Nemecko

NEMECKO je strediskom medzinárodnej aktivity. Každý rok sem prichádza priemerne asi 15 000 000 zahraničných turistov. Mnohí z nich trávia dovolenku v Bavorských Alpách, v Schwarzwalde, pozdĺž malebnej rieky Rýn alebo navštevovaním kultúrnych centier v mestách. Ďalší, ktorých cesta zavedie do Nemecka, tam sú kvôli obchodu. Nemecko je jedným z hlavných štátov svetového obchodu a má obchodné styky po celom svete. Prekvitajúca ekonomika tejto krajiny roky priťahovala tak veľa robotníkov z iných krajín, že vo väčších mestách to malo badateľný vplyv na zloženie obyvateľstva. Ovplyvnilo to aj službu Jehovových svedkov v Nemecku.

Ich službu okrem toho ovplyvňovali udalosti, ktoré sa odohrali v priebehu a koncom druhej svetovej vojny. Za diktatúry Adolfa Hitlera boli svedkovia terčom krutých a neustávajúcich útokov. S požehnaním katolíckeho i protestantského duchovenstva Hitler sľuboval, že vyhladí Ernste Bibelforscher (Vážnych bádateľov Biblie), ako boli vtedy Jehovovi svedkovia v Nemecku známi. Ale Jehovovi svedkovia neurobili vo svojej viere kompromis. Stáli pevne zoči-voči nemilosrdnému útoku.

Dvanásť rokov po tom, čo boli svedkovia v Nemecku zakázaní, bolo po Hitlerovi i po jeho politickej strane. Naproti tomu Jehovovi svedkovia usilovne rozprávali ľuďom o Božom Kráľovstve a o tom, čo toto Kráľovstvo pre ľudstvo znamená. Záznam o tom, čo počas nacistickej éry prežili a ako sa s tým vyrovnávali, je naďalej podkladom pre svedectvo — teraz pre celý svet.

Čo svedkom umožnilo, aby z tohto boja vyšli víťazne? Nebola to nejaká ich šikovnosť. A určite to nebol ich počet. Na začiatku vojny bolo všetkých svedkov v celom Nemecku menej než 20 000 a stáli proti obrovskému nacistickému systému. Vysvetlenie spočíva v tom, čo už dávno povedal múdry učiteľ Gamaliel a čo je zaznamenané v Biblii: „Ak je tento plán alebo toto dielo od ľudí, bude rozvrátené, ale ak je od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť.“ ​(Sk. 5:34–39) Jehovovi svedkovia v Nemecku dokázali, že sú aj pod hrozbou smrti lojálni Bohu, a Jehova splnil svoj sľub, že „neopustí svojich verne oddaných“. — Žalm 37:28.

Dobre využité povojnové príležitosti

Tí, ktorí zakúsili vojnové roky a zostali nažive, chápali, že majú pred sebou prácu. Práve prežili udalosti, ktoré boli neklamným splnením toho, čo predpovedal Ježiš Kristus a čím sa mala vyznačovať jeho prítomnosť a záver systému vecí. Boli uprostred vojny, ktorá nemala čo do rozsahu v histórii obdobu. Zažili, čo to znamená byť vydaní súženiu, byť zrádzaní, byť predmetom nenávisti národov a byť zabíjaní. Zažívali predpovedaný nedostatok potravín. Ľuďom bolo treba povedať, aký význam majú tieto udalosti. Jehovovi svedkovia ani v koncentračných táboroch nikdy neprestali kázať. Ale vedeli, že Ježiš predpovedal: „Toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom.“ ​(Mat. 24:3–14). Bolo treba urobiť ešte veľa a oni dychtivo túžili pokračovať v diele.

Krátko po vojne svedkovia v Nemecku zreorganizovali dielo hlásania o Kráľovstve. Erich Frost, prepustený po deviatich rokoch, pohotovo zariadil, aby zrelí bratia navštevovali, reorganizovali a posilňovali zbory. Niektorí svedkovia boli od hladu takí slabí, že počas zhromaždení omdlievali, ale boli rozhodnutí byť prítomní, aby mali úžitok z duchovného pokrmu. Prvý deň po prepustení išla Gertrud Pötzingerová pešo celý deň smerom k Mníchovu, dúfajúc, že tam nájde svojho manžela. Ale keď jej večer láskaví ľudia poskytli jedlo a nocľah, zostala hore až do času po polnoci a vydávala im svedectvo o Jehovových predsavzatiach. Konrad Franke začal hneď po prepustení s priekopníckou službou, hoci najskôr mal na oblečenie len svoj väzenský pruhovaný odev.

V roku 1947 bolo v Nemecku 15 856 svedkov, ktorí sa opäť verejne podieľali na zvestovateľskej službe a odvážne oznamovali, že Božie Kráľovstvo je jedinou nádejou na trvalý mier a bezpečie. Jehova požehnal ich horlivú službu a do mája 1975, tridsať rokov po skončení vojny, bolo v Západnom Nemecku činných 100 351 zvestovateľov Kráľovstva.

Počas týchto rokov nedostávalo svedectvo len nemecké pole. Horliví svedkovia v Nemecku zistili, že ich služba ovplyvňuje ľudí z mnohých národov. Ako?

Misionárske pole priamo doma

V polovici 50. rokov začalo Nemecko prijímať gastarbeitrov čiže „hosťujúcich robotníkov“ z iných krajín, aby tak uspokojilo potreby prosperujúcej ekonomiky. Veľa ich prišlo z Grécka, vtedajšej Juhoslávie, Portugalska, Španielska, Talianska a Turecka. Do roku 1972 narástol počet zahraničných robotníkov na vyše 2,1 milióna.

Po prílive hosťujúcich robotníkov v 50. až 70. rokoch bolo v 80. rokoch Nemecko zaplavené vlnou utečencov z Afriky a Ázie. V 90. rokoch sa k nim pripojili utečenci z východnej Európy a Balkánu. Následkom vtedajších liberálnych zákonov, ktoré ponúkali politický azyl, Nemecko malo zrazu zo všetkých štátov Európy najvyšší počet obyvateľov narodených v cudzine.

Jehovovi svedkovia sa na to pozerali ako na vynikajúci misionársky obvod, ktorý prišiel priamo k nim. Keďže „Boh nie je predpojatý“ a keďže ľudia vytrhnutí zo svojich domovov určite potrebujú útechu, ktorú im môže dať jedine Božie Slovo, Jehovovi svedkovia cítili, že majú povinnosť kázať týmto ľuďom dobré posolstvo. (Sk. 10:34, 35; 2. Kor. 1:3, 4) Ale dostať sa so svedectvom k 7 500 000 cudzincom v Nemecku v ich jazyku nebola ľahká úloha.

Mnoho nemeckých svedkov sa naučilo nový jazyk, aby sa s týmito ľuďmi zo zahraničia mohli o biblickú pravdu deliť účinnejšie. Aký je to znamenitý dôkaz, že skutočne milujú svojho blížneho v súlade s tým, čo učil Ježiš svojich nasledovníkov! (Mat. 22:39) Hoci väčšina týchto svedkov nemohla byť misionármi v zahraničí, boli horliví naplno využiť príležitosti vo vlastnej krajine. A tak v auguste 1998 kázalo dobré posolstvo vyše 23 600 zvestovateľov v 371 cudzojazyčných zboroch a 219 skupinách. Cudzojazyčné zbory sa, prirodzene, nevytvárajú nato, aby sa ľudia delili, ale skôr preto, aby sa ľuďom s nedostatočnými znalosťami nemčiny uľahčilo spoznávanie pravdy v materinskom jazyku. Mnoho zvestovateľov si uvedomilo, že druhý jazyk môže zapôsobiť na myseľ, ale na dosiahnutie srdca je často potrebný materinský jazyk.

Hoci niektoré skupiny sú k cudzincom nepriateľské a zle s nimi zaobchádzajú, medzi Jehovovým ľudom sú vítaní s pravou kresťanskou láskou. V súčasnosti tu Jehovovi svedkovia usporadúvajú zhromaždenia okrem nemčiny v 24 jazykoch, medzi ktoré patrí albánčina, amharčina, arabčina, čínština, hindčina, japončina, maďarčina, perzština, rumunčina, tamilčina, jazyk tigriňa a vietnamčina. Zhruba 10 percent zo 194 751 účastníkov oblastných zjazdov „Božské vyučovanie“, ktoré sa v roku 1993 konali v Nemecku, boli účastníci cudzojazyčných zjazdov. A počet pokrstených na týchto zjazdoch tvoril temer 14 percent z celkového počtu pokrstených v krajine.

Medzi tými, ktorí s ocenením reagovali na posolstvo o Kráľovstve, je istá indická rodina, ktorá pre vojnu odišla v roku 1983 zo Srí Lanky. Táto rodina dúfala, že sa im podarí zabezpečiť pre ich šesťročného syna lekársku starostlivosť. Žiaľ, chlapec zomrel. Ale rodina spoznala Jehovu, ktorý bude kriesiť mŕtvych a dá im príležitosť žiť navždy. (Sk. 24:15) Na posolstvo o Kráľovstve zareagovala aj jedna Nigérijčanka, ktorá ako dospievajúce dievča bojovala vo vojne v Biafre. Jej život sa zmenil, keď sa presťahovala do Nemecka a keď sa dozvedela, čo Jehova učí ľudí o spoločnom živote v mieri. — Iz. 2:3, 4.

Medzi Talianmi, ktorí sa počas pobytu v Nemecku stali Jehovovými svedkami, nie je nezvyčajné počuť príslovie: „Non tutti i mali vengono per nuocere.“ ​(„Nie každé nešťastie sa ukáže ako škoda.“) Aké je to výstižné! Mnohí z týchto Talianov, ako aj ľudia z iných krajín prišli do Nemecka, aby unikli ekonomickým problémom, a našli niečo, čo má oveľa väčšiu hodnotu než hmotný majetok — pravdu o Bohu a jeho predsavzatí.

Horlivú činnosť svedkov medzi týmito ľuďmi si všímajú aj iní. Zbor v meste Halberstadt dostal tento list: „Sme hlavný tábor pre žiadateľov o azyl a bežne sa staráme o ľudí z vyše 40 krajín... Títo ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych kultúr, museli opustiť členov rodiny, domovinu, jazyk a tradície. Často majú za sebou traumatické zážitky a stoja pred neistou budúcnosťou... Preto mnohí očakávajú podporu a nádej od náboženstva. Sme Vám veľmi vďační za štedrý dar [Biblií v rôznych jazykoch], ktorý týmto ľuďom umožňuje nájsť útechu a istotu čítaním Biblie vo svojom jazyku.“

Niektoré cudzojazyčné skupiny

ANGLICKÁ: Utečenci z Nigérie, Ghany, Srí Lanky, Indie a z iných krajín majú úžitok z práce anglicky hovoriacich zborov. Jedným z tých, ktorí z nej mali úžitok, je Steven Kwakye z Ghany. Keď istý mladý muž z Bangladéša povedal v Nemecku Stevenovi, že sa usiluje vyhýbať svedkom, Steven mu povedal, aby ich miesto toho poslal za ním. Keď bol Steven mladý, rozprával sa s jedným svedkom v Ghane. Teraz, ďaleko od tlaku príbuzných, sa chcel Steven dozvedieť viac. Dnes je kresťanským starším a jeho rodina slúži Jehovovi spolu s ním.

TURECKÁ: Rasimova manželka a synovia boli Jehovovými svedkami už vyše desať rokov, no Rasim sa naďalej držal islamskej viery. Uvedomil si však, že výklad Koránu sa v jednotlivých mešitách tak líši, že niektorí moslimovia by nešli do žiadnej inej mešity než do svojej. Keď bol na návšteve v Turecku, išiel do mešity aj na zhromaždenie Jehovových svedkov. V mešite počul iný výklad islamu ako ten, ktorý sa vyučuje v Nemecku. Chýbala jednota. Ale keď sa vrátil do Nemecka, povedal: „Rovnakú lásku a rovnaký program možno nájsť v sále Kráľovstva tu, ako aj v Turecku. Toto je pravda.“

HINDSKÁ: V roku 1985 navštívili dvaja svedkovia Šardu Aggarwalovú krátko nato, ako sa modlila, aby našla boha, ktorému by mohla vyliať srdce. Jej manžel mal rakovinu pľúc. Bola skľúčená a cítila, že hinduistickí bohovia si nevšímajú jej modlitby. Spýtala sa svedkov, či je Ježiš Boh. Ich vysvetlenie ju presvedčilo, že jej modlitba bola vypočutá. Jehova na ňu zapôsobil dojmom boha, o ktorom sa chcela dozvedieť viac. A hoci spočiatku váhala opustiť hinduistických bohov zo strachu, že sa im znepáči, čoskoro ich obrazy zahodila a ako pravého Boha prijala Jehovu. V roku 1987 bola pokrstená. Dnes je pravidelnou priekopníčkou a je vďačná, že slúži osobnému Bohu, ktorému môže dôverovať. Jej manžel a syn sú služobnými pomocníkmi. — Žalm 62:8.

POĽSKÁ: V roku 1992 bol v Berlíne vytvorený poľský zbor a v tom istom roku sa konal zvláštny zjazdový deň v poľštine. I keď sa tento zvláštny zjazdový deň konal v tej časti Nemecka, kde je mnoho ľudí poľského pôvodu, nikto neočakával, že zjazdová sála, susedná sála Kráľovstva i bufet budú preplnené. Celkovo prišlo skoro neuveriteľných 2523 osôb! Niektorí z nich boli poľskí svedkovia, ktorí sú spojení s nemeckými zbormi, ale tešili sa, že môžu vidieť otvárajúce sa dielo kázania o Kráľovstve v poľskom poli, a sami boli vďační, že môžu počuť biblické pravdy vo svojom materinskom jazyku.

Aj ruské, srbochorvátske a čínske skupiny!

RUSKÁ: Po skončení studenej vojny sa do krajiny svojich predkov vrátili mnohí ľudia, ktorí vyrastali v Rusku a hovorili po rusky, ale ktorých predkovia boli Nemci. Boli tu tiež členovia sovietskych ozbrojených síl, ktorí slúžili v bývalom Východnom Nemecku, a ich rodinní príslušníci. Všetci ľudia sa rodia s duchovnými potrebami a duchovné potreby týchto ľudí neboli uspokojené.

Schlegelovci sú etnickí Nemci, ktorí sa v roku 1992 presťahovali z polostrova Krym na Ukrajine do krajiny svojich predkov. Tam s nimi nadviazala kontakt jedna Jehovova svedkyňa, ktorá je pôvodom z Uzbekistanu a ktorá sa stala svedkyňou v Nemecku. Po štúdiu Biblie sa dala celá rodina pokrstiť.

Sergej a jeho manželka Žeňa boli ateisti. Ale žasli, keď im boli v Biblii ukázané odpovede na ich otázky, zvlášť na otázky týkajúce sa budúcnosti. Pokorne si rozvíjali vieru v Jehovu a robili úpravy vo svojom živote, i keď to znamenalo, že Sergej zmení zamestnanie a vzdá sa dôchodku, na ktorý by mu čoskoro vznikol nárok.

Marina, ošetrovateľka vo vojenskej nemocnici, hľadala zmysel života. Keď dostala knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ihneď si ju prečítala a čoskoro si uvedomila, že našla to, čo hľadala. Keď sa vrátila do Ruska, navštívila ďalších, ktorí v Nemecku študovali s Jehovovými svedkami, aby ich povzbudila. Zakrátko začala napĺňať zmysel svojho života ako priekopníčka.

V auguste 1998 bolo v Nemecku 31 rusky hovoriacich zborov a 63 menších skupín s celkovým počtom 2119 zvestovateľov — čo je 27-percentný vzrast oproti minulému roku.

SRBOCHORVÁTSKA: Johann Strecker, cestujúci dozorca v srbochorvátskom poli, konštatuje, že v bývalej Juhoslávii žilo prinajmenšom 16 národností. Hovorí: „Je nádherné vidieť, ako ich teraz pravda zjednocuje.“ Keď bol Munib, Moslim, ktorý osem rokov slúžil v juhoslovanskej armáde, pozvaný v Nemecku na zhromaždenie Jehovových svedkov, našiel tam Chorvátov, Srbov a ľudí z moslimského prostredia, ako sa pokojne zhromažďujú. To bolo preňho takmer nepredstaviteľné! Mesiac všetko len pozoroval. Keď sa presvedčil, že pokoj a jednota medzi svedkami sú naozajstné, súhlasil so štúdiom Biblie. V roku 1994 sa dal pokrstiť.

Rosanda, katolíčka z Chorvátska, ktorá strávila niekoľko rokov v kláštore, navštívila príbuzných, ktorí sa stali v Nemecku svedkami. Po spoločnej návšteve teokratickej školy kazateľskej služby a služobného zhromaždenia uznala: „Máte pravdu. Vždy som chcela vedieť, ako prví kresťania kázali evanjelium. Keď som videla, ako na pódiu kázala jedna sestra druhej, hlavou mi preblesla myšlienka: ‚Presne takto to museli robiť prví kresťania.‘“ Dnes je priekopníčkou a nasleduje príklad raných kresťanov.

Niektorí nemeckí svedkovia, ktorí sa učili jazyky týchto skupín, aby im mohli vydávať svedectvo, sa neskôr, keď to bolo možné, do týchto krajín aj presťahovali, aby tam mohli slúžiť.

