Zemepisné údaje v Biblii — sú presné?

V PALESTÍNE práve zapadlo slnko. Píše sa rok 1799. Po horúcom dni strávenom na pochode francúzska armáda postavila tábor a vrchný veliteľ Napoleon odpočíva vo svojom stane. Pri mihotavom svetle sviečky jeden z jeho sluhov nahlas číta z francúzskej Biblie.

To sa zrejme stávalo často v priebehu Napoleonovej vojenskej výpravy v Palestíne. „Keď sme táborili na zrúcaninách tých starovekých miest,“ spomína neskôr vo svojich pamätiach, „každý večer nahlas čítali z Písiem... Analógia a pravdivosť opisov boli zarážajúce; stále sa hodia na túto krajinu, i po toľkých stáročiach a zmenách.“

Skutočne, tí, ktorí cestujú na Stredný východ, môžu ľahko umiestniť dej biblických udalostí na súčasné miesta. Predtým, ako francúzska armáda dobyla Egypt, cudzinci len málo vedeli o tejto starovekej krajine. Potom vedci a učenci, ktorých sem priviedol Napoleon, začali svetu odhaľovať podrobnosti o bývalej veľkoleposti Egypta. To umožnilo lepšie si predstaviť ‚tvrdé otroctvo‘, ktorému boli kedysi podrobení Izraeliti. — 2. Mojžišova 1:13, 14.

V noc svojho prepustenia z Egypta sa Izraeliti zhromaždili v Ramsese, a potom pochodovali k ‚okraju pustatiny‘. (2. Mojžišova 12:37; 13:20) Na tomto mieste im Boh prikázal, aby sa „obrátili“ a ‚utáborili sa pri mori‘. Tento zvláštny manéver bol interpretovaný ako ‚putovanie v zmätku‘ a egyptský kráľ vyšiel so svojím vojskom a 600 bojovými dvojkolesovými vozmi, aby svojich bývalých otrokov opäť zajal. — 2. Mojžišova 14:1–9.

Vyjdenie

Podľa Josephusa, historika 1. storočia n. l., egyptské vojsko zahnalo Izraelitov „na úzke miesto“ a zovrelo ich akoby do pasce „medzi neschodnými zrázmi a morom“. Presné miesto, kadiaľ Izraeliti prešli cez Červené more, dnes s určitosťou nepoznáme. Ľahko si však môžeme túto udalosť predstaviť, ak stojíme na vrchole horského hrebeňa, odkiaľ je výhľad na severný koniec Červeného mora. Je zaujímavé, že tento vrch sa nazýva Džebel Ataka, čo znamená „Vrch vyslobodenia“. Medzi týmto hrebeňom a Červeným morom je malá pláň, zužujúca sa smerom k miestu, kde úpätie vrchu vybieha takmer až do mora. Na protiľahlej strane Červeného mora je oáza s mnohými prameňmi, ktorá sa volá Ajun Musa, čo znamená „Mojžišove studne“. Morské dno medzi týmito dvoma miestami klesá len veľmi pozvoľna, pričom inde sa prudko zvažuje do hĺbky 9 až 18 metrov.

Teológovia kresťanstva, ktorým chýba viera, sa pokúšajú bagatelizovať zázrak, ktorý vykonal Boh, keď rozdelil vody Červeného mora a umožnil Izraelitom uniknúť po suchej zemi. Premiestnili túto udalosť k plytkým močiarom či močariskám severne od Červeného mora. To však nie je v súlade so záznamom v Biblii, kde sa opakovane uvádza, že prechod sa uskutočnil cez Červené more na mieste, kde bolo dosť vody, aby sa faraón a celé jeho vojsko utopili, áno, aby boli pohltení. — 2. Mojžišova 14:26–31; Žalm 136:13–15; Hebrejom 11:29.

Sinajská pustatina

Tvrdé podmienky, ktoré sú na Sinajskom polostrove, živo zobrazuje biblická správa o putovaní Izraela. (5. Mojžišova 8:15) Ale mohol sa celý národ zhromaždiť pri úpätí vrchu Sinaj, aby dostal Boží zákon, a neskôr odstúpiť, aby stál „zďaleka“? (2. Mojžišova 19:1, 2; 20:18) Je tam dosť miesta na takéto presuny zástupu, ktorého počet podľa odhadov dosahoval tri milióny?

