Prinášanie obetí, ktoré sú prijateľné Jehovovi

V ISTOM období dejín bolo pri vchode do záhrady Eden na jej východnej strane možné pozorovať nevšedný jav.a Mocní cherubíni tu mali stráž a svojím hrozivým výzorom dávali jasne najavo, že by si nikto nemal trúfať vojsť. Podobne odstrašujúce bolo aj planúce ostrie otáčajúceho sa meča, ktoré v noci pravdepodobne vrhalo na okolité stromy strašidelnú žiaru. (1. Mojžišova 3:24) Nech to akokoľvek pútalo pozornosť, všetci diváci sa zdržiavali v úctivej vzdialenosti.

Kain a Ábel pravdepodobne mnohokrát prišli na toto miesto. Keďže sa Adamovi a Eve narodili mimo záhrady, mohli si len domýšľať, aké to bolo, žiť tak, ako kedysi žili ich rodičia, v Raji s jeho výdatne zvlažovanou sviežou zeleňou a hojnosťou ovocia a zeleniny. Teraz to málo, čo sa dalo ešte z Edenu vidieť, bolo nepochybne neobrobené a zarastené.

Adam s Evou svojim deťom určite povedali, prečo sa o záhradu nik nestará a prečo z nej boli vyhnaní. (1. Mojžišova 2:17; 3:6, 23) Akú skľúčenosť museli Kain i Ábel pociťovať! Videli záhradu, ale nemohli do nej vojsť. Boli tak blízko Raja, a predsa boli od neho tak ďaleko. Kain a Ábel boli poškvrnení nedokonalosťou, a tak v tom nemohli veľa urobiť.

Iste nemohli zlepšiť ani vzťahy ich rodičov. Keď Boh vynášal rozsudok nad Evou, povedal: „Budeš žiadostivo túžiť po svojom manželovi, a on bude nad tebou vládnuť.“ (1. Mojžišova 3:16) V súlade s týmto proroctvom Adam teraz zrejme uplatňoval svoju nadvládu nad manželkou, možno tak, že s ňou už nezaobchádzal ako so spoločníčkou a pomocníčkou. A Eva zrejme prejavovala nezdravú závislosť od tohto muža. Jeden komentátor ide dokonca tak ďaleko, že jej „žiadostivú túžbu“ opisuje ako „takmer chorobnú túžbu“.

Biblia nehovorí, do akej miery tento stav medzi manželmi ovplyvňoval úctu chlapcov k ich rodičom. Je však zjavné, že Adam a Eva dávali svojim deťom nezdravý príklad.

Voľba rôznych ciest

Časom sa Ábel stal pastierom a Kain sa začal venovať poľnohospodárstvu. (1. Mojžišova 4:2) Keď Ábel dozeral na svoje stáda, mal nepochybne veľa času na uvažovanie o zvláštnom proroctve vyslovenom pred vyhnaním jeho rodičov z Edenu: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu a medzi tvoje semeno a jej semeno. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu rozmliaždiš pätu.“ (1. Mojžišova 3:15) Ábel si určite kládol otázku: ‚Ako sa splní Boží sľub o semene, ktoré rozdrví hada, a ako bude tomuto semenu rozdrvená päta?‘

Po nejakom čase, keď už boli Kain a Ábel pravdepodobne zrelými dospelými ľuďmi, obaja priniesli obeť Jehovovi. Keďže Ábel bol pastierom, neprekvapuje, že predložil „niečo z prvotín svojho stáda drobného dobytka, áno, jeho tučné kusy“. Naproti tomu Kain predložil „niečo z plodov zeme“. Ábelovu obeť Jehova prijal, ale „nehľadel priaznivo na Kaina a na jeho obeť“. (1. Mojžišova 4:3–5) Prečo?

Niektorí poukazujú na skutočnosť, že Ábelova obeť bola z ‚prvotín jeho stáda‘, zatiaľ čo Kainova bola len „niečo z plodov zeme“. Ale problém nebol v kvalite plodov, ktoré Kain obetoval; správa hovorí, že Jehova hľadel priaznivo „na Ábela a na jeho obeť“ a nepriaznivo „na Kaina a na jeho obeť“. Jehova teda predovšetkým hľadel na stav srdca toho, kto ho uctieval. Čo pritom uvidel? Hebrejom 11:4 hovorí, že Ábel predložil svoju obeť „vierou“. A tak Kainovi očividne chýbala viera, vďaka ktorej bola Ábelova obeť prijateľná.

Z tohto hľadiska je povšimnutiahodné, že pri Ábelovej obeti bola preliata krv. Ábel azda dospel k správnemu záveru, že Boží sľub o semene, ktorému mala byť rozmliaždená päta, si bude vyžadovať obetovanie života. Jeho obeť by tak bola prosbou o zmierenie a vyjadrovala by vieru, že Boh v patričný čas zaobstará obeť zmierenia za hriechy.

