Ľudské panovanie zvážené na váhach

5. časť: Neobmedzená moc — požehnanie alebo kliatba?

Samovláda: vláda jedného človeka s neobmedzenou mocou; Autoritarizmus: uplatnenie vládnej moci bez súhlasu podriadených, menej extrémny ako totalita; Diktatúra: vláda na čele s vládcom, ktorého absolútnu moc neobmedzuje zákon ani dajaký úradný orgán; Totalita: centralizovaná vláda autokratického orgánu, čo vedie k tomu, že občania sú prakticky totálne podriadení štátnej moci.

AUTORITÁRSKE vlády s rozsiahlymi kontrolnými systémami a s obmedzenými osobnými slobodami veľmi rýchle vyvolávajú v mysli predstavu ako „utláčajúce“, „tyranské“ a „despotické“. Sú to silné nacionalistické režimy, ktoré kontrolujú každý odbor vlády, neprestajne dohliadajú na každého občana a zakazujú činnosti, ktoré nepodporujú národné záujmy. Musíme, žiaľ, konštatovať, že v ľudských dejinách nie je nedostatok autoritárskych vlád.

Rôzne stupne

The World Book Encyclopedia hovorí: „Ruský vládny systém za čias cára bol veľmi blízky absolútnej samovláde.“ Ale nie všetky autoritárske vlády sú absolútne, je to zväčša otázka stupňa. A nie všetky autoritárske vlády sú samovládne, čiže také, že by na čele vlády bol jeden vládca, diktátor alebo cár. Niektoré vlády sú ovládané skupinami, možno vojenskou juntou alebo oligarchickou či plutokratickou elitou.

Ale aj demokracia môže byť autoritárska. Je pravda, že v demokracii sú politické strany, uskutočňujú sa voľby, udržiavajú sa súdy a pýši sa parlamentom a zákonodarstvom. Avšak do akej miery vláda kontroluje tieto rozličné inštitúcie a núti ich vykonávať svoje príkazy, do tej miery je autoritatívna bez ohľadu na štruktúry. Nie že by sa tak vedome utvárala. Počas vojny alebo národných nepokojov môže vzniknúť situácia, ktorá si možno bude vyžadovať pre vládu mimoriadne právomoci. Po čase možno nebezpečenstvo pominie, ale nepominú mimoriadne právomoci.

Autoritarizmus monarchií môže mať niekoľko stupňov. Avšak absolutistické monarchie dnes nahradili konštitučné monarchie. Zákonodarné orgány a často aj písané ústavy obmedzujú právomoc monarchov, ktorú by azda mohli uplatňovať, čo znižuje ich autoritársky potenciál. Osobná sloboda v konštitučnej monarchii je preto dnes omnoho väčšia, ako v absolutistických monarchiách v minulosti.

Absolutistické monarchie boli síce bežné, ale ich moc bola obmedzená. Profesor histórie Orest Ranum vysvetľuje, že „väčšine kráľov chýbali i povahové vlastnosti i skutočná moc na to, aby úplne ovládli svojich poddaných, alebo aby úplne rozdrvili rasové a kultúrne menšiny tak, ako to urobil Hitler, Mussolini alebo Stalin“. Rozhodovala predsa len vysoká morálka a vynikajúce vlastnosti kráľov, alebo ich nedostatok. Ranum však dodáva: „Žiadna absolutistická monarchia sa nepriblížila k takému stupňu centralizácie kultúry a ekonomiky ako moderný totalitný štát.“

Úsilie o absolútnu moc

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch nášho storočia vystupuje na svetovú scénu nový druh autoritárskej vlády a to najmä v Taliansku, Sovietskom zväze a Nemecku. Aby sa dal primerane popísať, bol vytvorený nový pojem. V týchto krajinách boli mas-média pod kontrolou štátu. Polícia sa stala služobníčkou vládnucej politickej strany a už viac neslúžila ľudu. Propaganda, cenzúra, zavedenie úradného dozoru, kontrola tajnou políciou, a dokonca aj armáda slúžila na potlačenie opozície. Občania boli donútení prijať oficiálnu politickú a sociálnu ideológiu ako svoju vlastnú. Tí, ktorí odmietli podriadiť sa, boli vyhlásení za vlastizradcov. Pojem totalita pripadal vhodný — vláda, ktorá sleduje svoje vlastné ciele, totálne ovládajúc všetkých obyvateľov.

