Špiritizmus a hľadanie pravej duchovnosti

VŠETCI máme duchovné i telesné potreby. To je dôvod, prečo mnohí kladú otázky ako „Aký je zmysel života?“, „Prečo ľudia trpia?“ a „Čo sa s nami stane, keď zomrieme?“ Mnohí úprimní ľudia hľadajú odpovede na tieto a podobné otázky na seansách, kde sa radia s médiami v dôvere, že komunikujú s duchmi mŕtvych ľudí. Táto praktika sa nazýva špiritizmus.

Stúpenci špiritizmu sú v mnohých krajinách a zhromažďujú sa v zboroch a cirkvách. Odhaduje sa napríklad, že 4 000 000 špiritistov v Brazílii nasleduje učenie, ktoré kodifikoval Hyppolyte Léon Denizard Rivail, francúzsky pedagóg a filozof 19. storočia, ktorý písal pod menom Allan Kardec. Kardec sa začal o špiritistické javy zaujímať v roku 1854. Neskôr položil otázky médiám na rôznych miestach a odpovede zaznamenal do Knihy duchov, ktorá vyšla v roku 1857. Dvoma ďalšími dielami, ktoré napísal, sú Kniha médií a Evanjelium podľa špiritizmu.

Špiritizmus je spájaný s takými náboženskými praktikami ako je vudu, čarodejníctvo, mágia a satanizmus. Ale tí, ktorí sa držia učenia Allana Kardeca, hovoria, že ich presvedčenie je iné. V ich publikáciách sa často cituje Biblia a o Ježišovi hovoria ako o „vodcovi a príklade pre celé ľudstvo“. Hovoria, že Ježišovo učenie je „najčistejším vyjadrením Božieho zákona“. Allan Kardec považoval špiritistické spisy za tretie zjavenie Božieho zákona ľudstvu, pričom prvé dve boli učenia Mojžiša a Ježiša.

Špiritizmus priťahuje mnoho ľudí, lebo zdôrazňuje lásku k blížnemu a dobré skutky. Jednou z náuk špiritizmu je: „Bez dobročinnosti niet spasenia.“ Mnoho špiritistov sa aktivizuje v sociálnej sfére, pri podpore nemocníc, škôl a ďalších inštitúcií. Takéto úsilie je chvályhodné. Ako však obstoja náuky špiritistov v porovnaní s Ježišovým učením zaznamenaným v Biblii? Vezmime si dva príklady: nádej pre mŕtvych a príčina utrpenia.

Aká je nádej pre mŕtvych?

Mnoho špiritistov verí v reinkarnáciu. V jednej špiritistickej publikácii sa uvádza: „Reinkarnácia je jedinou náukou, ktorá zodpovedá našej predstave o božskom práve; je jedinou náukou, ktorá môže objasniť, aká bude budúcnosť, a posilniť naše nádeje.“ Špiritisti hovoria, že pri smrti duša, čiže „vtelený duch“, opúšťa telo — podobne ako motýľ vychádza zo svojej kukly. Sú presvedčení, že títo duchovia sa neskôr vtelia do ľudí, aby si odpykali hriechy spáchané v minulom živote. No ľudia si na žiadne skoršie hriechy nespomínajú. „Boh považoval za vhodné zahaliť minulosť závojom,“ píše sa v knihe Evanjelium podľa špiritizmu.

„Popierať reinkarnáciu znamená tiež popierať Kristove slová,“ napísal Allan Kardec. Ale Ježiš nikdy nevyslovil slovo „reinkarnácia“ a nikdy sa o takej predstave ani nezmienil. (Pozri rámček „Učí Biblia o reinkarnácii?“ na 22. strane.) Ježiš učil o vzkriesení mŕtvych. Počas svojej pozemskej služby vzkriesil troch ľudí — syna vdovy z Nain, dcéru predstaveného synagógy a svojho blízkeho priateľa Lazara. (Marek 5:22–24, 35–43; Lukáš 7:11–15; Ján 11:1–44) Pouvažujme o jednej z týchto pozoruhodných udalostí a pozrime sa, čo Ježiš myslel pod pojmom „vzkriesenie“.

Vzkriesenie Lazara

Ježiš počul, že jeho priateľ Lazar je chorý. Dva dni nato svojim učeníkom povedal: „Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“ Učeníci nechápali, čo tým myslel, a tak im otvorene povedal: „Lazar zomrel.“ Keď Ježiš napokon prišiel k Lazarovej hrobke, Lazar bol mŕtvy už štyri dni. No Ježiš i tak nariadil, aby bol odvalený kameň, ktorým bol uzavretý vchod do hrobky. Potom zvolal: „Lazar, poď von!“ Potom sa stalo niečo úžasné. „Mŕtvy vyšiel von s nohami a rukami obviazanými ovíjadlami a tvár mal ovinutú plátnom. Ježiš im povedal: ‚Rozviažte ho a nechajte ho odísť.‘“ — Ján 11:5, 6, 11–14, 43, 44.

