Ľudské panovanie zvážené na váhach

8. časť: Politická zmes železa a vlhkej hliny

Nacionalizmus: národné sebavedomie, vyvyšujúce jeden národ nad ostatné a uprednostňujúce svoju kultúru a záujmy pred záujmami ostatných; pojem, ktorý sa stal zjavným koncom 18. storočia, ale svoj vrchol dosiahol v 20. storočí.

ĽUDSKÉ vlády sa bezmocne potácajú od krízy ku kríze a nedarí sa im vytvoriť stabilnú ľudskú spoločnosť. Podľa Zbigniewa Brzezinského, poradcu pre národnú bezpečnosť bývalého prezidenta USA Jimy Cartera, situácia sa tak skoro nezmení.

Brzezinski, spolu s inými svetovými vodcami, poskytol interview novinárke Georgie Anne Geyerovej pre článok uverejnený v roku 1985 pod názvom „Náš rozpadávajúci sa svet“. Citovala v ňom Brzezinského výrok: „Faktory, ktoré spôsobujú medzinárodnú nestabilitu, historicky víťazia nad silami, ktoré prispievajú k organizovanejšej spolupráci. Nevyhnutný záver nezaujatej analýzy svetových trendov je ten, že spoločenský rozruch, politický nepokoj, hospodárske krízy a medzinárodné trenice sa v zostávajúcich rokoch tohto storočia pravdepodobne ešte rozšíria.“

Skutočne smutná predpoveď, ale nie taká, ktorá by prekvapila bádateľov Biblie. Táto situácia bol dávno predpovedaná. Kedy? Kde?

Znepokojený snom

Nabuchodonozora, babylonského kráľa od roku 624 do roku 582 pred n. l., znepokojil sen. Videl v ňom obrovskú sochu s hlavou zo zlata, hruď a ramená boli zo striebra, brucho a stehná z medi, nohy zo železa a chodidlá a prsty zo železa zmiešaného s hlinou. Boží prorok Daniel vysvetlil Nabuchodonozorovi význam sochy a povedal mu: „Ty si, kráľu... tá zlatá hlava. A po tebe povstane iné kráľovstvo, nižšie ako tvoje; a zase iné, tretie kráľovstvo, ako medené, ktoré bude panovať na celej zemi.“ Je zrejmé, že socha súvisela s ľudskými vládami. — Daniel 2:37–39.

Pred dobou, v ktorej žil Daniel, utláčal Izraelčanov, vyvolený národ Autora Biblie, Egypt a Asýria. (1. Mojžišova 19:5) Podľa kontextu Biblie to z nich urobilo veľmoci, v skutočnosti prvé z radu siedmich, o ktorých hovorí Biblia. (Zjavenie 17:10) Potom, v Danielových dňoch, Babylon porazil Jeruzalem a Izraelčanov odviedli do zajatia. Takto sa Babylon stal treťou svetovou veľmocou, o ktorej sa v tomto prípade priliehavo hovorilo ako o „hlave zo zlata“. Biblia a svetské dejiny označujú totožnosť vtedy ešte budúcich svetových veľmocí: Médo–Perzia, Grécko, Rím a nakoniec Anglo–Amerika.a

Tieto národy Biblia označuje ako svetové veľmoci, pretože prichádzali do styku s Božím ľudom a odporovali božskému panstvu, ktoré Boží služobníci obhajovali. Preto socha, ktorú videl Nabuchodonozor, dobre zobrazovala, ako budú ľudské panstvá nasledovať za sebou a odporovať božskej zvrchovanosti aj v čase, keď sa jeho kráľovstvo skončí. Poradie svetových veľmocí znázornené rozličnými časťami sochy začína sa hlavou a postupuje dole. Preto chodidlá a prsty môžu logicky predstavovať záverečný prejav ľudského panstva, ktoré má jestvovať v „čase konca“, ako to vyjadril Daniel. Čo by sme teda mali očakávať? — Daniel 2:41, 42; 12:4.