Nemecký časopis Informationen zur politischen Bildung to podrobnejšie rozoberá: „Štát, ktorý sa usiluje o totálnu vládu, na rozdiel od autoritárskych režimov sa neuspokojí len s tým, že prevezme oficiálne mocenské pozície. Nie je ochotný poskytnúť svojim občanom ani len obmedzenú mieru slobody, ale žiada od nich vernosť a trvalú aktívnu podporu. Tieto neobmedzené požiadavky sledujú, aby totalitný štát mohol ovplyvniť oblasti života, ktoré normálne nebývajú pod vládnou kontrolou, ako je napríklad rodina, náboženstvo, alebo spôsob trávenia voľného času. Na zabezpečenie týchto požiadaviek musí totalitný štát vytvoriť organizačnú sieť, ktorá je schopná vykonávať trvalý dozor nad každým jednotlivcom.“

Z hľadiska štátu a jeho záujmov je totalitná vládna forma vysoko účinná. Ale nie je možné ju udržať — hovorí novinár Charles Krauthammer. Je jednoducho priveľa toho, na čo treba dozerať. „Určitý čas môžete zatvárať, dokonca popravovať“, hovorí, „ale po čase sa vám minú guľky, väzenia, energia a dokonca aj obete... Len permanentná revolúcia vyhovuje totalitným ideálom a permanentná revolúcia je nemožná. Aj krutovláda potrebuje spánok.“

Spôsobený ‚masovou spoločnosťou‘?

Bolo vypracovaných mnoho teórií, ktoré mali vysvetliť, prečo autoritarizmus, najmä jeho najextrémnejšia a najúspešnejšia forma — totalita — je taká charakteristická pre 20. storočie. Podľa The World Book Encyclopedia „prvé dve tretiny nášho storočia boli obdobím veľkých zmien — azda najrýchlejších a najrozsiahlejších zmien v celých dejinách.“ To určite viedlo k totalite autoritarizmu.

Populačná explózia, urbanizácia a technický pokrok ako moderné javy napomáhali vytvoriť takzvanú masovú spoločnosť. Tento pojem označuje priemyselnú spoločnosť, charakterizovanú obrovskými, centralizovanými, byrokratickými a neosobnými inštitúciami. Je to spoločnosť, v ktorej sa ľudské vzťahy stávajú povrchnejšie a nestále. Je to spoločnosť, v ktorej osamelý jedinec neprestajne hľadá uprostred masy ľudí svoje korene a pocit spolupatričnosti.

Je sporné, do akej miery podporila masová spoločnosť rozvoj totality. Zosnulá politologička nemeckého pôvodu Hannah Arendt tvrdí, že mala na ňu podstatný vplyv. Vo svojej knihe The origins of Totalitarianism poznamenáva, že totalita nie je vybudovaná na triedach, ale na masách ľudí, ktorí „buď pre samotnú početnosť, buď z ľahostajnosti, alebo z oboch dôvodov nemôžu byť začlenení do nijakej organizácie založenej na spoločnom záujme, do politických strán alebo miestnych správ, profesionálnych organizácií alebo odborových zväzov.“

Arendtová spomína aj ďalšie činitele, ktoré prispievajú k vzniku totality: imperializmus, antisemitizmus a rozpad tradičného národného štátu.

Imperializmus?

Koncom minulého storočia prudko vzrástla kolonizácia. Britský ekonóm John Atkinson Hobson datuje obdobie teraz nazývané nový imperializmus do rokov 1884 až 1914. Nebolo to nič iné, ako autoritárske použitie sily monarchiami a demokratickými vládami na rozšírenie svojich ríš. Nadvláda nad inými krajinami sa dosiahla buď priamym pripojením alebo nepriamo ovládnutím ich politických a hospodárskych záležitostí. Hobson považuje imperializmus za prevažne ekonomickú záležitosť. Faktom je, že tento nový druh kolonializmu súvisí s politikou len málo, a že ide v prvom rade o hospodársku expanziu a vytvorenie nových trhov pre domáci tovar.

Nikde sa to tak jasne nepreukázalo ako pri známej „ruvačke o Afriku“. Británia, Francúzsko a Portugalsko mali už na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia mnoho kolónií v Afrike. Keď Belgicko a Nemecko začali na to závistlivo zazerať, vypukla ruvačka. Celá Afrika, okrem Etiópie a Libérie, bola čoskoro pod európskou nadvládou. (Pozri mapu.) Čierni Afričania boli prinútení pozerať sa, ako bieli „kresťanskí“ osadníci vyvlastňujú ich pôdu.