Je zrejmé, že nešlo o reinkarnáciu. Ježiš povedal, že mŕtvy Lazar spal, nebol pri vedomí. Biblia to vyjadruje slovami, že jeho ‚myšlienky sa pominuli‘. ‚Neuvedomoval si vôbec nič.‘ (Žalm 146:4; Kazateľ 9:5) Vzkriesený Lazar nebol inou osobou s vteleným duchom. Mal tú istú osobnosť, ten istý vek a tie isté spomienky. Vrátil sa k životu tam, kde ho predčasne skončil, a vrátil sa k milovaným, ktorí žialili nad jeho smrťou. — Ján 12:1, 2.

Neskôr Lazar opäť zomrel. Aký účel teda malo jeho vzkriesenie? Spolu s ďalšími prípadmi, keď Ježiš niekoho vzkriesil, to posilňuje našu dôveru v Boží sľub, že Boží verní služobníci budú v čase, ktorý Boh stanovil, vzkriesení z mŕtvych. Tieto Ježišove zázraky pridávajú na význame Ježišovým slovám: „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ — Ján 11:25.

O tomto budúcom vzkriesení Ježiš povedal: „Prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť [môj] hlas a vyjdú, tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života, a tí, ktorí konali hanebne, na vzkriesenie súdu.“ ​(Ján 5:28, 29) Rovnako ako v prípade Lazara, bude to vzkriesenie mŕtvych ľudí. Nebude to opätovné spojenie duchov, ktorí majú vedomie, so vzkriesenými telami, ktoré sa rozložili a možno sa stali časťou iných živých organizmov. Stvoriteľ neba a zeme, ktorý má nekonečnú múdrosť a moc, je určite schopný vzkriesiť mŕtvych.

Neodhaľuje náuka o vzkriesení, ktorú vyučoval Ježiš Kristus, Božiu hlbokú lásku k ľuďom ako jednotlivcom? Ale ako je to s druhou otázkou, ktorú sme si položili?

Čo je príčinou utrpenia?

Mnoho ľudského utrpenia spôsobujú svojím konaním nerozumní, neskúsení alebo dokonca zlí ľudia. Čo však tragické udalosti, za ktoré nemožno priamo viniť ľudí? Prečo napríklad dochádza k nehodám a prírodným katastrofám? Prečo sa niektoré deti rodia s vrodenými chybami? Allan Kardec považoval také veci za trest. Napísal: „Ak sme trestaní, museli sme spáchať niečo zlé. Ak sme to zlo nespáchali v dnešnom živote, potom sme ho museli spáchať v predchádzajúcej existencii.“ Špiritisti sú učení modliť sa: „Pane, Ty si stelesnením spravodlivosti. Chorobu, ktorú si uznal za vhodné zoslať na mňa, som si určite zaslúžil... Prijímam ju ako odčinenie svojej minulosti a ako skúšku svojej viery a podriadenosti Tvojej svätej vôli.“ — Evanjelium podľa špiritizmu.

Učil Ježiš niečo také? Nie. Ježiš dobre poznal tento biblický výrok: „Čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých.“ ​(Kazateľ 9:11) Vedel, že niekedy sa stane niečo zlé jednoducho náhodou. Nemusí to byť trest za hriechy.

Zamyslime sa nad touto udalosťou z Ježišovho života: „Ako išiel [Ježiš] okolo, zbadal človeka slepého od narodenia. A jeho učeníci sa ho spýtali: ‚Rabbi, kto hrešil, tento, alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?‘“ Odpoveď, ktorú Ježiš dal, bola veľmi poučná: „Nehrešil ani tento, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby boli na ňom zjavené Božie skutky. Keď to povedal, pľuvol na zem a so slinou urobil blato, položil blato na jeho oči a povedal mu: ‚Choď sa umyť do rybníka Siloám‘... A tak odišiel, umyl sa, a keď sa vrátil, videl.“ — Ján 9:1–3, 6, 7.

Z Ježišových slov vidno, že ani tento muž, ani jeho rodičia neboli zodpovední za jeho vrodenú slepotu. Ježiš teda nedal žiaden dôvod na názor, že tento muž bol potrestaný za hriechy spáchané v minulom živote. Pravdaže, Ježiš vedel, že všetci ľudia zdedili hriech. Ale zdedili Adamov hriech, nie hriechy, ktoré spáchali pred narodením. Všetci ľudia sa pre Adamov hriech rodia telesne nedokonalí a podliehajú chorobám a smrti. (Jób 14:4; Žalm 51:5; Rimanom 5:12; 9:11) To je situácia, ktorú bol Ježiš poslaný napraviť. Ján Krstiteľ povedal, že Ježiš je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“! — Ján 1:29.a

Všimnime si tiež, že Ježiš nepovedal, že Boh úmyselne spôsobil, aby sa tento človek narodil slepý, aby mohol Ježiš jedného dňa prísť a uzdraviť ho. To by bolo veľmi kruté a cynické. Prinieslo by to Bohu chválu? Nie, zázračné uzdravenie slepca však slúžilo na ‚zjavenie Božích skutkov‘. Podobne ako v mnohých ďalších prípadoch, keď Ježiš niekoho uzdravil, aj tento bol prejavom Božej úprimnej lásky k trpiacemu ľudstvu. Potvrdzoval tiež dôveryhodnosť Božieho sľubu, že Boh v čase, ktorý stanovil, odstráni všetky ľudské choroby a utrpenie. — Izaiáš 33:24.

