Slúž Bohu s ochotným duchom

„JA SÁM sa najradšej vydám a budem úplne vydaný pre vaše duše,“ napísal apoštol Pavol. (2. Korinťanom 12:15) Čo ti tieto slová hovoria o názore a postoji, ktorý by si mali rozvíjať Jehovovi služobníci? Podľa jedného biblického učenca Pavol týmito slovami kresťanom v Korinte vlastne hovoril: „Som ochotný vydať svoju silu, svoj čas, život a všetko, čo mám, pre vaše blaho tak, ako to otec s radosťou robí pre svoje deti.“ Pavol bol pripravený ‚byť úplne vydaný‘, čiže „vyčerpaný a zodratý“, ak by to bolo potrebné na vykonanie jeho kresťanskej služby.

Navyše Pavol to všetko robil „najradšej“. Bol „celkom ochotný“ to tak robiť, píše sa v The Jerusalem Bible. A čo ty? Si ochotný venovať svoj čas, energiu, schopnosti a prostriedky službe Jehovovi Bohu a záujmom iných ľudí, i keď také konanie znamená, že budeš občas „vyčerpaný a zodratý“? A je to to, čo by si robil „najradšej“?

Celkom odmietajú slúžiť

Väčšina ľudí sa nielen zdráha slúžiť Bohu, ale to kategoricky odmieta. Majú ducha nevďačnosti, sebeckej nezávislosti, ba až vzbury. K takému spôsobu uvažovania zlákal Satan Adama a Evu. Lživo povedal, že ‚budú ako Boh a budú poznať dobré a zlé‘ — že sami dokážu rozhodovať o tom, čo je správne a čo je nesprávne. (1. Mojžišova 3:1–5) Ľudia, ktorí dnes prejavujú rovnakého ducha, si myslia, že by mali mať úplnú slobodu, aby mohli robiť len to, čo chcú, bez nejakých záväzkov voči Bohu alebo bez toho, aby im Boh do toho nejako zasahoval. (Žalm 81:11, 12) Všetko, čo majú, chcú používať v honbe za vlastnými záujmami. — Príslovia 18:1.

Ty pravdepodobne nemáš taký extrémny názor. Zaiste si skutočne ceníš dar života, ktorý teraz máš, a ešte viac úžasnú vyhliadku žiť navždy na rajskej zemi. (Žalm 37:10, 11; Zjavenie 21:1–4) Azda si Jehovovi hlboko vďačný za dobrotu, ktorú ti prejavuje. Každý z nás by si však mal uvedomovať nebezpečenstvo, že Satan môže pokriviť naše zmýšľanie tak, že sa naša služba môže stať Bohu neprijateľnou. (2. Korinťanom 11:3) Ako by sa to mohlo stať?

Treba slúžiť s ochotou

Jehova chce od nás ochotnú službu celým srdcom. Nikdy nás nenúti, aby sme konali jeho vôľu. To Satan sa pred ničím nezastaví, len aby prinútil alebo zlákal ľudí ku konaniu jeho vôle. Biblia v súvislosti so službou Bohu hovorí o záväzkoch, prikázaniach, požiadavkách a podobne. (Kazateľ 12:13; Lukáš 1:6) No našou prvoradou pohnútkou na službu Bohu je naša láska k nemu. — 2. Mojžišova 35:21; 5. Mojžišova 11:1.

Bez ohľadu na to, koľko toho Pavol zo seba v službe Bohu vydal, vedel, že by to vôbec nič neznamenalo, ‚ak by nemal lásku‘. (1. Korinťanom 13:1–3) Keď sa pisatelia Biblie zmieňujú o kresťanoch ako o Božích otrokoch, nehovoria o biednom otroctve z donútenia. (Rimanom 12:11; Kolosanom 3:24) Myslia ochotnú podriadenosť založenú na hlbokej a úprimnej láske k Bohu a k jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. — Matúš 22:37; 2. Korinťanom 5:14; 1. Jána 4:10, 11.

