Správaj sa k druhým tak, ako si to želá Boh

1 – 3. a) S čím si mnohí kresťania spájajú staroveký Týrus? b) Opíš vzťah medzi kráľom Chíramom a Izraelom. c) Nad čím sa budeme chcieť zamyslieť v súvislosti s Týrom?

ČO TI príde na myseľ, keď sa niekto zmieni o starovekom Týre? Mnohí kresťania si spomenú na proroctvo, ktoré sa splnilo v čase, keď Alexander Veľký použil ruiny pevninskej časti Týru na stavbu násypu k novšej, ostrovnej časti mesta, a mesto zničil. (Ezechiel 26:4, 12; Zechariáš 9:3, 4) No podnietila by ťa zmienka o Týre uvažovať o tom, ako sa správať k svojim duchovným bratom i k ostatným ľuďom a akému správaniu sa vyhýbať?

² Prečo bol Týrus zničený? „Pre tri vzbury Týru... pretože celý zástup vyhnancov vydali Edomu a pretože nepamätali na zmluvu bratov. A ja pošlem oheň na hradbu Týru.“ ​(Ámos 1:9, 10) V minulosti týrsky kráľ Chíram z priateľstva k Dávidovi dodal Šalamúnovi materiál na stavbu chrámu. Šalamún uzavrel s Chíramom zmluvu a dal mu niekoľko miest v Galilei. Chíram nazval Šalamúna „brat môj“. (1. Kráľov 5:1–18; 9:10–13, 26–28; 2. Samuelova 5:11) Keď neskôr Týrus ‚nepamätal na zmluvu bratov‘ a predal niektorých z Božieho ľudu do otroctva, Jehova jeho konanie neprehliadol.

³ Čo sa učíme z toho, že Boh odsúdil obyvateľov Týru za ich drsné zaobchádzanie s jeho ľudom? Predovšetkým to, ako vychádzať s našimi duchovnými bratmi. V predchádzajúcich kapitolách tejto knihy sme rozoberali niektoré rady dvanástich prorokov, ktoré sa týkali zaobchádzania s druhými. Bola to napríklad rada konať podľa práva v práci a pri podnikaní a rada zachovať si cudnosť. Z kníh dvanástich prorokov sa však dozvedáme ešte viac o tom, ako Boh chce, aby sme sa správali k druhým.

 4. V akom zmysle boli Edomčania „bratmi“ Izraela, ale ako so svojimi „bratmi“ zaobchádzali?

⁴ Poučením môžu byť pre nás slová, ktorými Boh odsúdil Edom, krajinu susediacu s Izraelom: „Ty si sa nemal prizerať v deň svojho brata, v deň jeho neúspechu; a nemal si sa radovať nad synmi Júdu v deň, keď hynuli.“ ​(Obadiáš 12) Týrčania, ktorí boli pôvodom Kanaančania, boli možno „bratmi“ Izraela v obchodných záležitostiach, ale Edomčania boli jeho skutočnými „bratmi“, lebo boli potomkami Ezaua, Jakobovho dvojčaťa. Aj Jehova nazval Edomčanov „bratmi“ Izraela. (5. Mojžišova 2:1–4) Preto to bolo naozaj ohavné, keď sa radovali z nešťastia Židov počas útoku Babylončanov. — Ezechiel 25:12–14.

