Štrnásta kapitola

Mení sa totožnosť dvoch kráľov

1, 2. a) Čo doviedlo Antiocha IV. k tomu, aby sa sklonil pred požiadavkami Ríma? b) Kedy sa Sýria stala rímskou provinciou?

SÝRSKY panovník Antiochos IV. podniká inváziu do Egypta a korunuje sa za kráľa Egypta. Na žiadosť egyptského kráľa Ptolemaia VI. Rím posiela do Egypta vyslanca Gaia Popillia Laena. Ten prichádza s veľkolepou flotilou a s príkazom rímskeho senátu, aby sa Antiochos IV. vzdal svojho kráľovského postavenia v Egypte a aby z krajiny odišiel. V Eleusis, predmestí Alexandrie, sa sýrsky kráľ a rímsky vyslanec stretávajú zoči-voči. Antiochos IV. žiada o čas, aby sa mohol poradiť so svojimi radcami, ale Laenas kreslí okolo kráľa kruh a hovorí mu, aby odpovedal skôr, než ho prekročí. Pokorený Antiochos IV. vyhovie rímskym požiadavkám a v roku 168 pred n. l. sa vracia do Sýrie. Tak sa končí konfrontácia medzi sýrskym kráľom severu a egyptským kráľom juhu.

² Rím hrá dominantnú úlohu v záležitostiach Blízkeho východu a naďalej uskutočňuje politiku diktátu voči Sýrii. A tak hoci po smrti Antiocha IV. v roku 163 pred n. l. vládnu v Sýrii ďalší králi zo seleukovskej dynastie, nemajú už postavenie „kráľa severu“. (Daniel 11:15) V roku 64 pred n. l. sa Sýria nakoniec stáva rímskou provinciou.

 3. Kedy a ako dosiahol Rím nadvládu nad Egyptom?

³ Egyptská ptolemaiovská dynastia si udržiava postavenie „kráľa juhu“ ešte niečo vyše 130 rokov po smrti Antiocha IV. (Daniel 11:14) V bitke pri Aktióne v roku 31 pred n. l. rímsky panovník Octavián poráža spojené vojská poslednej ptolemaiovskej kráľovnej Kleopatry VII. a jej rímskeho milenca Marca Antonia. Po Kleopatrinej samovražde v nasledujúcom roku sa aj Egypt stáva rímskou provinciou a už viac nezohráva úlohu kráľa juhu. V roku 30 pred n. l. Rím už vládne nad Sýriou i nad Egyptom. Mali by sme teraz očakávať, že úlohu kráľa severu a kráľa juhu prevezmú iné vlády?

NOVÝ KRÁĽ VYSIELA „VYMÁHATEĽA“

 4. Prečo by sme mali očakávať, že totožnosť kráľa severu preberie iný vládny prvok?

⁴ Na jar roku 33 n. l. povedal Ježiš Kristus svojim učeníkom: „Keď uvidíte ohavnosť pôsobiacu spustošenie, o ktorej hovoril prorok Daniel, že stojí na svätom mieste... potom tí, ktorí sú v Judei, nech utekajú na vrchy.“ ​(Matúš 24:15, 16) Ježiš, citujúc z Daniela 11:31, upozorňoval svojich nasledovníkov na budúcu „ohavnosť pôsobiacu spustošenie“. Toto proroctvo, ktoré súvisí s kráľom severu, bolo vyslovené približne 195 rokov po smrti Antiocha IV., posledného sýrskeho kráľa v úlohe kráľa severu. Je isté, že totožnosť kráľa severu mal prebrať iný vládny prvok. Kto to mal byť?

 5. Kto povstal ako kráľ severu, zaujmúc postavenie, ktoré kedysi mal Antiochos IV.?

⁵ Anjel Jehovu Boha predpovedal: „V jeho postavení [v postavení Antiocha IV.] povstane ten, ktorý spôsobí, že vymáhateľ prejde nádherným kráľovstvom, a počas niekoľkých dní bude rozbitý, ale nie v hneve ani v bojovom ťažení.“ ​(Daniel 11:20) Ukázalo sa, že tým, kto takto ‚povstal‘, bol prvý rímsky cisár Octavián, ktorý bol známy ako cézar Augustus. — Pozri „Jedného si ctili, druhým opovrhovali“ na strane 248.

 6. a) Kedy bolo spôsobené, že „vymáhateľ“ prešiel „nádherným kráľovstvom“, a prečo to bolo dôležité? b) Prečo možno povedať, že Augustus nezomrel „v hneve ani v bojovom ťažení“? c) Aká zmena totožnosti kráľa severu nastala?

⁶ Súčasťou Augustovho „nádherného kráľovstva“ bola „krajina Okrasy“ — rímska provincia Judea. (Daniel 11:16) V roku 2 pred n. l. Augustus vyslal „vymáhateľa“, keď nariadil registráciu, sčítanie ľudu, pravdepodobne preto, aby zistil počet obyvateľov kvôli daniam a vojenskej službe. Na základe tohto výnosu išli Jozef s Máriou do Betlehema na registráciu, čo viedlo k tomu, že Ježiš sa narodil na tom predpovedanom mieste. (Micheáš 5:2; Matúš 2:1–12) V auguste roku 14 n. l. — „počas niekoľkých dní“ čiže nedlho po nariadení registrácie — Augustus vo veku 76 rokov zomrel, nie rukou vraha „v hneve“, ani nie „v boji“, ale následkom choroby. Totožnosť kráľa severu sa naozaj zmenila! Týmto kráľom sa stala Rímska ríša v osobe jej cisárov.

