Čo o tom hovorí Biblia
Teší to Boha, že nás vidí trpieť?
MUŽ namáhajúci sa pod ťarchou veľkého dreveného kríža sa potáca pomedzi zástupy a spod tŕňovej koruny na hlave sa mu rinie krv. Len čo príde na „popravisko“, vystrú ho na kríž a do rúk mu zatĺkajú veľké klince. Zvíja sa od bolesti, keď mu klince prebodávajú telo. Keď kríž vzpriamujú, bolesť sa stáva neznesiteľnou. Podľa filipínskeho časopisu Panorama sú takéto bolestivé rituály pravidelne na programe počas osláv Svätého týždňa na Filipínach.
To, čo bolo práve opísané, je akousi novodobou interpretáciou Ježišovho utrpenia. No konanie tohto muža nie je iba predvádzaním scény z akejsi drámy. Klince, krv, bolesť — to všetko je úplne skutočné.
Aj inde možno vidieť nadšených vyznávačov rímskokatolíckeho náboženstva, ako na verejnosti bičujú sami seba, lebo túžia zakúsiť utrpenie Krista. Prečo? Niektorí to robia vo viere, že ich utrpenie vyvolá zázraky, napríklad uzdravenie ich milovaných chorých. Iní to robia preto, aby odčinili hriechy, pri ktorých majú obavy, že pre ne niet odpustenia, kým nevylejú vlastnú krv. V knihe The Filipinos (Filipínci) sa vysvetľuje: „Bolesť je dobrým očisťujúcim prostriedkom mysle a duše... Hriešnik údajne precitá z bolesti očistený od hriechov a oslobodený od bremien.“
Filipínski katolíci však rozhodne nie sú jedinými ľuďmi, ktorí si sami spôsobujú bolesť. Príslušníci rozličných náboženstiev v rôznych krajinách veria, že keď si spôsobujú utrpenie, zaisťuje im to nejaké zásluhy u Boha.
Napríklad Budha, Siddhártha Gautama, pri hľadaní pravdy opustil svoju manželku a syna a utiekol na púšť, kde žil šesť rokov ako askéta. Celé hodiny trávil v nepohodlných a bolestivých pózach a neskôr tvrdil, že dlhé obdobie žil na jedinom zrnku ryže denne a schudol natoľko, že povedal: „Koža môjho brucha sa mi prilepila na chrbticu.“ No nijaké muky, ktoré si spôsobil sám, mu nedokázali priniesť osvietenie, ktoré hľadal.
Podobne hinduistickí fakíri v Indii podstupovali rôzne odčiňujúce akty, ktoré boli niekedy extrémne bolestné — ležali medzi ohňami, uprene sa pozerali do slnka, až kým neoslepli, veľmi dlhý čas stáli na jednej nohe alebo v inej nepohodlnej póze. Cnosť istých askétov bola považovaná za niečo také veľké, že by mohla zachrániť mesto pred útokom nepriateľa.
Biblia takisto hovorí o ctiteľoch Baala, ktorí sa v márnom pokuse vzbudiť pozornosť svojho boha rezali „podľa svojho zvyku dýkami a kopijami tak, až z nich tiekla krv“. — 1. Kráľov 18:28.
„Budete trápiť svoje duše“
Aj keď je pravda, že Jehova prikázal svojmu vyvolenému národu: „Budete trápiť svoje duše“, všeobecne sa chápe, že to znamená pôst. (3. Mojžišova 16:31) Taký pôst vyjadroval ľútosť nad hriechmi a pokánie z nich, alebo sa niekto postil vtedy, keď bol v tiesnivej situácii. Teda pôst nebol akousi formou trestu, ktorý si človek uložil sám, ale vyjadroval pokorenie sa pred Bohom. — Ezdráš 8:21.
