Pozeráte sa na násilníkov tak ako Boh?

Ľudia už dlho obdivujú a ctia si mocných mužov, ktorí sa pýšia svojou veľkou fyzickou silou a odvahou. Jedným z takých mužov bol mytologický hrdina starovekého Grécka Herakles, čiže Herkules, ako ho poznali Rimania.

HERAKLES bol povestný hrdina, ten najmocnejší bojovník. Podľa legendy to bol poloboh, potomok gréckeho boha Dia a ľudskej matky Alkmeny. Jeho hrdinstvá sa začali, už keď bol dieťaťom v kolíske. Herakles uškrtil dva obrovské hady, ktoré poslala žiarlivá bohyňa, aby ho zabili. V neskorších rokoch života bojoval vo vojnách, porážal príšery a bojoval so smrťou, aby zachránil svoju priateľku. Okrem toho ničil mestá, znásilňoval ženy, zhodil z veže jedného chlapca a zabil svoju manželku a deti.

Hoci mýtický Herakles nebol skutočnou osobou, už od dávnych čias figuruje v príbehoch starovekých krajín, ktoré Gréci poznali. Rimania ho uctievali ako boha; obchodníci a cestovatelia sa k nemu modlili o blahobyt a ochranu pred nebezpečenstvom. Príbehy o jeho hrdinských činoch fascinujú ľudí už tisícročia.

Pôvod týchto legiend

Majú príbehy o Heraklovi a ďalších mytologických hrdinoch nejaký reálny podklad? V istom zmysle azda majú. Biblia hovorí o čase, keď v ranej histórii ľudstva po zemi skutočne chodili „bohovia“ a „polobohovia“.

Mojžiš pri opisovaní tej doby napísal: „A keď začalo pribúdať ľudí na povrchu zeme a rodili sa im dcéry, stalo sa, že si synovia pravého Boha všímali ľudské dcéry, že sú vzhľadné; a brali si za manželky všetky, ktoré si vyvolili.“ — 1. Mojžišova 6:1, 2.

Títo „synovia pravého Boha“ neboli ľudia; boli to Boží anjelskí synovia. (Porovnaj Jóba 1:6; 2:1; 38:4, 7.) Biblický pisateľ Júda hovorí, že niektorí anjeli „si nezachovali svoje pôvodné postavenie, ale opustili svoje správne bydlisko“. (Júda 6) Inými slovami, opustili svoje pridelené miesto v Božej nebeskej organizácii, lebo dali prednosť životu s krásnymi ženami na zemi. Júda dodáva, že títo buričskí anjeli sa podobali ľuďom zo Sodomy a Gomory, ktorí až „do krajnosti smilnili... a išli za neprirodzeným používaním tela“. — Júda 7.

Biblia neuvádza všetky podrobnosti o konaní týchto neposlušných anjelov. No staroveké legendy Grécka a iných krajín vykresľujú obraz mnohých bohov a bohýň, ktorí sa, či už viditeľne, alebo neviditeľne, pohybovali medzi ľuďmi. Keď na seba vzali ľudskú podobu, boli veľmi krásni. Jedli, pili, spali a mali medzi sebou a s ľuďmi pohlavné styky. I keď boli údajne svätí a nesmrteľní, luhali a podvádzali, hádali sa a bojovali, zvádzali a znásilňovali. Takéto mytologické správy azda odzrkadľujú — i keď v prikrášlenej a skreslenej podobe — skutočné podmienky v období pred potopou, o ktorých sa zmieňuje biblická kniha 1. Mojžišova.

Mocní, oddávna preslávení muži

Neposlušní zhmotnení anjeli mali pohlavné styky so ženami a tieto ženy rodili deti. Neboli to obyčajné deti. Boli to Nefilim, spolovice ľudia a spolovice anjeli. Biblická správa hovorí: „V tých dňoch boli na zemi Nefilim, a tiež potom, keď synovia pravého Boha mávali pomer s ľudskými dcérami a tie im rodili synov; boli to tí mocní, ktorí boli oddávna preslávení muži.“ — 1. Mojžišova 6:4.