Arthur Stanley, cestovateľ a biblista 19. storočia, navštívil oblasť vrchu Sinaj a opísal výhľad, ktorý sa naskytol jeho skupine, keď vystúpili na Ras Safsafa: „Zapôsobilo to na nás okamžite, tak ako na každého, kto to videl a opísal... Hlboko pod nami bola široká žltá pláň siahajúca až k úpätiam útesov... Keď zoberieme do úvahy, že v tejto oblasti takmer niet takého miesta, kde by sa stretávala pláň s vrchom, je to skutočne dôležitý doklad o pravdivosti rozprávania, že jedno takéto spojenie možno nájsť, a to v susedstve tradičného Sinaja.“

Zasľúbená krajina

V 40. roku putovania Izraela po pustatine podal Mojžiš tento opis charakteristických čŕt krajiny, do ktorej mali vstúpiť: „Jehova, tvoj Boh, ťa privádza do dobrej krajiny, do krajiny údolí vodných bystrín, žriediel a vodných hlbín vyvierajúcich v údolnej rovine a v hornatom kraji.“ — 5. Mojžišova 8:7.

Celý národ čoskoro zažil, aký presný je tento sľub, keď sa zhromaždili — muži, ženy, maličkí a cudzinci — v dobre zavlažovanom údolí Sichem medzi vrchom Ébal a vrchom Gerizim. Pri úpätí vrchu Gerizim stálo šesť kmeňov. Ďalších šesť kmeňov sa zhromaždilo na opačnej strane údolia pri úpätí vrchu Ébal, aby si vypočuli božské požehnania, z ktorých sa bude národ tešiť, ak bude poslúchať Jehovov zákon, a kliatby, ktoré prídu, ak v zachovávaní Božieho zákona zlyhá. (Jozua 8:33–35) Ale bolo tam dosť miesta, aby sa celý národ zmestil do tohto úzkeho údolia? A ako mohli všetci počuť bez moderného zosilňovacieho zariadenia?

Jehova Boh mohol zázračne zosilniť hlasy Lévitov. Ale zdá sa, že takýto zázrak nebol nutný. Akustika v tomto údolí je vynikajúca. „Všetci cestovatelia,“ napísal Alfred Edersheim, biblista 19. storočia, „sa zhodujú v dvoch bodoch: 1. že nebolo vôbec ťažké jasne počuť z vrchu Ébal i Gerizim všetko, čo sa hovorilo v údolí, 2. že tieto dva vrchy poskytli dostatok miesta na státie pre celý Izrael.“

Iný biblista 19. storočia, William Thomson, opísal svoj zážitok v tomto údolí v knihe The Land and the Book (Krajina a Kniha) takto: „Zakričal som, aby som počul ozvenu, a potom som si predstavoval, ako to muselo vyzerať, keď Léviti silným hlasom vyhlasovali... ,Nech je prekliaty muž, ktorý si robí nejaký vyrezávaný obraz, vec odpornú Jehovovi.‘ A potom sa burácajúce, desaťkrát silnejšie AMEN! mohutného zboru dvíhalo, šírilo a odrážalo ozvenou od Ébala ku Gerizimu a od Gerizima k Ébalu.“ — Porovnaj 5. Mojžišovu 27:11–15.

Údolie Jezreel

Na sever od Sichemu leží ďalšie úrodné údolie, ktoré sa dvíha z úrovne pod hladinou mora a otvára sa do obrovskej roviny. Celá táto oblasť sa nazýva údolie Jezreel, podľa mesta Jezreel. Na sever od tohto údolia sú galilejské pahorky, kde ležalo Ježišovo domovské mesto Nazaret. George Smith vysvetľuje v knihe The Historical Geography of the Holy Land (Historický zemepis Svätej zeme), že „Nazaret leží v panve medzi pahorkami; ale v momente, keď vystúpite na okraj tejto panvy... naskytne sa vám úžasný pohľad. Pred vami leží [údolie Jezreel] so svojimi... bojiskami... Je to mapa dejín Starého Zákona.“

V tejto údolnej rovine archeológovia odkryli zrúcaniny mestských kráľovstiev, ktoré Izrael dobyl v dňoch Jozuu — Tánach, Megiddo, Jokneam, a možno aj Kedeš. (Jozua 12:7, 21, 22) V tej istej oblasti v dňoch sudcu Baráka a neskôr Gedeona Jehova zázračne oslobodil svoj ľud od veľmi mocných nepriateľských národov. — Sudcovia 5:1, 19–21; 6:33; 7:22.