‚OPOVRHOVANÝ POVSTÁVA‘

7, 8. a) Kto povstal v Augustovom postavení ako kráľ severu? b) Prečo bola následníkovi cézara Augusta neochotne daná „dôstojnosť kráľovstva“?

⁷ Pokračujúc v proroctve, anjel povedal: „V jeho [Augustovom] postavení povstane ten, kto má byť v opovrhnutí, a oni ho istotne neobdaria dôstojnosťou kráľovstva; a naozaj príde počas bezstarostnosti a ujme sa kráľovstva hladkosťou. A ramená záplavy, tie kvôli nemu pretečú a budú zlomené, tak ako bude aj Vodca zmluvy.“ — Daniel 11:21, 22.

⁸ Tým, „kto má byť v opovrhnutí“, bol cézar Tibérius, syn Livie, Augustovej tretej manželky. (Pozri „Jedného si ctili, druhým opovrhovali“ na strane 248.) Augustus tohto nevlastného syna nenávidel pre jeho zlé povahové črty a nechcel, aby sa stal ďalším cézarom. ‚Dôstojnosť kráľovstva‘ mu bola neochotne daná až vtedy, keď všetci ostatní následníci prichádzajúci do úvahy už boli mŕtvi. Augustus v roku 4 n. l. Tibéria adoptoval a urobil ho dedičom trónu. Po Augustovej smrti 54-ročný Tibérius — ten, ktorý bol opovrhovaný — ‚povstal‘, keď prevzal moc ako rímsky cisár a kráľ severu.

 9. Ako sa Tibérius ‚ujal kráľovstva hladkosťou‘?

⁹ „Tibérius,“ ako uvádza The New Encyclopædia Britannica, „hral politickú hru so senátom, keď takmer mesiac [po Augustovej smrti] nechcel dovoliť, aby ho vymenovali za cisára.“ Povedal senátu, že nikto okrem Augusta nie je spôsobilý niesť bremeno vládnutia nad Rímskou ríšou, a žiadal senátorov, aby obnovili republiku tak, že by zverili autoritu skupine mužov, a nie jednému človeku. Historik Will Durant napísal, že „senát sa neodvážil vziať ho za slovo a vymieňal si s ním poklony, až kým nakoniec moc neprevzal“. Durant dodal: „Táto hra bola dobre zahratá obidvoma stranami. Tibérius chcel principát alebo chcel nájsť nejaký spôsob, ako sa mu vyhnúť; senát sa [Tibéria] bál a nenávidel ho, ale cúvol pred znovuzriadením republiky, ktorá by bola založená tak ako tá stará na teoreticky zvrchovaných zhromaždeniach.“ Tak sa Tibérius ‚ujal kráľovstva hladkosťou‘.

10. Ako boli ‚ramená záplavy zlomené‘?

¹⁰ A pokiaľ ide o „ramená záplavy“ — vojská okolitých kráľovstiev —, anjel povedal: „Pretečú a budú zlomené.“ Keď sa Tibérius stal kráľom severu, jeho synovec Germanicus Caesar bol veliteľom rímskeho vojska pri rieke Rýn. V roku 15 n. l. viedol Germanicus svoje vojsko proti germánskemu hrdinovi Arminiovi a dosiahol istý úspech. Ale tieto skromné víťazstvá boli dosiahnuté za veľkú cenu a Tibérius nato vojenské operácie v Germánii ukončil. Namiesto nich sa snažil zabrániť zjednoteniu germánskych kmeňov podporovaním občianskej vojny. Tibérius dával vo všeobecnosti prednosť obrannej zahraničnej politike a zameriaval sa na posilňovanie hraníc. A bolo to celkom úspešné. „Ramená záplavy“ boli týmto spôsobom ovládnuté a „zlomené“.

11. Ako bol ‚Vodca zmluvy zlomený‘?

¹¹ „Zlomený“ bol aj „Vodca zmluvy“, ktorú Jehova Boh uzavrel s Abrahámom na požehnanie všetkých rodín zeme. Abrahámovým Semenom sľúbeným v zmluve bol Ježiš Kristus. (1. Mojžišova 22:18; Galaťanom 3:16) Dňa 14. nisana roku 33 n. l. stál Ježiš pred Pontským Pilátom v paláci rímskeho miestodržiteľa v Jeruzaleme. Židovskí kňazi Ježiša obvinili zo zrady cisára. Ale Ježiš povedal Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta... Moje kráľovstvo... nie je odtiaľto.“ Aby rímsky miestodržiteľ neoslobodil bezchybného Ježiša, Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si cézarov priateľ. Každý, kto sa robí kráľom, hovorí proti cézarovi.“ Dožadovali sa Ježišovej popravy a potom povedali: „Nemáme kráľa, ale cézara.“ Podľa zákona o „urážke majestátu“, ktorý Tibérius rozšíril tak, že zahŕňal prakticky akúkoľvek urážku cézara, Pilát vydal Ježiša, aby bol „zlomený“ čiže pribitý na mučenícky kôl. — Ján 18:36; 19:12–16; Marek 15:14–20.