Hebrejské slovo „nefilim“ doslova znamená „zrážači“, tí, ktorí zrážajú iných, čiže násilnými skutkami spôsobujú, že iní padajú. Potom nie div, že biblická správa dodáva: „Zem bola naplnená násilím.“ ​(1. Mojžišova 6:11) Mytologickí polobohovia, napríklad Herakles a babylonský hrdina Gilgameš, veľmi pripomínajú Nefilim.

Všimnite si, že Nefilim boli nazvaní „mocní“ a „preslávení muži“. Na rozdiel od spravodlivého muža Noacha, ktorý žil v tom istom čase, Nefilim sa nezaujímali o šírenie Jehovovej slávy. Zaujímali sa o vlastné meno, vlastnú chválu a povesť. Mocnými skutkami, ku ktorým nepochybne patrilo násilie a krviprelievanie, si od bezbožného sveta okolo seba vyslúžili slávu, po ktorej tak túžili. Boli hrdinami svojej doby — obávaní, ctení a zdanlivo nepremožiteľní.

Hoci sa Nefilim a ich skazení anjelskí otcovia azda tešili zo slávy v očiach svojich súčasníkov, určite neboli slávni v Božích očiach. Ich spôsob života bol odporný. V dôsledku toho Boh proti týmto padnutým anjelom zasiahol. Apoštol Peter napísal: „Boh neupustil od potrestania anjelov, ktorí zhrešili, ale vhodiac ich do tartaru, priviedol ich do jám hustej tmy, aby ich zachoval pre súd; a... neupustil od potrestania starého sveta, ale Noacha, zvestovateľa spravodlivosti, zachoval v bezpečí so siedmimi inými, keď uviedol potopu na svet bezbožných ľudí.“ — 2. Petra 2:4, 5.

Počas celosvetovej potopy sa títo vzbúrení anjeli odhmotnili a s hanbou sa vrátili do duchovnej ríše. Boh ich potrestal tak, že im zabránil opätovne sa zhmotňovať do ľudských tiel. Všetci Nefilim, nadľudskí potomkovia neposlušných anjelov, zahynuli. Potopu prežil iba Noach a jeho malá rodina.

Preslávení muži dnes

Dnes už bohovia a polobohovia po zemi nechodia. Násilie sa však napriek tomu vyskytuje v hojnej miere. Dnešní preslávení muži sú oslavovaní v knihách, kinách, televízii i v hudbe. Ani ich nenapadne nastaviť druhé líce, milovať svojich nepriateľov, usilovať sa o pokoj, odpustiť alebo vyhýbať sa násiliu. (Matúš 5:39, 44; Rimanom 12:17; Efezanom 4:32; 1. Petra 3:11) Novodobí siláci sú miesto toho obdivovaní pre svoju silu a schopnosť bojovať, pomstiť sa a odplatiť násilie ešte väčším násilím.a

Od Noachových dní sa Boží pohľad na takých ľudí nezmenil. Jehova neobdivuje tých, ktorí milujú násilie, ani sa nezabáva na ich hrdinských činoch. Žalmista spieval: „Jehova skúma spravodlivého rovnako ako zlého, a každého, kto miluje násilie, Jeho duša istotne nenávidí.“ — Žalm 11:5.

Odlišný druh sily

Úplným protikladom mocných mužov násilia je najslávnejší človek, ktorý kedy žil, Ježiš Kristus, muž pokoja. Počas svojho pobytu na zemi sa „nedopustil násilia“. (Izaiáš 53:9) Keď ho nepriatelia prišli do Getsemanskej záhrady zatknúť, jeho nasledovníci mali niekoľko mečov. (Lukáš 22:38, 47–51) Mohli vytvoriť bojujúci dav a pokúsiť sa tak zabrániť tomu, aby bol Ježiš vydaný Židom. — Ján 18:36.