 5. V akých situáciách by sme mohli prejaviť ducha Edomčanov?

⁵ Boh zjavne neschválil spôsob, akým Edomčania zaobchádzali so svojimi židovskými bratmi. Každý z nás si však môže položiť otázku: ‚Ako by Boh zhodnotil spôsob, akým ja zaobchádzam so svojimi bratmi?‘ Napríklad by sme sa mali zamyslieť, ako sa pozeráme na brata, s ktorým sme sa nezhodli, a ako sa k nemu správame. Predstav si, že ťa niektorý kresťan urazil alebo mal nejaký konflikt s niektorým z tvojich príbuzných. Ako budeš reagovať, ak máš „dôvod na sťažnosť“? Zostaneš namrzený a budeš to v sebe živiť namiesto toho, aby si sa pokúsil veci napraviť? (Kolosanom 3:13; Jozua 22:9–30; Matúš 5:23, 24) To by mohlo ovplyvniť tvoje správanie k tomu bratovi — mohol by si sa správať chladne, vyhýbať sa jeho spoločnosti alebo negatívne sa o ňom vyjadrovať. Pokračujme ešte ďalej a predstavme si, že ten brat neskôr urobí nejakú chybu a možno potrebuje radu alebo pokarhanie od zborových starších. (Galaťanom 6:1) Prejavíš ducha Edomčanov a budeš sa tešiť z nešťastia svojho brata? Ako by chcel Boh, aby si konal?

 6. Čo by sme mali robiť podľa Micheáša 7:18 na rozdiel od toho, čo opisuje Zechariáš 7:10?

⁶ Jehova prostredníctvom Zechariáša oznámil, že si nepraje, aby sme ‚úkladne plánovali niečo zlé proti sebe navzájom v svojich srdciach‘. (Zechariáš 7:9, 10; 8:17) Táto rada je aktuálna, ak máme pocit, že nás brat zranil alebo ukrivdil niekomu z našej rodiny. V takých prípadoch je ľahké ‚plánovať zlé vo svojom srdci‘ a podľa toho sa k bratovi aj správať. Boh však chce, aby sme napodobňovali pozitívny príklad, ktorý nám dal on sám. Spomeň si, čo Micheáš napísal o Jehovovi: „Odpúšťa previnenie a prechádza cez priestupok.“a (Micheáš 7:18) Ako to môžeme uplatniť v praxi?

 7. Prečo sa možno rozhodneme na nejakú urážku jednoducho zabudnúť?

⁷ Možno ťa zranilo, čo tebe alebo tvojmu príbuznému niekto urobil. Ale je to skutočne také vážne? Biblia opisuje kroky, ako riešiť nezhody a dokonca aj hriech proti bratovi. Často je však najlepšie chybu či urážku jednoducho prehliadnuť, ‚prejsť cez priestupok‘. Polož si otázky: ‚Nemohol by to byť jeden zo 77 prípadov, keď by som mal tomu bratovi odpustiť? Nemohol by som na to jednoducho zabudnúť?‘ (Matúš 18:15–17, 21, 22) Možno sa ti teraz nejaká urážka javí ako závažná, ale bude sa ti tak javiť aj o tisíc rokov? Pouč sa zo slov Kazateľa 5:20 o robotníkovej radosti z jedla a pitia: „Nebude často spomínať na dni svojho života, pretože pravý Boh ho zamestnáva tým, že sa jeho srdce raduje.“ Keď sa robotník zameriava na potešenia, ktoré má, ľahšie zabúda na ťažkosti každodenného života. Môžeš napodobniť tento postoj? Ak sa zameriame na radosť, ktorú máme z nášho kresťanského bratstva, možno sa nám podarí zabudnúť na spory, ktoré nie sú z dlhodobého hľadiska podstatné, na ktoré si v novom svete ani len nespomenieme. To bude úplne iný postoj než tešiť sa z nešťastia druhého alebo stále pamätať na to, čo nám kto urobil.

 8. Kedy môže byť ťažké hovoriť pravdu?

⁸ Knihy dvanástich prorokov tiež zdôrazňujú, ako veľmi si Boh želá, aby sme hovorili pravdu. Samozrejme, usilujeme sa hovoriť druhým o „pravde tohto dobrého posolstva“. (Kolosanom 1:5; 2. Korinťanom 4:2; 1. Timotejovi 2:4, 7) Ťažšie však môže byť hovoriť pravdu v každodennom živote, keď sa s členmi svojej rodiny či s našimi duchovnými bratmi rozprávame o najrôznejších námetoch či situáciách. Prečo je to tak?