TYRAN ‚PLÁNUJE SVOJE ÚKLADY‘

12. a) Kto sa spojil s Tibériom? b) Ako sa Tibérius ‚stal mocným prostredníctvom malého národa‘?

¹² Anjel, ešte stále prorokujúc o Tibériovi, povedal: „Pretože sa s ním spoja, bude konať podvod a naozaj príde a prostredníctvom malého národa sa stane mocným.“ ​(Daniel 11:23) Členovia rímskeho senátu sa ústavne ‚spojili‘ s Tibériom a on bol od nich formálne závislý. Ale počínal si podvodne a skutočne sa stal ‚mocným prostredníctvom malého národa‘. Tým malým národom bola rímska prétoriánska garda, ktorá bola utáborená v blízkosti rímskych hradieb. Jej blízkosť naháňala senátu strach a Tibériovi pomáhala zvládnuť akékoľvek povstanie obyvateľstva namierené proti jeho autorite. Tibérius tak pomocou približne 10 000 strážcov zostal mocný.

13. V čom Tibérius prevýšil svojich predchodcov?

¹³ Anjel prorocky dodal: „Počas bezstarostnosti vstúpi dokonca do tučnosti správnej oblasti a naozaj urobí, čo neurobili jeho otcovia a otcovia jeho otcov. Rozptýli medzi nich vydrancované veci a korisť a tovar; a bude plánovať svoje úklady proti opevneným miestam, ale iba do istého času.“ ​(Daniel 11:24) Tibérius bol mimoriadne podozrievavý a za jeho panovania bolo množstvo nariadených vrážd. Prevažne pod vplyvom Seiana, veliteľa prétoriánskej stráže, sa posledné roky Tibériovho panovania vyznačovali terorom. Nakoniec aj sám Seianus upadol do podozrenia a bol popravený. V tyranizovaní ľudu Tibérius prevýšil svojich predchodcov.

14. a) Ako Tibérius rozptyľoval „vydrancované veci a korisť a tovar“ do všetkých rímskych provincií? b) Aká bola mienka o Tibériovi v čase, keď zomrel?

¹⁴ Tibérius však rozptyľoval „vydrancované veci a korisť a tovar“ do všetkých rímskych provincií. V čase jeho smrti sa všetky podrobené národy tešili z prosperity. Dane boli nízke a Tibérius mohol byť štedrý k tým, čo bývali na územiach, ktoré zakúšali ťažké časy. Ak vojaci alebo úradníci niekoho utláčali alebo podporovali protiprávne riešenie nejakých záležitostí, mohli čakať cisársku pomstu. Pevným uplatňovaním moci bolo udržiavané verejné bezpečie, a zlepšený systém komunikácií napomáhal rozvoj obchodu. Tibérius zaistil, aby sa spravovanie záležitostí v Ríme i mimo neho dialo nestranne a stabilne. Zákony boli zlepšené a spoločenské a morálne kódexy boli rozšírené rozvinutím reforiem zavedených cézarom Augustom. Tibérius však ‚plánoval svoje úklady‘, a tak rímsky historik Tacitus ho opísal ako pokryteckého človeka, obratného vo vzbudzovaní falošných zdaní. Tibérius bol v čase, keď zomrel, čo bolo v marci 37 n. l., považovaný za tyrana.

15. Ako sa darilo Rímu na konci prvého a na začiatku druhého storočia n. l.?

¹⁵ K následníkom Tibéria, ktorí zohrávali úlohu kráľa severu, patrili Gaius Caesar (Caligula), Claudius I., Nero, Vespazián, Titus, Domicián, Nerva, Traján a Hadrián. The New Encyclopædia Britannica uvádza, že „následníci Augusta väčšinou pokračovali v jeho administratívnej politike a stavebnom programe, i keď s menšou mierou novôt a s väčšou okázalosťou“. Tá istá encyklopédia ďalej uvádza: „Koncom prvého a začiatkom druhého storočia bol Rím na vrchole veľkoleposti a počtu obyvateľov.“ I keď Rím v tom čase mal určité ťažkosti na hraniciach ríše, k jeho prvej predpovedanej konfrontácii s kráľom juhu nedošlo skôr než v treťom storočí n. l.

VYBURCOVANÝ PROTI KRÁĽOVI JUHU

16, 17. a) Kto prevzal úlohu kráľa severu, o ktorom sa zmieňuje Daniel 11:25? b) Kto zaujal postavenie kráľa juhu a ako k tomu došlo?

¹⁶ Boží anjel, pokračujúc v proroctve, povedal: „[Kráľ severu] vyburcuje svoju silu a svoje srdce proti kráľovi juhu s veľkou vojenskou silou; a kráľ juhu, ten sa roznieti do vojny s nesmierne veľkou a mohutnou vojenskou silou. A [kráľ severu] neobstojí, lebo proti nemu naplánujú úklady. A práve tí, čo jedia jeho lahôdky, privodia jeho rozvrat. A jeho vojenská sila, tá bude odplavená, a mnohí istotne padnú zabití.“ — Daniel 11:25, 26.