Boli však aj niektorí Židia, ktorí sa mylne domnievali, že práve nepohodlie, ktoré patrí k trápeniu duše, má hodnotu a že toto nepohodlie zaväzuje Boha, aby im zaň niečo dal. Keď žiadna taká odmena neprichádzala, trúfalo sa pýtali Boha na odplatu, o ktorej si mysleli, že si ju zaslúžia: „Prečo sme sa postili, a ty si to nevidel, a trápili sme svoju dušu, a ty si si to nevšímal?“ — Izaiáš 58:3.
No mýlili sa. Vhodný náboženský pôst neznamená asketizmus, trápenie tela hladom, ako keby samotná telesná bolesť alebo nepohodlie mali dajakú hodnotu. Ich hlad mohla zmenšiť silná emócia. Ak je myseľ stiesnená naliehavými problémami, telo azda netúži po jedle. To Bohu naznačuje, že človek, ktorý sa postí, má intenzívne pocity.
Teší to Boha, že si spôsobujeme bolesť?
Má láskyplný Stvoriteľ dajakú radosť z toho, že pozoruje ľudí, ako sami seba týrajú? Aj keď je pravda, že kresťania občas môžu byť nútení stať sa „účastníkmi Kristových utrpení“, neznamená to, že vyhľadávajú ťažkosti alebo mučenícku korunu. — 1. Petra 4:13.
Ježiš mal zaiste ďaleko od askétu. Náboženskí vodcovia sa sťažovali na to, že sa jeho učeníci nepostia, a dokonca ho obviňovali, že je „nenásytný človek a oddaný pitiu vína“. (Matúš 9:14; 11:19) Ježiš prejavoval umiernenosť vo všetkom a nevyžadoval sám od seba ani od druhých viac, než bolo rozumné. — Marek 6:31; Ján 4:6.
Nikde v Písmach nenájdeme nijaký základ pre asketizmus, ako keby odopieranie si životných nutností alebo aj príjemných stránok života prinášalo priazeň u Boha. Všimnite si slová apoštola Pavla týkajúce sa takýchto bolestných praktík: „Práve tieto veci majú naozaj zdanie múdrosti v samoľúbom spôsobe uctievania a zdanlivej pokore, prísnom zaobchodení s telom, ale nemajú hodnotu v boji proti uspokojovaniu tela.“ — Kolosanom 2:23.
Martin Luther ako mních doslova týral sám seba. Neskôr sa však obrátil proti takýmto praktikám, hovoriac, že podporujú myšlienku dvoch ciest k Bohu, vyššej a nižšej, zatiaľ čo Písma učia iba o jednej ceste k záchrane — prejavovaním viery v Ježiša Krista a jeho Otca, Jehovu. (Ján 17:3) Naproti tomu niektorí ľudia považovali bolestivé rituály za určitú formu záchrany vlastným pričinením.
Kniha Church History in Plain Language (Dejiny cirkvi zrozumiteľným jazykom) komentuje asketizmus takto: „Podpora celého tohto snaženia bola chybným názorom na človeka. Duša, ako by povedal mních, je pripútaná k telu ako dajaký väzeň k mŕtvole. To nie je biblický názor na ľudský život.“ Áno, už samotná myšlienka, že Boha môže tešiť to, že si človek spôsobuje bolesť, je Písmam cudzia. Táto myšlienka nachádza základ v mylnom gnostickom názore, že všetko spojené s telom je zlé a telo by malo byť týrané, nakoľko je to len možné, aby to človeku zaistilo záchranu.
Keďže Jehova chce, aby sme boli šťastní, slúžiť takému radostnému Bohu neznamená stať sa askétom. (Kazateľ 7:16) Preto nám Písma nikde nehovoria, že také dobrovoľné utrpenie je cestou k záchrane. Naopak, Božie Slovo objasňuje, že je to krv Krista spolu s našou vierou v ňu, čo nás očisťuje od všetkých hriechov. — Rimanom 5:1; 1. Jána 1:7.