Apoštol Peter aj skutočne vytiahol meč, aby Ježiša bránil, ale Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ ​(Matúš 26:51, 52) Áno, násilie plodí násilie, ako to ľudská história opakovane dokazuje. Okrem možnosti brániť sa zbraňami mal Ježiš aj ďalšie obranné prostriedky. Petrovi ďalej povedal: „Myslíš [si], že sa nemôžem obrátiť na svojho Otca, aby mi poslal v tomto okamihu viac než dvanásť légií anjelov?“ — Matúš 26:53.

Ježiš sa neuchýlil ani k násiliu, ani k anjelskej ochrane, ale dovolil, aby sa ho zmocnili ľudia, ktorí ho potom zabili. Prečo? Jedným z dôvodov bolo to, že vedel, že ešte nenastal čas, aby jeho nebeský Otec ukončil konanie zla na zemi. Ježiš nevzal záležitosti do svojich rúk, ale dôveroval Jehovovi.

To nebol slabošský postoj, bol to postoj veľkej vnútornej sily. Ježiš prejavil silnú vieru v to, že Jehova napraví záležitosti vo svojom čase a svojím spôsobom. Ježiš bol za svoju poslušnosť vyvýšený do druhého najslávnejšieho postavenia hneď po Jehovovi. Apoštol Pavol o Ježišovi napísal: „Pokoril sa a stal sa poslušným až po smrť na mučeníckom kole. Práve preto ho aj povýšil Boh do nadradeného postavenia a láskavo mu dal meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých v nebi a tých na zemi a tých pod zemou a aby každý jazyk otvorene uznával, že Ježiš Kristus je Pánom na slávu Boha, Otca.“ — Filipanom 2:8–11.

Boh sľubuje koniec násilia

Praví kresťania sa vo svojom živote riadia Ježišovým príkladom a učením. Neobdivujú ani nenapodobňujú svetských preslávených násilníkov. Vedia, že v Božom patričnom čase budú takí ľudia navždy zmetení presne tak, ako boli zmetení zlí ľudia v Noachových dňoch.

Boh je Stvoriteľom zeme a ľudstva. Je aj oprávneným Zvrchovaným Panovníkom. (Zjavenie 4:11) Ak má nejaký ľudský sudca právnu autoritu vynášať súdne rozhodnutia, o čo väčšiu autoritu má na to Boh! Jeho úcta k jeho spravodlivým zásadám a tiež jeho láska k tým, ktorí ho milujú, ho podnieti k tomu, aby odstránil všetko zlo i tých, ktorí ho konajú. — Matúš 13:41, 42; Lukáš 17:26–30.

To povedie k trvalému pokoju na zemi, k pokoju, ktorý bude pevne založený na práve a spravodlivosti. Bolo to predpovedané v známom proroctve o Ježišovi Kristovi: „Dieťa sa nám narodilo, syn nám bol daný; a na pleciach bude mať kniežacie panstvo. A jeho meno bude znieť: Obdivuhodný radca, Mocný boh, Večný otec, Knieža pokoja. Hojnosti kniežacieho panstva a pokoja nebude konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby bolo pevne založené a podopierané právom a spravodlivosťou odteraz až na neurčitý čas. Práve horlivosť Jehovu vojsk to uskutoční.“ — Izaiáš 9:6, 7.

Kresťania majú teda opodstatnený dôvod na to, aby dbali na dávnu inšpirovanú radu: „Nezáviď násilníkovi, ani si nevyvoľ žiadnu z jeho ciest. Lebo kto sa odchyľuje, je niečím odporným Jehovovi, ale On sa dôverne stýka s priamymi.“ — Príslovia 3:31, 32.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 29]

NOVODOBÍ SILÁCI SÚ OBDIVOVANÍ PRE SVOJU SILU A SCHOPNOSŤ ODPLATIŤ NÁSILIE EŠTE VÄČŠÍM NÁSILÍM

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Alinari/​Art Resource, NY