¹⁷ Asi 300 rokov po tom, čo Octavián urobil z Egypta rímsku provinciu, úlohu kráľa severu prevzal rímsky cisár Aurelián. Medzitým postavenie kráľa juhu zaujala kráľovná Septimia Zenóbia z rímskej kolónie Palmýry.a (Pozri „Zenóbia — palmýrska kráľovná bojovníčka“ na strane 252.) Palmýrske vojsko v roku 269 n. l. obsadilo Egypt pod zámienkou, že ho zaistí Rímu. Zenóbia chcela urobiť z Palmýry najvplyvnejšie mesto východu a chcela vládnuť nad východnými rímskymi provinciami. Aurelián, znepokojený jej ambíciami, vyburcoval „svoju silu a svoje srdce“ do akcie proti nej.

18. Aký bol výsledok konfliktu medzi cisárom Aureliánom, kráľom severu, a kráľovnou Zenóbiou, kráľom juhu?

¹⁸ Kráľ juhu ako vládny prvok na čele so Zenóbiou sa ‚roznietil‘ do boja proti kráľovi severu „s nesmierne veľkou a mohutnou vojenskou silou“ pod velením dvoch vojvodcov, Zabdasa a Zabbaia. Aurelián sa však zmocnil Egypta a potom sa vydal na výpravu do Malej Ázie a Sýrie. Zenóbia bola porazená pri Emese (terajšom Homse) a stiahla sa do Palmýry. Keď Aurelián mesto obkľúčil, Zenóbia ho síce statočne bránila, ale nebola úspešná. Potom sa spolu so svojím synom dala na útek smerom do Perzie, ale pri rieke Eufrat ju Rimania zajali. V roku 272 n. l. sa Palmýrčania v meste vzdali. Aurelián ušetril Zenóbiin život a urobil ju hlavnou atrakciou svojho víťazného sprievodu, ktorý prechádzal Rímom v roku 274 n. l. Zvyšok života strávila Zenóbia ako rímska matróna.

19. Ako Aurelián padol ‚pre úklady proti nemu‘?

¹⁹ Sám Aurelián ‚neobstál pre úklady proti nemu‘. V roku 275 n. l. sa vydal na výpravu proti Peržanom. Keď v Trácii čakal na príležitosť prejsť cez úžinu do Malej Ázie, tí, ktorí ‚jedli jeho stravu‘, uskutočnili proti nemu úklady a spôsobili jeho „rozvrat“. Aurelián sa chystal volať na zodpovednosť svojho tajomníka Era za protiprávne konanie. Eros však vyhotovil falošný zoznam s menami istých úradníkov označených na usmrtenie. Keď úradníci uvideli zoznam, podnietilo ich to zosnovať vraždu Aureliána a zavraždiť ho.

20. Ako bola „vojenská sila“ kráľa severu „odplavená“?

²⁰ Životná dráha kráľa severu sa smrťou cisára Aureliána neskončila. Nasledovali ďalší rímski panovníci. Istý čas existovali súčasne cisár západu i cisár východu. Za vlády týchto mužov bola „vojenská sila“ kráľa severu „odplavená“ alebo „rozptýlená“b a mnohí ‚padli zabití‘ v dôsledku vpádov germánskych kmeňov zo severu. V štvrtom storočí n. l. rímske hranice prelomili Góti. Vpády pokračovali jeden za druhým. V roku 476 n. l. germánsky vodca Odoaker zosadil posledného cisára vládnuceho v Ríme. Na začiatku šiesteho storočia Rímska ríša na západe už bola rozbitá a v Britannii, Galii, Itálii, severnej Afrike a v Hispánii vládli germánski králi. Východná časť ríše trvala do 15. storočia.

VEĽKÁ RÍŠA JE ROZDELENÁ

21, 22. Aké zmeny uskutočnil Konštantín v štvrtom storočí n. l.?

²¹ Bez toho, aby Jehovov anjel uvádzal zbytočné detaily o rozpade Rímskej ríše, ktorý prebiehal po stáročia, pokračoval v predpovedaní ďalších významných činov kráľa severu a kráľa juhu. Avšak krátky prehľad o vývoji niektorých udalostí v Rímskej ríši nám pomôže rozpoznať dvoch súperiacich kráľov v neskorších časoch.

²² V štvrtom storočí rímsky cisár Konštantín poskytol štátne uznanie odpadlíckemu kresťanstvu. Dokonca zvolal cirkevný koncil, ktorý sa konal v roku 325 n. l. v Nicei v Malej Ázii, a osobne mu predsedal. Neskôr Konštantín presťahoval cisárske sídlo z Ríma do Byzantia čiže Konštantínopolu, z ktorého urobil svoje nové hlavné mesto. Rímska ríša zostávala pod vládou jedného cisára až do smrti cisára Teodosia I., ktorý zomrel 17. januára 395 n. l.

23. a) Aké rozdelenie Rímskej ríše sa uskutočnilo po smrti Teodosia? b) Kedy nastal koniec Východnej ríše? c) Kto vládol v Egypte v roku 1517?