ČÍNSKA: Dielo v čínskom poli sa v Nemecku otvorilo len nedávno. „Väčšina ľudí z Číny o nás nikdy nepočula a ešte menej ich vôbec niekedy čítalo Bibliu,“ vysvetľuje Egidius Rühle, bývalý misionár v Taiwane. A dodáva: „Keďže väčšina Číňanov sa veľmi túži učiť, ‚nasávajú‘ poznanie ako suchá špongia vodu.“

Bolo veľmi potešujúce stretnúť prvého čínskeho študenta školy služobného vzdelávania v Nemecku, keď bola v októbri 1996 rodine Bétel v Selterse predstavená jej 12. trieda. Pravdu spoznal v Nemecku. On zase vydal svedectvo čínskej profesorke geológie a dal jej knihu Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? Profesorka ju za týždeň celú prečítala. Teraz miesto toho, aby vyučovala evolúciu, vedie domáce biblické štúdiá — koncom roku 1996 ich viedla 16.

Dychtiví podeliť sa o to, čo sa naučili

Za tie roky doslova stovky zahraničných usadlíkov spoznali v Nemecku pravdu a potom sa vrátili do svojich rodných krajín ďalej kázať dobré posolstvo. Mnohí teraz slúžia ako starší či služobní pomocníci, alebo v iných zodpovedných postaveniach. Petros Karakaris je členom rodiny Bétel v Grécku, Mamadou Keita slúži ako misionár v Mali a Paulin Kangala — ktorého mnohí poznajú pod menom Pepe — je spolu s manželkou Anke misionárom v Stredoafrickej republike.

Do začiatku 90. rokov sa do Grécka vrátilo vyše 1500 grécky hovoriacich zvestovateľov, niektorí ako spôsobilí starší. Ďalší sa presťahovali do Švédska, Belgicka, Anglicka a Kanady, aby tam medzi grécky hovoriacimi obyvateľmi podporovali kazateľské dielo. Ale aj tak pravdepodobne v žiadnej inej krajine na svete — s výnimkou samotného Grécka — nie je tak veľa grécky hovoriacich zvestovateľov ako v Nemecku.

Čo sa dialo vo Východnom Nemecku?

Koncom druhej svetovej vojny bolo Nemecko okupované armádami Británie, Francúzska, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Porazený štát bol rozdelený na štyri okupačné zóny a každá zo štyroch víťazných mocností prevzala kontrolu nad jednou z nich. (Hlavné mesto Berlín bolo tiež rozdelené na štyri okupačné pásma.) Keďže sovietskou okupačnou zónou bola východná časť krajiny, čoskoro začala byť známa ako východná zóna. V roku 1949 bola obnovená suverenita tejto časti Nemecka a vznikla Nemecká demokratická republika. Ale v skutočnosti bolo pomenovanie „východná zóna“ len nahradené názvom Východné Nemecko. Keď z troch zostávajúcich okupačných zón vznikla v roku 1955 Spolková republika Nemecko, v súlade so zaužívaným zvykom sa potom táto republika stala známou ako Západné Nemecko.

Po rozpade nacistického štátu Jehovovi svedkovia žijúci vo východnej zóne ihneď využili príležitosť a začali usporadúvať verejné zhromaždenia a horlivo sa podieľať na zvestovateľskej službe. Do polovice roku 1949 podávalo správu zo zvestovateľskej služby vo Východnom Nemecku vyše 17 000 zvestovateľov. Ale úľava, ktorú pocítili po páde nacistického režimu, trvala len krátko. Zborové zhromaždenia boli opäť rozháňané políciou. Literatúra bola konfiškovaná. Cesty boli blokované, aby sa svedkom zabránilo zúčastniť sa na zjazde. Bratia boli zatýkaní. Dňa 31. augusta 1950 bol vydaný oficiálny zákaz. Svedkovia vo Východnom Nemecku boli opäť nútení — tentoraz komunistickým režimom — pracovať v podzemí a mali z neho vyjsť až takmer o 40 rokov.

Prenasledovanie bolo najkrutejšie na začiatku zákazu. V roku 1990 nemecké noviny Berliner Morgenpost uviedli: „V rokoch 1950 až 1961 [keď bol postavený múr] zatkli východonemeckí činitelia 2891 Jehovových svedkov; 2202 z nich vrátane 674 žien bolo postavených pred súd a odsúdených celkovo na 12 013 rokov väzenia. Počas väznenia zomrelo buď v dôsledku zlého zaobchádzania, alebo následkom chorôb, podvýživy, či vysokého veku 37 mužov a 13 žien. Dvanástich mužov súdy odsúdili na doživotné väzenie, ale neskôr im boli tresty znížené na 15 rokov.“

To bol, prirodzene, len začiatok. Zákaz trval štyri desaťročia. Boli obdobia, keď tlak na svedkov zjavne poľavil. Potom boli domy opäť prepadávané a viacerí svedkovia boli zatknutí. Hoci presné čísla nie sú celkom známe, historické záznamy Spoločnosti ukazujú, že počas rokov zákazu bolo na 231 miestach vo Východnom Nemecku uväznených 4940 svedkov.

Nenápadné zhromažďovanie

Aj v takých ťažkých podmienkach Jehovovi svedkovia obvykle našli spôsob, ako získať biblickú literatúru na štúdium. Stovky odvážnych bratov a sestier riskovali slobodu a niekedy aj život, aby sa postarali o duchovné potreby. Často v tom hrali kľúčovú úlohu sestry. Pred postavením berlínskeho múru v roku 1961 cestovali do západnej časti Berlína, tam dostali od kancelárie Spoločnosti literatúru a vrátili sa s ňou späť. Keď východonemeckí špióni začali sledovať kanceláriu Spoločnosti, aby zistili, kto dostal literatúru, niektorí z kuriérov boli zatknutí, a tak bola použitá iná taktika. Sestry pôsobiace ako kuriérky si mali vyzdvihnúť literatúru v domoch iných svedkov v Berlíne a potom ísť domov. Napriek tomu, že niektoré boli zatknuté, postavené pred súd a odsúdené do väzenia, tok duchovného pokrmu nikdy celkom nevyschol.

Bolo možné, aby sa za takých okolností usporadúvali kresťanské zhromaždenia? Pochopiteľne, niektorí mali sprvu trochu obavy. Ale uvedomovali si, že ak majú zostať duchovne silní, zhromažďovať sa so spolukresťanmi je dôležité. (Hebr. 10:23–25) Zariadilo sa, aby sa zhromaždenia konali nenápadne, v malých skupinách. Z bezpečnostných dôvodov sa oslovovali len krstnými menami. Zhromaždenia sa obvykle konali po zotmení, na rôznych miestach a v rôzne dni. V lete sa nemohli začínať pred 22. hodinou. A predsa sa bratia s tým všetkým vyrovnali.

I keď sa sály Kráľovstva nemohli používať, istý priateľsky naklonený majiteľ hospodárstva v Sasku ponúkol možnosť využívať jeho stodolu. Mala zadné dvere, ktoré viedli na chodník skrytý za kríkmi. Celú zimu sa v tejto stodole stretávalo asi 20 ľudí, i keď si museli svietiť sviečkami. Tento muž sa čoskoro tiež stal svedkom.

A predovšetkým bratia organizovali oslavu Pánovej večere. Manfred Tamme si spomína na situáciu, keď zaisťoval pre niektorých uväznených bratov symboly na Pamätnú slávnosť: „Fľaštičku od vlasového tonika som naplnil vínom a požiadal som, aby ju odovzdali uväznenému bratovi. Strážnik otvoril fľaštičku, ovoňal jej obsah a povedal: ‚Toto má zabrániť, aby človeku nevypadávali vlasy?‘ ‚Nuž, aspoň sa to hovorí,‘ povedal som. Zatočil vrchnák späť a podal fľaštičku bratovi, ktorému bola určená!“

Učia sa vydávať svedectvo počas zákazu

Dielo kázania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve sa vo Východnom Nemecku nezastavilo. Biblia nebola zakázaná, a tak bratia často začínali rozhovor jednoducho zmienkou o Biblii. Keďže na ponuku mali málo literatúry alebo nemali žiadnu, rozvíjali biblické rozhovory na základe sledu biblických textov vypracovaného na rôzne témy. Kázanie bolo, prirodzene, nebezpečné. Každý deň v službe mohol byť posledným dňom na slobode. Svedkovia urobili modlitbu svojím „stálym spoločníkom“, ako to vyjadril jeden brat, ktorý dodal: „Dávalo nám to pokoj a vyrovnanosť. Nikdy sme sa necítili osamotení. Bola však nutná neustála ostražitosť.“

Aj keď sa bratia snažili byť opatrní, vyskytli sa prípady, keď sa ocitli zoči-voči polícii. Pri jednej príležitosti, keď Hermann a Margit Laubeovci navštevovali domácnosti odporučené ľuďmi, ktorých už poznali, uvideli na vešiaku za mužom, ktorý otvoril, policajnú uniformu. Margit zbledla; Hermannovi sa rozbúchalo srdce. Vyslovili tichú modlitbu. Z toho bude určite väzenie! „Kto ste?“ spýtal sa muž stroho. Margit odpovedala: „Som si istá, že vás odniekiaľ poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. Áno, vy ste policajt. Určite som vás videla v službe.“ Zareagoval o niečo priateľskejším tónom: „Ste Jehovovi?“ „Áno, sme,“ odpovedal Hermann, „a musíte uznať, že si to od nás vyžaduje odvahu zaklopať na vaše dvere. Osobne sa o vás zaujímame.“ Boli pozvaní dnu. Po niekoľkých návštevách bolo zavedené biblické štúdium. Časom sa tento muž stal kresťanským bratom.

Niektoré svedectvá boli vydané priamo vo väzniciach. Wolfgang Meise bol vo väzení vo Waldheime. Jedného dňa dostal od svojej manželky list, v ktorom mu písala, že „bola v Berlíne a pochutila si na troche polievky od Knorra“. (Knorr je značka známej polievky v Nemecku.) Wolfgang využil túto príležitosť, aby vysvetlil svojmu spoluväzňovi, čo to znamená: v Berlíne bol zjazd a hovoril tam N. H. Knorr, prezident spoločnosti Watch Tower. Ten muž nikdy nezabudol, ako Wolfgangove oči žiarili radosťou, keď vysvetľoval manželkin list. Asi o štrnásť rokov neskôr, keď sa tento muž presťahoval do Západného Nemecka, začal študovať Bibliu a po dvoch rokoch sa dal vo Würzburgu pokrstiť.

Hildegard Seligerová, ktorá už strávila mnoho rokov v nacistických koncentračných táboroch, bola komunistickým súdom v Lipsku odsúdená na ďalších desať rokov väzenia. Neskôr jej jedna strážkyňa vo väznici v Halle povedala, že ju považujú za zvlášť nebezpečnú, lebo „celý deň rozpráva o Biblii“.

Napriek zákazu neustály vzrast

Horlivosť, ktorú bratia prejavovali, prinášala dobré ovocie. Horst Schramm hovorí, že začiatkom 50. rokov bolo v zbore v meste Königs Wusterhausen 25 zvestovateľov, ale keď padol berlínsky múr, bolo ich tam 161. Pritom z týchto zvestovateľov sa 43 odsťahovalo na Západ a niekoľkí zomreli. V skutočnosti v niektorých zboroch viac než 70 percent teraz činných svedkov spoznalo pravdu počas zákazu.

Vezmime si napríklad rodinu Chemnitzovcov. Bernd a Waltraud spoznali pravdu a boli pokrstení, keď boli ešte pomerne mladí, v raných dňoch zákazu. Po tom, ako uzavreli manželstvo a začali sa starať o rodinu, nedovolili, aby im zákaz bránil vychovávať deti tak, aby sa stali Jehovovými služobníkmi. V 80. rokoch, zatiaľ čo bolo dielo ešte stále zakázané, sa Andrea, Gabriela, Ruben a Esther, nasledujúc príklad svojich rodičov, oddali Jehovovi a boli pokrstení. Len Matthias, najmladší z detí, bol pokrstený po zrušení zákazu. Jehova bohato požehnal odhodlanie tohto manželského páru vytrvať napriek odporu. Akou je pre nich odmenou vedieť, že dnes všetkých ich päť detí slúži v Bételi v Selterse!

Istý starší, ktorý pomáhal zostavovať mesačné správy zo zvestovateľskej služby pre Spoločnosť, hovorí: „Za celých 40 rokov zákazu neprešiel ani jediný mesiac, v ktorom by nebola podaná správa o tom, že bol niekto pokrstený.“ Potom dodáva: „Obyčajne sa krstilo v malom a krsty sa konali v súkromných domoch. Po prejave boli záujemcovia o krst pokrstení vo vani. Často bol problém ponoriť ich úplne. Napriek takýmto menším ťažkostiam si každý z nich s radosťou spomína na deň, keď bol pokrstený.“

Keď bolo opäť možné uverejniť správu zo zvestovateľskej služby za Východné Nemecko, aké radostné bolo dozvedieť sa, že v 80. rokoch bolo v tejto krajine až 20 704 činných zvestovateľov! Prirodzene, teraz už nie sú potrebné oddelené správy. V roku 1990 vzrástol počet zvestovateľov v opätovne zjednotenom Nemecku na 154 108.

Reorganizácia na posilnenie bratstva

Počas obdobia, keď sa komunistickí vládcovia usilovali v tejto časti sveta udržať svedkov odrezaných od ich kresťanských bratov v iných krajinách, prebiehali po celom svete v organizácii Jehovových svedkov významné zmeny. Tieto zmeny, ktoré sa robili v snahe viac sa prispôsobiť tomu, čo hovorí Biblia o kresťanskom zbore prvého storočia, slúžili na posilnenie medzinárodného bratstva a pripravovali organizáciu na rýchly vzrast počas nastávajúcich rokov. — Porovnaj Skutky 20:17, 28.

A tak od októbra 1972 už nemali byť zbory pod dozorom len jedného človeka známeho ako služobník zboru, ktorý sa spolu s niekoľkými pomocníkmi staral o potrebnú prácu. Namiesto toho boli vymenované rady starších, ktoré mali dozerať na každý zbor. Do roku 1975 už boli zjavné znamenité výsledky tejto zmeny.

Dlhoročný cestujúci dozorca Erwin Herzig si však spomína, že túto zmenu neprivítali všetci. Slúžilo to na odhalenie „stavu srdca niektorých zborových služobníkov,“ hovorí. Hoci veľká väčšina mala lojálne srdcia, táto zmena vyčistila zbory od tých, ktorí boli ctižiadostiví a viac túžili byť dôležití než slúžiť bratom.

Na obzore boli ďalšie zmeny. V 70. rokoch bol rozšírený a potom zreorganizovaný vedúci zbor Jehovových svedkov, pričom jeho práca bola rozdelená medzi šesť výborov, ktoré začali pracovať od 1. januára 1976. O mesiac, od 1. februára, bol upravený dohľad nad kanceláriami odbočiek po celom svete. Činnosť odbočky už nemala byť pod dozorom jedného služobníka odbočky. Namiesto toho mal mať nad každou odbočkou dozor výbor odbočky vymenovaný vedúcim zborom.

Bratia Frost, Franke a Kelsey slúžili v rôznych obdobiach ako služobníci odbočky v Nemecku. Brat Frost musel odísť z Bételu zo zdravotných dôvodov. (Zomrel v roku 1987 vo veku 86 rokov. Jeho životný príbeh bol uverejnený v Strážnej veži z 15. apríla 1961, angl.) Keď bol v roku 1976 v Nemecku vymenovaný päťčlenný výbor odbočky, jeho členmi boli aj Konrad Franke (ktorý bol počas nacistickej éry opakovane uväznený) a Richard Kelsey (absolvent Gileádu, ktorý vtedy slúžil v Nemecku už 25 rokov). Vo výbore boli aj Willi Pohl (ktorý prežil väznenie v nacistických koncentračných táboroch a bol absolventom 15. triedy Gileádu), Günter Künz (absolvent 37. triedy Gileádu) a Werner Rudtke (bývalý cestujúci dozorca).

Títo pôvodní členovia výboru, okrem brata Frankeho, ktorý zomrel v roku 1983, stále slúžia vo výbore odbočky. (Životný príbeh Konrada Frankeho vyšiel v Strážnej veži z 15. marca 1963, angl.) Ďalší dvaja bratia slúžili vo výbore nejaký čas pred svojou smrťou, boli to: Egon Peter, od roku 1978 do roku 1989, a Wolfgang Krolop, od roku 1989 do roku 1992.

V súčasnosti má výbor odbočky osem členov. Okrem už spomenutých bratov sú členmi výboru Edmund Anstadt (od roku 1978), Peter Mitrega (od roku 1989), a tiež Eberhard Fabian a Ramon Templeton (od roku 1992).

Keď bolo v roku 1976 uvedené do činnosti upravené usporiadanie dozoru nad odbočkami, rodina Bétel vo Wiesbadene (Západné Nemecko) mala len 187 členov. Odvtedy sa počet pracovníkov Bételu rozšíril na 1134 a sú v ňom jednotlivci z 30 krajín. To do istej miery odzrkadľuje medzinárodný charakter diela, na ktorom má táto odbočka výsadu sa podieľať.

Tlačiarenské zariadenia uspokojujú rastúce potreby

V polovici 70. rokov stáli budovy odbočky v Nemecku v časti Wiesbadenu známej ako Kohlheck, na kedysi ospalom predmestí pri lese, ale teraz to bola rýchlo sa rozvíjajúca časť mesta. Spoločnosť už rozširovala svoje priestory v tejto oblasti 13-krát. Ale počet hlásateľov Kráľovstva v Západnom Nemecku vzrástol približne na 100 000. Aby mohol byť vykonávaný dozor nad poľom, boli potrebné väčšie priestory. Výroba biblickej literatúry si vyžadovala rozsiahlejšiu tlačiareň. Získavanie ďalších pozemkov na rozširovanie bolo veľmi ťažké. Ako sa mal tento problém riešiť? Výbor odbočky sa modlil o Jehovovo vedenie.

