Jeruzalem v biblických časoch — čo odhaľuje archeológia?
V JERUZALEME sa najmä od roku 1967 konajú zaujímavé, významné archeologické činnosti. Mnohé náleziská sú teraz otvorené pre verejnosť; tak navštívme niektoré z nich a pozrime sa, ako sa archeológia zhoduje s biblickou históriou.
Jeruzalem za čias kráľa Dávida
Oblasť, o ktorej Biblia hovorí ako o vrchu Sion, kde bolo postavené staroveké Mesto Dávidovo, vyzerá v metropole moderného Jeruzalema celkom nevýznamne. Vykopávky Mesta Dávidovho, vedené v rokoch 1978–85 profesorom Yigalom Shilohom, odhalili na východnej strane pahorka masívnu terasovitú stavbu alebo podporný múr z kameňa.
Profesor Shiloh vyhlásil, že to musia byť pozostatky obrovských základov terasovitých múrov, na ktorých Jebuzejci (obyvatelia tohto mesta pred Dávidovým víťazstvom) postavili pevnosť. Vysvetlil, že terasovitá stavba z kameňa, ktorú našiel navrchu týchto terasovitých múrov, patrila k novej pevnosti postavenej Dávidom na mieste pevnosti Jebuzejcov. V 2. Samuelovej 5:9 čítame: „Dávid sa usadil v pevnosti, a tá sa nazývala Mesto Dávidovo; a Dávid začal stavať všade dookola od Násypu dovnútra.“
Neďaleko tejto stavby sú vchody do starovekého mestského vodného systému; zdá sa, že niektoré jeho časti sú z Dávidových čias. Niektoré biblické správy o jeruzalemskom systéme vodných tunelov vyvolávajú otázky. Napríklad Dávid svojim mužom povedal, že „ktokoľvek udrie Jebuzejcov, nech sa pomocou vodného tunela stretne“ s nepriateľom. (2. Samuelova 5:8) Dávidov veliteľ Joáb to urobil. Čo sa presne myslí výrazom „vodný tunel“?
Ďalšie otázky vznikli o slávnom siloámskom tuneli, ktorý pravdepodobne vykopali stavitelia kráľa Ezechiáša v ôsmom storočí pred n. l. a o ktorom sa hovorí v 2. Kráľov 20:20 a v 2. Paralipomenon 32:30. Ako sa podarilo stretnúť dvom skupinám, ktoré ho kopali, keď začínali na opačných stranách? Prečo si vybrali kľukatú cestu, čím bol tunel podstatne dlhší, než keby kopali rovno? Ako mohli mať dostatok vzduchu na dýchanie, najmä keď zrejme používali olejové lampy?
Časopis Biblical Archaeology Review ponúkol na takéto otázky možné odpovede. Citoval Dana Gilla, geologického poradcu pre tieto vykopávky, ktorý hovorí: „Pod Mestom Dávidovým je dobre rozvinutý prírodný krasový systém. Kras je geologický termín, ktorý opisuje nesúvislé pásmo dutín, jaskýň a kanálov vytvorených podzemnou vodou, ktorá presakuje a preteká cez podzemné skalné útvary... Náš geologický výskum podzemných vodární pod Mestom Dávidovým naznačuje, že v podstate ich vytvorili zruční ľudia tak, že rozšírili prírodné (krasové) vymleté kanále a šachty a pripojili ich k už fungujúcemu systému na zásobovanie vodou.“
To môže pomôcť vysvetliť, ako bol vykopaný siloámsky tunel. Mohol sledovať kľukatú trasu prírodného kanála popod pahorok. Skupiny pracujúce z oboch koncov mohli vykopať dočasný tunel upravením už existujúcich jaskýň. Potom bol vykopaný zvažujúci sa kanál tak, aby voda tiekla z prameňa Gichon do rybníka Siloám, ktorý bol pravdepodobne vnútri za mestskými múrmi. Bol to skutočne inžiniersky výkon, lebo výškový rozdiel medzi dvoma koncami tohto tunela je len 32 centimetrov, hoci jeho dĺžka je 533 metrov.