²³ Po Teodosiovej smrti bola Rímska ríša rozdelená medzi jeho synov. Honorius dostal západnú časť a Arcadius východnú časť s hlavným mestom Konštantínopolom. Britannia, Galia, Itália, Hispánia a severná Afrika patrili medzi provincie západnej časti. Macedónia, Trácia, Malá Ázia, Sýria a Egypt boli provinciami východnej časti. V roku 642 n. l. egyptské hlavné mesto Alexandria podľahlo Saracénom (Arabom) a Egypt sa stal provinciou kalifov. V januári 1449 sa Konštantín XI. stal posledným cisárom východu. Osmanskí Turci pod velením sultána Mehmeta II. dobyli 29. mája 1453 Konštantínopol, čo znamenalo koniec Východorímskej ríše. V roku 1517 sa Egypt stal tureckou provinciou. Po čase sa však táto krajina starovekého kráľa juhu mala dostať pod nadvládu ďalšej ríše západu.

24, 25. a) Čo podľa niektorých historikov vyznačilo začiatok Svätej rímskej ríše? b) Čo sa nakoniec stalo s titulom „cisár“ Svätej rímskej ríše?

²⁴ V západnom krídle Rímskej ríše získal významné postavenie katolícky rímsky biskup, najmä pápež Lev I., ktorý sa v piatom storočí n. l. preslávil presadzovaním pápežskej autority. Po čase si pápež prisvojil právo korunovať cisára západnej časti. Stalo sa tak v Ríme v deň Vianoc roku 800 n. l., keď pápež Lev III. korunoval franského kráľa Karola (Karola Veľkého) za cisára novej Západnej rímskej ríše. Táto korunovácia oživila cisárstvo v Ríme a podľa niektorých historikov vyznačila začiatok Svätej rímskej ríše. Odvtedy existovala Východná ríša a na západe Svätá rímska ríša, pričom obe sa vyhlasovali za kresťanské.

²⁵ Čas plynul a následníci Karola Veľkého sa prejavili ako neúspešní panovníci. Istý čas bol dokonca cisársky úrad neobsadený. Medzitým nemecký kráľ Oto I. získal vládu nad veľkou časťou severnej a strednej Itálie a vyhlásil sa za kráľa Itálie. Pápež Ján XII. korunoval 2. februára 962 n. l. Ota I. za cisára Svätej rímskej ríše. Hlavné mesto ríše bolo v Nemecku a jej cisári boli Nemci, takisto ako väčšina jej poddaných. O päť storočí neskôr získala titul „cisár“ rakúska dynastia Habsburgovcov a udržala si ho po väčšinu zostávajúcich rokov Svätej rímskej ríše.

DVAJA KRÁLI OPÄŤ JASNE ROZPOZNANÍ

26. a) Čo možno povedať o konci Svätej rímskej ríše? b) Kto sa objavil ako kráľ severu?

²⁶ Svätej rímskej ríši zasadil smrteľnú ranu Napoleon I., keď po svojich víťazstvách v Nemecku v roku 1805 odmietol uznať jej existenciu. Cisár František II. nedokázal korunu obhájiť a 6. augusta 1806 sa rímskeho cisárskeho postavenia vzdal a potom pôsobil už len vo svojej národnej vláde ako cisár Rakúska. Po 1006 rokoch nastal koniec Svätej rímskej ríše, ktorú založil Lev III., rímskokatolícky pápež, a Karol Veľký, franský kráľ. V roku 1870 sa Rím stal hlavným mestom Talianskeho kráľovstva, nezávislého od Vatikánu. V nasledujúcom roku vznikla Nemecká ríša na čele s Wilhelmom I., ktorý bol vymenovaný za cisára. Tak sa na svetovej scéne objavil nový kráľ severu — Nemecko.

27. a) Ako sa Egypt stal britským protektorátom? b) Kto sa dostal do postavenia kráľa juhu?

²⁷ Ale kto bol novodobým kráľom juhu? Dejiny ukazujú, že v 17. storočí nadobudla imperiálnu moc Británia. Napoleon I. v snahe rozvrátiť britské obchodné trasy dobyl v roku 1798 Egypt. Nasledovala vojna a britsko-osmanská aliancia prinútila Francúzov stiahnuť sa z Egypta, ktorý bol na začiatku konfliktu totožný s kráľom juhu. V nasledujúcom storočí britský vplyv v Egypte vzrástol. Po roku 1882 bol Egypt britským závislým územím. Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Egypt patril Turecku a vládol v ňom chedív čiže miestokráľ. Keď sa Turecko postavilo v tejto vojne na stranu Nemecka, Británia miestokráľa zosadila a vyhlásila Egypt za britský protektorát. Británia si postupne vytvorila tesné putá so Spojenými štátmi americkými, a tak sa stali anglo-americkou svetovou veľmocou. Spoločne zaujali postavenie kráľa juhu.

[Poznámky pod čiarou]

ČO SI ZISTIL?

• Ktorý rímsky cisár ako prvý povstal ako kráľ severu a kedy vyslal „vymáhateľa“?