Aj Spojené štáty americké sa stali imperialistickou mocnosťou. Na konci 19. storočia získali Aljašku, Havaj, Filipíny, Guam, Samou a iné ostrovy v Tichom oceáne, ako aj Puerto Rico a ďalšie karibské ostrovy. Viac ako bežnú pozornosť si zaslúži poznámka Henryho F. Graffa, profesora histórie na kolumbijskej univerzite, ktorý píše: „Činnosť kresťanských misionárov mala na tvorbu moderného imperializmu aspoň taký vplyv ako činnosť publicistov.“ No keby boli títo misionári kresťanstva pravými kresťanmi, boli by zostali politicky neutrálni v súlade s Ježišovými slovami: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16; Jakob 4:4.

Predpokladá sa, že éra imperializmu skončila v roku 1914. Neskončil však autoritársky duch. Tohto ducha vhodne vyjadril Cecil Rhodes, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia predseda vlády krajiny, ktorá je dnes časťou Južnej Afriky, keď povedal: „Expanzia je všetko.“ Bol hybnou silou expanzie Britského impéria a raz sa pochválil: „Keby som mohol, anektoval by som planéty.“ Tento duch sebeckých záujmov stále motivuje národy k tomu, aby ovládli čo možno najviac politiku a hospodárstvo ostatných krajín vo svoj vlastný prospech. Napríklad Japonsko, ktorému sa nepodarilo dobyť svet vojensky, obviňujú niekedy z toho, že sa usiluje dobyť ho ekonomicky.

Je zvrhnutie autoritárskej vlády riešením?

Neobmedzená moc v rukách bezzásadových a chamtivých ľudí je kliatbou, nie požehnaním. (Pozri rámik.) Výstižné sú slová starovekého kráľa Šalamúna: „Hľa! Slzy utláčaných a niet nikoho, kto by potešil; a na strane utláčateľov je moc, takže nemajú utešiteľa.“ — Kazateľ 4:1.

Pod autoritárskou vládou bolo naozaj mnoho „sĺz utláčaných“. Michail Gorbačov však vo svojej knihe Perestrojka (1987) varuje: „Je možné utláčať, donucovať, podplácať, lámať alebo ničiť, ale vždy len do určitého času.“ Aj keď bola moc „na strane utláčateľov“, občania znova a znova povstali, aby zhodili okovy autoritárskych vlád. Krvavé zvrhnutie Nicolae Ceaucesca a jeho bezpečnostných síl Securitate v Rumunsku v decembri 1989 je toho príkladom.

Zvrhnutie autoritárskej vlády môže priniesť úľavu. Ale je tiež pravda, ako hovorí barmské príslovie, že „len pri novej vláde si uvedomíš cenu starej“. Kto môže zaručiť, že to, čo bolo zlé, nebude nahradené ešte niečím horším?

Spomeňme aspoň jeden príklad: V sedemdesiatych rokoch bola v Nicarague zvrhnutá autoritárska vláda 43–ročnej latinsko–americkej dynastie. Obyvateľstvo bolo plné nádeje, že všetko sa zlepší, ale stalo sa tak? Spravodajský časopis, ktorý komentoval situáciu po desiatich rokoch napísal, že utrpenie pod novou diktatúrou sa „skôr ešte zhoršilo“. Keď komentoval závratnú infláciu, povedal, že národná mena je „prakticky bezcenná“ a že „verejná doprava prakticky neexistuje“. Horekoval nad „škandalózne nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou“ a poznamenal, že „nedostatočná výživa zabíja čoraz viac ľudí“.

Či nie je zrejmé, že sa ľudské vlády v každej forme prejavili ako nedostatočné? Ľudia však ešte stále hľadajú ideálnu vládu. V nasledujúcom čísle budeme hovoriť o dvoch príkladoch sklamania, ktorým môže skončiť toto hľadanie a uvrhnúť celé národy do hlbokého zúfalstva „bez utešiteľa“.

[Obrázok na strane 29]

Príklad prakticky absolútnej samovlády bolo cárske Rusko.

[Prameň ilustrácie]

Spamers Illustrierte Weltgeschichte Leipzig 1898