Bádatelia už dlho pripúšťajú, že hlavným zdrojom vody v tomto starovekom meste bol prameň Gichon. Nachádzal sa za mestskými múrmi, ale bol dosť blízko, aby mohol byť vykopaný tunel a 11 metrov hlboká šachta, čo by obyvateľom umožnilo brať vodu bez toho, že by chodili za ochranné múry. Šachta je známa ako Warrenova šachta, pomenovaná po Charlesovi Warrenovi, ktorý tento systém objavil v roku 1867. Kedy však tunel a šachtu vybudovali? Existovali už za čias Dávida? Je toto ten vodný tunel, ktorý použil Joáb? Dan Gill odpovedá: „Aby sme zistili, či bola Warrenova šachta v skutočnosti prírodnou dutinou, na úlomku vápenatej kôry z nerovných stien sme vykonali skúšku na uhlík C14. Táto kôra ho vôbec neobsahovala, čo naznačuje, že má vyše 40 000 rokov: To je zrejmý dôkaz toho, že šachta nemohla byť vykopaná človekom.“
Pozostatky z Ezechiášových čias
Kráľ Ezechiáš žil v čase, keď si asýrsky národ podmaňoval všetko, čo mu stálo v ceste. V šiestom roku jeho vlády sa Asýrčania zmocnili Samárie, hlavného mesta desaťkmeňového kráľovstva. O osem rokov (v roku 732 pred n. l.) sa Asýrčania opäť vrátili a ohrozovali Judsko a Jeruzalem. V 2. Paralipomenon 32:1–8 je opísaná Ezechiášova obranná stratégia. Existujú nejaké viditeľné dôkazy z toho obdobia?
Áno, v roku 1969 profesor Nahman Avigad objavil pozostatky z toho obdobia. Vykopávky odhalili časť masívneho múru; jeho prvá časť je 40 metrov dlhá, 7 metrov široká a odhaduje sa, že múr bol 8 metrov vysoký. Stál sčasti na kamennom podklade a sčasti na nových domoch. Kto a kedy postavil tento múr? „Dve biblické pasáže pomohli Avigadovi presne stanoviť vek a účel tohto múru,“ píše sa v jednom archeologickom časopise. V týchto pasážach čítame: „A pozbieral odvahu a vystaval celý zborený múr a vztýčil na ňom veže, a zvonku iný múr.“ (2. Paralipomenon 32:5) „Budete tiež strhávať domy, aby ste zneprístupnili múr.“ (Izaiáš 22:10) Dnes môžu návštevníci vidieť časť tohto takzvaného Širokého múru v Židovskej štvrti Starého mesta.
Rôzne vykopávky odhaľujú aj to, že Jeruzalem bol v tom čase oveľa väčší, než sa doteraz myslelo, pravdepodobne pre prílev utečencov zo severného kráľovstva po tom, čo bolo porazené Asýrčanmi. Profesor Shiloh odhadol, že mesto Jebuzejcov sa rozkladalo na ploche asi 6 hektárov. V čase Šalamúna zaberalo skoro 16 hektárov. A do čias kráľa Ezechiáša, o 300 rokov neskôr, sa opevnená oblasť mesta rozšírila asi na 60 hektárov.
Cintoríny z obdobia prvého chrámu
Cintoríny z obdobia prvého chrámu, teda z času predtým než Babylončania zničili Jeruzalem v roku 607 pred n. l., sú ďalším zdrojom informácií. V rokoch 1979/80 boli urobené senzačné objavy, keď bola na svahu údolia Hinnom vykopaná skupina jaskýň, ktoré slúžili na pochovávanie. „V celej histórii archeologického výskumu v Jeruzaleme toto je jeden z nemnohých depozitárov prvého chrámu, ktorý sa našiel s celým svojím obsahom. Obsahoval vyše tisíc predmetov,“ hovorí archeológ Gabriel Barkay. Pokračuje: „Najväčším snom každého archeológa pracujúceho v Izraeli, a najmä v Jeruzaleme, je objaviť písomný materiál.“ Boli nájdené dva malé strieborné zvitky. Čo obsahovali?
Barkay vysvetľuje: „Keď som videl ten nerozvinutý strieborný pásik a dal som ho pod zväčšovacie sklo, uvidel som, že povrch je pokrytý jemne vypracovanými písmenami, ktoré boli na tento veľmi tenký a krehký pásik striebra vyryté ostrým predmetom... Božie meno, ktoré sa v nápise jasne objavuje, sa skladá zo štyroch hebrejských písmen napísaných starovekou hebrejčinou, jod-he-vav-he.“ V neskoršej publikácii Barkay pripája: „Na naše prekvapenie boli obe strieborné doštičky popísané požehnaniami, ktoré boli skoro totožné s biblickým požehnaním kňaza.“ (4. Mojžišova 6:24–26) Toto bolo po prvý raz, čo bolo Jehovovo meno nájdené na nejakom nápise objavenom v Jeruzaleme.
