Čo sa stalo s láskou k blížnemu?
SÚ MILIÓNY ľudí, ktorí sa cítia bezradní, vystrašení či nešťastní a nemajú sa kam obrátiť. „Jem sama, prechádzam sa sama, spím sama a rozprávam sa sama so sebou,“ narieka jedna žena. Len málo ľudí je ochotných vynaložiť úsilie a konať láskyplným spôsobom voči ľuďom, ktorí to potrebujú.
Istá podnikateľka na dôchodku povedala: ‚Jeden večer zaklopala na moje dvere vdova, ktorá býva na našom poschodí, a povedala, že sa cíti osamelá. Zdvorilo, ale otvorene som jej povedala, že nemám čas. Ospravedlnila sa, že vyrušuje, a odišla.‘
Žena pokračovala: ‚Bola som na seba celkom hrdá, že som nepodľahla takej dotieravej osobe. Nasledujúci večer mi zatelefonovala priateľka a opýtala sa ma, či som poznala tú ženu z môjho domu, ktorá minulú noc spáchala samovraždu. Ak ste to ešte neuhádli, bola to tá žena, ktorá zaklopala na moje dvere.‘ Potom sa táto podnikateľka vyjadrila, že to bola pre ňu „tvrdá lekcia“.
Je známe, že deti, ktorým nie je prejavovaná láska, môžu zomrieť. Aj starší ľudia môžu zomrieť, ak sa im nedostáva lásky. Jedno pekné 15-ročné dievča, ktoré spáchalo samovraždu, pred smrťou napísalo: „Láska znamená nebyť už viac sama.“
Súčasná tragédia
Keď časopis Newsweek pred niekoľkými rokmi komentoval etnickú nenávisť, uviedol: „Zdá sa, že mottom roku je: ‚Nenávidieť budeš svojho blížneho.‘“ Počas konfliktov v Bosne a Hercegovine, bývalej časti Juhoslávie, bolo vyše milióna ľudí donútených odísť z domu a desaťtisíce bolo zabitých. Kto to urobil? „Naši susedia,“ nariekalo jedno dievča, ktoré bolo vyhnané zo svojej dediny. „Poznali sme ich.“
„Kedysi sme žili spolu v mieri,“ vyjadrila sa jedna žena o 3000 Hutuoch a Tutsioch žijúcich v dedine Ruganda. Noviny The New York Times napísali: „Príbeh tejto dediny je príbehom Rwandy: Hutuovia a Tutsiovia žili spolu, uzavierali medzi sebou manželstvá a nestarali sa, ba ani nevedeli, kto je Hutu a kto Tutsi. Potom nastal zvrat,“ a „začalo sa zabíjanie“.
Podobne aj mnohí Židia a Arabi, ktorí žijú v Izraeli vedľa seba, sa navzájom nenávidia. Počas celého 20. storočia dochádzalo k podobným situáciám aj v Severnom Írsku, v Indii a Pakistane, v Malajzii a Indonézii i medzi rasami v Spojených štátoch — áno, na celom svete, v ktorom žijeme.
Mohli by sme ďalej uvádzať príklady etnickej a náboženskej nenávisti. Nikdy predtým v dejinách nebol vo svete taký nedostatok lásky.
Kto nesie zodpovednosť?
Nenávidieť, podobne ako milovať, sa človek učí. V jednej populárnej piesni sa spieva, že deti sa musia „naučiť, skôr než bude príliš neskoro / pred svojím šiestym, siedmym či ôsmym rokom, / nenávidieť všetkých ľudí, ktorých nenávidia vaši príbuzní“. Zvlášť dnes sa ľudia učia nenávidieť. Zlyhali najmä cirkvi, pretože neučia svojich členov milovať.
Francúzske noviny Le Monde sa pýtali: „Ako sa človek môže vyhnúť úvahe o tom, že Tutsiovia a Hutuovia, ktorí bojujú v Burundi a Rwande, boli školení tými istými kresťanskými misionármi a navštevovali tie isté kostoly?“ V skutočnosti podľa novín National Catholic Reporter je Rwanda „na 70 % katolícka“.
Ešte predtým v tomto storočí sa krajiny východnej Európy obrátili na ateistický komunizmus. Prečo? V roku 1960 dekan jednej teologickej fakulty v Prahe poznamenal: „My, kresťania sami, nesieme zodpovednosť za komunizmus... Spomeňte si, že komunisti boli kedysi kresťanmi. Ak neveria v spravodlivého Boha, čia je to chyba?“
Pouvažujte o tom, čo robili cirkvi počas prvej svetovej vojny. Britský brigádny generál Frank Crozier v súvislosti s touto vojnou poznamenal: „Kresťanské cirkvi sú najlepšími tvorcami krvilačnosti, ktorých máme a ktorých sme voľne využívali.“ Neskôr, po druhej svetovej vojne, noviny The New York Times napísali: „Miestna katolícka hierarchia v minulosti takmer vždy podporovala vojny svojho národa, žehnala vojská a modlila sa o víťazstvo, zatiaľ čo iná skupina biskupov na druhej strane sa verejne modlila o opačný výsledok.“
Ježiš Kristus však prejavoval lásku vo všetkom, čo robil, a apoštol Pavol napísal: „Vás samých vyučuje Boh, aby ste sa milovali navzájom.“ (1. Tesaloničanom 4:9) „Praví kresťania sú bratia a sestry v Ježišovi Kristovi,“ poznamenal dopisovateľ vancouverských novín Sun. „Nikdy, nikdy by zámerne neublížili jeden druhému.“
Je jasné, že cirkvi nesú veľkú zodpovednosť za dnešný nedostatok lásky. V jednom článku uverejnenom v časopise India Today sa písalo: „Náboženstvo je vlajkou, pod ktorou boli spáchané tie najohavnejšie zločiny.“ Existuje však základný dôvod, prečo sa práve naša generácia vyznačuje takou neľútostnou bezohľadnosťou k druhým.
Prečo ochladla láska?
Náš Stvoriteľ dáva odpoveď. Jeho Slovo, Biblia, označuje čas, v ktorom žijeme, ako ‚posledné dni‘. Biblické proroctvo hovorí, že je to obdobie, počas ktorého budú ľudia „bez prirodzenej náklonnosti“. Ježiš Kristus predpovedal, že v týchto ‚kritických časoch, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať‘ a ktoré sú v Písmach označené aj ako ‚záver systému vecí‘, „ochladne láska mnohých“. — 2. Timotejovi 3:1–5; Matúš 24:3, 12.
Dnešný nedostatok lásky teda patrí k dôkazom, že žijeme v posledných dňoch tohto sveta. Našťastie znamená to tiež, že tento svet bezbožných ľudí bude čoskoro nahradený spravodlivým novým svetom, v ktorom bude vládnuť láska. — Matúš 24:3–14; 2. Petra 3:7, 13.
Ale máme naozaj dôvod veriť, že je možná taká zmena — že budeme môcť žiť vo svete, kde všetci budú mať medzi sebou lásku a budú žiť spolu v mieri?