 9. Kedy môžeme byť v pokušení nepovedať celú pravdu, ale nad čím by sme sa mali zamyslieť?

⁹ Kto z nás môže povedať, že nikdy nepovedal ani neurobil niečo neláskavé, na čo mu potom niekto poukázal? Zrejme sme sa v takej situácii cítili nepríjemne a trochu previnilo. Takéto pocity môžu človeka viesť k tomu, že začne svoju chybu popierať alebo ju „vysvetľovať“ tak, že prekrúti pravdu, aby svoje konanie ospravedlnil alebo aby vyvolal dojem, že neurobil nič zlé. Alebo by sme v nepríjemnej situácii mohli byť v pokušení zmieniť sa len o určitých faktoch, a tak skresliť skutočnosť. Aj keď to, čo by sme povedali, by teoreticky možno bolo pravdivé, v poslucháčoch by sme vyvolali nesprávnu predstavu. Hoci by sme nepovedali otvorené klamstvo, ako to dnes bežne robia ľudia vo svete, konali by sme v súlade s nabádaním ‚hovoriť pravdu každý so svojím blížnym‘? (Efezanom 4:15, 25; 1. Timotejovi 4:1, 2) Čo myslíš, ako sa Boh pozerá na kresťana, ktorý predkladá fakty tak, že vedome zavádza bratov, aby uverili niečomu, čo je v skutočnosti trochu inak?

10. Ako proroci opísali konanie, ktoré bolo bežné medzi obyvateľmi starovekého Izraela a Judska?

¹⁰ Proroci si uvedomovali, že aj muži a ženy, ktorí sú oddaní Jehovovi, niekedy nekonajú podľa toho, čo od nich Boh žiada. Hozeáš vyjadril Boží postoj k niektorým ľuďom v jeho dňoch: „Plienenie na nich, lebo sa dopúšťali priestupkov proti mne! A ja som ich vykúpil, ale oni hovorili lži, dokonca i proti mne.“ Okrem otvorených a jednoznačných lží namierených proti Jehovovi niektorí skĺzli k ‚preklínaniu a podvádzaniu‘ — možno prekrúcali fakty, aby niekoho priviedli k nesprávnemu záveru. (Hozeáš 4:1, 2; 7:1–3, 13; 10:4; 12:1) Hozeáš zapísal tieto slová v Samárii, severnom kráľovstve. Bolo Judsko na tom lepšie? Micheáš uvádza: „Jeho vlastní boháči sa stali plnými násilia a jeho obyvatelia hovorili faloš a v ústach majú úskočný jazyk.“ ​(Micheáš 6:12) Je dobré, keď vieme, ako títo proroci odsudzovali „podvádzanie“ a tých, ktorí „v ústach majú úskočný jazyk“. Ukazuje nám to, že aj kresťania, ktorí by určite nevyslovili zámernú lož, si môžu položiť otázky: ‚Nepodvádzam niekedy a nemám občas vo svojich ústach úskočný jazyk? Čo Boh odo mňa žiada v tomto ohľade?‘

11. Čo sa dozvedáme o Božej vôli, pokiaľ ide o našu reč?

¹¹ Na druhej strane Boh použil týchto prorokov aj na objasnenie toho, aké pozitívne skutky od nás žiada. V Zechariášovi 8:16 čítame: „Toto máte robiť: Hovorte pravdivo jeden s druhým. S pravdou a súdom pokoja súďte v svojich bránach.“ V dňoch Zechariáša boli brány miestom, kde starší muži verejne riešili súdne prípady. (Rút 4:1; Nehemiáš 8:1) No Zechariáš nepovedal, že len tam bolo treba hovoriť pravdu. Nestačí byť čestný len v úradných záležitostiach, lebo Zechariáš tiež nabádal: „Hovorte pravdivo jeden s druhým.“ To znamená aj v súkromní svojho domu, keď sa rozprávame s manželským partnerom alebo s inými blízkymi príbuznými. To isté platí v našich každodenných rozhovoroch s duchovnými bratmi a sestrami, či s nimi hovoríme priamo, cez telefón, alebo s nimi komunikujeme iným spôsobom. Majú všetky dôvody očakávať od nás, že im budeme hovoriť pravdu. Kresťanskí rodičia by mali svojim deťom zdôrazňovať, aké dôležité je vyhýbať sa klamstvu. Mladí si tak môžu uvedomiť, že Boh nechce, aby mali úskočný jazyk, ale chce, aby boli naozaj úprimní v tom, čo hovoria. — Sofoniáš 3:13.

