Nádej
PRAVÁ nádej, o ktorej sa hovorí v Biblii, je oveľa viac než len túžba, ktorá možno nemá nijaké opodstatnenie ani vyhliadku na splnenie. Je tiež lepšia než len očakávanie, pretože to, čo sa očakáva, nemusí byť vždy žiaduce. Biblia ukazuje, že ľudia v tomto svete vo všeobecnosti nemajú skutočnú nádej založenú na spoľahlivom základe; ľudstvo speje k smrti a bez poznania opatrení na záchranu z vyššieho zdroja nemôže mať nádej do budúcnosti. Šalamún opísal bezvýchodiskovú situáciu ľudstva bez Božieho zásahu slovami: „Najväčšia márnosť!... Všetko je márnosť.“ — Kazateľ 12:8; 9:2, 3.
Zdrojom pravej nádeje je Jehova Boh, lebo On je schopný splniť všetky svoje sľuby a tiež nádeje tých, ktorí mu dôverujú. Vo svojej nezaslúženej láskavosti dal ľudstvu „útechu a dobrú nádej“. (2. Tesaloničanom 2:16) V každom čase Jehova bol a je nádejou spravodlivých ľudí. Bol nazvaný ‚nádejou Izraela‘ a ‚nádejou predkov Izraela‘ (Jeremiáš 14:8; 17:13; 50:7) a na stránkach Hebrejských Písiem mnoho ľudí vyjadruje svoju nádej a dôveru, ktorú doňho vkladajú, ako aj svoje spoľahnutie sa naňho. Aj v čase, keď jeho ľud pre neposlušnosť odchádzal do vyhnanstva, vo svojej milujúcej láskavosti mu povedal: „Ja dobre poznám myšlienky, ktoré zamýšľam voči vám... myšlienky o pokoji, a nie o nešťastí, aby som vám dal budúcnosť a nádej.“ (Jeremiáš 29:11) Jehovov sľub udržiaval vieru a nádej verných Izraelitov živú aj počas babylonského zajatia; veľmi posilňoval aj takých mužov, ako boli Ezechiel a Daniel, lebo Jehova povedal: „Jestvuje nádej pre tvoju budúcnosť... a synovia sa istotne vrátia na svoje územie.“ (Jeremiáš 31:17) Táto nádej sa splnila v roku 537 pred n. l., keď sa verný židovský ostatok vrátil, aby znovu postavil Jeruzalem a jeho chrám. — Ezdráš 1:1–6.
Skutočnosť, že Boží služobník prechováva nádej na získanie odmeny, nie je prejavom sebectva. Ak chce niekto naozaj spoznať a správne pochopiť Boha, musí vedieť, že milujúca láskavosť a štedrosť sú význačnými Božími vlastnosťami; človek musí veriť nielen v to, že Boh existuje, ale aj v to, „že sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. (Hebrejom 11:6) Nádej pomáha kresťanskému služobníkovi, aby si zachovával vyrovnanosť a ďalej slúžil Bohu, lebo vie, že Jehova sa postará o jeho každodenné potreby. Poukazuje na to apoštol Pavol, keď sa odvoláva na zásady stanovené v Zákone. Pavol cituje ustanovenie z 5. Mojžišovej 25:4: „Nenasadíš náhubok býkovi, keď mláti.“ Potom dodáva: „Veď to bolo napísané kvôli nám, pretože muž, ktorý orie, by mal orať v nádeji, a muž, ktorý mláti, by to mal robiť v nádeji, že je účastníkom.“ — 1. Korinťanom 9:9, 10.
Nádej je pre kresťana nevyhnutná. Súvisí s ňou radosť, pokoj a moc svätého ducha. (Rimanom 15:13) Nádej podporuje voľnosť reči, keď pristupujeme k Bohu s prosbou o nezaslúženú láskavosť a milosrdenstvo. (2. Korinťanom 3:12) Dáva kresťanovi silu vytrvávať s radosťou, a to bez ohľadu na životné okolnosti. (Rimanom 12:12; 1. Tesaloničanom 1:3) Tak ako prilba chránila hlavu vojaka, aj nádej na záchranu chráni myšlienkové sily kresťana, vďaka čomu dokáže zachovávať rýdzosť. (1. Tesaloničanom 5:8) Nádej človeka posilňuje, lebo kým je pomazaný kresťan na zemi, ešte neprijal odmenu nebeského života; jeho túžba spojená s očakávaním je však taká silná, že aj napriek tvrdým skúškam a ťažkostiam stále trpezlivo a vytrvalo čaká na splnenie toho, v čo dúfa. — Rimanom 8:24, 25.
Nádej pomáha kresťanovi viesť čistý život, lebo kresťan vie, že Boh a Kristus, do ktorých vkladá nádej, sú čistí, a tiež vie, že ak by konal nečisto a nespravodlivo, nemohol by dúfať, že bude podobným Bohu a dostane odmenu. (1. Jána 3:2, 3) Nádej je úzko spojená s najdôležitejšou vlastnosťou, s láskou, lebo ten, kto naozaj miluje Boha, bude tiež prechovávať nádej, že sa splnia všetky Božie sľuby. Okrem toho bude dúfať v to najlepšie pre svojich bratov vo viere, bude ich milovať a bude dôverovať, že ich srdcia sú v spojení s Kristom úprimné. — 1. Korinťanom 13:4, 7; 1. Tesaloničanom 2:19.