Koncom roku 1977 začali členovia novovymenovaného výboru odbočky zvažovať možnosť výstavby nového domova Bétel na inom mieste. Bolo to však skutočne potrebné? Všeobecná mienka bola taká, že koniec starého systému musí byť už veľmi blízko. Avšak do úvahy bolo treba brať aj iný činiteľ. Metódy tlače sa menili a Spoločnosť bola pod tlakom prijať ich, ak mala tlač vo veľkom pokračovať, nech by bol tento starý systém ponechaný akokoľvek dlho. Je zaujímavé, že skúsenosti získané pri vyrovnávaní sa so situáciou vo Východnom Nemecku počas zákazu Jehovových svedkov uľahčili bratom vo Wiesbadene robiť zmeny, keď boli potrebné. Ako to?

Rozhodnutie tlačiť ofsetovou tlačou

Zásobovať Jehovových svedkov vo Východnom Nemecku literatúrou bolo po postavení berlínskeho múru v roku 1961 stále ťažšie. Aby sa situácia uľahčila, bolo pre nich pripravené špeciálne vydanie Strážnej veže v menšom formáte. Obsahovalo len študijné články. Pri výrobe tohto vydania bolo nutné články vysádzať znova. Tlačiť na veľmi tenký papier bolo ťažké a náročnou úlohou bolo aj skladanie vytlačených hárkov. Keď bratia našli automatický skladací stroj, ktorý bol schopný túto úlohu vykonať, zistili, že bol vyrobený v Lipsku (Východné Nemecko) — paradoxne práve tam, kde boli Jehovovi svedkovia zakázaní, a práve v krajine, pre ktorú bolo toto menej nápadné vydanie Strážnej veže určené.

Brat, ktorý sa pred príchodom do Bételu naučil pracovať s ofsetovou tlačou, navrhol na zjednodušenie práce rozmnožovať časopisy týmto spôsobom. Študijné články sa mohli odfotografovať, zmenšiť a potom preniesť na ofsetovú formu. Odbočka dostala do daru malý hárkový ofsetový tlačový stroj. Časom bolo možné vydávať nielen študijné články, ale celý časopis, najskôr čierno-bielo a napokon farebne. Rovnako sa vyrábali aj knihy malého formátu.

Keď v roku 1975 navštívil Wiesbaden Nathan Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, pozoroval prevádzku so záujmom. Po tom, čo si prehliadol vytlačený materiál, povedal: „Nie je to zlé.“ Keď mu bolo vysvetlené, že to je špeciálne vydanie pre Východné Nemecko a že sme s novou metódou výroby spokojní, brat Knorr zareagoval: „Bratia, ktorí toho tak veľa znášajú, si zaslúžia, aby sme im dali to najlepšie, čo môžeme.“ Ihneď dal povolenie na nákup ďalších strojov na túto prácu.

A tak keď Grant Suiter, člen vedúceho zboru, navštívil v roku 1977 Nemecko a zmienil sa o tom, že Spoločnosť dlho vážne uvažovala o prechode na ofsetovú tlač a že sa to teraz rozhodla vo veľkom rozsahu urobiť, bratia vo Wiesbadene už mali s touto tlačou nejaké skúsenosti. Zákaz vo Východnom Nemecku ich na túto zmenu nepriamo pripravil.

Vyžadovalo si to však viac než len prijať myšlienku, že je potrebná zmena spôsobu tlače. Brat Suiter vysvetlil, že budú potrebné väčšie a ťažšie tlačové stroje. Ale kam by ich bolo možné dať? Snívať o farebných ofsetových rotačkách bola jedna vec a druhá vec bola tento sen realizovať. Skúmalo sa niekoľko možností ďalšieho rozširovania v Kohlhecku, ale všetky sa ukázali ako problematické. Čo robiť?

Nový komplex odbočky

Začalo sa hľadanie pozemku na inom mieste. Dňa 30. júla 1978 bolo na prekvapenie asi 50 000 svedkov zhromaždených na zjazde v Düsseldorfe a takmer 60 000 v Mníchove oznámené, že sa plánuje kúpa pozemku, na ktorom by mohol byť postavený celkom nový komplex odbočky.

Za necelý rok bolo preskúmaných 123 miest. Nakoniec bol vybratý pozemok na kopci nad dedinou Selters. Kúpa sa uskutočnila so súhlasom vedúceho zboru 9. marca 1979. Ďalšie rokovania s 18 vlastníkmi pozemkov umožnili získať ďalších 65 parciel priľahlého pozemku, a tak zabezpečiť 30 hektárov na ďalší rozvoj. Selters, ležiaci asi 40 kilometrov severne od Wiesbadenu, umožňoval ľahký prístup pre nákladné autá. A frankfurtské medzinárodné letisko Rhein-Main bolo vzdialené ani nie 65 kilometrov.

Mal sa začať najväčší stavebný projekt v histórii Jehovových svedkov v Nemecku. Naozaj budeme schopní zvládnuť takú prácu? Rolf Neufert, člen stavebného výboru, si spomína: „Nikto okrem brata, ktorý bol naším architektom, ešte nepracoval na takom veľkom projekte. Je ťažké predstaviť si náročnosť tejto úlohy. Obyčajne by sa do takého veľkého a zložitého projektu pustila len kancelária, ktorá by mala dlhoročné skúsenosti a všetkých potrebných odborníkov.“ Bratia však usudzovali, že ak Jehova chce, aby stavali, požehná aj výsledok.

Bolo treba získať štyridsať stavebných povolení, ale miestni úradníci ochotne spolupracovali a bratia si to veľmi cenili. Pravda, spočiatku vznikol aj istý odpor, hlavne zo strany duchovenstva, ktoré organizovalo protestné zhromaždenia, ale bezvýsledne.

Pri práci dobrovoľne pomáhali svedkovia z celej krajiny. Prejavili vynikajúceho ducha. Denne bolo na stavenisku priemerne 400 pravidelných pracovníkov spolu s približne 200 „dovolenkovými“ pracovníkmi. Počas štyroch rokov výstavby poskytlo dobrovoľne svoje služby prinajmenšom 15 000 svedkov.

Jeden brat spomína: „Práca postupovala bez ohľadu na počasie, bez ohľadu na ťažkosti, či bolo teplo, alebo zima, alebo dokonca mráz. Niekedy, keď iní svoju prácu končili, my sme len začínali.“

Pomoc prišla aj z iných krajín. Pre Jacka a Noru Smithovcov a ich 15-ročnú dcéru Becky z Oregonu v Spojených štátoch nebola ani cesta, ktorá merala tisíce kilometrov, príliš dlhá na to, aby prišli pomôcť. Boli práve na medzinárodnom zjazde v Mníchove, keď bolo oznámené, že Spoločnosť plánuje postaviť nové budovy odbočky v Nemecku. „Akou výsadou by bolo pracovať na stavbe nového Bételu!“ povedali a hneď oznámili, že sú k dispozícii. Jack spomína: „Počas predzjazdových prác v roku 1979 sme dostali prihlášku a pozvanie, aby sme prišli čím skôr. Boli sme takí vzrušení, že sme sa na prácu či na zjazd ledva sústredili.“

Budovy, ktoré už na pozemku stáli, bolo treba upraviť, aby sa v nich mohli ubytovať stavební robotníci. Do zimy 1979/80 bol hotový prvý dom. V septembri 1980 boli položené základy nového domova Bétel. Práca sa začala aj na stavbe tlačiarne, a to práve včas. V januári 1978 bola objednaná 27-metrová ofsetová rotačka a mala byť dodaná začiatkom roku 1982. Dovtedy musela byť tlačiareň — prinajmenšom sčasti — dokončená.

Väčšinu prác bolo možné urobiť svojpomocne. Istý brat aj s odstupom času s úžasom hovorí: „Nikto z nás nemal skúsenosti z práce na takom veľkom projekte s neustále sa meniacou pracovnou skupinou. Často sme si mysleli, že v niektorej oblasti sme uviazli na mŕtvom bode, pretože neboli k dispozícii odborníci potrební na určité práce. Ale často sme práve v poslednej chvíli náhle dostali prihlášku kvalifikovaného brata. Bratia sa objavovali podľa toho, ako boli potrební.“ Všetci ďakovali Jehovovi za jeho vedenie a požehnanie.

Sťahovanie do Seltersu

Sťahovanie nábytku a osobných vecí približne 200 členov Bételu bolo náročné, nehovoriac o všetkých strojoch a vybavení, ktoré potrebovali pre svoju prácu. Bola to príliš veľká práca, než aby sa mohla urobiť naraz. Postupne, oddelenie za oddelením, a podľa toho, ako postupovala práca na stavbe, sťahovala sa rodina Bétel do Seltersu.

Medzi prvými, ktorí sa sťahovali, boli pracovníci tlačiarne, lebo to bola prvá dokončená časť komplexu. Stroje vo Wiesbadene sa postupne demontovali a presúvali do Seltersu. Medzitým sa 19. februára 1982 začalo na novej ofsetovej rotačke v Selterse s farebnou tlačou. To bol dôvod na oslavu! V máji tlačiareň vo Wiesbadene utíchla. Po 34 rokoch sme vo Wiesbadene prestali tlačiť.

Prvou veľkou úlohou pre nový ofsetový stroj bolo vytlačenie knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Vydanie tejto novej knihy bolo naplánované na oblastné zjazdy v roku 1982 a Nemecko bolo požiadané, aby ju vyrobilo v siedmich jazykoch. Problémom bolo, že kníhviazačská dielňa bola stále vo Wiesbadene. Tá sa v skutočnosti presťahovala do Seltersu až po viac než roku. A tak keď knižné zložky vyšli zo stroja v Selterse, nákladným autom Spoločnosti boli rýchlo prevezené do Wiesbadenu na zviazanie. Napriek tejto práci navyše, ktorá s tým bola spojená, dokázali bratia dokončiť 485 365 výtlačkov z 1 348 582 výtlačkov prvého nákladu, čím umožnili medzinárodným zástupom prítomným na zjazdoch v niekoľkých krajinách tešiť sa z novovydanej publikácie.

So sťahovaním boli, pochopiteľne, spojené zmiešané pocity. Pre niektorých členov rodiny Bétel bol Wiesbaden ich domovom už takmer 35 rokov. Ale zakrátko bol komplex Bételu vo Wiesbadene rozdelený a predaný rôznym jednotlivcom. Ponechaná bola len jedna malá časť bývalej kníhviazačskej dielne a bola prerobená na sálu Kráľovstva. A ako je to pre medzinárodnú jednotu Jehovovho ľudu typické, táto sála dnes slúži štyrom zborom — dvom nemeckým, jednému anglickému a jednému ruskému.

Deň zasvätenia

Po skončení posledných úprav na komplexe Bételu v Selterse sa 21. apríla 1984 konal program zasvätenia. Všetci, ktorí sa na realizácii tohto projektu podieľali, mocne cítili, že Jehovova ruka bola s nimi. Obracali sa k nemu o vedenie a ďakovali mu, keď boli z cesty odstránené aj zdanlivo neprekonateľné prekážky. V týchto dokončených budovách, ktoré sa už používali na podporu pravého uctievania, teraz videli hmatateľný dôkaz jeho požehnania. (Žalm 127:1) Bol to skutočne čas mimoriadnej radosti.

V týždni zasvätenia otvoril komplex svoje dvere návštevníkom. Na prehliadku areálu boli pozvaní rôzni úradníci, s ktorými Spoločnosť prichádzala do styku. Privítaní boli aj susedia. Jeden návštevník sa vyjadril, že prišiel vďaka svojmu farárovi. Povedal, že v posledných rokoch farár tak často hovoril proti Jehovovým svedkom, že všetci veriaci boli z toho už unavení. Predošlú nedeľu opäť útočil na svedkov, varujúc svoje ovečky, aby neprijali pozvanie svedkov na deň otvorených dverí. „Vedel som o vašom pozvaní,“ povedal návštevník, „ale zabudol som dátum. Keby sa o tom farár minulú nedeľu nebol zmienil, určite by som to bol prehliadol.“

Po úvodných prehliadkach napokon prišiel deň zasvätenia. Aké radostné bolo vedieť, že keď sa o 9.20 program začal hudbou, z vtedajších 14 členov vedúceho zboru mohlo prijať pozvanie a byť prítomných 13! Keďže nebolo možné, aby bol osobne prítomný každý, kto tým či oným spôsobom prispel k úspechu tohto projektu, zariadilo sa telefonické spojenie s ďalšími 11 miestami po celej krajine. Takto sa zo znamenitého programu mohlo tešiť 97 562 ľudí.

Medzi tými, ktorí boli v ten pamätný deň prítomní v Selterse, boli mnohí, ktorí dokázali svoju vieru, kým boli uväznení v nacistických koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny, spolu s niekoľkými, ktorí boli nedávno prepustení z väzenia vo Východnom Nemecku. Boli medzi nimi aj Ernst a Hildegard Seligerovci. Brat Seliger začal svoju životnú dráhu v službe celým časom práve 60 rokov predtým a spolu s manželkou strávili vo väzeniach a koncentračných táboroch počas nacistického a komunistického režimu viac ako 40 rokov. Po tom, ako sa zúčastnili na programe zasvätenia, napísali: „Viete si predstaviť, ako sme sa cítili, keď sme sa mohli zúčastniť tejto nádhernej duchovnej hostiny v našom duchovnom raji? Počúvanie tohto úžasného programu bolo od začiatku do konca ako počúvanie božskej symfónie teokratickej jednoty a harmónie.“ ​(Podrobnosti o skúškach viery, ktoré podstúpili, pozri v Strážnej veži z 15. júla 1975, angl.)

‚Domy Jehovovmu menu‘

Ľudia často žasnú, keď vidia, ako Jehovovi svedkovia za niekoľko týždňov — či možno len za niekoľko dní — postavia sály Kráľovstva, keď za pomoci dobrovoľných pracovníkov stavajú veľké zjazdové sály a keď z dobrovoľných darov financujú komplexy Bételov v hodnote miliónov dolárov. Obyvatelia Nemecka mali veľa príležitostí vidieť to všetko na vlastné oči.

Prvá zjazdová sála v Západnom Nemecku bola zasvätená v Západnom Berlíne začiatkom 70. rokov. Nasledovali ďalšie, takže do roku 1986 sa všetky krajské zjazdy v Západnom Nemecku konali v sálach, ktoré sú majetkom svedkov.

Keď bratia pracovali na týchto projektoch, Jehovovo požehnanie bolo zrejmé. Pre zjazdovú sálu v Mníchove bol vďaka spolupráci s mestskými úradníkmi za veľmi rozumnú cenu získaný pozemok ležiaci na druhej strane diaľnice oproti obrovskému Olympijskému štadiónu na okraji krásne upraveného Olympijského parku.

Bolo vynaložené horlivé úsilie na to, aby sa udržali minimálne náklady na vybavenie a výstavbu. Keďže sa premiestňovala elektráreň a mala na predaj elektrické rozvodné skrine a telefónnu ústredňu, bratia ich mohli nakúpiť ani nie za 5 percent pôvodnej ceny. Likvidácia istého komplexu, ktorá sa konala v tom správnom čase, umožnila získať za nízku cenu potrebné umývadlá, záchodové misy, dvere, okná a stovky metrov vodovodného, plynového a vetracieho potrubia. Ďalšie úspory sa dosiahli vďaka tomu, že si bratia sami vyrobili stoličky a stoly. V súlade s architektonickým plánom mesta bolo na pozemku zjazdovej sály vysadených 27 líp. Istá končiaca lesná škôlka mala práve požadovaný počet líp, pričom každá lipa mala presne potrebnú výšku a boli nakúpené za desatinu bežnej ceny. Po tom, čo Mníchov dokončil dláždenie väčšiny svojich ulíc dlažbou z takzvaných mačacích hláv, tony ich boli k dispozícii skoro zadarmo a boli použité na vydláždenie chodníkov okolo sály a priľahlých parkovacích plôch.

Podobné príhody by sa dali rozprávať aj o ďalších zjazdových sálach v Nemecku, z ktorých je každá inak naprojektovaná a inak krásna. Každá z nich je naozaj ‚domom menu Jehovu‘, ako opísal kráľ Šalamún chrám v Jeruzaleme pred vyše 3000 rokmi. — 1. Kráľ. 5:5.

Okrem toho rýchlo pokračuje výstavba sál Kráľovstva, aby bolo postarané o potreby 2083 zborov v Nemecku. Teraz je tu 17 regionálnych stavebných výborov. Predtým ako bol v roku 1984 vytvorený prvý z nich, vlastnili svedkovia v celom Nemecku len 230 sál Kráľovstva. Odvtedy do augusta 1998 sa ročne postavilo priemerne 58 nových sál — za uplynulých 12 rokov to je viac než jedna za týždeň!

Ani v oblasti výstavby nie sú Jehovovi svedkovia v Nemecku obmedzení štátnymi hranicami. Sú súčasťou celosvetovej rodiny. Viac než 40 svedkovia z Nemecka slúžia ako medzinárodní služobníci a sú ochotní pomáhať pri stavebnom diele, kdekoľvek ich Spoločnosť pošle a ako dlho to bude potrebné. Ďalších 242 služobníkov slúžilo na stavbách v iných krajinách rôzne dlho.

Cestujúci dozorcovia pasú stádo

Dôležitým činiteľom súvisiacim s duchovným stavom organizácie je práca, ktorú vykonávajú cestujúci dozorcovia. Títo muži sú skutočnými pastiermi Božieho stáda. (1. Petra 5:1–3) Apoštol Pavol ich opísal ako „dary v podobe ľudí“. — Ef. 4:8.