• Kto zaujal postavenie kráľa severu po Augustovi a ako bol ‚Vodca zmluvy zlomený‘?

• Aký bol výsledok konfliktu medzi Aureliánom ako kráľom severu a Zenóbiou ako kráľom juhu?

• Čo sa stalo s Rímskou ríšou a ktoré mocnosti zaujímali postavenie dvoch kráľov na konci 19. storočia?

[Rámček/obrázok na stranách 248 – 251]

JEDNÉHO SI CTILI, DRUHÝM OPOVRHOVALI

JEDEN pretvoril republiku zmietanú konfliktmi na svetovú ríšu. Druhý za 23 rokov dvadsaťnásobne zväčšil jej bohatstvo. Jedného si v čase, keď zomrel, ctili, ale tým druhým opovrhovali. Panovanie týchto dvoch rímskych cisárov sa prelínalo so životom a službou Ježiša. Ktorí dvaja cisári to boli? A prečo bol jeden ctený, kým druhý nie?

‚NAŠIEL RÍM Z TEHÁL A ZANECHAL HO Z MRAMORU‘

V roku 44 pred n. l., keď bol zavraždený Iulius Caesar, vnuk jeho sestry Gaius Octavián mal iba 18 rokov. Keďže mladý Octavián bol adoptovaným synom a hlavným dedičom Iulia Caesara, vydal sa ihneď do Ríma, aby si uplatnil nárok na dedičstvo. Stretol sa tam s obávaným protivníkom — s cézarovým hlavným zástupcom Marcom Antoniom, ktorý čakal, že on bude hlavným dedičom. Následné politické intrigy a boj o moc trvali 13 rokov.

Až keď boli porazené spojené vojská egyptskej kráľovnej Kleopatry a jej milenca Marca Antonia (v roku 31 pred n. l.), sa Octavián skutočne stal nesporným panovníkom Rímskej ríše. V nasledujúcom roku Antonius a Kleopatra spáchali samovraždu a Octavián anektoval Egypt. Tým bol odstránený posledný pozostatok Gréckej ríše a Rím sa stal svetovou veľmocou.

Octavián pamätal na to, že k zavraždeniu Iulia Caesara viedlo despotické uplatňovanie moci, a preto si dával pozor, aby neopakoval tú istú chybu. A tak aby neurazil rímske cítenie naklonené republike, zamaskoval svoju monarchiu do republikánskeho odevu. Odmietol tituly „kráľ“ a „diktátor“. A šiel ešte o krok ďalej, keď oznámil svoj zámer odovzdať vládu nad všetkými provinciami rímskemu senátu a zároveň ponúkol, že sa vzdá úradov, ktoré zastáva. Táto taktika bola účinná. Vďačný senát nabádal Octaviána, aby si ponechal svoje postavenie a vládu nad niektorými provinciami.

Okrem toho senát 16. januára roku 27 pred n. l. udelil Octaviánovi titul „Augustus“, čo znamená „Vznešený, Posvätný“. Octavián nielenže prijal tento titul, ale premenoval podľa seba aj jeden mesiac a vypožičal si z februára jeden deň, aby mesiac august mal rovnaký počet dní ako júl, pomenovaný podľa Iulia Caesara. Octavián sa tak stal prvým rímskym cisárom a potom bol známy ako cézar Augustus alebo „Vznešený“. Neskôr prijal aj titul „pontifex maximus“ ​(veľkňaz) a v roku 2 pred n. l. — v roku Ježišovho narodenia — mu senát udelil titul Pater Patriae, „Otec vlasti“.

V tom istom roku „vyšlo od cézara Augusta nariadenie, aby bola spísaná celá obývaná zem... a všetci ľudia cestovali, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta“. (Lukáš 2:1–3) V dôsledku tohto výnosu sa Ježiš narodil v Betleheme, čím sa splnilo biblické proroctvo. — Daniel 11:20; Micheáš 5:2.

Vláda za panovania Augusta sa vyznačovala istou mierou čestnosti a stabilitou meny. Okrem toho Augustus zaviedol efektívny poštový systém a staval cesty a mosty. Zreorganizoval armádu, vytvoril stále vojnové loďstvo a zriadil elitnú skupinu cisárskych telesných strážcov známu ako prétoriánska stráž. (Filipanom 1:13) Pod jeho patronátom sa dobre darilo spisovateľom, napríklad Vergíliovi a Horáciovi, a sochári vytvárali nádherné diela v štýle, ktorý sa teraz označuje za klasický. Augustus dokončil budovy, ktoré zanechal nedokončené Iulius Caesar, a zrenovoval mnohé chrámy. Pax Romana („rímsky mier“), ktorý zaviedol, trval vyše 200 rokov. Dňa 19. augusta roku 14 n. l. Augustus vo veku 76 rokov zomrel a potom bol vyhlásený za boha.

Augustus sa pýšil, že ‚našiel Rím z tehál a zanechal ho z mramoru‘. Keďže nechcel, aby sa Rím vrátil k dňom bývalej republiky plným konfliktov, mal v úmysle dobre pripraviť nového cisára. Ale pokiaľ išlo o voľbu následníka, nemal veľmi na výber. Jeho synovec, dvaja vnuci, zať a jeden nevlastný syn zomreli a pre nástupníctvo zostal už iba jeho nevlastný syn Tibérius.