Ale Kain uvažoval o obeti, ktorú predkladal, pravdepodobne len povrchne. „Jeho obeť bola len uznaním Boha ako dobrodincu,“ nazdáva sa istý komentátor Biblie z 19. storočia. „Jasne to svedčí o tom, že si neuvedomoval nijaký podstatný rozpor medzi ním a jeho Stvoriteľom, ani potrebu priznať si hriech či závislosť od zmierenia.“

Okrem toho Kain ako prvorodený možno dokonca domýšľavo predpokladal, že tým sľúbeným semenom, ktoré má zničiť Hada, Satana, je on. Aj Eva vzhľadom na svojho prvorodeného syna vari prechovávala takéto ctižiadostivé túžby. (1. Mojžišova 4:1) Ak to Kain s Evou očakávali, potom sa, prirodzene, veľmi mýlili.

Biblia neuvádza, ako dal Jehova najavo, že schvaľuje Ábelovu obeť. Niektorí biblickí komentátori predpokladajú, že obeť bola strávená ohňom z neba. V každom prípade, keď si Kain uvedomil, že jeho obeť bola odmietnutá, „rozpálil [sa] veľkým hnevom a jeho tvár opadávala“. (1. Mojžišova 4:5) Kain smeroval ku katastrofe.

Jehovova rada a Kainova reakcia

Jehova viedol Kaina k uvažovaniu. Spýtal sa ho: „Prečo si sa rozpálil hnevom a prečo tvoja tvár opadla?“ Tak dostal Kain vhodnú príležitosť dôkladne preskúmať svoje city a pohnútky. „Ak sa obrátiš robiť dobre,“ pokračoval Jehova, „či nebude vyvýšenie? Ale ak sa neobrátiš robiť dobre, hriech sa krčí pri vchode a žiadostivo túži po tebe; a čo ty, ovládneš ho?“ — 1. Mojžišova 4:6, 7. (Pozri rámček na strane 23.)

Kain nepočúval. Namiesto toho vyviedol Ábela na pole a zavraždil ho. Neskôr, keď sa ho Jehova pýtal, kde je Ábel, pripojil k svojmu hriechu aj lož. „Neviem,“ odvrkol. „Či som strážcom svojho brata?“ — 1. Mojžišova 4:8, 9.

Aj pred vraždou Ábela, aj po nej Kain odmietol ‚obrátiť sa robiť dobre‘. Rozhodol sa dovoliť, aby ho hriech ovládol, a preto bol vyhnaný z oblasti, kde bývala ľudská rodina. Kain dostal „znamenie“, čo bolo možno len slávnostné vyhlásenie, že nikto nemá pomstiť Ábelovu smrť tak, že by Kaina zabil. — 1. Mojžišova 4:15.

Neskôr Kain postavil mesto a nazval ho po svojom synovi. Nečudo, že jeho potomkovia sa stali známymi svojimi násilnými skutkami. Kainova línia sa napokon skončila, keď potopa za Noachových dní zmietla všetkých nespravodlivých ľudí. — 1. Mojžišova 4:17–24; 7:21–24.

Biblická správa o Kainovi a Ábelovi nebola zachovaná len ako oddychové čítanie. Bola ‚napísaná na naše poučenie‘ a je ‚užitočná na učenie, na karhanie‘. (Rimanom 15:4; 2. Timotejovi 3:16) Čo sa môžeme z tejto správy naučiť?

Poučenie pre nás

Kresťania sú dnes vyzvaní, aby podobne ako Kain a Ábel prinášali Bohu obeť — nie doslovnú zápalnú obeť, ale „obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu“. (Hebrejom 13:15) To sa v súčasnosti uskutočňuje v celosvetovom rozsahu, lebo Jehovovi svedkovia kážu dobré posolstvo o Božom Kráľovstve vo vyše 230 krajinách. (Matúš 24:14) Podieľaš sa na tejto práci? Potom si môžeš byť istý, že ‚Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na tvoju prácu a na lásku, ktorú si prejavoval jeho menu‘. — Hebrejom 6:10.

Tak ako obete Kaina a Ábela, ani tvoja obeť nie je posudzovaná podľa vonkajšieho vzhľadu — napríklad len počtom hodín, ktoré tráviš v službe. Jehova hľadí hlbšie. Jeremiáš 17:10 hovorí, že Jehova ‚prehľadáva srdce‘, a dokonca ‚skúma obličky‘ — najhlbšie myšlienky, city a pohnútky osobnosti človeka. Teda v skutočnosti ide o pohnútku, nie o množstvo. Skutočne, či už je obeť veľká, alebo malá, pre Boha je cenná vtedy, keď je predložená zo srdca podnecovaného láskou. — Porovnaj Marka 12:41–44 s Markom 14:3–9.

