Stratená ríša, ktorá uviedla kritikov Biblie do rozpakov
„Dejiny Asýrskej ríše boli kedysi jednou z najviac zahmlených kapitol análov sveta.“ „Všetko, čo bolo o starovekom Ninive známe, bolo obsiahnuté v roztrúsených zmienkach a proroctvách nepriamo naň poukazujúcich v Biblii a v občasných a útržkovitých správach o dejinách Asýrie v Diodorovi Sicílskom... a ďalších.“ — Cyclopædia of Biblical Literature, 1. a 3. zväzok, 1862.
GRÉCKY historik Diodoros Sicílsky žil pred 2000 rokmi. Tvrdil, že Ninive bolo mestom v tvare štvoruholníka; celková dĺžka jeho štyroch strán bola 480 štádií. To predstavuje obvod 96 kilometrov! Biblia podáva podobný obraz a opisuje Ninive ako veľké mesto „na tri dni chôdze“. — Jonáš 3:3.
Kritici Biblie v 19. storočí nechceli veriť, že neznáme mesto starovekého sveta by mohlo byť také veľké. Hovorili tiež, že ak Ninive niekedy vôbec existovalo, muselo byť súčasťou starovekej civilizácie, ktorá bola predchodcom Babylona.
Tento názor bol v rozpore s 10. kapitolou 1. knihy Mojžišovej, kde sa hovorí, že Noachov pravnuk Nimród založil prvý politický štát v oblasti Bábelu čiže Babylona. „Z tejto krajiny,“ pokračuje Biblia, „vyšiel do Asýrie a dal sa do stavania Ninive a Rechobót-ir a Kalach a Résen medzi Ninive a Kalachom: to je to veľké mesto.“ (1. Mojžišova 10:8–12) Všimnite si, že tento biblický text opisuje štyri nové asýrske mestá ako jedno „veľké mesto“.
Roku 1843 francúzsky archeológ Paul Émile Botta objavil ruiny paláca, o ktorom sa ukázalo, že bol súčasťou asýrskeho mesta. Keď sa správa o tomto objave dostala na verejnosť, vyvolala veľké vzrušenie. Alan Millard vo svojej knihe Treasures From Bible Times (Poklady z biblickej doby) vysvetľuje: „Záujem verejnosti vzrástol, keď sa dokázalo, že palác patril Sargonovi, asýrskemu kráľovi, o ktorom sa hovorí v Izaiášovi 20:1 a existencia ktorého bola spochybňovaná, pretože inak bol neznámy.“
Medzitým ďalší archeológ Austen Henry Layard začal vykopávať ruiny na mieste zvanom Nimrúd, ktoré leží asi 42 kilometrov na juhozápad od Chorsabádu. Ukázalo sa, že sú to ruiny Kalachu — jedného zo štyroch asýrskych miest, o ktorých je zmienka v 1. Mojžišovej 10:11. Potom roku 1849 Layard vykopal ruiny veľkého paláca na mieste zvanom Kujundžik, ktoré leží medzi Kalachom a Chorsabádom. Ukázalo sa, že tento palác bol súčasťou Ninive. Medzi Chorsabádom a Kalachom ležia ruiny ďalších osídlených miest vrátane vyvýšeniny nazvanej Karamles. Layard povedal: „Ak štyri veľké vyvýšeniny — Nimrúd [Kalach], Kujundžik [Ninive], Chorsabád a Karamles budeme chápať ako uhly štvorca, zistíme, že jeho štyri strany pomerne presne zodpovedajú 480 štádiám alebo 60 míľam geografa, čo sú tri dni cesty proroka [Jonáša].“
Jonáš teda zrejme všetky tieto osídlené miesta zahrnul do jedného ‚veľkého mesta‘ a nazval ich podľa mesta, ktoré je v 1. Mojžišovej 10:11 uvedené ako prvé, totiž Ninive. To isté sa robí aj dnes. Napríklad je rozdiel medzi pôvodným mestom Londýn a jeho predmestiami, s ktorými tvorí to, čo je niekedy označované ako „Väčší Londýn“.