„TEN, KTO MÁ BYŤ V OPOVRHNUTÍ“

Necelý mesiac po Augustovej smrti vymenoval rímsky senát 54-ročného Tibéria za cisára. Tibérius žil a vládol do marca roku 37 n. l. Bol teda rímskym cisárom počas Ježišovej verejnej služby.

Ako cisár mal Tibérius cnosti i neresti. K jeho cnostiam patrila neochota míňať peniaze na prepychové veci. Preto ríša prosperovala a on mal prostriedky na pomoc pri zmierňovaní následkov katastrof a ťažkých čias. Na Tibériovu česť slúži, že sa považoval len za človeka, že odmietol mnohé čestné tituly a že vo všeobecnosti uctievanie cisára orientoval skôr na Augusta než na seba. Nepomenoval podľa seba nijaký kalendárny mesiac, ako to urobili Augustus a Iulius Caesar, a nedovolil ani iným, aby ho poctili takýmto spôsobom.

Ale Tibériove neresti prevýšili jeho cnosti. Bol nesmierne podozrievavý a pokrytecký v zaobchádzaní s druhými a za jeho panovania bolo množstvo nariadených vrážd, pričom medzi obeťami boli aj mnohí jeho bývalí priatelia. Tibérius rozšíril zákon lèse-majesté (o urážke majestátu) tak, že zahŕňal nielen buričské skutky, ale aj hanlivé slová proti jeho osobe. Pravdepodobne na základe tohto zákona vyvíjali Židia nátlak na rímskeho miestodržiteľa Pontského Piláta, aby dal usmrtiť Ježiša. — Ján 19:12–16.

Tibérius sústredil prétoriánsku gardu do blízkosti Ríma, keď severne od mestských hradieb postavil opevnené kasárne. Prítomnosť tejto gardy naháňala strach rímskemu senátu, ktorý bol hrozbou pre Tibériovu moc, a držala na uzde akékoľvek nepokoje ľudu. Okrem toho Tibérius podporoval udavačstvo a posledné roky jeho panovania sa vyznačovali terorom.

V čase, keď Tibérius zomrel, bol považovaný za tyrana. Rimania sa po jeho smrti radovali a senát ho odmietol vyhlásiť za boha. Z týchto i z ďalších dôvodov vidíme, ako sa na Tibériovi splnilo proroctvo, ktoré hovorí, že „ten, kto má byť v opovrhnutí“, povstane ako „kráľ severu“. — Daniel 11:15, 21.

ČO SI ZISTIL?

• Ako sa Octavián stal prvým rímskym cisárom?

• Čo možno povedať o výsledkoch vlády Augusta?

• Aké cnosti a neresti mal Tibérius?

• Ako sa na Tibériovi splnilo proroctvo o tom, „kto má byť v opovrhnutí“?

[Obrázok]

Tibérius

[Rámček/obrázky na stranách 252 – 255]

ZENÓBIA — PALMÝRSKA KRÁĽOVNÁ BOJOVNÍČKA

„PLEŤ mala tmavšiu... zuby mala perlovobiele a veľké čierne oči jej žiarili nevšedným ohňom, ktorý miernil príťažlivý pôvab. Hlas jej znel výrazne a harmonicky. Chlapský intelekt u nej zmocnel a zušľachtil sa štúdiom. Vedela po latinsky, ale rovnako dokonale ovládala gréčtinu, sýrčinu aj egyptčinu.“ Takéto chvály vzniesol historik Edward Gibbon na Zenóbiu — kráľovnú bojovníčku zo sýrskeho mesta Palmýra.

Zenóbiiným manželom bol palmýrsky šľachtic Odaenathus, ktorému bola v roku 258 n. l. udelená hodnosť rímskeho konzula, pretože viedol v záujme Rímskej ríše úspešné ťaženie proti Perzii. O dva roky neskôr dostal Odaenathus od rímskeho cisára Galliena titul corrector totius Orientis (správca celého Východu). Bol to prejav uznania za jeho víťazstvo nad perzským kráľom Šapurom I. Odaenathus si nakoniec sám dal titul „kráľ kráľov“. Tieto Odaenathove úspechy možno do značnej miery pripísať odvahe a múdrosti Zenóbie.

ZENÓBIA SA USILUJE VYTVORIŤ RÍŠU

V roku 267 n. l. bol Odaenathus na vrchole svojej kariéry zavraždený spolu so svojím dedičom. Zenóbia zaujala manželovo postavenie, pretože jej syn bol ešte príliš mladý. Keďže bola krásna, ctižiadostivá, schopná organizátorka, zvyknutá zúčastňovať sa ťažení so svojím manželom, a plynule hovorila viacerými jazykmi, podarilo sa jej získať si rešpekt a podporu svojich poddaných. Zenóbia sa rada učila a obklopovala sa intelektuálmi. Jedným z jej poradcov bol filozof a rečník Cassius Longinus — o ktorom sa hovorilo, že je „živou knižnicou a chodiacim múzeom“. V knihe Palmyra and Its Empire—Zenobia’s Revolt Against Rome (Palmýra a jej ríša — Zenóbiina vzbura proti Rímu) autor Richard Stoneman poznamenáva: „Za päť rokov po smrti Odaenatha... si Zenóbia získala v mysli ľudu postavenie vládkyne Východu.“