Po druhej svetovej vojne navštevovali cestujúci dozorcovia zbory, budovali ich a spolupracovali s nimi vo zvestovateľskej službe. Boli medzi nimi napríklad bratia Gerhard Oltmanns, Josef Scharner a Paul Wrobel, ktorí boli pokrstení v roku 1925. Patrili k nim aj Otto Wulle a Max Sandner, ktorí boli pokrstení v 30. rokoch.

Ako potreba rástla, na zozname cestujúcich dozorcov pribúdali ďalší bratia. Od konca druhej svetovej vojny dodnes sa na práci cestujúcich dozorcov v Západnom Nemecku podieľalo vyše 290 bratov a vo Východnom Nemecku to bolo ďalších vyše 40. Títo bratia sa naozaj obetovali pre podporu záujmov Kráľovstva. Pre niektorých to znamenalo, že nevídavali často svoje dospelé deti či vnúčatá. Ďalší si popri svojom pridelení zariadili, aby pravidelne trávili nejaký čas aj so svojimi starnúcimi či chorými rodičmi.

Niektorí z týchto cestujúcich služobníkov slúžia v tejto namáhavej, a predsa odmeňujúcej práci už celé desaťročia. Napríklad Horst a Gertrud Kretschmerovci pracujú v rôznych častiach Nemecka od polovice 50. rokov. Brat Kretschmer stále spomína, že keď bol v roku 1950 na krátkom pobyte vo wiesbadenskom Bételi, Erich Frost mu láskavo položil ruku na plece a povedal: „Horst, nikdy si nerob starosti. Ak ostaneš verný Jehovovi, postará sa o teba. Zažil som to; aj ty to zažiješ. Len ostaň verný.“

V roku 1998 bolo v Nemecku 125 bratov, ktorí slúžili ako krajskí alebo oblastní dozorcovia. Sú to zrelí muži, ktorí sú priemerne 30 rokov celým časom v službe Jehovovi. Ich manželky sú tiež horlivé v službe a sú mimoriadnym povzbudením pre sestry v zboroch, ktoré navštevujú.

Cestujúci dozorca ide do Brooklynu

Martin a Gertrud Pötzingerovci boli Jehovovmu ľudu v Nemecku dobre známi. Obaja verne slúžili Jehovovi pred Hitlerovou treťou ríšou, počas nej a aj po nej. Po prepustení z nacistického väzenia sa ihneď znovu ujali služby celým časom. Vyše 30 rokov cestovali a slúžili krajom v celom Nemecku. Tisíce svedkov si ich zamilovalo a vážilo.

V roku 1959 sa brat Pötzinger zúčastnil 32. triedy Gileádu. Gertrud, ktorá nevedela po anglicky, s ním síce nešla, ale tešila sa spolu s ním z jeho výsady. To, že bola oddelená od manžela, nebolo nič nové. Nacistické prenasledovanie ich násilne oddelilo na deväť rokov, a to len po niekoľkých mesiacoch manželstva. Teraz, keď ich Jehovova organizácia žiadala, aby sa dobrovoľne oddelili kvôli teokratickej činnosti, ani nezaváhali, nie to aby sa ešte sťažovali.

Nikdy neslúžili Jehovovi pre vlastný prospech. Vždy ochotne prijali teokratické pridelenia. Jednako ich však prekvapilo, keď boli v roku 1977 pozvaní, aby sa stali členmi rodiny Bétel vo svetovom ústredí v Brooklyne (New York, USA). Brat Pötzinger sa mal stať členom vedúceho zboru!

Dostali pokyny, aby zostali v Bételi vo Wiesbadene, kým nedostanú povolenie na pobyt v Spojených štátoch. Ich čakanie bolo nakoniec dlhšie, ako predpokladali — trvalo niekoľko mesiacov. Zatiaľ čo si Martin angličtinu zdokonaľoval, jeho energická manželka Gertrud ju študovala tiež. Učiť sa nový jazyk nie je pre ženu vo veku okolo 65 rokov ľahká úloha. Ale pre službu Jehovovi boli ochotní urobiť všetko!

Niekoľko anglicky hovoriacich členov wiesbadenskej rodiny Bétel malo veľkú radosť, keď mohli Martinovi a Gertrud s jazykom pomáhať. Martin láskavo Gertrud napomenul zakaždým, keď sa pri štúdiu angličtiny veľmi rozrušila: „Nič si z toho nerob, Gertrud, nič si z toho nerob.“ Ale Gertrud sa nikdy nedarilo ‚nič si z toho nerobiť‘. Celý jej život v službe Jehovovi bol charakteristický nasadením a odhodlaním pracovať z celej duše. S tým istým duchom sa usilovne učila tento jazyk a v novembri 1978, len čo dostali trvalé vstupné víza, sprevádzala svojho manžela do Brooklynu.

Hoci mali bratia v Nemecku pri ich odchode zmiešané pocity, tešili sa s nimi z ich nových výsad služby. A boli tiež hlboko pohnutí, keď sa o desať rokov dopočuli, že 16. júna 1988 ukončil Martin vo veku 83 rokov svoj pozemský beh.

Po manželovej smrti sa Gertrud vrátila do Nemecka, kde slúži ako členka rodiny Bétel. Ani teraz nemá postoj ‚nič si z toho nerobiť‘. A zdá sa, že ani nikdy nebude mať. Okrem služby v Bételi Gertrud často trávi dovolenky v pomocnej priekopníckej službe. (Viac informácií o Pötzingerovcoch pozri v Strážnej veži z 1. decembra 1969, angl.; z 1. augusta 1984, angl. a v č. 3 z roku 1989.)

Mimoriadne školy pomáhajú uspokojovať medzinárodné potreby

V roku 1978, krátko pred odchodom Pötzingerovcov do Brooklynu, začala slúžiť na posilnenie priekopníkov v Nemecku škola priekopníckej služby, desaťdňový kurz praktického školenia. Každý rok sa táto škola koná v krajoch po celej krajine. Pozývaní sú všetci priekopníci, ktorí sú na zozname najmenej rok a ešte sa tejto školy nezúčastnili. Do roku 1998 sa jej zúčastnilo 16 812 priekopníkov. Okrem vyučovania v nemčine škola prebehla i v angličtine, francúzštine, gréčtine, poľštine, portugalčine, ruštine, srbochorvátčine, španielčine, taliančine a turečtine.

Niektorí sa školy priekopníckej služby zúčastnili i napriek veľmi náročným okolnostiam. Niečo vyše týždňa predtým, ako sa mala Christine Amosová zúčastniť tejto školy, prišiel jej syn o život pri automobilovej nehode cestou domov zo zhromaždenia. Bude mať Christine za takých okolností zo školy úžitok? Ako bude jej manžel znášať, keď ho v tom čase nechá doma samého? Rozhodli sa, že by do školy mala ísť; bude to požehnaním, keď bude mať myseľ úplne sústredenú na duchovné veci. Na ten čas bol jej manžel pozvaný slúžiť v Bételi. Krátko nato boli obaja pozvaní do Seltersu, aby sa podieľali na stavebných prácach. Keď sa skončili práce v Selterse, tešili sa, že môžu pomáhať na stavbách v Grécku, Španielsku a Zimbabwe. A teraz opäť slúžia v Nemecku ako priekopníci.

Medzi účastníkmi školy priekopníckej služby boli niektorí, ktorí mohli urobiť priekopnícku službu svojou celoživotnou dráhou — a zistili, že táto služba je neustále podnetná a hlboko uspokojujúca. Inge Korthová, ktorá je priekopníčkou od roku 1958, hovorí: „Služba celým časom mi poskytuje mimoriadnu príležitosť každodenne dávať najavo hlbokú lásku k Jehovovi a vďačnosť.“ Waldtraut Gannová, ktorá začala s priekopníckou službou v roku 1959, dodáva: „Priekopnícka služba je v tomto zlom svete ochranou. Cítiť Jehovovu pomocnú ruku prináša pravé šťastie a vnútornú spokojnosť. Materiálne hodnoty s tým nemožno porovnať.“ Martina Schaksová, ktorá slúži ako priekopníčka spolu s manželom, hovorí: „Priekopnícka služba je ‚škola pre život‘, lebo mi pomáha rozvíjať si také vlastnosti, ako je sebaovládanie a trpezlivosť. Ako priekopníčka sa cítim veľmi blízko k Jehovovi a k jeho organizácii.“ Pre ďalších bola priekopnícka služba odrazovým mostíkom pre službu v Bételi, pre misionársku prácu alebo pre krajskú službu.

Na pomoc pri uspokojovaní naliehavej potreby vyškoliť ďalších misionárov bola v Nemecku v roku 1981 založená pobočka školy Gileád, aby bol tento znamenitý kurz sprístupnený aj priekopníkom hovoriacim po nemecky. Keďže nový komplex Bételu v Selterse ešte nebol dokončený, prvé dve triedy boli vo Wiesbadene. Po presťahovaní do Seltersu boli tri triedy tam. Týchto piatich tried sa okrem 100 študentov z Nemecka zúčastnili aj nemecky hovoriaci študenti z Luxemburska, Švajčiarska a Holandska. Po graduácii sa študenti rozišli celkovo do 24 ďalších krajín na rôzne miesta v Afrike, Latinskej Amerike, východnej Európe a Tichomorí.

Do polovice 70. rokov sa Gileádu, biblickej školy Watchtower, zúčastnilo 183 služobníkov celým časom z Nemecka. Koncom roku 1996 vzrástlo toto číslo sčasti aj vďaka pobočke školy Gileád na 368. Aké je potešiteľné vedieť, že v januári 1997 približne polovica týchto študentov stále slúžila ako misionári v zahraničných prideleniach! Patrí k nim Paul Engler, ktorý je v Thajsku od roku 1954; Günter Buschbeck, ktorý slúžil v Španielsku od roku 1962, kým nebol v roku 1980 pridelený do Rakúska; Karl Sömisch, ktorý predtým ako bol preložený do Kene, slúžil v Indonézii a na Blízkom východe; Manfred Tonak, ktorý bol po tom, čo slúžil v Keni, požiadaný, aby pomohol v odbočke v Etiópii; a Margarita Königerová, ktorú misionárska služba za posledných 32 rokov zaviedla na Madagaskar, do Kene, Beninu a Burkiny Faso.

Ďalšia škola, škola služobného vzdelávania, poskytuje školenie neženatým starším a služobným pomocníkom a v Nemecku sa pravidelne koná od roku 1991. Nemecky hovoriaci bratia z Belgicka, Českej republiky, Dánska, Holandska, Luxemburska, Maďarska, Rakúska a Švajčiarska sa pripájajú k bratom z Nemecka, aby mali úžitok z jedinečného školenia, ktoré škola poskytuje. A po graduácii sa niektorí zo študentov ujímajú ďalších zodpovedností, keď sú posielaní do Afriky, východnej Európy a iných oblastí, kde je mimoriadna potreba.

Aj samotný domov Bétel a tlačiareň v Selterse sú „školou“, kde sa bratia vyzbrojujú na uspokojovanie potrieb, ktoré vyplývajú z toho, že bolo otvorené dielo vo východnej Európe. Život v Bételi ich naučil spolupracovať s každým druhom ľudí a uvedomovať si, že Jehova môže napriek ľudskej nedokonalosti používať na dovŕšenie svojho diela ľudí každého druhu. Bratia, ktorí pracovali v služobnom oddelení, pochopili, že problémy možno riešiť neustálym uplatňovaním biblických zásad a starostlivým pridržiavaním sa pokynov vedúceho zboru. Vyučovali ich bratia, ktorí aj pod veľkým tlakom stále prejavovali ovocie ducha, zachovávali si vyrovnaný postoj a vkladali úplnú dôveru v Jehovu. Aké cenné poučenie, o ktoré sa môžu podeliť s bratmi v iných odbočkách!

Prekonávanie bariéry pomocou vzdelávania a lásky

V poslednom desaťročí sa uskutočňuje celosvetový vzdelávací program zameraný na posilnenie pozície Jehovových svedkov pri ich odhodlaní poslúchať biblický zákaz používania krvi. (Sk. 15:28, 29) Zahŕňa to prekonávanie múru predsudkov a dezinformácií. V spojitosti s týmto programom boli v Nemecku v roku 1991 zriadené Nemocničné informačné služby. V novembri toho istého roku sa seminára v Nemecku zúčastnilo 427 bratov, pričom mnohí boli z Nemecka, ale ostatní boli z deviatich ďalších krajín. To posilnilo medzinárodné putá. Títo starší si veľmi oceňovali pomoc, ktorú dostali. Istý starší z Mannheimu povedal: „Boli sme pripravovaní objasňovať naše stanovisko pevne a s náležitou úctou, ale bez toho, aby sme boli spútaní strachom.“ Jeden starší, ktorý prišiel z Rakúska, povedal: „Doteraz som sa nikdy nezúčastnil seminára, na ktorom by sa rozoberala taká široká oblasť informácií takým jednoduchým spôsobom.“

Odvtedy sa konalo niekoľko ďalších seminárov na školenie 55 výborov pre styk s nemocnicami, ktoré boli medzičasom v Nemecku vytvorené, aby slúžili potrebám svedkov, pokiaľ ide o lekársku starostlivosť bez použitia krvi. Práca týchto výborov prináša dobré ovocie. Do augusta 1998 vyjadrilo ochotu spolupracovať pri bezkrvnej liečbe svedkov vyše 3560 lekárov po celom Nemecku. Do tohto počtu patrí štvrtina z tých lekárov, ktorých časopis Focus pred niekoľkými rokmi označil za „1000 najlepších lekárov v Nemecku“.

V januári 1996 začali výbory pre styk s nemocnicami rozširovať špeciálne zostavenú príručku Schutz der Familie und medizinische Behandlung für Zeugen Jehovas (Starostlivosť o rodinu a liečba Jehovových svedkov). (Táto dobre spracovaná príručka, určená výhradne pre lekársky personál a predstaviteľov nemocníc, obsahuje informácie o dostupných liečebných alternatívach bez použitia krvi. Bolo vynaložené sústredené úsilie na to, aby bola poskytnutá sudcom, sociálnym pracovníkom, neonatológom a pediatrom.) Väčšina sudcov vyjadrila ocenenie, pričom často komentovali vysokú kvalitu a praktickosť príručky. Mnohí boli prekvapení, keď sa dozvedeli o množstve dostupných bezkrvných alternatív liečby pre ľudí, ktorí nechcú prijať transfúzie krvi. Jeden sudca z Nördlingenu povedal: „To je presne to, čo potrebujem.“ Istý profesor na Sárskej univerzite využil materiál z príručky ako podklad na diskusiu a písomnú skúšku skupiny pokročilých študentov občianskeho práva.

Vďaka tomu, že dnes po celom svete fungujú výbory pre styk s nemocnicami, je v naliehavých prípadoch možná medzinárodná spolupráca. V situáciách, keď lekár predpísal nejaký liek, ale ten nebol dostupný v krajine, kde sa pacient nachádzal, naša medzinárodná sieť uľahčila jeho získanie a odoslanie z Nemecka. Navyše boli urobené opatrenia, aby sa so spolupracujúcimi lekármi v Nemecku mohli skontaktovať bratia a sestry z viac ako desiatich krajín a aby mohla byť zariadená taká liečba, akú si môžu dovoliť.

Prirodzene, aj bratia žijúci v Nemecku majú úžitok z tejto medzinárodnej spolupráce. V roku 1995 mala jedna sestra cestou do Nórska nehodu a bola prijatá do nemocnice. Hneď ako bol o tom jej syn v Nemecku informovaný, požiadal Nemocničné informačné služby o pomoc. Oni informovali nórsku kanceláriu odbočky. Na druhý deň sestru navštívil nórsky svedok, ktorý šiel 130 kilometrov, aby vyzdvihol istú záujemkyňu, ktorá hovorí po nemecky, a mohol tak poskytnúť lepšiu pomoc. Neskôr syn tejto sestry vyjadril ocenenie, keď napísal: „Aká je to organizácia! Aká láska!... Slová často nemôžu vyjadriť to, čo človek cíti. Niečo také je skutočne jedinečné.“

A tak bol pomocou vzdelávania a lásky dosiahnutý veľký pokrok pri prekonávaní kedysi hrozivej bariéry. Krátko predtým bola odstránená aj iná bariéra.

Berlínsky múr náhle padá!

Svet bol prekvapený rýchlosťou, akou prebehla táto udalosť! Na celom svete ľudia sledovali televíziu. V Berlíne tisíce ľudí hlučne oslavovali. Bariéra medzi Východom a Západom bola odstránená. Stalo sa to 9. novembra 1989.

Viac ako 25 rokov predtým, 13. augusta 1961 skoro ráno, boli berlínski občania ohromení, keď zistili, že východoberlínski funkcionári stavajú múr oddeľujúci pásmo ovládané komunistami od zvyšku mesta. Berlín bol fyzicky rozdelený na východný a západný, a tak odzrkadľoval rozdelenie na Východné Nemecko a Západné Nemecko. Berlínsky múr symbolizoval zápas medzi dvoma superveľmocami počas studenej vojny možno viac než čokoľvek iné.

Potom 12. júna 1987, iba niečo viac ako dva roky pred prekvapujúcimi udalosťami roku 1989, prezident Spojených štátov Ronald Reagan, stojac chrbtom k berlínskemu múru a na dohľad od Brandenburskej brány, žiadal: „Pán Gorbačov, otvorte túto bránu. Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr.“ Jestvoval však nejaký náznak, že jeho žiadosť bude splnená? Boli tieto slová niečím viac ako len rétorikou studenej vojny? Zdalo sa, že nie. Ešte začiatkom roku 1989 Erich Honecker, hlava východonemeckého režimu, akoby odpovedal na túto žiadosť, keď povedal, že múr „bude ďalej existovať o 50, ba aj o 100 rokov“.