,Desať prstov’

Boží služobníci sa už neobmedzujú na jeden národ alebo na jedno miesto, takže ich nemôže utláčať jedna svetová veľmoc. (Skutky 1:8; 10:34, 35) Hoci sú členmi mnohých národov a občanmi každého druhu ľudskej vlády, horlivo oznamujú, že sa čas konca už začal a že dni ľudskej vlády sú zrátané — čoskoro ich nahradí božská vláda.b Takto sa smelé posolstvo, ktoré oznamujú, obracia proti všetkým existujúcim politickým mocnostiam. Číslo „desať‚, ktoré používa Biblia, vhodne označuje úplnosť s ohľadom vecí na zemi. ‚Desať prstov‘ sochy by teda logicky predstavovalo politické ľudské panstvo v jeho úplnosti, jednotné v odpore voči božskej zvrchovanosti v čase konca.

Aká bola politická situácia na začiatku tohto predpovedaného časového obdobia? V roku 1800 ovládali európske národy 35 percent zemského povrchu, ale do roku 1914 sa zvýšilo toto číslo na viac ako 84 percent! The Collins Atlas of World History poznamenáva, že ‚v predvečer vojny v roku 1914 sa zdalo, že rozdelenie sveta medzi niekoľko veľkých mocností bolo takmer dokončené‘. V skutočnosti sa ukazuje, hovorí Hugh Brogan, asistent pre dejiny Univerzity v Essexe, Anglicko, že „zanedlho bude celému svetu vládnuť asi pol tucta mocností“.

Použitie ‚desiatich prstov‘ ako symbolu totality svetských vlád, ktorých by doslovne nebolo viac ako „pol tucta mocností“, by však ťažko pripadalo rozumné. Ak teda malo v splnení proroctva ‚desať prstov‘ nadobudnúť skutočný význam, politická situácia z roku 1914 sa musela zmeniť.

Na počiatku dvadsiateho storočia vládlo Britské impérium, najväčšie aké kedy svet videl, nad každým štvrtým človekom na zemi. Iné európske impériá vládli nad ďalšími miliónmi ľudí. Ale 1. svetová vojna vyvrcholila triumfom nacionalizmu. Paul Kennedy, profesor histórie na Univerzite v Yale vysvetľuje: „Najpozoruhodnejšou zmenou v Európe, posudzujúc územno–právnymi termínmi, bol vznik množstva národných štátov — Poľska, Českoskovenska, Rakúska, Maďarska, Juhoslávie, Fínska, Estónska, Litvy a Lotyšska — na územiach, ktoré boli predtým časťou impérií Habsburgovcov, Romanovcov a Hohenzollernovcov.“

Po 2. svetovej vojne sa tento vývoj zrýchlil. Nacionalizmus vypukol plnou silou. Najmä po roku 1955 sa tento trend nedal odvrátiť. Päť storočí európskej expanzie skončilo sa v troskách zrútených koloniálnych impérií. Počet národov v Afrike, Ázii a na Strednom východe dramaticky vzrastal.

Nová Britská encyklopédia hovorí, že tento „vývoj prebieha v protiklade k predstavám, ktoré ovládali politické myslenie počas predchádzajúcich 2000 rokov“. Kým „až doteraz človek zvyčajne zdôrazňoval všeobecnosť a univerzálnosť a považoval jednotu za žiadúci cieľ“, nacionalizmus teraz zdôrazňuje národnostné rozdiely. Namiesto zjednotenia smeroval k rozdeleniu.

Železo a vlhká hlina

Všimnime si, že Biblia opisuje chodidlá a prsty sochy ako „čiastočne zo železa a čiastočne z formovateľnej hliny“ a dodáva: „Kráľovstvo samotné bude rozdelené... bude čiastočne silné a čiastočne krehké... ale nebudú držať spolu.“ (Daniel 2:33, 41–43) Tento nedostatok súdržnosti sa stal zjavným ako pokračovala dekolonizácia, ako nacionalizmus prekvital a ako rozvojové krajiny nadobúdajú na význame. Zemeguľa prudko skĺzala do politickej roztrieštenosti.

Podobne ako je nesúdržná zmes železa a hliny v chodidlách a prstoch sochy, niektoré vlády boli podobné železu — autoritatívne a tyranské — a iné boli ako hlina — poddajnejšie alebo demokratické. Pochopiteľne, neboli schopné držať spolu v celosvetovej jednote. Z hľadiska dneška hovorí o tom nemecká kniha Unsere Welt — Gestern, Heute, Morgen, 1800 — 2000 (Náš svet — včera, dnes, zajtra, 1800 — 2000): „Do 19. storočia prevládala demokratická sloboda takmer vo všetkých civilizovaných krajinách a koncom 1. svetovej vojny sa zdalo, že sloboda sa priblížila k záverečnému víťazstvu... S revolúciou v Rusku roku 1917 znova povstala diktatúra. Odvtedy je pre 20. storočie charakteristická koexistencia a konfrontácia medzi diktatúrou a demokraciou.“ — Kurzíva od nás.

