenúva ich vedúci zbor Jehovových svedkov. Dbá sa tiež na to, aby sa výrazy „pastor“ alebo „starší“ nepoužívali ako tituly.

[Rámček/obrázky na stranách 56, 57]

„Fotodráma Stvorenie“

„Fotodráma Stvorenie“ bola kombináciou filmu a diapozitívov v synchronizácii so zvukom. Toto pôsobivé predstavenie sprevádzalo divákov udalosťami od času stvorenia až po koniec Milénia.

Bolo pripravených najmenej dvadsať štvordielnych súborov, takže bolo možné každý deň premietať niektorú časť „Fotodrámy“ v 80 rôznych mestách. Predviesť týchto 80 predstavení bolo skutočne náročnou úlohou. Cestovný poriadok vlakov nebol vždy vyhovujúci. Zborom sa nie vždy podarilo prenajať si premietacie sály na požadovaný dátum. Napriek tomu do konca roku 1914 videlo predstavenie „Fotodrámy“ viac ako 9 000 000 osôb v Severnej Amerike, Európe a Austrálii.

[Obrázky]

„Scenár“ „Fotodrámy“ s prednáškami a mnohými ilustráciami

Kinosály používané denne na premietanie „Fotodrámy“

Chicago

New York

Filmová premietačka

Premietačka diapozitívov

Gramofónové platne

Diapozitívy z „Fotodrámy“

Reklamný leták

[Rámček na strane 60]

„Očakávajte rok 1914!“

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, „The World“, jedny z vtedajších popredných novín v New Yorku, vo svojej prílohe konštatovali: „Vypuknutím strašnej vojny v Európe sa splnilo pozoruhodné proroctvo... ‚Očakávajte rok 1914!‘ zaznievalo volanie stoviek cestujúcich evanjelistov, ktorí zastupovali toto zvláštne vyznanie [spojené s Russellom] a prechádzali po celej krajine, hlásajúc náuku, že ‚Božie Kráľovstvo je blízko‘.“ — „The World Magazine“ z 30. augusta 1914.

[Obrázok na strane 42]

Charles Taze Russell

[Obrázok na strane 43]

Joseph L. Russell, Charlesov otec, bol členom biblickej študijnej triedy v Allegheny a blízkym spoločníkom svojho syna v činnosti spoločnosti Watch Tower až do svojej smrti v roku 1897

[Obrázky na strane 50]

Bádatelia Biblie rozšírili desiatky miliónov traktátov, ktoré odhaľovali náboženský omyl, vysvetľovali biblické pravdy a ohlasovali významný rok 1914

[Obrázok na strane 52]

Ch. T. Russell napísal v období asi 37 rokov šesť zväzkov „Úsvitu Milénia“ ​(1886 až 1904), ako aj traktáty, brožúrky a články do „Strážnej veže“

[Obrázok na strane 53]

Pri verejných prednáškach brat Russell nepoužíval poznámky a bol stále v pohybe — gestikuloval rukami a pohyboval sa po pódiu

[Obrázky na strane 58]

Podľa odhadu sa kázne Ch. T. Russella v jednom roku dostali prostredníctvom 2000 novín k 15 000 000 čitateľov