Kapitola 57
Súcit s postihnutými
JEŽIŠ verejne odsúdil farizejov za ich sebecké tradície a teraz odchádza so svojimi učeníkmi. Azda si spomínaš, že nedávno chcel s nimi odísť, aby si trochu odpočinuli, ale boli vyrušení, keď ich našli zástupy. Teraz odchádza so svojimi učeníkmi na územie Týru a Sidonu, veľa kilometrov na sever. Je to zrejme jediná cesta, ktorú Ježiš podniká so svojimi učeníkmi za hranice Izraela.
Keď nájdu dom, kde môžu zostať, Ježiš dáva najavo, že nechce, aby sa niekto dozvedel, kde sú. Ale ani na tomto neizraelskom území nemôže uniknúť pozornosti. Nachádza ho jedna Grékyňa, ktorá sa narodila tu, v sýrskej Fenícii, a úpenlivo ho prosí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov. Moja dcéra je ťažko posadnutá démonmi.“ Ale Ježiš jej neodpovedá ani slovo.
Nakoniec učeníci hovoria Ježišovi: „Pošli ju preč, lebo stále volá za nami.“ Ježiš vysvetľuje, prečo si ju nevšíma: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“
Ale žena sa nevzdáva. Pristupuje k Ježišovi, klania sa mu a hovorí: „Pane, pomôž mi!“
Ježiš určite cíti v srdci pohnutie pri takej vážnej prosbe tejto ženy. Ale znova zdôrazňuje, že jeho prvoradou úlohou je slúžiť Božiemu izraelskému ľudu. Ale súčasne chce zrejme vyskúšať jej vieru a poukazuje na predsudky Židov voči ľuďom z iných národov. Hovorí: „Nie je správne vziať chlieb deťom a hodiť ho psíkom.“
Ježiš zrejme svojím súcitným tónom hlasu a výrazom tváre dáva najavo nežný súcit k Nežidom. Dokonca zjemňuje predsudok, podľa ktorého sú pohania prirovnaní k psom, a hovorí o nich ako o „psíkoch“. Žena sa necíti dotknutá, ale prijíma Ježišove slová o židovských predsudkoch a pokorne hovorí: „Áno, Pane; ale aj psíci jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.“
„Ó, žena, tvoja viera je veľká,“ odpovedá Ježiš. „Nech sa ti stane, ako si praješ.“ A naozaj, žena sa vracia domov a dcéru nachádza na lôžku celkom zdravú.
Z pobrežia v blízkosti Sidonu sa Ježiš s učeníkmi vydáva naprieč krajinou k hornému toku rieky Jordán. Zrejme niekde nad Galilejským morom prebrodia Jordán a prichádzajú na územie Dekapolisu na východ od mora. Tam vystupujú na vrch, ale zástupy ich nachádzajú a prinášajú k Ježišovi chromých, zmrzačených, slepých a nemých a mnohých s inými chorobami a znetvorených. Takmer mu ich hádžu k nohám a Ježiš ich uzdravuje. Ľudia žasnú, keď vidia, ako nemí hovoria, chromí chodia a slepí vidia, a chvália Boha Izraela.
Istému mužovi, ktorý je hluchý a takmer nemôže hovoriť, Ježiš venuje zvláštnu pozornosť. Hluchí sa často ľahko dostávajú do rozpakov, najmä v zástupe. Ježiš si azda všimol, že tento muž je veľmi nervózny. Preto ho Ježiš súcitne odvádza od zástupu do ústrania. Keď sú sami, Ježiš naznačuje, čo chce preňho urobiť. Vkladá tomuto mužovi prsty do uší, pľuvne a dotkne sa jeho jazyka. Potom vzhliadne k nebu, hlboko vzdychne a hovorí: „Otvor sa.“ Mužovi sa ihneď vracia sluch a môže normálne hovoriť.
Keď Ježiš mnohých uzdravil, zástupy s ocenením hovoria: „Všetko dobre urobil. Dokonca spôsobuje, že hluchí počujú a nemí hovoria.“ Matúš 15:21–31; Marek 7:24–37.
▪ Prečo Ježiš neuzdravuje dieťa Grékyne ihneď?
▪ Kam potom Ježiš odvádza svojich učeníkov?
▪ Čo Ježiš súcitne urobí hluchému mužovi, ktorý takmer nemôže hovoriť?