No s neočakávanou rýchlosťou sa Brandenburská brána otvorila a berlínsky múr sa zrútil. Istý člen rodiny Bétel v Selterse spomína na to, ako sa po zborovom zhromaždení v ten štvrtkový večer 9. novembra vrátil domov a zapol si televízor, aby si pozrel nočné spravodajstvo. Neveriacky sledoval správy o tom, že hranica medzi východným Berlínom a Západným Berlínom bola otvorená. Prvýkrát po 27 rokoch mohli občania východného Berlína voľne vstúpiť na územie Západného Berlína! Skoro neveril vlastným očiam: autá prechádzali cez hranicu a klaksónmi trúbili na oslavu, zatiaľ čo viac a viac Západoberlínčanov — niektorí vstali z postele — mierilo k hranici, aby utvorili pozdĺž cesty špalier, a načahovali sa, aby objali neočakávaných návštevníkov. Tieklo veľa sĺz. Múr padol — doslova za noc!

V priebehu ďalších 24 hodín bolo pre svetovú verejnosť ťažké odtrhnúť sa od televízorov. Práve sa tvorili dejiny. Čo to bude znamenať pre Jehovových svedkov v Nemecku? A čo to bude znamenať pre svedkov na celom svete?

Trabi prichádza na návštevu

Keď jeden brat z Bételu v Selterse išiel v tú sobotu ráno krátko pred ôsmou hodinou na svoje pracovisko, stretol iného člena rodiny Bétel, Karlheinza Hartkopfa, ktorý teraz slúži v Maďarsku. Tento brat vzrušene povedal: „Som si istý, že to nebude dlho trvať a budú tu v Selterse prví bratia z Východného Nemecka!“ Brat Hartkopf zareagoval ako zvyčajne pokojným a vecným spôsobom: „Už sú tu.“ A naozaj, v skorých ranných hodinách prišli dvaja bratia na východonemeckom dvojtaktnom trabante (nazývanom trabi) a parkovali pred vchodom do Bételu, čakajúc na začiatok pracovného dňa.

Táto správa sa rýchlo rozšírila po celom Bételi. Ale prv než mohol ktokoľvek vidieť a pozdraviť týchto neočakávaných, ale vítaných návštevníkov, už boli s autom plne naloženým literatúrou na ceste späť do Východného Nemecka. I keď literatúra, ako aj dielo Jehovových svedkov tam boli oficiálne ešte stále zakázané, tento vzrušujúci okamih dodal bratom novú odvahu. „Musíme byť naspäť do zhromaždenia zajtra ráno,“ vysvetlili. Predstavte si tú radosť v zbore, keď sa títo bratia objavili s kartónmi literatúry, ktorej bolo taký dlhý čas tak málo!

Počas nasledujúcich niekoľkých týždňov sa cez hranice do Západného Nemecka prevalili tisíce východných Nemcov, mnohí po prvý raz v živote. Zjavne sa tešili zo slobodného pohybu, ktorý tak dlho nemali. Na hraniciach ich vítali mávajúci západní Nemci. Boli tam aj Jehovovi svedkovia a zdravili návštevníkov — ale s niečím dôležitejším, ako je len vonkajší prejav emócií. Týmto návštevníkom z Východu bezplatne rozdávali biblickú literatúru.

V niektorých pohraničných mestách vynaložili zbory mimoriadne úsilie, aby sa stretli s návštevníkmi z Východného Nemecka. Keďže literatúra Jehovových svedkov bola desaťročia zakázaná, mnohí o nej vedeli málo alebo o nej nevedeli nič. Namiesto služby z domu do domu sa stala obľúbenou služba „od trabanta k trabantu“. Ľudia dychtivo skúmali všetko nové vrátane náboženstva. V niektorých prípadoch zvestovatelia jednoducho povedali: „Pravdepodobne ste nikdy nečítali tieto dva časopisy, lebo boli vo vašej krajine takmer 40 rokov zakázané.“ Častá reakcia bola: „Nuž, ak boli zakázané, musia byť dobré. Dajte mi ich.“ Dvaja zvestovatelia z pohraničného mesta Hof rozšírili za jeden mesiac každý až 1000 časopisov. Netreba hovoriť, že miestne a susedné zbory čoskoro vyčerpali nadmerné zásoby časopisov.

Medzitým sa východonemeckí bratia, hoci spočiatku tak trochu opatrne, tešili z novozískanej slobody. Wilfried Schröter, ktorý spoznal pravdu počas zákazu v roku 1972, spomína: „Prvých niekoľko dní po páde múru sme sa, prirodzene, trochu obávali, že by sa všetko mohlo náhle zvrátiť.“ Ani nie dva mesiace nato sa zúčastnil zjazdu v berlínskej zjazdovej sále. O tomto zjazde neskôr povedal: „Bol som proste ohromený tým, že som mohol mať spoločenstvo s takým množstvom bratov. Podobne ako veľa ďalších bratov som mal v očiach slzy, keď sme spievali naše piesne Kráľovstva. Radosť z toho, že sme zažili ‚zjazd naživo‘, bola úžasná.“

Podobne vyjadril ocenenie aj Manfred Tamme. Počas zákazu boli zhromaždenia malé a nebola potrebná žiadna zvuková aparatúra. Ale teraz hovorí: „Hoci som bol zvláštnym priekopníkom už vyše 30 rokov, prvýkrát v živote som vtedy hovoril do mikrofónu. Ešte stále si pamätám, aký som bol zhrozený, keď som z reproduktorov počul svoj hlas.“ No i tak hovorí: „Bolo to úžasné, zrazu sedieť s celým zborom v prenajatej sále.“

A bolo odmeňujúce počuť vyjadrenia iných ľudí podobné vyjadreniu, ktoré Manfred počul o niekoľko mesiacov. Hovorí: „V januári 1990 som bol na procedúre v saune. Stretol som tam niekdajšieho splnomocneného agenta Štátnej polície. V priateľskom rozhovore povedal: ‚Manfred, teraz si uvedomujem, že sme bojovali proti tým nesprávnym ľuďom.‘“

Hojnosť duchovného pokrmu!

„Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ Jehovovi svedkovia po celej zemi dobre poznajú túto základnú pravdu, ktorú Ježiš Kristus citoval z inšpirovaných Hebrejských Písiem. (Mat. 4:4; 5. Mojž. 8:3) S láskyplnou pomocou medzinárodného bratstva dostávali svedkovia vo Východnom Nemecku duchovný pokrm i počas rokov zákazu, ale v obmedzenom množstve. Ako veľmi túžili mať prístup k duchovnej hojnosti, z ktorej sa tešili ich bratia v iných krajinách!

Len čo padol berlínsky múr, začali jednotliví svedkovia brávať so sebou na Východ zásoby literatúry. Približne o štyri mesiace, 14. marca 1990, boli Jehovovi svedkovia v Nemeckej demokratickej republike oficiálne uznaní. Teraz už Spoločnosť mohla literatúru dodávať priamo. Dňa 30. marca vyšlo z komplexu v Selterse nákladné auto s 25 tonami duchovného pokrmu a zamierilo na východ. Ročenka 1991 Britannica Book of the Year v súvislosti s tým uvádza: „Iba za dva mesiace dopravila západonemecká odbočka spoločnosti Watchtower len do Východného Nemecka 275 ton literatúry založenej na Biblii vrátane 115 000 Biblií.“

Približne v tom čase istý brat z Lipska spolusvedkovi do Západného Nemecka napísal: „Pred týždňom sme ešte tajne dovážali pokrm v malých množstvách; zakrátko budeme vykladať nákladné auto so štyrmi tonami pokrmu!“

„Prvá zásielka literatúry prišla tak skoro,“ spomína si Heinz Görlach z Chemnitzu, „že sme na to neboli takmer vôbec pripravení. Keď táto prvá zásielka prišla, do postele som sa dostával len ťažko — po celej spálni boli naukladané kartóny. Mal som pocit, že spím v trezore.“

Aj bratia v Selterse prežívali v malom to, čo nová situácia znamenala pre tých, ktorí boli tak dlho odrezaní od vecí, ktoré svedkovia na slobode často považujú za niečo samozrejmé. Dozorca pracujúci v tlačiarni hovorí: „Starší, skromne oblečený brat stál a pozoroval jeden z našich tlačových strojov. Jeho skupina už odišla ďalej, ale on neodchádzal, bol pohrúžený do myšlienok a pozoroval časopisy prúdiace zo stroja najvyššou rýchlosťou. So slzami v očiach podišiel k jednému z bratov; bolo zrejmé, že je hlboko pohnutý. Keď sa pokúšal povedať čosi lámanou nemčinou, zlyhal mu hlas. Ale pochopili sme jeho úsmev, keď z vnútorného vrecka na saku vybral niekoľko hárkov papiera, podal nám ich a ponáhľal sa preč. Čo nám to dal? Temer nečitateľnú Strážnu vežu v ruštine, ktorá bola prepísaná na hárkoch papiera zo školskej písanky. Ako dlho trvalo urobiť túto kópiu časopisu? Nemáme možnosť zistiť to, ale určite niekoľkostonásobne dlhšie ako okamih, za ktorý vyrobíme časopis na tomto stroji.“

Už nebolo nutné, aby si svedkovia v jednotlivých študijných skupinách museli vystačiť s niekoľkými časopismi vytlačenými malým písmom či písanými ručne, ktoré si mohli ponechať len niekoľko dní. Teraz mal každý vlastný výtlačok — s farebnými ilustráciami — a k tomu ďalšie časopisy navyše na rozširovanie vo zvestovateľskej službe.

Prispôsobenie sa slobodnému uctievaniu

Väčšia sloboda priniesla tiež svoje nároky. Kázanie počas vládneho zákazu si vyžadovalo odvahu. Tí, ktorí to robili, sa učili úplne spoliehať na Jehovu. Ale Ralf Schwarz, kresťanský starší zo zboru Limbach-Oberfrohna, po zrušení zákazu povedal: „Musíme byť pozornejší, aby sme neboli odvedení hmotárstvom a úzkostlivými starosťami života.“ V niektorých prípadoch sa po zjednotení Východného Nemecka so Spolkovou republikou v októbri 1990 rodiny svedkov vo východnej časti presťahovali do skromnejších bytov, aby mohli platiť nájomné a nemuseli robiť nadčasy a vynechávať zhromaždenia, keď nájomné stúpne. — Mat. 6:22, 24.

Aj počas ťažkých rokov pod komunistickou vládou sa bratia ďalej podieľali na zvestovateľskej službe. Chodili dokonca z domu do domu — ale nenápadne, azda tak, že navštívili jeden dom v bloku a potom išli do ďalšieho bloku opracovať ďalší dom. Niektorí to robili aj vtedy, keď bolo nebezpečenstvo uväznenia najväčšie. Martin Jahn, ktorý mal v čase vyhlásenia zákazu len 11 rokov, objasňuje, s akými zmenami sa musia teraz vyrovnávať: „Obvody museli byť prerobené tak, aby zvestovatelia mohli prepracúvať celé štvrte domov. Boli sme navyknutí na starý systém prepracúvania len určitých čísel domov alebo určitých poschodí. Tak dlho bolo bežné postupovať takto, že sme museli mať trpezlivosť s tými, pre ktorých bolo ťažké prispôsobiť sa. To, že sa literatúra už nepožičiavala, ale skôr rozširovala, bolo nové aj pre zvestovateľov, aj pre záujemcov. Keďže sme boli zvyknutí robiť to inak, zvestovatelia mali niekedy na konci služby v taškách viac literatúry než na začiatku.“

Menili sa aj postoje ľudí. V rokoch zákazu sa mnohí ľudia pozerali na Jehovových svedkov ako na hrdinov, lebo svedkovia mali odvahu hlásiť sa k svojmu presvedčeniu. Vážili si ich preto. S väčšou slobodou mnohí vítali svedkov s istou mierou nadšenia. Za niekoľko rokov sa to však zmenilo. Ľudia boli pohltení spôsobom života, ktorý prináša trhová ekonomika. Niektorí z nich sa začali na návštevy svedkov pozerať ako na narúšanie svojho pokoja, a dokonca ako na niečo nepríjemné.

Vydávanie svedectva počas zákazu si vyžadovalo odvahu. Nemenej odhodlania si vyžadovalo prispôsobenie sa novej situácii. Skutočne, mnohí svedkovia súhlasia s tým, čo povedal istý dozorca v jednej západoeurópskej krajine, kde bolo dielo dlhý čas zakázané: „Práca počas zákazu je ľahšia ako za slobodných podmienok.“

Odpor nedokáže spomaliť dielo

Hoci kázanie dobrého posolstva vo Východnom Nemecku sa začalo s obnovenou silou, duchovenstvo takzvaného kresťanstva to sprvu veľmi nezaujímalo. Ale keď bolo zjavné, že ľudia Jehovových svedkov skutočne počúvajú, znepokojenie duchovenstva rástlo. Podľa novín Deutsches Allgemeines Sonntagsblatt istý duchovný z Drážďan, ktorý sa považoval za odborníka na náboženstvá, vyhlásil, že „Jehovovi svedkovia sú podobní komunistickej strane“. A tak kým v 50. rokoch duchovenstvo tvrdilo, že svedkovia sú americkí špióni odporujúci komunizmu, teraz sa pokúšalo spájať svedkov s komunistami. Prirodzene, ľudia, ktorí vedeli, že svedkovia boli komunistickou vládou 40 rokov zakázaní, si uvedomovali, že to je hrubé skreslenie skutočnosti.

Čo bolo cieľom? Duchovenstvo dúfalo, že Jehovovi svedkovia budú opäť zakázaní, tak ako boli počas éry nacizmu a znovu počas komunistickej vlády. I keď sa náboženské prvky podporované odpadlíkmi usilovali zabrániť tomu, aby sa svedkovia mohli tešiť z ústavne zaručených slobôd, svedkovia naplno využívali príležitosti na vydávanie svedectva, ako prikázal Ježiš Kristus. — Mar. 13:10.

Niektorí, čo prijali pravdu

Medzi tými, čo zareagovali na posolstvo o Kráľovstve, boli aj ľudia, ktorí boli úzko spätí so starým režimom. Egon bol 38 rokov východonemeckým policajtom. Vôbec sa netešil, keď jeho manželka začala študovať s Jehovovými svedkami. Zapôsobilo však naňho ich priateľské, láskyplné a disciplinované správanie, ako aj časové články v Prebuďte sa!, ktoré im často nosili domov. Keď bol s manželkou na zvláštnom zjazdovom dni, šokovalo ho, keď sa ocitol tvárou v tvár bratovi, ktorého kedysi zatkol. Nie je ťažké predstaviť si, že bol celý nesvoj, a dokonca sa cítil vinný. Ale napriek minulosti vzniklo medzi nimi dvoma priateľstvo. Dnes sú Egon i jeho manželka pokrstenými svedkami.

Günter bol 19 rokov členom Štátnej bezpečnostnej služby a dosiahol hodnosť majora. Po zrútení systému, pre ktorý tak dlho pracoval, bol roztrpčený a rozčarovaný. Svedkov prvýkrát stretol v roku 1991. Zapôsobilo naňho ich správanie a pochopenie, ktoré mu prejavovali, i to, že chápali aj jeho problémy. Bolo s ním zavedené biblické štúdium, a hoci bol ateista, napokon sa presvedčil, že Boh existuje. V roku 1993 bol pripravený na krst. Dnes šťastne pracuje na podpore Božieho Kráľovstva.

Ďalší muž, ktorý nemal vieru v Boha a bol celkom presvedčený, že komunizmus je pre ľudstvo jedinou nádejou, nemal žiadne zábrany votrieť sa do Jehovovej organizácie a podávať informácie o jej činnosti Štátnej bezpečnostnej službe. Po tom, čo bol v roku 1978 „pokrstený“, žil v klamstve celých desať rokov. Ale teraz priznáva: „Správanie Jehovových svedkov, ktoré som na vlastnej koži zažíval, a štúdium kníh Stvorenie a Zjavenie ma presvedčili, že väčšina z toho, čo nepriatelia hovoria o svedkoch, nie je pravda. Dôkazy o existencii Stvoriteľa sú ohromujúce.“ Krátko predtým ako padol berlínsky múr, stál pred ťažkým rozhodnutím: alebo si nájde zámienku, pod ktorou by od Jehovovho ľudu odišiel, a ďalej bude podporovať systém, ktorému už neveril, alebo prizná, že je zradca, a potom sa bude usilovať o to, aby sa stal pravým Jehovovým služobníkom. Vybral si to druhé. Jeho úprimné pokánie viedlo k biblickému štúdiu a k druhému krstu, ktorý bol tentoraz založený na presnom poznaní a skutočnej oddanosti.

Teraz o tom mohli rozprávať

Po zrušení zákazu mohli svedkovia z Východu slobodnejšie hovoriť o tom, čo pod komunistickou vládou zažili. Na programe zasvätenia administratívnej budovy Jehovových svedkov v Berlíne 7. decembra 1996 spomínali na minulosť niekoľkí starší, ktorí zohrávali dôležitú úlohu pri udržiavaní duchovnej sily stáda vo Východnom Nemecku.