Arogantný kráľ Asýrie
Palác v Ninive mal vyše 70 miestností s dĺžkou stien takmer 3 kilometre. Na týchto stenách boli obhorené pozostatky rytín pripomínajúcich vojnové víťazstvá a ďalšie veľké činy. Väčšina z nich bola veľmi poškodená. Layard však ku koncu svojho pobytu objavil sálu, ktorá bola pozoruhodne zachovaná. Na stenách bolo zobrazené dobytie dobre opevneného mesta, pričom zajatci pochodovali pred kráľom, ktorý podnikol vpád a ktorý sedel na tróne neďaleko mesta. Nad kráľom je nápis, ktorý znalci asýrskeho písma prekladajú takto: „Senacherib, kráľ sveta, kráľ Asýrie, sedel na tróne nimedu a prezeral si korisť (vzatú) z Lachiša (La-ki-su).“
Toto zobrazenie a nápis možno dnes vidieť v Britskom múzeu. Zhoduje sa s historickou udalosťou zaznamenanou v Biblii v 2. Kráľov 18:13, 14: „V štrnástom roku kráľa Ezechiáša pritiahol asýrsky kráľ Senacherib proti všetkým judským opevneným mestám a zmocnil sa ich. Judský kráľ Ezechiáš teda poslal k asýrskemu kráľovi pri Lachiši a povedal: ‚Zhrešil som. Odvráť sa odo mňa. Čokoľvek by si mi uložil, ponesiem.‘ Asýrsky kráľ teda stanovil judskému kráľovi Ezechiášovi tristo strieborných talentov a tridsať zlatých talentov.“
V ruinách Ninive boli nájdené ešte ďalšie nápisy, ktoré uvádzajú doplňujúce podrobnosti o vpáde Senacheriba do Judska a o poplatku, ktorý zaplatil Ezechiáš. „Zhoda zaznamenaného historického svedectva v súvislosti s množstvom pokladu v zlate od Ezechiáša, a to tridsať talentov, je azda jednou z najpozoruhodnejších a je to zhoda dvoch od seba úplne nezávislých správ,“ napísal Layard. Sir Henry Rawlinson, ktorý pomohol rozlúštiť asýrsky rukopis, povedal, že tieto nápisy „vylúčili pochybnosti o [Senacheribovej] historickej totožnosti“. Okrem toho sa Layard vo svojej knihe Nineveh and Babylon pýta: „Kto by pred tým, než boli urobené tieto objavy, považoval za možné alebo pravdepodobné, že pod hromadou zeminy a úlomkov, ktoré označovali miesto Ninive, budú nájdené dejiny vojen medzi Ezechiášom a Senacheribom zapísané priamo Senacheribom v čase, keď sa odohrávali, a dokonca i v malých detailoch potvrdzujúce biblický záznam?“
Prirodzene, niektoré podrobnosti Senacheribovho záznamu sa s Bibliou nezhodujú. Napríklad archeológ Alan Millard si všíma: „Tá najpozoruhodnejšia skutočnosť prichádza v závere [Senacheribovho záznamu]. Ezechiáš poslal svojho posla a celý poplatok Senacheribovi ‚neskôr do Ninive‘. Asýrske vojsko ich však neprinieslo domov triumfálnym spôsobom, ako to bolo obvyklé.“ Biblia hovorí, že poplatok bol zaplatený skôr, ako sa asýrsky kráľ vrátil do Ninive. (2. Kráľov 18:15–17) Prečo je tu rozdiel? A prečo sa Senacherib nemohol chváliť dobytím judského hlavného mesta, Jeruzalema, tak ako sa chválil dobytím judskej pevnosti Lachiš? Odpoveď dávajú traja pisatelia Biblie. Jeden z nich, očitý svedok, napísal: „Vyšiel Jehovov anjel a zrazil v tábore Asýrčanov stoosemdesiatpäťtisíc. Keď vstali ľudia zavčas rána, hľa, všetci boli mŕtvi, mŕtvoly. Preto asýrsky kráľ Senacherib odtiahol a šiel a vrátil sa a usídlil sa v Ninive.“ — Izaiáš 37:36, 37; 2. Kráľov 19:35; 2. Paralipomenon 32:21.
Millard vo svojej knihe Treasures From Bible Times prichádza k záveru: „Nemáme žiaden opodstatnený dôvod o tejto správe pochybovať... Je pochopiteľné, že Senacherib by nezaznamenal také nešťastie, aby o ňom čítali jeho následníci, pretože by ho to zdiskreditovalo.“ Naopak, Senacherib sa snažil vytvoriť dojem, že jeho vpád do Judska bol úspešný a že Ezechiáš mu bol naďalej podriadený a poslal mu do Ninive poplatok.
Pôvod Asýrie potvrdený
V Ninive boli objavené aj knižnice s desaťtisícami hlinených tabuliek. Tieto dokumenty dokazujú, že Asýrska ríša má korene na juhu v Babylone, tak ako to ukazuje 1. Mojžišova 10:11. Archeológovia sa riadili touto informáciou a svoje úsilie začali sústreďovať ďalej na juh. Encyclopædia Biblica vysvetľuje: „Všetko, čo po sebe Asýrčania zanechali, prezrádza ich babylonský pôvod. Ich jazyk a spôsob písania, ich literatúra, náboženstvo a veda boli len s malými obmenami prevzaté od ich južných susedov.“
Objavy podobné tým, ktoré boli uvedené vyššie, prinútili kritikov Biblie, aby svoje názory zmiernili. Úprimné skúmanie Biblie odhaľuje, že bola napísaná dôkladnými, čestnými pisateľmi. Bývalý predseda Najvyššieho súdu Spojených štátov Salmon P. Chase po preskúmaní Biblie povedal: „Bolo to dlhé, vážne a dôkladné štúdium. V tejto náboženskej otázke som použil rovnaké zásady dokazovania, aké vždy používam v svetských záležitostiach, a dospel som k záveru, že Biblia je nadprirodzená kniha, že pochádza od Boha.“ — The Book of Books: An Introduction (Kniha kníh: Úvod).
Skutočne, Biblia je oveľa viac než len presná história. Je to Božie inšpirované Slovo, Boží dar na úžitok ľudstva. (2. Timotejovi 3:16) Dôkaz toho možno vidieť po preskúmaní biblického zemepisu. O tom sa bude hovoriť v budúcom čísle.
[Obrázky na stranách 6, 7]
Hore: Tri detaily z nástenného reliéfu
Dole: Kresba asýrskeho nástenného reliéfu zobrazujúca obliehanie Lachiša
[Prameň ilustrácie]
(S láskavým dovolením Britského múzea)
(Z diela The Bible in the British Museum; vydavateľ: British Museum Press)
[Prameň ilustrácie na strane 4]
S láskavým dovolením správy Britského múzea