Moc ľudu

Všimni si tiež, že počas vlády ‚desiatich prstov‘ sa prostí ľudia, „potomstvo ľudstva“, čoraz viac zapájali do vlády. Potvrdzujú toto proroctvo historické skutočnosti? — Daniel 2:43.

Demokracia, vláda ľudu, bola mimoriadne populárna hneď po 1. svetovej vojne, hoci počas dvadsiatych a tridsiatych rokov demokratické režimy v rozličných častiach sveta boli nahradené diktatúrami. Po 2. svetovej vojne dekolonizácia znova splodila rad nových demokracií. Neskôr, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch si však mnohé bývalé kolónie zvolili autoritatívnejšie formy vlády.

Avšak v 20. storočí bol trend nahradiť monarchie a autokratické vlády demokraciami alebo vládami ľudu. Posledné politické revolučné zmeny vo Východnej Európe opísal časopis Time ako „rok ľudu“. A keď nakoniec padol berlínsky múr, nemecký časopis Der Spiegel vyzdobil svoju titulnú stranu slovami „Das Volk siegt“ — ľud víťazí!

Veľa rečí, málo činov

Vo všetkých krajinách Východnej Európy, kde si moc ľudu vynútila politické reformy, objavila sa požiadavka slobodných volieb s pluralitným zastúpením politických strán. Politické strany v Európe a Severnej Amerike vznikli vo svojej terajšej podobe počas 19. storočia. Od polovice 20. storočia sa rozšírili po celom svete. Dnes sú väčšie, mocnejšie a lepšie organizované ako kedykoľvek predtým. Ich prostredníctvom, tak ako prostredníctvom odborov, parlamentárnych intervencií, skupín pre životné prostredie a nespočetných ďalších občianskych a záujmových skupín, moc ľudu sa teraz prejavuje častejšie a hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.

Tak ako vzrastá počet ľudí zúčastnených na politickom dianí, vzrastajú aj problémy s dosiahnutím všeobecnej politickej zhody. Uprostred množstva odporujúcich si názorov a záujmov vznikajú menšinové vlády, ktoré často stagnujú — veľa sa hovorí a málo koná.

Podobne ako železo s hlinou, celosvetová politická zmes ako celok je od roku 1914 krehká. Minuli sa napríklad časy, keď sa ľudia vo vládnych záležitostiach obracali k božskému vedeniu. „Ľudia západnej civilizácie boli tak úplne ponechaní sami na seba a zistili, že sami sú nedostatoční,“ uzatvára The Columbia History of the World.

Priestor pre optimizmus?

„Prečo sa mali všetky tieto rozdielne ale príbuzné vývoje zísť spolu práve v druhej polovici 20. storočia? Prečo sa museli hrozby celosvetového zrútenia vynoriť presne v období, keď človek dosiahol väčšie vedecké objavy a poznanie ako v celých predchádzajúcich dejinách?“ Tieto otázky položil novinár Geyer a nútia k zamysleniu. Ale pozná niekto odpoveď?

Len pred desiatimi rokmi The World Book Encyclopedia optimisticky poznamenala: „Máme pravdepodobne väčšiu možnosť vyriešiť problémy našej doby ako iná predchádzajúca generácia.“ No je dnes, na začiatku deväťdesiatych rokov, ešte priestor pre optimizmus? Možno povieš ,Áno‘ a poukážeš na koniec studenej vojny, na väčšiu spoluprácu medzi Východom a Západom a na značný pokrok, ktorý sa urobil v odzbrojení sveta.

Biblia predpovedala, že to tak bude. Ukazuje, že počas vlády siedmej svetovej veľmoci biblických dejín súčasná ôsma veľmoc má byť zvlášť vytvorená za účelom zjednotenia národov. (Zjavenie 17:11) Ale bude úspešná? Odpovie deviata časť seriálu „Ľudské vlády zvážené na váhach“.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 12]

„Každé kráľovstvo rozdelené samo proti sebe bude spustošené.“ — Matúš 12:25.

[Zvýraznený text na strane 12]

„Národy sa rozbúrili, kráľovstvá sa klátia.“ — Žalm 46:6.