Zároveň by sme si mali uvedomovať, že chromé obete Jehova nebude prijímať, tak ako neprijal ani Kainovu obeť, ktorá bola predložená z polovičatého srdca. (Malachiáš 1:8, 13) Jehova požaduje, aby si mu dal to najlepšie a slúžil mu celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou. (Marek 12:30) Robíš to? Potom máš dobrý dôvod byť so svojou obeťou spokojný. Pavol napísal: „Nech [každý] dokáže, aké je jeho vlastné dielo, a potom bude mať príčinu jasať nad sebou, a nie v porovnaní s niekým iným.“ — Galaťanom 6:4.

Kain a Ábel dostali rovnakú výchovu. Ale čas a okolnosti dali každému príležitosť vypestovať si osobitý charakter. V Kainovom postoji sa postupne začala prejavovať žiarlivosť, súperenie a výbuchy hnevu.

Naproti tomu, Boh pamätá na Ábela ako na spravodlivého muža. (Matúš 23:35) Jeho odhodlanie robiť Bohu radosť bez ohľadu na cenu ho robí povzbudivo odlišným od nevďačníkov v jeho rodine — Adama, Evy a Kaina. Biblia uvádza, že hoci Ábel zomrel, „predsa hovorí“. Jeho verná služba Bohu je súčasťou trvalého historického záznamu obsiahnutého v Biblii. Napodobňujme teda Ábelov príklad tým, že budeme neprestajne prinášať Bohu prijateľné obete. — Hebrejom 11:4.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 23]

Vzor pre kresťanských radcov

„PREČO si sa rozpálil hnevom a prečo tvoja tvár opadla?“ Túto otázku Jehova láskavo položil Kainovi. Nenútil ho zmeniť sa, lebo Kain bol jedinec so slobodnou vôľou. (Porovnaj 5. Mojžišovu 30:19.) A predsa sa Jehova nezdráhal poukázať na následky Kainovho svojvoľného konania. Varoval Kaina: „Ak sa neobrátiš robiť dobre, hriech sa krčí pri vchode a žiadostivo túži po tebe.“ — 1. Mojžišova 4:6, 7.

Je pozoruhodné, že napriek takému silnému pokarhaniu Jehova s Kainom nezaobchádzal ako so ‚strateným prípadom‘. Miesto toho povedal Kainovi o požehnaniach, ktoré ho čakajú, ak sa zmení, a vyjadril dôveru, že Kain môže tento problém prekonať, ak sa tak rozhodne urobiť. „Ak sa obrátiš robiť dobre,“ povedal Jehova, „či nebude vyvýšenie?“ A vzhľadom na Kainov vražedný hnev sa ho pýtal: „A čo ty, ovládneš ho?“

Starší v kresťanskom zbore by dnes mali napodobňovať Jehovov príklad. Ako je uvedené v 2. Timotejovi 4:2, z času na čas musia ‚karhať‘ a ‚napomínať‘ tým, že otvorene poukazujú na následky svojvoľného konania previnilca. Starší by mali zároveň ‚nabádať‘. Grécke slovo parakaleo znamená „povzbudiť“. „Napomenutie nie je ostré, útočné ani kritické,“ poznamenáva Theological Dictionary of the New Testament (Teologický slovník k Novému zákonu). „Túto myšlienku naznačuje aj skutočnosť, že ďalším významom tohto gréckeho slova môže byť slovo útecha.“

Je významné, že príbuzné grécke slovo paraklétos môže označovať pomocníka či obhajcu v nejakej právnej záležitosti. Preto aj keď starší dávajú vecné pokarhanie, mali by pamätať na to, že sú pomocníkmi — nie protivníkmi — jednotlivca, ktorý potrebuje radu. Starší by mali byť podobne ako Jehova pozitívni a mali by dávať najavo dôveru, že ten, komu sa poskytuje rada, môže problém zvládnuť. — Porovnaj Galaťanom 6:1.

Prirodzene, uplatnenie napomenutia závisí napokon na tom-ktorom človeku. (Galaťanom 6:5; Filipanom 2:12) Radcovia azda zistia, že niektorí na ich varovania nedbajú, práve tak ako sa Kain rozhodol ignorovať pokarhanie od samotného Stvoriteľa. Jednako keď starší napodobňujú Jehovu, dokonalý Vzor pre kresťanských radcov, môžu si byť istí, že robia, čo majú robiť, aby jednotlivcom pomáhali.