Wolfgang Meise, ktorý je svedkom už 50 rokov, spomínal na to, čo sa stalo v júni 1951, keď mal 20 rokov. Na verejnom exemplárnom procese bol odsúdený na štyri roky väzenia. Keď ho spolu s niekoľkými ďalšími odsúdenými bratmi vyvádzali zo súdnej siene, obklopilo ich asi 150 svedkov, ktorí sa tiež zúčastnili pojednávania, potriasali im ruky a začali spievať pieseň Kráľovstva. Zo všetkých okien budovy súdu sa vykláňali ľudia, ktorí sa pokúšali uvidieť, čo sa to deje. Taký dojem nechceli vrchnosti zanechať v mysli verejnosti. Tým sa takéto exemplárne procesy so svedkami skončili.

Egon Ringk spomínal, že na začiatku zákazu sa jednotlivé články Strážnej veže písali strojom cez šesť až deväť kopírovacích papierov. „Na zásobovanie zborov duchovným pokrmom sa dal k dispozícii istý brat zo Západného Berlína, ktorý bol vodičom nákladného auta a jazdil medzi Západným Berlínom a Východným Nemeckom. ‚Pokrm‘ sa odovzdával rýchlo — len v priebehu troch či štyroch sekúnd — to bol čas, za ktorý boli dva rovnako veľké plyšové medvede prenesené z jedného vozidla do druhého. Po príchode domov boli ich bruchá vyprázdnené, aby odhalili dôležité správy a informácie o nových vymenovaniach.“ — Porovnaj Ezechiela 3:3.

Rozprávali sa skúsenosti o odvahe, akú prejavovali kuriéri, ktorí pred postavením múru pašovali literatúru zo Západného Berlína do Východného Nemecka. Bola tu, prirodzene, možnosť, že prístup do Západného Berlína bude jedného dňa odrezaný. Práve o tejto možnosti sa diskutovalo, keď bolo niekoľko bratov z Východného Nemecka pozvaných na schôdzku, ktorá sa konala 25. decembra 1960. „Bolo tu zrejmé Jehovovo vedenie,“ povedal brat Meise, „lebo 13. augusta 1961, keď bol múr náhle postavený, bola naša organizácia pripravená.“

Hermann Laube rozprával, že prvý raz sa stretol s pravdou ako vojnový zajatec v Škótsku. Keď bol opäť doma vo Východnom Nemecku a keď nadobudol platnosť zákaz, videl, že je potrebné zásobovať bratov čo najväčším množstvom duchovného pokrmu. A tak si svedkovia zriadili vlastnú tlačiarenskú prevádzku, pričom používali provizórny tlačový stroj. „Ale bez papiera je aj ten najlepší stroj bezcenný,“ poznamenal brat Laube, spomínajúc na deň, keď mu povedali, že papiera zostalo už len na tri čísla. Čo teraz?

Brat Laube pokračoval: „O niekoľko dní sme počuli niekoho klopať na odkvap domu. Bol to jeden brat z Bautzenu, ktorý povedal: ‚Ty si tlačiar. Na bautzenskom smetisku leží niekoľko kotúčov novinového papiera, zvyšky z tlačiarne, ktoré plánujú zasypať. Použil by si ich?‘“

Bratia nestrácali čas. „Ešte v tú noc sme zburcovali skupinu bratov a vyrazili sme do Bautzenu. Bolo tam nielen niekoľko kotúčov, ale temer dve tony papiera! Je to skoro neuveriteľné, že naše rozhegané autá ten papier uviezli, ale za chvíľu bol všetok odvezený. Potom sme už mali dosť papiera na to, aby sme mohli pokračovať v tlači, až kým Spoločnosť nezariadila naše zásobovanie publikáciami tlačenými malým písmom na tenkom papieri.“

Vzhľadom na okolnosti sa nanajvýš dbalo na to, aby bola totožnosť jednotlivých členov stáda udržiavaná v tajnosti. Rolf Hintermeyer spomínal: „Raz ma po stretnutí s bratmi chytili a odviedli do nejakej budovy na výsluch. Mal som pri sebe niekoľko prúžkov papiera s adresami a ďalšími informáciami. Po príchode do budovy sme museli vyjsť po točitom schodisku. Tak som mal možnosť prúžky prehltnúť. Ale keďže ich bolo veľa, vyžadovalo si to istý čas. Na konci schodov si úradníci všimli, čo robím, a chytili ma za krk. Aj ja som sa zaň chytil a zajachtal som: ‚Aha, už som ich prehltol.‘ Keď to počuli, pustili ma, a to mi umožnilo naozaj ich všetky poprehĺtať, lebo teraz už boli menšie a navlhnuté.“

Horst Schleussner spoznal pravdu v 50. rokoch, keď bolo prenasledovanie najhoršie, a tak vedel, o čom hovorí, keď povedal: „Jehova Boh určite láskyplne chránil svojich služobníkov počas takmer 40 rokov, keď boli zakázaní.“

Oslava víťazstva v Berlíne

Bratia jednoducho museli osláviť to, že obdobie komunistického útlaku je za nimi. Navyše, túžili na verejnom zhromaždení vyjadriť Jehovovi svoju vďačnosť za príležitosť, ktorá sa im naskytla teraz, keď mohli slúžiť s väčšou slobodou.

Len čo v novembri 1989 padol berlínsky múr, vedúci zbor vydal pokyny, aby sa začali robiť plány na usporiadanie medzinárodného zjazdu v Berlíne. Rýchlo sa začalo s organizovaním zjazdu. Na 14. marca 1990 večer bolo naplánované stretnutie skupiny, ktorá mala hovoriť o zjazdových opatreniach. Helmut Martin stále spomína na to, ako ho vymenovaný dozorca zjazdu Dietrich Förster požiadal, aby zhromaždeným bratom oznámil, že v ten deň boli Jehovovi svedkovia vo Východnom Nemecku oficiálne uznaní. Áno, zákaz sa oficiálne skončil!

Keďže sa zjazd začal plánovať až pomerne neskoro, Olympijský štadión už nebol voľný ani na jeden víkend. Preto bol zjazd naplánovaný na utorok 24. júla až piatok 27. júla. Keď nadišiel čas a bratia mohli vojsť na štadión, mali len jeden deň na prípravu zariadenia a len niekoľko hodín na to, aby po zjazde všetko rozobrali.

A tak boli v pondelok 23. júla stovky dobrovoľníkov na štadióne už o piatej ráno. Gregor Reichart, člen rodiny Bétel v Selterse, si spomína, že „bratia z Východného Nemecka sa pustili do práce s vervou, akoby to robievali už roky“. Jeden funkcionár správy štadióna neskôr poznamenal, že má radosť, lebo „štadión bol prvýkrát kompletne vyčistený“.

Približne 9500 východných Nemcov cestovalo na zjazd 13 prenajatými vlakmi. Ďalší prišli 200 prenajatými autobusmi. Istý starší hovorí, že keď zabezpečovali jeden z prenajatých vlakov, povedal železničnému úradníkovi, že len z oblasti Drážďan sa plánuje vypravenie troch vlakov. Prekvapený úradník sa s úžasom v očiach spýtal: „Naozaj je vo Východnom Nemecku tak veľa Jehovových svedkov?“

Pre tých, ktorí cestovali prenajatými vlakmi, sa začal zjazd ešte predtým, ako dorazili do Berlína. „Stretli sme sa na chemnitzkej železničnej stanici, kde sme mali nastúpiť do vlaku, ktorý bol pre nás rezervovaný,“ spomína Harald Pässler, starší z Limbachu-Oberfrohny. „Cesta do Berlína bola nezabudnuteľná. Po dlhých rokoch zákazu, počas ktorých sme vykonávali svoju činnosť v malých skupinách v podzemí, bolo zrazu možné vidieť naraz tak veľa bratov. Celú cestu sme chodili po rôznych kupé a rozprávali sme sa s bratmi, ktorých sme roky, dokonca desaťročia nevideli. Bola to neopísateľná radosť z opätovného stretnutia. Všetci boli o niekoľko rokov starší, ale verne vytrvali. Na stanici Berlín-Lichtenberg sme počuli slová na privítanie a cez reproduktory sme boli usmerňovaní na rôzne zhromaždiská, kde čakali naši berlínski bratia s veľkými transparentmi. Vyjsť z anonymity bolo pre nás úplne novou skúsenosťou! Osobne sme zažili to, o čom sme dovtedy len čítali alebo počuli: sme skutočne veľké medzinárodné bratstvo!“

Pre mnohých svedkov to bol ich celkom prvý zjazd. „Všetci sme boli veľmi vzrušení, keď sme dostali toto pozvanie,“ spomína Wilfried Schröter. Keďže sa oddal Jehovovi počas zákazu v roku 1972, môžeme pochopiť jeho pocity. „Týždne vopred sme pociťovali horúčkovité očakávanie. Nikdy som nič podobné nezažil a platí to aj o mnohých ďalších bratoch. Bolo jednoducho nepochopiteľné, že na obrovskom štadióne uvidíme spolu zhromaždené medzinárodné bratstvo.“

Ako často túžili bratia žijúci vo východnom Berlíne precestovať niekoľko kilometrov cez mesto tam, kde sa na zjazde zhromažďovali ich bratia! A teraz to už konečne bolo možné.

Bolo prítomných skoro 45 000 účastníkov zo 64 krajín, medzi nimi sedem členov vedúceho zboru. Prišli, aby sa pri tejto významnej príležitosti mohli radovať so svojimi kresťanskými bratmi z Východného Nemecka. Na tomto štadióne sa tretia ríša usilovala využiť Olympijské hry v roku 1936 na to, aby zapôsobila na svet svojimi úspechmi. Teraz sa štadión opäť ozýval burácajúcim potleskom, i keď tentoraz nie na chválu športovcov ani z národnej pýchy. To členovia skutočne šťastnej medzinárodnej rodiny Jehovovho ľudu potleskom ďakovali Jehovovi a oceňovali vzácne pravdy jeho Slova. Pri tejto príležitosti bolo aj 1018 záujemcov pokrstených ponorením do vody; väčšina z nich spoznala pravdu vo Východnom Nemecku počas zákazu.

Tými, ktorí spomedzi prítomných mohli azda najlepšie pochopiť pocity východonemeckých bratov, bolo asi 4500 nadšených delegátov z Poľska, krajiny susediacej s Východným Nemeckom. Aj oni znášali mnoho rokov zákazu a tiež len nedávno zažili po rokoch svoj prvý veľký zjazd. Jeden poľský svedok neskôr napísal: „Bratia z Poľska veľmi oceňujú obetavého ducha svojich západných susedov, ktorí im bezplatne poskytli ubytovanie, stravu a dopravu na miesto zjazdu a z neho, pretože bez toho by mnohí z nás nemohli prísť.“

Aj na bratov zo Západného Nemecka, pre ktorých je účasť na zjazdoch na slobode bežná, to hlboko zapôsobilo. „Bolo povzbudzujúce vidieť množstvo našich starých verných bratov — pričom niektorí z nich boli prenasledovaní nielen počas 40 rokov komunistickej vlády, ale aj počas tretej ríše —, ako sedia vo vyhradenom sektore, kde kedysi sedel Adolf Hitler a ďalší nacistickí pohlavári,“ povedal Klaus Feige z rodiny Bétel v Selterse. Tento vybraný sektor štadióna bol láskyplne vyhradený starším a invalidným bratom. Aký pozoruhodný symbol Božieho Kráľovstva, ktoré teraz zvíťazilo nad politickými silami, ktoré sa sprisahali, aby zastavili jeho pochod ku konečnému víťazstvu!

Zaobstarávanie miest na zhromaždenia

Ihneď po zrušení zákazu vo Východnom Nemecku boli urobené opatrenia, aby mohli mať tamojší bratia úžitok z pravidelného programu zjazdov, z akého sa tešia Jehovovi služobníci na celom svete. Pred úplnou reorganizáciou krajov boli zbory pozývané, aby sa zúčastnili zvláštnych zjazdových dní a krajských zjazdov v Západnom Nemecku. Spočiatku boli zvestovatelia rozdelení tak, aby bol na zjazde rovnomerný počet svedkov zo Západného Nemecka a svedkov z Východného Nemecka. To posilnilo putá bratstva a východonemeckým bratom to pri práci so západonemeckými bratmi poskytlo príležitosť spoznať zjazdové postupy.

Keď boli sformované kraje, bratia z Východu boli pozvaní, aby využívali už existujúce zjazdové sály v Západnom Nemecku. Päť z nich — v Berlíne, Mníchove, Büchenbachu, Möllbergene a Trappenkampe — bolo dostatočne blízko bývalých hraníc, a tak sa to dalo uskutočniť. Avšak ihneď ako to bolo možné, začala sa práca na zjazdovej sále vo Východnom Nemecku. Sála postavená v Glauchau neďaleko Drážďan bola zasvätená 13. augusta 1994 a v súčasnosti je s kapacitou 4000 miest najväčšou zjazdovou sálou Jehovových svedkov v Nemecku.

Pozornosť sa venovala aj výstavbe sál Kráľovstva. V Nemeckej demokratickej republike neboli povolené, ale teraz boli potrebné, aby bolo postarané o viac než 20 000 svedkov v tejto oblasti. Spôsob, akým bola táto práca vykonaná, vyvolával v pozorovateľoch úžas.

Isté noviny o stavbe sály Kráľovstva v Stavenhagene napísali: „To, akým spôsobom a rýchlosťou sa táto stavba stavia, už vzbudilo úžas v množstve zvedavých divákov... Stavba bola postavená s pomocou asi 240 vyškolených stavbárov tridsiatich piatich remesiel, všetko dobrovoľníkov a všetko Jehovových svedkov. Všetko bezplatne a za jeden víkend.“

Ďalšie noviny písali o výstavbe sály v Sagarde na Rügene, ostrove v Baltskom mori: „Asi 50 žien a mužov, pracovitých ako včely, pripravuje základy stavby. Ale nepracuje sa horúčkovito. Atmosféra je neobvykle uvoľnená a priateľská. Zdá sa, že napriek viditeľnej rýchlosti, ktorou pracujú, nikto nie je nervózny a nikto spolupracovníkom nenadáva, ako to býva na väčšine stavieb.“

Do konca roku 1992 bolo postavených a 16 zborom odovzdaných do užívania sedem sál Kráľovstva. Asi 30 ďalších sál sa projektovalo. Do roku 1998 sa už viac než 70 percent zborov v bývalom Východnom Nemecku stretávalo vo vlastných sálach Kráľovstva.

Strhujúce medzinárodné zjazdy

Ako boli vo východnej Európe v jednej krajine za druhou rušené obmedzenia, vedúci zbor organizoval v týchto krajinách zjazdy. Tie boli príležitosťami na duchovné budovanie; príležitosťami, pri ktorých boli bratia povzbudení, aby si stále v centre svojej pozornosti jasne zachovávali dielo, ktorým Boh poveril svojich služobníkov. (Mat. 6:19–24, 31–33; 24:14) Keďže mnohí svedkovia z týchto krajín sa celé roky mohli stretávať len v malých skupinách, tieto zjazdy im umožnili spoznať spolusvedkov a povzbudiť sa dôkazom, že Jehova požehnal ich vernú vytrvalosť. Pozvaní boli aj delegáti z iných krajín, aby tak bratia mohli v plnšej miere zažiť medzinárodné bratstvo, ktorého sú časťou. Mnohí z týchto delegátov boli z Nemecka. Dobre boli zastúpení na medzinárodných zjazdoch, ktoré sa v rokoch 1989 až 1993 konali v Poľsku, Maďarsku, Československu a bývalom Sovietskom zväze.

Deň pred otvorením medzinárodného zjazdu „Ľud milujúci slobodu“, ktorý sa konal v roku 1991 v Prahe, informovali Lidové noviny o pozoruhodnej práci, ktorú vykonala skupina asi 40 svedkov pri montáži „zvukovej aparatúry, ktorú im požičali ich ‚bratia z Nemecka‘“. Nemeckí bratia nielenže zvukovú aparatúru požičali, ale boli tiež v skupine, ktorá ju namontovala. Boli radi, že sa takto mohli so svojimi českými bratmi podeliť o niektoré skúsenosti, ktoré na zjazdoch počas desaťročí získali. Kým na iných medzinárodných zjazdoch boli nemecké delegácie zväčša obmedzené na niekoľko sto, na tento zjazd v Prahe bolo pozvaných 30 000 delegátov. A aký to bol zjazd!