V našej službe Bohu sa musí okrem toho odrážať hlboká láska k ľuďom. „Stali sme sa medzi vami jemnými, ako keď dojčiaca matka starostlivo opatruje svoje deti,“ napísal Pavol zboru v Tesalonikách. (1. Tesaloničanom 2:7) V súčasnosti matkám v mnohých krajinách vyplýva zo zákona povinnosť starať sa o svoje deti. Ale iste to väčšina matiek nerobí len preto, aby poslúchala zákon, však? Robia to preto, lebo svoje deti vrúcne milujú. Preto dojčiaca matka rada prinesie pre svoje deti obrovské obete. Keďže Pavol mal podobnú „nežnú náklonnosť“ k tým, ktorým slúžil, ‚bol rád‘ (bol „ochotný“, King James Version; ‚bolo mu potešením‘, New International Version), že mohol využívať svoj život na to, aby im pomáhal. (1. Tesaloničanom 2:8) Láska nás podnecuje napodobňovať Pavlov príklad. — Matúš 22:39.

A čo neochotná služba?

Pochopiteľne, nesmieme dovoliť, aby lásku k Bohu a k ľuďom prevážila láska k sebe samému. Inak je tu reálne nebezpečenstvo, že by sme preukazovali len neochotnú službu z polovičatého srdca. Mohli by sme si dokonca začať pestovať nevôľu a roztrpčenosť, že nemôžeme žiť len podľa svojich túžob. To sa stalo niektorým Izraelitom, ktorí stratili lásku k Bohu, ale z povinnosti mu ešte stále preukazovali akúsi službu. Aký bol výsledok? Služba Bohu sa im stala ‚únavou‘. — Malachiáš 1:13.

Všetky obete predložené Bohu majú byť vždy „zdravé“, bez chyby, má to byť to „najlepšie“, čo má človek k dispozícii. (3. Mojžišova 22:17–20; 2. Mojžišova 23:19) Ľudia v Malachiášových dňoch však miesto toho, aby Jehovovi dávali zo svojich zvierat tie najlepšie kusy, začali obetovať tie, ktoré nechceli ani oni sami. Ako na to reagoval Jehova? Kňazom povedal: „Keď predkladáte na obetovanie slepé zviera [hovoríte]: ‚Nie je to nič zlé.‘ A keď predkladáte chromé alebo choré zviera: ‚Nie je to nič zlé.‘ Prines to, prosím, svojmu miestodržiteľovi. Nájde v tebe zaľúbenie, alebo prijme ťa láskavo?... A priniesli ste niečo roztrhané a chromé a choré; áno, priniesli ste to ako dar. Môžem mať zaľúbenie v tom, čo prichádza z vašej ruky?“ — Malachiáš 1:8, 13.

Ako by sa to mohlo stať komukoľvek z nás? Naše obete by sa nám mohli stať ‚únavou‘, ak by sme nemali skutočne ochotné srdce a ochotného ducha. (2. Mojžišova 35:5, 21, 22; 3. Mojžišova 1:3; Žalm 54:6; Hebrejom 13:15, 16) Dávame napríklad Jehovovi len čas, ktorý nám zvýši?

Môže si niekto vážne myslieť, že by bolo Bohu prijateľné, keby niektorý dobromyseľný člen rodiny alebo horlivý Lévita nejako prinútili neochotného Izraelitu vybrať na obeť to najlepšie zviera, keby ho ten Izraelita v skutočnosti nechcel obetovať? (Izaiáš 29:13; Matúš 15:7, 8) Jehova zavrhol také obete a napokon zavrhol aj ľudí, ktorí ich predkladali. — Hozeáš 4:6; Matúš 21:43.

Konanie Božej vôle s potešením

Ak chceme preukazovať Bohu službu, ktorú bude prijímať, musíme napodobňovať príklad Ježiša Krista. „Nehľadám vlastnú vôľu,“ povedal, „ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ ​(Ján 5:30) Ježiš nachádzal v ochotnej službe Bohu veľkú radosť. Napĺňal Dávidove prorocké slová: „Je mi potešením konať tvoju vôľu, ó, môj Bože.“ — Žalm 40:8.

I keď konať Jehovovu vôľu bolo pre Ježiša potešením, nebolo to vždy ľahké. Zamysli sa nad tým, čo sa stalo tesne pred jeho zatknutím, súdom a popravou. V Getsemanskej záhrade bol ‚hlboko zarmútený‘ a dostal sa do „smrteľnej úzkosti“. Tento emocionálny tlak bol taký intenzívny, že keď sa modlil, „jeho pot bol ako kvapky krvi, ktoré padali na zem“. — Matúš 26:38; Lukáš 22:44.