Na jednej strane Zenóbiinho územia bola Perzia, ktorú so svojím manželom ochromila, a na druhej strane bol upadajúci Rím. O stave Rímskej ríše v tom čase historik J. M. Roberts hovorí: „Tretie storočie bolo... pre Rím hrozným časom na východných i na západných hraniciach, zatiaľ čo vnútri ríše sa začalo nové obdobie občianskej vojny a sporov o nástupníctvo. Na tróne sa vystriedalo dvadsaťdva cisárov (nerátajúc pretendentov).“ Naproti tomu sýrska vládkyňa mala vo svojej ríši pevné postavenie absolútneho monarchu. „Majúc pod kontrolou rovnováhu medzi dvoma ríšami [Perzskou a Rímskou],“ píše Stoneman, „mohla sa usilovať vytvoriť tretiu, ktorá by vládla obom.“

V roku 269 n. l. sa Zenóbii naskytla príležitosť zväčšiť svoju kráľovskú moc, keď sa v Egypte objavil pretendent spochybňujúci rímsku vládu. Zenóbiina armáda rýchlo vpochodovala do Egypta, rozdrvila rebela a zabrala krajinu. Zenóbia sa vyhlásila za kráľovnú Egypta a dala raziť mince vo svojom mene. Jej kráľovstvo siahalo od rieky Níl po rieku Eufrat. A práve v tomto momente svojho života zaujala postavenie „kráľa juhu“. — Daniel 11:25, 26.

ZENÓBIINO HLAVNÉ MESTO

Zenóbia posilnila a skrášlila svoje hlavné mesto Palmýru do takej miery, že dosahovalo úroveň väčších miest rímskeho sveta. Odhadovaný počet obyvateľov bol vyše 150 000. V Palmýre, meste s hradbami, ktorých obvod meral údajne 21 kilometrov, bolo množstvo veľkolepých verejných budov, chrámov, záhrad, stĺpov a monumentov. Hlavnú ulicu lemovala kolonáda tvorená korintskými stĺpmi vysokými vyše 15 metrov, ktorých bolo asi 1500. V meste bolo tiež množstvo sôch a búst hrdinov a bohatých dobrodincov. V roku 271 n. l. Zenóbia postavila sochy, ktoré predstavovali ju a jej zosnulého manžela.

Jednou z najskvelejších stavieb v Palmýre bol chrám slnka, ktorý nepochybne dominoval náboženskej scéne tohto mesta. Sama Zenóbia možno uctievala božstvo spojené so slnečným bohom. Sýria tretieho storočia však bola krajinou mnohých náboženstiev. V Zenóbiinom panstve žili ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, Židia i ctitelia slnka a mesiaca. Aký bol Zenóbiin postoj k týmto rôznym formám uctievania? Spisovateľ Stoneman píše: „Múdra vládkyňa neprehliada žiadne zvyky, ktoré sa jej ľudu javia ako vhodné... Bohovia... ako sa dúfalo, stáli na strane Palmýry.“ Zenóbia bola v náboženskom ohľade zjavne tolerantná.

Zenóbia si svojou výraznou osobnosťou získala obdiv mnohých. Najvýznamnejšia bola jej úloha, keď reprezentovala politický prvok predpovedaný v Danielovom proroctve. Panovanie Zenóbie však netrvalo viac než päť rokov. V roku 272 n. l. rímsky cisár Aurelián Zenóbiu porazil a Palmýru vyplienil tak, že ju nebolo možné obnoviť. Zenóbii bola prejavená zhovievavosť. Údajne sa vydala za jedného rímskeho senátora a zvyšok života pravdepodobne strávila v ústraní.

ČO SI ZISTIL?

• Ako je opísaná osobnosť Zenóbie?

• Čo patrilo k významným činom Zenóbie?

• Aký bol postoj Zenóbie k náboženstvu?

[Obrázok]

Kráľovná Zenóbia sa prihovára svojim vojakom

[Tabuľka/obrázky na strane 246]

KRÁLI V DANIELOVI 11:20–26

Kráľ severu Kráľ juhu

Daniel 11:20 Augustus

Daniel 11:21–24 Tibérius

Daniel 11:25, 26 Aurelián Kráľovná Zenóbia

[Obrázok]

Tibérius

[Obrázok]

Aurelián

[Obrázok]

Soška Karola Veľkého

[Obrázok]

Augustus

[Obrázok]

Britská vojnová loď zo 17. storočia

[Celostránkový obrázok na strane 230]

[Obrázok na strane 233]

Augustus

[Obrázok na strane 234]

Tibérius

[Obrázok na strane 235]

Na základe Augustovho výnosu Jozef s Máriou cestovali do Betlehema

[Obrázok na strane 237]

Ako bolo predpovedané, Ježiš bol „zlomený“ smrťou

[Obrázky na strane 245]

1. Karol Veľký, 2. Napoleon I., 3. Wilhelm I., 4. Nemeckí vojaci, prvá svetová vojna