Ako učenci určili vek týchto strieborných zvitkov? Najmä podľa archeologického kontextu, v ktorom boli objavené. V tomto depozitári sa našlo vyše 300 kusov hrnčiarskych výrobkov, pri ktorých sa dá určiť vek. Ten poukazuje na siedme až šieste storočie pred n. l. Keď sa písmo porovná s inými nápismi, ktoré majú stanovený vek, poukazuje to na to isté obdobie. Zvitky sú vystavené v Izraelskom múzeu v Jeruzaleme.
Zničenie Jeruzalema v roku 607 pred n. l.
O zničení Jeruzalema v roku 607 pred n. l. Biblia píše v 2. Kráľov 25. kapitole, v 2. Paralipomenon 36. kapitole a v Jeremiášovi 39. kapitole, kde sa hovorí, že Nabuchodonozorova armáda zapálila toto mesto. Potvrdili nedávne vykopávky túto historickú správu? Podľa profesora Yigala Shiloha „doklady [zničenia Babylončanmi] v Biblii... sú doplnené jasnými archeologickými dokladmi; a to úplným zničením rôznych stavieb a veľkým požiarom, ktorý strávil rôzne drevené časti domov“. Profesor ďalej poznamenal: „Stopy tohto zničenia sa našli vo všetkých vykopávkach, ktoré sa konali v Jeruzaleme.“
Návštevníci môžu vidieť pozostatky tohto zničenia, ku ktorému došlo pred vyše 2500 rokmi. Izraelská veža, Spálená miestnosť a Dom búl sú názvy populárnych archeologických miest, uchovaných a otvorených pre verejnosť. Archeológovia Jane M. Cahillová a David Tarler v knihe Ancient Jerusalem Revealed (Staroveký Jeruzalem odhalený) to zhŕňajú slovami: „Rozsiahle zničenie Jeruzalema Babylončanmi je zjavné nielen z hrubých vrstiev ohorených pozostatkov, ktoré boli objavené v takých stavbách, ako je Spálená miestnosť a Dom búl, ale aj z hrubej vrstvy kameňov zo zrútených budov, ktorá pokrýva východný svah. Biblické opisy zničenia mesta... dopĺňajú archeologické dôkazy.“
A tak biblický obraz Jeruzalema od Dávidových čias až do jeho zničenia v roku 607 pred n. l. v mnohých smeroch potvrdzujú archeologické vykopávky uskutočnené za posledných 25 rokov. Ale čo Jeruzalem v prvom storočí n. l.?
Jeruzalem v Ježišových dňoch
Vykopávky, Biblia, židovský historik prvého storočia Josephus a ďalšie zdroje pomáhajú učencom vykresliť Jeruzalem v Ježišových dňoch, skôr než ho Rimania zničili v roku 70 n. l. Model vystavený za jedným veľkým hotelom v Jeruzaleme sa pravidelne upravuje podľa toho, čo ukážu nové vykopávky. Hlavným prvkom mesta bol chrámový vrch, ktorý Herodes zdvojnásobil v porovnaní s tým, aký bol za čias Šalamúna. V starovekom svete to bola najväčšia terasa urobená človekom; mala asi 480 metrov krát 280 metrov. Niektoré stavebné kamene vážili 50 ton, jeden dokonca skoro 400 ton a „v takej veľkosti neboli nikde inde v starovekom svete,“ ako hovorí jeden učenec.
Nie div, že niektorí ľudia boli ohromení, keď počuli, ako Ježiš hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Domnievali sa, že myslí na obrovskú chrámovú budovu, no on myslel na ‚chrám svojho tela‘. Preto povedali: „Tento chrám stavali štyridsaťšesť rokov, a ty ho chceš postaviť za tri dni?“ (Ján 2:19–21) Vďaka vykopávkam okolo chrámového vrchu návštevníci teraz môžu vidieť časti múrov a ďalšie architektonické prvky z Ježišovej doby, a dokonca môžu kráčať hore schodmi, ktorými pravdepodobne kráčal k južným chrámovým bránam.