12. Aké cenné poučenie môžeme načerpať z prorockých kníh?

¹² Mladí i dospelí, ktorí sa pridŕžajú pravdy, konajú v súlade so Zechariášovým nabádaním: „Milujte... pravdu a pokoj.“ ​(Zechariáš 8:19) Všimni si, ako konal Boží Syn podľa Jehovových prorockých slov zaznamenaných v Malachiášovi: „V jeho ústach bol zákon pravdy a na jeho perách sa nenašla nespravodlivosť. Chodil so mnou v pokoji a v priamosti.“ ​(Malachiáš 2:6) To isté žiada Jehova od nás. A oprávnene, veď nám dal k dispozícii celé svoje Slovo vrátane kníh dvanástich prorokov, z ktorých môžeme načerpať cenné poučenie.

13. Na aké ďalšie nesprávne konanie poukazuje Micheáš 6:12?

¹³ V Micheášovi 6:12 sme sa dočítali o jednej oblasti, v ktorej členovia Božieho ľudu zle zaobchádzali so svojimi blížnymi: „Hovorili faloš a v ústach majú úskočný jazyk.“ Tento verš však poukazuje aj na ich ďalší vážny nedostatok. Uvádza, že „boháči sa stali plnými násilia“. Čo robili a ako sa z toho môžeme poučiť?

14, 15. Akým násilím sa vyznačovali národy okolo Božieho ľudu?

¹⁴ Zamyslime sa nad tým, akú povesť mali niektoré národy v okolí Božieho ľudu. Na severovýchode ležala Asýria s hlavným mestom Ninive, o ktorom Náhum napísal: „Beda mestu krviprelievania. Je celé plné podvodu a lúpeže. Korisť sa nevzďaľuje!“ ​(Náhum 3:1) Asýrčania boli známi dobyvačnými vojnami a krutým zaobchádzaním s vojnovými zajatcami — niektorých väzňov upálili alebo z nich zaživa stiahli kožu, iných oslepili alebo im odsekli nos, uši či prsty. Kniha Bohovia, hroby, učenci uvádza: „Ninive natrvalo vošlo do vedomia ľudí najmä vraždením, plienením, útlakom a znásilňovaním slabých, vojnami a hrôzami každého druhu.“ Máme tiež svedectvo očitého svedka (ktorý sa na tomto násilí možno aj podieľal) — kráľa Ninive. Keď počul Jonášovo posolstvo, o svojom ľude povedal: „Nech sa pokryjú vrecovinou, človek i domáce zviera, a nech silno volajú k Bohu a navrátia sa každý od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré bolo v ich rukách.“ — Jonáš 3:6–8.b

¹⁵ Hrubého násilia sa nedopúšťali len Asýrčania. Potrestaný mal byť aj Edom juhovýchodne od Judska. Za čo? „Edom sa stane pustatinou opusteného úhora, pre násilie voči judským synom, v krajine ktorých prelievali nevinnú krv.“ ​(Joel 3:19) Vzali si Edomčania túto výstrahu k srdcu a prestali sa dopúšťať násilia? Asi o dvesto rokov Obadiáš napísal: „Tvoji mocní muži sa zdesia, ó, Téman [edomské mesto]... Pre násilie voči tvojmu bratovi Jakobovi... budeš musieť byť odrezaný na neurčitý čas.“ ​(Obadiáš 9, 10) A ako bol na tom Boží ľud?