Dieter Kabus, ktorý v roku 1955 slúžil v Československu ako oblastný dozorca a ktorý bol na tomto zjazde ako delegát z Nemecka, napísal: „Keď bol vydaný Preklad nového sveta [teraz tlačený na strojoch Spoločnosti], všetci vstali zo svojich sedadiel a celý štadión vypukol v spontánny potlesk a zdalo sa, že ten potlesk bude trvať večne. Navzájom sme sa objímali; tisíce sa nehanbili plakať od radosti. Spomínali sme na čas vo väzenskom tábore, keď 16 bratov malo len jednu Bibliu. Mnohí zostali hodinu alebo aj dlhšie po skončení programu a spievali a tešili sa z úžasného spoločenstva.“

Nasledujúci rok boli nemeckí delegáti prítomní aj na medzinárodnom zjazde v Sankt Peterburgu v Rusku. Niektorí delegáti si možno spomínajú, že nešlo všetko hladko, prinajmenšom pokiaľ ide o ubytovanie nemeckej delegácie. Ale aj to nakoniec viedlo k svedectvu. Keď bolo jednej skupine delegátov stručne oznámené, že sa majú presunúť z jedného hotela do druhého, na 50-ročného ruského tlmočníka skupiny tak zapôsobilo správanie svedkov, že zvolal: „Vy nie ste normálni; nekričíte ani sa nerozčuľujete!“ Väčší význam pre týchto delegátov však mal duch, ktorého prejavovali ich milovaní ruskí bratia a sestry. Jeden nemecký svedok po tomto zjazde napísal: „Slovami nemožno opísať, ako si títo bratia cenili program. Bez Biblií, bez spevníkov [v tom čase ich mali v Rusku ešte nedostatok], počúvali s očakávaním a pozorne, čo im chce Jehova povedať.“

Ďalší rok sa vyše 1200 nemeckých svedkov zúčastnilo medzinárodných zjazdov v Moskve v Rusku a v Kyjeve na Ukrajine. Aké vzrušujúce skúsenosti rozprávali, keď sa vrátili domov! Medzi týmito delegátmi bol aj Titus Teubner, ktorý od roku 1950 slúži ako cestujúci dozorca. Povedal: „Sľúbil som svojej manželke, že ak bude niekedy otvorené dielo na Východe, budem medzi tými, ktorí sa zúčastnia prvého moskovského zjazdu.“ Keď to v roku 1993 splnil, povedal: „Bolo to skoro ako zázrak, že som mohol na Červenom námestí ponúkať časopisy o božskej vláde.“ Istá delegátka napísala: „Zúčastnili sme sa tohto zjazdu, aby sme povzbudili ruských bratov — a nepochybne sa nám to podarilo. Ale platilo to aj naopak. Naši ruskí bratia nás úžasným spôsobom povzbudili svojím príkladom lásky, vďačnosti, vernosti a ocenenia.“

Členovia rodiny Bétel v Selterse mohli byť len vďační za výsadu slúžiť takým verným bratom a sestrám. Ocenenie tejto výsady si ešte prehĺbili, keď počuli správy od vodičov nákladných áut Bételu, ktorí prišli z dodávky literatúry do iných krajín. Títo vodiči rozprávali o nedočkavosti, s akou boli vítaní, o tom, akú radosť mali bratia z toho, že mohli mať podiel na vykladaní zásielok aj neskoro v noci, a o spoločných modlitbách, ktoré bratia vyslovili predtým, ako na rozlúčku zamávali tým, ktorí im priviezli zásielku.

Stavať ďalej, aby boli uspokojené naliehavé potreby

Zákazy boli rušené v jednej časti východnej Európy za druhou. Konali sa veľké zjazdy. Kázanie dobrého posolstva sa zrýchľovalo. Dopyt po biblickej literatúre, ktorá by uspokojila potreby tejto časti poľa, sa rýchle zvyšoval. Ako bude možné tento dopyt uspokojiť? Odbočka v Nemecku bola vyzvaná, aby na seba vzala ďalšiu úlohu.

Už v roku 1988, prv než sa zrútil berlínsky múr, vedúci zbor schválil 50-percentné rozšírenie priestorov odbočky v Nemecku. Pre výbor odbočky bolo spočiatku ťažko pochopiteľné, prečo je potrebné také rozšírenie. Veľký, úplne nový komplex bol zasvätený len pred štyrmi rokmi. Bratia však predložili žiadosť miestnym vládnym úradníkom. Brat Rudtke spomína: „Keď sme predložili plány, pracovník odboru výstavby v Selterse mi takmer pošepky povedal: ‚Radím vám, aby ste stavali toľko, koľko môžete, lebo úrady vám už nikdy nedajú povolenie na ďalšie rozšírenie.‘ To nás priviedlo k zamysleniu.“ Je pozoruhodné, že za niekoľko mesiacov sme získali povolenie od všetkých vládnych úradov a namiesto pôvodne zamýšľaného 50-percentného rozšírenia bolo rozšírenie 120-percentné!

Vlastná výstavba sa začala v januári 1991. Podľa všetkého však nie všetci bratia a sestry boli presvedčení, že je to naozaj potrebné, ako to naznačovala aj pomalá reakcia na oznamy o potrebe školených pracovníkov, ktorí by sa na tejto stavbe podieľali, ako aj obmedzená finančná podpora. Čo sa dalo robiť?

Bratia zjavne potrebovali byť len lepšie informovaní, a tak sa 3. októbra 1991 konali v zjazdových sálach v Nemecku mimoriadne stretnutia s vybranými staršími. Bolo vysvetlené, že v uplynulom desaťročí vzrástla výroba kníh v odbočke v Nemecku takmer trojnásobne. Zákazy boli zrušené v Poľsku, Východnom Nemecku, Rumunsku, Bulharsku, Sovietskom zväze a na Ukrajine. Literatúra sa dodávala do krajín ležiacich ďaleko za nemeckými hranicami. Zvestovatelia v týchto krajinách úpenlivo prosili o literatúru. Selters bol požiadaný, aby v poskytovaní literatúry zohrával dôležitú úlohu. Keď už bratia jasne videli potrebu pomoci, ich podpora bola štedrá.

V skutočnosti bol nedostatočný ohlas na začiatku napokon požehnaním. Ako to? Miesto spoliehania sa len na dobrovoľníkov z Nemecka sa odbočka rozhodla využiť opatrenie, ktoré vedúci zbor zaviedol v roku 1985. Vtedy bol vytvorený stavebný program s účasťou medzinárodných dobrovoľníkov. Do skončenia prác na nemeckej odbočke slúžilo spolu s rodinou Bétel 331 dobrovoľníkov z 19 krajín.

S prácou pomohlo aj veľa svedkov z Nemecka; väčšina z nich počas dovoleniek. Patrilo k nim asi 2000 zvestovateľov z bývalého Východného Nemecka, z ktorých väčšina počas zákazu pravdepodobne ani nesnívala o tom, že raz budú môcť pracovať v Bételi.

Víkend zasvätenia

Na tejto stavbe pomáhali buď osobne, alebo finančnou podporou, či modlitbami všetci Jehovovi svedkovia v Nemecku. Tento značne rozšírený komplex v Selterse bol ich Bétel, ktorý oni teraz chceli zasvätiť Jehovovi. A tak bratia dávno pred dokončením stavebných prác zariadili, aby sa celé bratstvo v Nemecku mohlo spolu s mnohými hosťami zo zahraničia stretnúť na slávnosti.

Program sa začal v sobotu ráno 14. mája 1994, zdôrazňujúc „veľké dvere vedúce k činnosti“, ktoré sa otvárali vo východnej Európe. (1. Kor. 16:9) Počuť bratov z týchto krajín, ako osobne podávajú správy o znamenitom vzraste, ktorý už zažívajú, a o vyhliadkach na ďalší vzrast, posilňovalo vieru. Nadšenie, ktoré pociťovalo v ten deň 3658 prítomných v Selterse, vydržalo až do nedele. Všetci Jehovovi svedkovia v Nemecku boli pozvaní, aby sa zhromaždili na šiestich štadiónoch, ktoré boli prenajaté na túto príležitosť — v Brémach, Kolíne nad Rýnom, Gelsenkirchene, Lipsku, Norimbergu a Stuttgarte.

Keď desaťtisíce účastníkov v očakávaní stíchli, program sa začal na všetkých šiestich miestach súčasne. Po krátkom zhrnutí sobotňajšieho programu zasvätenia v Selterse nasledovali ďalšie potešujúce správy zahraničných delegátov. Vrcholným bodom boli prednášky, ktoré mali členovia vedúceho zboru v Gelsenkirchene, Lipsku a Stuttgarte. Na úžitok poslucháčov na ďalších troch miestach boli tieto prednášky prenášané pomocou priamych telefónnych liniek. Všetkých 177 902 prítomných bolo povzbudených, aby zostali silní vo viere a odolávali akýmkoľvek snahám, ktoré by ich chceli spomaliť. Teraz bol čas konať! Jehova neočakávane otvoril dvere rozširovaniu diela vo východnej Európe a nesmelo sa dovoliť, aby niečo zabránilo dovŕšeniu tohto diela. Predtým ako sa sklonili, aby poďakovali Jehovovi, pripojili sa k spevu piesne, ktorej slová znejú takto: „Zástupy oddaných bratov/ v jednote kráčajú./​Každý je svedkom verným,/ rýdzi zostávajú.“ Len málokedy tu bol veľkolepejší prejav jednoty a odhodlania, ktoré charakterizujú Jehovov ľud.

Hoci sa nádherný víkend zasvätenia skončil, rozširovanie pokračovalo. Ďalší deň zavčas rána mali stavební robotníci opäť veľa práce. Nový systém skladovania, ktorý Spoločnosť len nedávno zaviedla, aby sa zabránilo dvojitej práci a dvojitým nákladom, si v Selterse vyžadoval vytvoriť ďalšie skladovacie priestory.

V roku 1975 vyrobila nemecká odbočka 5 838 095 kníh a 25 289 120 časopisov. O dve desaťročia neskôr, v služobnom roku 1998, vzrástla výroba na 12 330 998 kníh, 199 668 630 časopisov a 2 656 184 audiokaziet. Tento nesmierny vzrast bol spôsobený predovšetkým požiadavkami z krajín východnej Európy.

Ako bol rušený jeden zákaz za druhým, Selters začal dodávať literatúru do ďalších východoeurópskych krajín. V skutočnosti 68 percent literatúry vyrobenej v Selterse v období od mája 1989 do augusta 1998, to jest 50 583 ton, bolo poslanej do 21 východoeurópskych a ázijských krajín. Toto množstvo zodpovedá kolóne 2529 nákladných áut, z ktorých každé je naložené 20 tonami literatúry.

Výstavba, ale aj kázanie

Od roku 1975 urobili Jehovovi svedkovia vo výstavbe veľa práce. A podobne ako Noach, ktorý okrem toho, že bol staviteľom, bol tiež „zvestovateľom spravodlivosti“, aj svedkovia sa usilujú udržiavať rovnováhu vo svojich zodpovednostiach. (2. Petra 2:5) Uznávajú, že stavebná činnosť je dnes dôležitou súčasťou pravého uctievania. Zároveň však majú zrak stále jasne zameraný na dôležitosť a naliehavosť kázania dobrého posolstva.

Služobné oddelenie poznamenáva, že mimoriadna aktivita v súvislosti so stavebným dielom v Selterse viedla v skutočnosti k tomu, že sa zvýšil čas strávený vo zvestovateľskej službe. A stavanie teokratických budov bolo, prirodzene, svedectvom samo osebe. Sály Kráľovstva, ako aj zjazdové sály postavené metódou rýchlostavby stále vyvolávajú v pozorovateľoch úžas. Stavebné dielo, ktoré Jehovovi svedkovia konajú s horlivosťou a oddanosťou, takto pomáha upriamiť pozornosť na dobré posolstvo, ktoré kážu. Čestní ľudia sú zvedaví a chcú zistiť, aká sila motivuje Jehovových svedkov spôsobom nevídaným v nijakej inej náboženskej skupine.

Čo sa vlastne stalo s Magdeburgom?

Jednou zo sál Kráľovstva zasvätených v tomto období bola sála v Magdeburgu. Už v roku 1923 presťahovala Spoločnosť svoju nemeckú kanceláriu z Barmenu do Magdeburgu. V rokoch 1927 až 1928 tam bola postavená dôstojná zjazdová sála približne pre 800 osôb. Bratia ju nazvali Sála Harfy, ako prejav ocenenia pre knihu spoločnosti Watch Tower Harfa Božia. Jej zadná stena bola vyzdobená reliéfom kráľa Dávida hrajúceho na harfe.

V júni 1933 nacisti majetok Spoločnosti v Magdeburgu zhabali, zavreli tlačiareň a nad budovami vyvesili vlajku s hákovým krížom. Po druhej svetovej vojne bol majetok vrátený svedkom, ale nie nadlho. V auguste 1950 bol vyvlastnený komunistickými funkcionármi.

V roku 1993, po opätovnom zjednotení Nemecka, bola väčšia časť majetku vrátená Spoločnosti a zvyšná časť bola do značnej miery nahradená. Vrátená časť zahŕňala aj bývalú Sálu Harfy. Po niekoľkých mesiacoch renovácie tejto budovy mal Magdeburg vhodnú a potrebnú sálu Kráľovstva.

„Toto je tretíkrát, čo sú tieto budovy zasväcované — prvýkrát to bolo v roku 1920, potom v roku 1948 a znovu teraz v roku 1995,“ povedal počas programu zasvätenia Peter Konschak. Willi Pohl, ktorý zastupoval výbor nemeckej odbočky, predniesol prejav zasvätenia. V magdeburskom Bételi slúžil ako mladý muž. V roku 1947, keď práve túto sálu navštívil Hayden Covington zo svetového ústredia a hovoril v nej k bratom, brat Pohl mu tlmočil. „Viete si predstaviť, ako sa cítim, keď prednášam tento prejav,“ vyznal sa 450 pozvaným hosťom.

Dnes je niekoľko magdeburských zborov, ktoré sa stretávajú v niekdajšej Sále Harfy, živým dôkazom pravdivosti Jehovových slov adresovaných jeho služobníkom, ktoré pred vyše 2700 rokmi zapísal Izaiáš: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ Alebo ako raz pripomenul svojim mužom kráľ Ezechiáš: „S nami je Jehova, náš Boh, aby nám pomáhal a bojoval naše bitky.“ — Iz. 54:17; 2. Par. 32:8.

Prekladateľská kancelária

Významnou stránkou práce, ktorá sa robí v nemeckej odbočke, je prekladanie. Nemecké prekladateľské oddelenie bolo v roku 1956 premiestnené z Bernu vo Švajčiarsku do Wiesbadenu. Vtedy sa skladalo len zo štyroch ľudí. Alice Bernerová a Erika Surberová, ktoré boli v tejto skupine, tu slúžili verne až do smrti. Anny Surberová, jedna z pôvodných štyroch členov oddelenia, v ňom stále ešte slúži. Počas rokov toto oddelenie rástlo, a tak teraz vo väčšine prípadov dostávajú nemeckí svedkovia vo svojom jazyku nielen časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, ale aj viazané knihy v tom istom čase, ako sú vydané v angličtine.

Okrem prekladu do nemčiny sa v Nemecku už v 60. rokoch robilo určité množstvo prekladov do ruštiny a poľštiny. Dozeralo na to oddelenie zahraničnej služby, ktoré sa staralo o dielo v niekoľkých krajinách, kde bola činnosť Jehovových svedkov zakázaná, vrátane Východného Nemecka, Poľska a Sovietskeho zväzu.

Keď to už bolo možné, niektorí skúsení prekladatelia z Poľska a množstvo perspektívnych prekladateľov zo Sovietskeho zväzu bolo pozvaných do Seltersu. Tu mali potrebné vybavenie, ako aj pohodlné podmienky na to, aby mohli byť ďalej školení pre svoju prácu. Mohli tiež čerpať zo skúseností nemeckých prekladateľov, ktorí im poskytli užitočné rady, ako si poradiť s problémami, ktoré sú spoločné pre všetkých prekladateľov bez ohľadu na jazyk. Títo prekladatelia sa čoskoro stali vrúcne milovanými členmi rodiny Bétel v Selterse.

Toto školenie bolo, prirodzene, iba dočasné. Časom sa prekladatelia mali vrátiť do svojich domovských krajín. A tak keď bol v roku 1992 zasvätený nový komplex Bételu neďaleko Varšavy a keď bol dokončený jeden väčší projekt, poľskí prekladatelia z Nemecka sa pripojili k ostatným členom prekladateľského tímu v Poľsku.

Avšak prv než odišli, začali prichádzať na školenie ďalší perspektívni prekladatelia — Rusi a Ukrajinci. Prvých päť prišlo 27. septembra 1991 a ďalší prišli neskôr. Všetkých spolu ich bolo viac než 30.

V januári 1994 ruskí prekladatelia odišli, aby sa zabývali v Bételi, ktorý sa vtedy ešte staval, v Solnečnom neďaleko Sankt Peterburgu. Ukrajinskí prekladatelia v čase písania tejto správy očakávali v blízkej budúcnosti sťahovanie do nového domova Bétel, ktorý sa plánuje pre Ukrajinu. Z času na čas pracujú v Selterse aj iné prekladateľské tímy a čerpajú úžitok z pomoci, ktorú dostávajú. To všetko slúži ako trvalá pripomienka Jehovovho predsavzatia zhromaždiť ľudí „zo všetkých národov a kmeňov a jazykov“ s vyhliadkou, že z nich urobí „novú zem“, základ ľudskej spoločnosti oddanej službe jedinému pravému Bohu, Jehovovi. — Zjav. 7:9, 10; 2. Petra 3:13.

Miesto medzinárodných seminárov

Výhodné miesto nemeckej odbočky priťahuje mnoho návštevníkov. Obyvatelia Frankfurtu tvrdia, že majú najväčšiu vstupnú bránu pre cestujúcich do pevninskej Európy, čím majú na mysli letisko Rhein-Main. Keďže Selters leží ani nie 60 kilometrov od frankfurtského letiska, mnohí svedkovia, i keď Frankfurtom len prechádzajú, považujú za osviežujúce krátko navštíviť toto miesto, prezrieť si budovy a na chvíľu sa potešiť z pohostinnosti rodiny Bétel v odbočke.

Ukázalo sa, že Selters má dobrú polohu aj na konanie medzinárodných seminárov a schôdzí, na ktorých môžu navzájom konzultovať zástupcovia jednotlivých odbočiek. A tak vydavateľský výbor vedúceho zboru zorganizoval v roku 1992 štvordňové stretnutie zástupcov 16 európskych odbočiek s bratmi z Brooklynu. Cieľom bolo skoordinovať prácu tak, aby bolo pre všetky odbočky v Európe vrátane tých, ktoré sú v ekonomicky menej rozvinutých krajinách, zabezpečené dostatočné zásobovanie duchovným pokrmom.