Stáročia neskôr týmto údolím prechádzal na voze kráľ Jehu k mestu Jezreel, aby vykonal Jehovov rozsudok nad Jezábel a nad odpadlíckym Achabovým domom. Zo strážnej veže v Jezreeli sa dalo už zo vzdialenosti 19 kilometrov ľahko pozorovať, ako z východu prichádzajú Jehuove oddiely. Preto mohlo byť dosť času na to, aby kráľ Jehorám poslal na koni prvého a potom aj druhého posla a aby nakoniec izraelský kráľ Jehorám a judský kráľ Achaziah nechali zapriahnuť kone do svojich dvojkolesových vozov a stretli sa s Jehuom skôr, ako sa dostal k Jezreelu. Kráľa Jehoráma Jehu okamžite popravil. Achaziah utiekol, ale neskôr bol zranený a zomrel v Megidde. (2. Kráľov 9:16–27) O bojiskách, ako je aj toto, George Smith píše: „Je pozoruhodné, že v žiadnom z týchto príbehov... nie je nič, čo by bolo z geografického hľadiska nemožné.“

Ježiš sa iste často pozeral na údolie Jezreel a rozjímal o vzrušujúcich víťazstvách, ktoré sa tu odohrali, vediac, že on, sľúbený Mesiáš, je určený na to, aby splnil úlohu väčšieho Jozuu, väčšieho Baráka, väčšieho Gedeona a väčšieho Jehua pri obhajobe Jehovovej zvrchovanosti. Biblia používa Megiddo, mesto, ktoré má v tejto údolnej rovine najstrategickejšiu polohu, ako symbol miesta Božej vojny, Har-magedonu (čo znamená „vrch Megiddo“). To bude boj zachvacujúci celú zem, v ktorom Ježiš Kristus ako Kráľ kráľov zničí všetkých nepriateľov Boha a kresťanského zboru, pravého Božieho ľudu. — Zjavenie 16:16; 17:14.

V Biblii sa hovorí o tom, že rozhnevaní Židia z Nazaretu sa raz pokúsili zhodiť Ježiša zo „zrázu vrchu, na ktorom bolo postavené ich mesto“, a tak Ježiša zabiť. (Lukáš 4:29) Je zaujímavé, že juhozápadne od dnešného mesta Nazaret sa nachádza 12-metrový útes, kde sa táto príhoda mohla odohrať. Ježiš svojim nepriateľom unikol a Biblia dodáva, že ‚zišiel do Kafarnaumu‘. (Lukáš 4:30, 31) Kafarnaum pri Galilejskom mori leží skutočne omnoho nižšie.

Tieto a mnohé iné podrobnosti priviedli popri Napoleonovi aj iných k vyjadreniu údivu nad presnosťou, s akou Biblia opisuje geografický ráz krajiny. „Zmienky [v Biblii] o topografii sú veľmi početné a sú plne uspokojujúce,“ napísal William Thomson v knihe The Land and the Book. „Nie je možné, aby sme neboli ohromení, keď vidíme nemenný súlad medzi zaznamenanými dejinami a geografickým rázom prírody v Starom i Novom Zákone,“ poznamenal Arthur Stanley v knihe Sinai and Palestine.

Udivujúca presnosť Biblie, pokiaľ ide o zemepisné údaje, je len jedným z dôkazov, že to nie je kniha iba ľudského pôvodu. Predchádzajúce tri čísla Strážnej veže obsahovali články s podobnou tematikou o Biblii. Povzbudzujeme vás, aby ste si obstarali ostatné tri časti tohto seriálu, aby ste z nich mali úžitok.

[Mapa na strane 7]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ÚDOLIE JEZREEL

Jezreel

Nazaret

Tánach

Megiddo

Jokneam

Kedeš

S

GALILEJSKÉ MORE

VEĽKÉ MORE

míle

kilometre

5

10

10

20

[Prameň ilustrácie]

Podľa mapy, na ktorú má autorské právo Pictorial Archive (Near Eastern History) Est. and Survey of Israel

[Obrázok na strane 5]

Izrael dostal Zákon pri vrchu Sinaj

[Prameň ilustrácie]

Pictorial Archive (Near Eastern History), Est.