16. Na akú zlú situáciu poukazuje Ámos a Habakuk?

¹⁶ Ámos odhaľuje, aká bola situácia v Samárii, hlavnom meste severného kráľovstva: „‚Pozrite na mnohé neporiadky v jej strede a prípady podvodu uprostred nej. A nevedia, ako robiť to, čo je priamočiare,‘ je Jehovov výrok, ‚tí, ktorí si hromadia násilie a plienenie.‘“ ​(Ámos 3:9, 10) Možno by si očakával, že v Judsku, kde bol Jehovov chrám, bola situácia iná. Ale Habakuk, ktorý žil v Judsku, sa Boha pýtal: „Ako dlho budem na teba volať o pomoc pred násilím, a ty nezachraňuješ? Prečo mi dávaš vidieť to, čo škodí, a stále iba hľadíš na ťažkosti? A prečo je predo mnou plienenie a násilie?“ — Habakuk 1:2, 3; 2:12.

17. Možno prečo začal Boží ľud prejavovať sklon k násiliu?

¹⁷ Skĺzol Boží ľud k násiliu preto, lebo sa nechal ovplyvniť postojom, aký mali k násiliu Asýria, Edom a iné národy? Šalamún varoval, že sa to môže stať: „Nezáviď násilníkovi, ani si nevyvoľ žiadnu z jeho ciest.“ ​(Príslovia 3:31; 24:1) Neskôr Jeremiáš napísal ešte jasnejšie: „Toto povedal Jehova: ‚Vôbec sa neuč ceste národov.‘“ — Jeremiáš 10:2; 5. Mojžišova 18:9.

18, 19. a) Ako by sa Habakuk pravdepodobne cítil, keby žil dnes a videl novodobé formy násilia? b) Čo si myslíš o násilí v dnešnej dobe?

¹⁸ Ako by Habakuk vnímal násilie v našich dňoch, keby žil teraz? Nebol by šokovaný? Mnohí sú už od detstva vystavení vplyvu násilia. Kreslené seriály, ktoré nadchýnajú chlapcov i dievčatá, sú plné násilia — jedna postava sa snaží roztrieskať, vyhodiť do vzduchu alebo inak zničiť druhú postavu. Netrvá dlho a mnohí mladí prejdú na videohry, v ktorých víťazia strieľaním, vyhadzovaním do vzduchu alebo rozdrvením protivníkov. Niekto možno povie: „Veď to sú len hry.“ No pri týchto násilných hrách, či už ich niekto hrá doma na počítači, alebo v herni, sa hráči pohružujú do násilia, čo formuje ich postoje a reakcie. Aká pravdivá je inšpirovaná rada: „Násilník zvedie svojho blížneho a určite spôsobí, aby šiel cestou, ktorá nie je dobrá“! — Príslovia 16:29.

¹⁹ Hoci Habakuk bol nútený hľadieť na ťažkosti a násilie, ktoré ľudia pred jeho očami páchali, zarmucovalo ho to. Môžeš si položiť otázku: ‚Cítil by sa Habakuk príjemne, keby vedľa mňa sedel a pozeral sa na programy, ktoré pravidelne sledujem v televízii?‘ Zamysli sa tiež: ‚Vyhradil by si čas na to, aby išiel na takzvané športové podujatia, ktoré sú už v samej podstate násilné a v ktorých športovci dokonca nosia ochranný výstroj ako starovekí gladiátori?‘ Pri určitých športoch sú mnohí vzrušení práve vtedy, keď sa hráči alebo rozvášnení fanúšikovia pobijú. V niektorých kultúrach mnohí ľudia radi pozerajú násilné filmy či videofilmy o vojnách alebo bojovom umení. Ospravedlňujú to tým, že ide o históriu alebo kultúrnu minulosť nejakého národa. Ale stáva sa tým násilie prijateľnejším? — Príslovia 4:17.