Prečo Ježiš zažíval takú smrteľnú úzkosť? Určite nie zo sebectva ani preto, že by sa zdráhal vykonať Božiu vôľu. Bol ochotný zomrieť; dokonca dôrazne reagoval na Petrove slová: „Buď k sebe láskavý, Pane, to sa ti vôbec nestane.“ ​(Matúš 16:21–23) Ježiša znepokojovalo, ako jeho smrť — akoby nejakého opovrhovaného zločinca — zapôsobí na Jehovu a aký to bude mať vplyv na Božie sväté meno. Uvedomoval si, že jeho Otca bude veľmi bolieť, keď uvidí, že sa s jeho milovaným Synom zaobchádza tak barbarsky.

Ježiš tiež chápal, že sa blíži rozhodujúca chvíľa spĺňania Jehovovho predsavzatia. Verné lipnutie na Božích zákonoch malo dať nad každú pochybnosť najavo, že Adam sa mohol rozhodnúť rovnako. Ježišova vernosť mala ukázať, že Satanovo tvrdenie, že ľudia nebudú v skúške ochotne a verne slúžiť Bohu, je celkom falošné. Prostredníctvom Ježiša mal Jehova napokon rozdrviť Satana a odstrániť následky jeho vzbury. — 1. Mojžišova 3:15.

Aká obrovská zodpovednosť ležala na Ježišových pleciach! Povesť jeho Otca, všeobecný pokoj a záchrana ľudskej rodiny — to všetko záviselo od jeho vernosti. Uvedomoval si to a modlil sa: „Môj Otče, ak je to možné, nech ma obíde tento pohár. Ale nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.“ ​(Matúš 26:39) Ježiš ani pod najväčším tlakom nikdy nezakolísal v ochote podriaďovať sa vôli svojho Otca.

‚Duch je dychtivý, ale telo je slabé‘

Vzhľadom na to, že Ježiš znášal v službe Jehovovi silný emocionálny tlak, môžeme očakávať, že aj na nás ako na Božích služobníkov bude Satan vyvíjať tlak. (Ján 15:20; 1. Petra 5:8) Okrem toho sme nedokonalí. A tak aj keď budeme chcieť slúžiť Bohu ochotne, nebude to pre nás ľahké. Ježiš videl, ako sa jeho apoštoli veľmi namáhali robiť všetko, o čo ich požiadal. Preto povedal: „Duch je síce dychtivý, ale telo je slabé.“ ​(Matúš 26:41) V jeho dokonalom ľudskom tele nebola nijaká zdedená slabosť. Mal však na mysli slabosť tela svojich učeníkov, nedokonalosť, ktorú zdedili po nedokonalom Adamovi. Ježiš vedel, že pre zdedenú nedokonalosť a z nej vyplývajúce ľudské obmedzenia sa budú musieť veľmi namáhať, aby v službe Jehovovi dokázali robiť všetko, čo chcú.

A tak sa azda cítime ako apoštol Pavol, ktorý bol veľmi skľúčený, keď mu nedokonalosť bránila naplno slúžiť Bohu. „Schopnosť chcieť je u mňa,“ napísal Pavol, „ale schopnosť vykonať to, čo je znamenité, tá nie je.“ ​(Rimanom 7:18) Aj my zisťujeme, že nedokážeme úplne vykonať všetko dobré, čo chceme. (Rimanom 7:19) Nie je to preto, že by sme boli neochotní. Je to jednoducho preto, že nám v tom bráni slabosť tela, nech sa snažíme akokoľvek.

Nezúfajme. Ak budeme zo srdca ochotní robiť, čo môžeme, Boh bude istotne našu službu prijímať. (2. Korinťanom 8:12) ‚Vynasnažme sa‘ napodobniť Kristovho ducha úplnej podriadenosti Božej vôli. (2. Timotejovi 2:15; Filipanom 2:5–7; 1. Petra 4:1, 2) Jehova takého ochotného ducha odmení a podporí. Na vyváženie našich slabostí nám dá „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. (2. Korinťanom 4:7–10) S Jehovovou pomocou sa tak ako Pavol ‚najradšej vydáme a budeme úplne vydaní‘ v drahocennej službe Bohu.

[Obrázok na strane 21]

Pavol ochotne slúžil Bohu najlepšie, ako mohol

[Obrázok na strane 23]

Ježiš aj pod najväčším tlakom konal vôľu svojho Otca