Neďaleko západného múru chrámového vrchu v Židovskej štvrti Starého mesta sú dve pekne zrekonštruované náleziská z prvého storočia n. l., známe ako Spálený dom a Herodesova štvrť. Po objavení Spáleného domu archeológ Nahman Avigad napísal: „Teraz bolo celkom jasné, že túto budovu spálili Rimania v roku 70 A.D., pri zničení Jeruzalema. Prvýkrát v histórii vykopávok v tomto meste vyšli na svetlo výrazné a jasné archeologické dôkazy požiaru mesta.“ — Pozri fotografie na strane 12.
Niektoré z týchto objavov vrhajú svetlo na isté udalosti Ježišovho života. Budovy sa nachádzali v Hornom meste, kde bývali bohatí obyvatelia Jeruzalema, medzi nimi aj veľkňazi. V domoch bol nájdený veľký počet obradných kúpeľní. Jeden učenec poznamenáva: „Veľký počet kúpeľní svedčí o prísnom dodržiavaní zákonov obradnej čistoty obyvateľov Horného mesta v období druhého chrámu. (Tieto zákony sú zaznamenané v Mišne, ktorá venuje desať kapitol podrobnostiam mikve.)“ Táto informácia nám pomáha pochopiť Ježišove pripomienky k týmto obradom, ktoré adresoval farizejom a znalcom Písma. — Matúš 15:1–20; Marek 7:1–15.
V Jeruzaleme sa našlo aj prekvapujúco veľké množstvo kamenných nádob. Nahman Avigad hovorí: „Prečo sa objavili tak náhle a v takých množstvách v jeruzalemských domácnostiach? Odpoveď spočíva v halache, židovských zákonoch obradnej čistoty. Mišna nám hovorí, že kamenné nádoby patria k tým predmetom, ktoré nepodliehajú nečistote... Kameň proste nepodliehal obradnému znečisteniu.“ Predpokladá sa, že to vysvetľuje, prečo voda, ktorú Ježiš premenil na víno, bola v kamenných nádobách, a nie v hlinených. — 3. Mojžišova 11:33; Ján 2:6.
Pri návšteve Izraelského múzea uvidíme dve nezvyčajné urny. Biblical Archaeology Review vysvetľuje: „Urny sa používali asi tak sto rokov predtým, ako Rimania zničili Jeruzalem v roku 70 n. l... Mŕtvy bol umiestnený vo výklenku vytesanom do steny jaskyne na pochovávanie. Potom, keď sa telo rozložilo, kosti boli pozbierané a uložené do urny — nádoby, ktorá bola obyčajne zo zdobeného vápenca.“ Tie dve, ktoré sú vystavené, boli nájdené v novembri 1990 v jaskyni na pochovávanie. Archeológ Zvi Greenhut hovorí: „Slovo... ‚Kaifa‘ na dvoch urnách v hrobke sa tu objavuje prvýkrát v archeologickom kontexte. Je to pravdepodobne meno rodiny veľkňaza Kaifáša spomínaného... v Novom zákone... Práve z jeho domu v Jeruzaleme bol Ježiš poslaný k rímskemu miestodržiteľovi Pontskému Pilátovi.“ V jednej urne sú kosti asi 60-ročného muža. Učenci sa dohadujú, či to v skutočnosti nie sú Kaifášove kosti. Jeden učenec sa odvoláva na nálezy z Ježišovej doby: „Mincu, ktorá bola v jednej z ďalších urien, dal vyraziť Herodes Agrippa (37–44 n. l.). Dve urny Kaifášovcov by mohli byť až zo začiatku toho storočia.“
William G. Dever, profesor archeológie Blízkeho východu na Arizonskej univerzite, o Jeruzaleme poznamenal: „Nebudem preháňať, keď poviem, že z archeologickej histórie tohto kľúčového miesta sme sa za posledných 15 rokov naučili viac než za predchádzajúcich 150 rokov.“ Mnohé z významných archeologických činností v Jeruzaleme počas nedávnych desaťročí rozhodne poskytli nálezy, ktoré objasňujú biblickú históriu.
[Prameň ilustrácie na strane 9]
Reprodukcia Jeruzalema z čias druhého chrámu — je na pozemku jeruzalemského hotela Holyland
[Obrázky na strane 10]
Hore: Juhozápadný roh jeruzalemského chrámového vrchu
Vpravo: Zostup do Warrenovej šachty