20. Na aký druh násilia odhaľuje Malachiáš Jehovov názor?

²⁰ S násilím súvisí aj to, čo opisuje Malachiáš, ktorý vyjadruje Jehovov názor na zradné konanie niektorých Židov voči vlastnej manželke. „‚On nenávidí rozvod,‘ povedal Jehova, Boh Izraela; ‚a toho, ktorý svoj odev pokryl násilím.‘“ ​(Malachiáš 2:16) Hebrejské vyjadrenie preložené ako „svoj odev pokryl násilím“ býva chápané rôzne. Podľa niektorých učencov znamená zakrvaviť si odev pri násilnom útoku na druhého človeka. Nech je to akokoľvek, Malachiáš jasne odsudzuje zlé zaobchádzanie zo strany manželského partnera. Áno, Malachiáš poukazuje na násilie v rodine a hovorí, že Boh také konanie neschvaľuje.

21. V akých situáciách si musia kresťania dávať pozor, aby nekonali násilnícky?

²¹ Násilie páchané v súkromí kresťanskej domácnosti — či už vo forme fyzických, alebo slovných útokov — je rovnako neospravedlniteľné ako násilie na verejnosti. Boh si všíma oboje. (Kazateľ 5:8) Hoci Malachiáš sa zmieňoval o násilí voči manželke, nič v Biblii nenaznačuje, že by bolo menej trestuhodné, keby muž násilne zaobchádzal s deťmi alebo so zostarnutými rodičmi. Rovnako nie je ospravedlniteľné, ak sa žena správa násilne voči svojmu manželovi, deťom či rodičom. Je pravda, že sme nedokonalí, a tak môže v rodine vzniknúť napätie, ktoré vyvolá podráždenie a niekedy aj hnev. Biblia nám však radí: „Hnevajte sa, a predsa nehrešte; nech slnko nezapadne nad vašou podráždenou náladou.“ — Efezanom 4:26; 6:4; Žalm 4:4; Kolosanom 3:19.

22. Ako vieme, že je možné nekonať násilnícky, aj keď sa mnohí okolo nás dopúšťajú násilia?

²² Niektorí možno ospravedlňujú svoje násilné konanie slovami: ‚Jednoducho som taký, lebo som vyrastal v takej rodine,‘ alebo ‚Ľudia z mojej oblasti a kultúry sú proste vznetlivejší, výbušnejší.‘ Keď však Micheáš odsudzoval ‚boháčov, ktorí sa stali plnými násilia‘, nenaznačil, že si jednoducho nemohli pomôcť, lebo vyrastali v prostredí vyznačujúcom sa násilím. (Micheáš 6:12) Noach žil v čase, keď bola zem „naplnená násilím“, a jeho synovia v takom prostredí vyrastali. Osvojili si násilné spôsoby? Zjavne nie! „Noach našiel priazeň v Jehovových očiach“ a jeho synovia išli v jeho stopách a boli počas potopy zachránení. — 1. Mojžišova 6:8, 11–13; Žalm 11:5.

23, 24. a) Čo nám pomáha konať tak, aby sme neboli známi ako násilní ľudia? b) Ako sa Jehova pozerá na tých, ktorí sa správajú k druhým podľa jeho vôle?

²³ Jehovovi svedkovia sú na celej zemi známi tým, že sú pokojní, nie násilnícki. Rešpektujú cézarove zákony, ktoré zakazujú násilné konanie. (Rimanom 13:1–4) ‚Prekuli svoje meče na radlice‘ a snažia sa o pokoj. (Izaiáš 2:4) Usilujú sa obliecť si „novú osobnosť“, ktorá im pomáha vyhýbať sa násilným prejavom. (Efezanom 4:22–26) A nasledujú znamenitý príklad kresťanských starších, ktorí sa nesmú ‚biť‘, ani fyzicky, ani slovne. — 1. Timotejovi 3:3; Títovi 1:7.

²⁴ Áno, môžeme, ba musíme sa správať k druhým tak, ako si to želá Boh. Hozeáš píše: „Kto je múdry, aby porozumel týmto veciam? Rozvážny, aby ich poznal? Veď Jehovove cesty sú priame a chodiť po nich budú spravodliví.“ — Hozeáš 14:9.