Jehovovi svedkovia v Nemecku ešte predtým ponúkali biblickú literatúru bezplatne všetkým ľuďom, ktorí mali záujem čítať ju. To určite vyvracia obvinenia odporcov, že spoločnosť Watch Tower predáva literatúru v rámci zárobkovej činnosti.

Po seminári v Selterse bolo toto opatrenie rozšírené na celú Európu. Ukázalo sa to ako mimoriadne užitočné vo východnej Európe, kde množstvo ľudí prejavuje hlad po duchovných veciach, ale často sú po finančnej stránke pod ťažkým tlakom. Ako sa teda hradia náklady na celosvetové dielo Kráľovstva? Nevyžiadanými darmi Jehovových svedkov a ďalších vďačných ľudí. A prečo ľudia dávajú také dary? Niektorí to robia preto, lebo si uvedomujú, aké je to hodnotné, keď sa pokiaľ možno každému človeku poskytne príležitosť dozvedieť sa, ako dnes môže uplatňovanie biblických zásad zlepšiť jeho život. (Iz. 48:17; 1. Tim. 4:8) Ďalší sú podnecovaní aj túžbou podieľať sa týmto spôsobom na dosahovaní ľudí všetkých krajín s dobrým posolstvom, prv než Boh ukončí tento súčasný zlý systém vecí. — Mat. 24:14.

Druhý seminár, ktorý sa konal koncom roku 1992, sa sústredil na návrh, aby nemecká odbočka dopravovala literatúru priamo do jednotlivých zborov európskych krajín namiesto toho, aby ju posielala do kancelárií odbočiek na ďalšie rozdeľovanie, ako sa to robilo dovtedy. Na treťom seminári v apríli 1993 boli prijaté kroky, aby bolo do tohto systému zapojených aj šesť stredoeurópskych krajín. Vo februári 1994 sa vo Viedni v Rakúsku konal seminár pre východoeurópske krajiny a urobilo sa opatrenie na úžitok zborov v ďalších 19 krajinách.

Výhody tohto systému sú zrejmé. Znížili sa náklady, lebo nie je potrebné literatúru skladovať v každej odbočke; už teda nie sú v každej krajine potrebné samostatné veľké expedičné oddelenia. V niektorých krajinách vďaka tomuto opatreniu nebolo potrebné rozširovať priestory Bételu. A keď sa stavajú nové domovy Bétel, už nemusia byť také veľké, lebo o skladovanie, balenie a expedíciu literatúry sa starajú bratia v Nemecku.

Zatiaľ čo v roku 1989 skladovala nemecká odbočka asi 2000 položiek v 59 jazykoch, v roku 1998 to už bolo 8900 položiek v 226 jazykoch. V apríli 1998 odbočka v nemeckom Selterse zásobovala potrebnou literatúrou 742 144 zvestovateľov v 8857 zboroch v 32 krajinách.

Nenávisť k pravým kresťanom — nielen v minulosti

V posledný večer pred svojou smrťou povedal Ježiš apoštolom: „Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí... Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:19, 20) A tak bolo treba očakávať, že po páde Hitlerovej tretej ríše prenasledovanie Jehovových svedkov v Nemecku úplne neprestane. Podobne ani tam, kde boli zrušené zákazy vyhlásené komunistickými režimami, neprestalo prenasledovanie Jehovových svedkov, i keď tam ľudia všeobecne mali väčšiu osobnú slobodu. Prenasledovanie jednoducho nadobudlo iné formy. — 2. Tim. 3:12.

Bývalých prenasledovateľov Jehovových svedkov teraz nahradili odpadlíci, ktorí akoby zobrali palicu a bili svojich niekdajších kresťanských spoločníkov. (Mat. 24:48–51) Koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa títo odpadlíci začali ozývať hlasnejšie, ich falošné obvinenia boli početnejšie a zlomyseľnejšie. Tvorcovia niektorých televíznych relácií predstavovali odpadlíkov ako „odborníkov“ na Jehovových svedkov. Avšak niektorí čestní ľudia pochybovali o tom, že by bolo rozumné posudzovať svedkov na základe vyhlásení nespokojných bývalých členov. Po jednej takej relácii zatelefonoval kancelárii Spoločnosti v Selterse istý mladý muž a povedal, že bývalý svedok, s ktorým bol vedený rozhovor, s ním pred niekoľkými rokmi študoval. Mladý muž štúdium z osobných dôvodov ukončil. Ale keď videl tento televízny program a spoznal svojho bývalého učiteľa, úplne ho to vyviedlo z miery. Pýtal sa: „Ako môže také niečo hovoriť? Predsa vie, že to, čo o svedkoch hovorí, nie je pravda.“ Vďaka tomu tento mladý muž obnovil svoje biblické štúdium, tentoraz s jedným starším miestneho zboru.

Prirodzene, je veľa ľudí, ktorí bez skúmania prijímajú to, čo počujú v televízii alebo čítajú v novinách. Vzhľadom na časté útoky médií na Jehovových svedkov pripravila Spoločnosť 32-stranovú brožúru, zvlášť zameranú proti tejto záplave zavádzajúcej propagandy. Má názov Jehovas Zeugen, Menschen aus der Nachbarschaft—​Wer sind sie? (Vaši susedia, Jehovovi svedkovia — kto sú?)

Táto brožúra obsahuje faktické informácie vybraté z prieskumu uskutočneného v roku 1994, ktorého sa zúčastnilo približne 146 000 svedkov v Nemecku. Výsledky tohto prieskumu ľahko vyvrátili mnohé z mylných predstáv, ktoré mali ľudia o svedkoch. Náboženstvo starých žien? Štyria z desiatich svedkov v Nemecku sú muži a priemerný vek svedkov je 44 rokov. Náboženstvo tvorené ľuďmi, ktorým od detstva vymývali mozog? Päťdesiatdva percent všetkých svedkov sa stalo svedkami v dospelosti. Náboženstvo, ktoré rozbíja rodiny? Devätnásť percent svedkov je slobodných, 68 percent je v manželstve, 9 percent je ovdovených a len 4 percentá svedkov sú rozvedené, pričom značné množstvo z nich bolo rozvedených predtým, ako sa stali svedkami. Náboženstvo, ktoré je proti tomu, aby jeho členovia mali deti? Takmer štyri pätiny svedkov v manželstve majú deti. Náboženstvo zložené z ľudí s podpriemernými duševnými schopnosťami? Tretina svedkov hovorí aspoň jedným cudzím jazykom a 69 percent pravidelne sleduje aktuálne udalosti. Náboženstvo, ktoré zakazuje svojim členom tešiť sa zo života? Týždenne strávi každý svedok 14,2 hodiny rôznymi formami odpočinku. Zároveň dáva prednosť duchovným činnostiam, keď strávi priemerne 17,5 hodiny týždenne náboženskou činnosťou.

Mimoriadna pozornosť v brožúre sa venovala otázke, ktorá sa týkala „malého Olivera“. Krátko po narodení v roku 1991 mu lekári objavili v srdci malý otvor. V patričnom čase zariadila Oliverova matka operáciu a v súlade so svojím náboženským presvedčením vyhľadala lekárov, ktorí ju boli ochotní vykonať bez krvi. Ale odporcovia prekrútili túto udalosť v snahe poškodiť povesť Jehovových svedkov. Dokonca po úspešnej operácii bez transfúzie akejkoľvek krvi isté noviny priniesli na titulnej strane o tomto prípade správu, ktorá uviedla, že Oliver bol napriek odporu „fanatickej“ matky zachránený, keď mu bola podaná ‚životodarná krv‘. V brožúre bola táto zjavná lož vyvrátená.

Táto brožúra bola najprv určená len ľuďom, ktorých zaujímali falošné obvinenia vznesené proti svedkom. Avšak v roku 1996 bola obálka prerobená, na zadnej strane bolo ponúknuté bezplatné domáce biblické štúdium a po celom Nemecku bolo rozšírených 1 800 000 výtlačkov.

Poskytovanie presných informácií médiám

V tom istom roku bol podniknutý ešte ďalší krok ako reakcia na vytrvalé snahy odporcov využívať médiá na vytváranie skresleného obrazu o Jehovových svedkoch. Walter Köbe bol vymenovaný za predsedajúceho vo výbore, ktorý má na starosti Informačné služby. Vysvetľuje: „Táto veľká kampaň, ktorú odporcovia spustili, nás núti kontrolovane reagovať pohotovejším sprístupňovaním informácií.“ Boli vyhľadaní jednotlivci, ktorí majú schopnosti vykonávať efektívnu prácu v styku s verejnosťou. Konali sa semináre, na ktorých boli vyškolení. Krajina bola rozdelená na 22 primeraných regiónov a do roku 1998 tu boli stovky vyškolených pracovníkov informačných služieb, ktorí sa starali o potreby v týchto oblastiach. Mimoriadnu pozornosť venujú osobnému kontaktu s redaktormi a novinármi.

V súvislosti s prácou tohto oddelenia boli zorganizované aj verejné predstavenia videofilmu Jehovovi svedkovia pevní zoči-voči nacistickému útoku. Svetová premiéra nemeckej verzie tohto videofilmu sa konala 6. novembra 1996 v pamätníku koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde bolo uväznených mnoho Jehovových svedkov. Zúčastnili sa na nej zástupcovia tlače a poprední historici.

Do 1. septembra 1998 sa na 331 verejných projekciách tohto videofilmu zúčastnilo celkovo takmer 269 000 ľudí. Medzi prítomnými boli nielen svedkovia, ale aj zástupcovia tlače, vládni úradníci a verejnosť. Stovky novín komentovali tieto predstavenia v článkoch, ktoré boli ladené vcelku pozitívne. So stosedemdesiatimi šiestimi z týchto videoprojekcií bola spojená výstava, ktorá sa zaoberala nacistickým prenasledovaním Jehovových svedkov.

Stále viac zástupcov médií súhlasí s názorom žurnalistu, ktorý v novembri 1993 v novinách Meissner Zeitung napísal: „Tí, ktorí si myslia, že Jehovovi svedkovia sa slepo a ľahkoverne držia nejakého nerealistického biblického učenia, budú prekvapení, keď zistia, ako presne svedkovia identifikovali svoj Vzor, Ježiša Krista, a ako toto poznanie premieňajú na zmysluplný život.“

Po polstoročí zostávajú stále pevní

Uplynulo už vyše pol storočia, odkedy boli Jehovovi svedkovia v Nemecku prepustení z koncentračných táborov. Ale záznam o ich rýdzosti nevybledol ako zabudnutá história. Prostredníctvom neho sa svetu stále vydáva mocné svedectvo. Niektorí, čo boli pre svoju nekompromisnú vieru v koncentračných táboroch, sú v čase písania tejto správy stále nažive a dnes sú rovnako horliví v službe Jehovovi ako vtedy. Ich odvážny postoj dosvedčuje, že Jehova dokáže ochrániť svoj ľud. Započúvajme sa do toho, čo za stovky im podobných hovoria niektorí z tých, čo prežili koncentračné tábory, a všimnime si ich vek (začiatkom roku 1998), ktorý je uvedený v zátvorkách:

Heinrich Dickmann (95): „V Sachsenhausene som sa musel pozerať, ako bol pred celým táborom popravený môj brat August. Mohol som byť okamžite prepustený, ak by som sa zriekol svojej viery. Keďže som odmietol urobiť kompromis, veliteľ tábora povedal: ‚Premýšľaj o tom a uvidíš, koľko budeš ešte nažive.‘ O päť mesiacov bol mŕtvy on, nie ja. Mojím mottom bolo a stále je: ‚Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom.‘“

Änne Dickmannová (89): „Považujem to [skúsenosť z koncentračného tábora] za školenie, ktoré mi pomáha zachovávať si rýdzosť pred veľkým Stvoriteľom a Životodarcom, Jehovom. Všetky moje skúsenosti obohatili môj život a priblížili ma k Bohu. Po celé tie roky ma podnecuje viera v Boha a láska k nemu. Nikdy ma nikto do ničoho nenútil.“

Josef Rehwald (86): „Na tie ťažké časy skúšok spomínam s uspokojením, pretože som si napriek tlaku a utrpeniu zachoval kresťanskú vieru a neutralitu. Som presvedčený, že som prežil len s pomocou Všemohúceho Boha, Jehovu! Moje kresťanské presvedčenie je teraz ešte silnejšie, ako bolo vtedy, a mojím želaním je ďalej nekompromisne stáť na strane Boha.“

Elfriede Löhrová (87): „Keď spomínam na to, čo som zažila počas ôsmich rokov väzenia za Hitlera, musím povedať, že sme počítali so všetkým. Bolo jasné, že na jednej strane cesta pravdy znamená zápas a prenasledovanie, ale na druhej strane radosť a víťazstvo. Nepovažujem ten čas za premrhaný alebo neužitočný.“

Maria Hombachová (97): „Prekypujem radosťou, keď si uvedomím, že som mala jedinečnú výsadu dokázať svoju lásku a vďačnosť Jehovovi za tých najkrutejších okolností. Nikto ma do toho nenútil! Naopak, boli to naši nepriatelia, ktorí sa pokúšali nútiť nás a hrozbami sa pokúšali dosiahnuť, aby sme Hitlera poslúchali viac ako Boha. Ale neúspešne! Keďže som mala svedomie čisté, bola som šťastná, i keď som bola za väzenskými múrmi.“

Gertrud Pötzingerová (86): „Bola som odsúdená na tri a pol roka samoväzby. Dôstojník, ktorý ma po vynesení rozsudku odvádzal späť do cely, mi povedal: ‚Ďakujem vám. Ste mi povzbudením, aby som opäť veril v Boha. Zostaňte taká odvážna, ako ste, a nebude pre vás problémom zvládnuť toho tri a pol roka.‘ Aké pravdivé! Zvlášť v samoväzbe som pocítila Jehovovu lásku a silu, ktorú dáva.“

Áno, prežijúci z koncentračných táborov zostávajú naďalej pevní. Dnes, vyše pol storočia po ich prepustení, životná dráha rýdzosti týchto svedkov slúži stále ako svedectvo svetu a je na chválu Jehovovi. Aké je to povzbudenie pre všetkých Božích služobníkov!

Kázanie dobrého posolstva sa v Nemecku ešte neskončilo. Od druhej svetovej vojny tu svedkovia venovali vyše 800 000 000 hodín tomu, aby ľuďom rozprávali o Božom Kráľovstve. Zároveň sa služba Jehovových svedkov v Nemecku dotýka života ľudí v mnohých ďalších krajinách. Nepovažujú sa za oddelenú národnostnú skupinu, ale za časť celosvetovej rodiny, ktorú tvoria ctitelia Jehovu.

Výrazný dôkaz tejto medzinárodnej jednoty bolo vidieť v roku 1998, keď sa 217 472 ľudí zúčastnilo piatich medzinárodných zjazdov „Božia cesta života“ v Nemecku. Delegáti prišli z mnohých krajín; celý program bol predkladaný v 13 jazykoch. Tieto zjazdy zdôraznili potrebu stále prejavovať vernosť a byť vytrvalý v kázaní dobrého posolstva. S Jehovovou pomocou sú Jehovovi svedkovia v Nemecku rozhodnutí lojálne pokračovať po Božej ceste života.

[Mapa na strane 79]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ZÁPADNÉ NEMECKO

Hamburg

Meckenheim

Selters

Frankfurt

Wiesbaden

Reutlingen

Mníchov

VÝCHODNÉ NEMECKO

Berlín

Magdeburg

Glauchau

[Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 69]

Medzinárodný zjazd „Triumfujúce Kráľovstvo“, Norimberg 1955

[Obrázky na strane 73]

Nemeckí svedkovia pomáhajú mnohým prisťahovalcom mať úžitok z biblickej pravdy

[Obrázok na strane 88]

Wiesbadenský komplex Bételu v roku 1980

[Obrázok na strane 90]

Výbor odbočky (zľava doprava). Vpredu: Günter Künz, Edmund Anstadt, Ramon Templeton, Willi Pohl. Vzadu: Eberhard Fabian, Richard Kelsey, Werner Rudtke, Peter Mitrega

[Obrázky na strane 95]

Niektoré z deviatich zjazdových sál, ktoré sa používajú v Nemecku

1. Glauchau

2. Reutlingen

3. Mníchov

4. Meckenheim

5. Berlín

[Obrázok na strane 99]

Martin a Gertrud Pötzingerovci

[Obrázky na stranách 100, 101]

Budovy odbočky v Selterse

[Obrázky na strane 102]

Niektorí svedkovia z Nemecka, ktorí sú v zahraničnej misionárskej službe: 1. Manfred Tonak, 2. Margarita Königerová, 3. Paul Engler, 4. Karl Sömisch, 5. Günter Buschbeck

[Obrázky na strane 110]

Po zrušení zákazu sa do východnej Európy odosielali veľké zásielky literatúry

[Obrázky na strane 118]

Zjazd v Berlíne v roku 1990

[Obrázky na strane 124]

Prvá sála Kráľovstva postavená v bývalom Východnom Nemecku

[Obrázky na stranách 132, 133]

Program zasvätenia — v Selterse (hore) a potom na šiestich štadiónoch po celom Nemecku

[Obrázok na strane 139]

Nástroje proti záplave nepravdivých informácií

[Obrázky na stranách 140, 141]

I keď boli títo lojálni kresťania (tu sú odfotografovaní v Brandenburgu v roku 1995) uväznení v koncentračných táboroch (kde boli Jehovovi svedkovia označení fialovými trojuholníkmi), zostali pevní vo viere

[Obrázky na strane 147]

Druhá strana, v smere hodinových ručičiek: Heinrich Dickmann, Änne Dickmannová, Gertrud Pötzingerová, Maria Hombachová, Josef Rehwald, Elfriede Löhrová