Nie je utešujúce zistiť, že náš nebeský Otec nám nespôsobuje utrpenie, ale dáva „dobré veci tým, ktorí ho prosia“? (Matúš 7:11) Akú slávu to prinesie Najvyššiemu, keď sa otvoria oči slepých a uši hluchých a keď budú chromí chodiť, skákať a behať! — Izaiáš 35:5, 6.

Ako môžeme uspokojovať svoje duchovné potreby

Ježiš vyhlásil: „Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ ​(Matúš 4:4) Áno, naše duchovné potreby uspokojuje to, že čítame Božie Slovo, Bibliu, a že žijeme v súlade s ním. Radenie sa so špiritistickými médiami v skutočnosti neuspokojuje naše duchovné potreby. V tom, čo Allan Kardec nazval prvé zjavenie Božieho zákona, je táto praktika výslovne odsúdená. — 5. Mojžišova 18:10–13.

Mnoho ľudí vrátane špiritistov uznáva, že Boh je Zvrchovaná Bytosť, že je večný, nekonečne dokonalý, láskavý, dobrý a spravodlivý. Ale Biblia odhaľuje ešte oveľa viac. Prezrádza, že Boh má osobné meno Jehova, ktoré musíme ctiť tak ako Ježiš. (Matúš 6:9; Ján 17:6) Biblia opisuje Boha ako skutočnú osobu, ku ktorej môžu mať ľudia blízky vzťah. (Rimanom 8:38, 39) Pri čítaní Biblie sa dozvedáme, že Boh je milosrdný a že „nám neurobil podľa našich hriechov; ani na nás neuviedol to, čo si zaslúžime podľa našich previnení“. (Žalm 103:10) Zvrchovaný Pán Jehova prostredníctvom svojho písaného Slova zjavuje svoju lásku, nadradenosť a rozumnosť. To On vedie a ochraňuje poslušných ľudí. Spoznávať Jehovu a jeho Syna, Ježiša Krista, „znamená večný život“. — Ján 17:3.

Biblia nám poskytuje všetky potrebné informácie o Božích predsavzatiach a hovorí nám, čo musíme robiť, keď sa chceme Bohu páčiť. Dôkladným skúmaním Biblie získame pravdivé a uspokojujúce odpovede na svoje otázky. Biblia nás tiež vedie v tom, čo je správne a čo nesprávne, a poskytuje nám spoľahlivú nádej. Uisťujte nás, že v blízkej budúcnosti Boh ‚zotrie každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominú.‘ (Zjavenie 21:3, 4) Jehova prostredníctvom Ježiša Krista oslobodí ľudstvo od zdedeného hriechu a nedokonalosti a poslušní ľudia zdedia večný život na rajskej zemi. Vtedy budú celkom uspokojené naše telesné i duchovné potreby. — Žalm 37:10, 11, 29; Príslovia 2:21, 22; Matúš 5:5.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 22]

UČÍ BIBLIA O REINKARNÁCII?

Podporujú niektoré biblické texty reinkarnáciu? Zamyslime sa nad niektorými textami, ktoré používajú ľudia, ktorí veria tejto náuke:

„Všetci teda, Proroci a Zákon, prorokovali až po Jána... On je ‚Eliáš, ktorý má prísť‘.“ — Matúš 11:13, 14.

Bol Ján Krstiteľ znovuzrodeným Eliášom? Keď Ján dostal otázku: „Si Eliáš?“, jasne odpovedal: „Nie som.“ ​(Ján 1:21) Bolo však predpovedané, že Ján mal prísť pred Mesiášom „s Eliášovým duchom a mocou“. (Lukáš 1:17; Malachiáš 4:5, 6) Inými slovami, Ján Krstiteľ bol Eliáš v tom zmysle, že vykonával prácu porovnateľnú s prácou Eliáša.

„Ak sa nenarodí niekto znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. Nediv sa, že som ti povedal: Musíte sa znovu narodiť.“ — Ján 3:3, 7.

Jeden z apoštolov neskôr napísal: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiš Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej.“ ​(1. Petra 1:3, 4, Evanjelický preklad; Ján 1:12, 13) Je zrejmé, že znovuzrodenie, o ktorom hovoril Ježiš, bola duchovná skúsenosť, ktorú mali mať jeho nasledovníci ešte zaživa, nie nejaká budúca reinkarnácia.

„Keď je muž mŕtvy, žije navždy: keď sa dni mojej existencie na zemi skončia, budem čakať na to, že sa zas vrátim.“ — „Grécky preklad“ Jóba 14:14 citovaný v knihe Evanjelium podľa špiritizmu.

Revised Standard Version prekladá tento verš takto: „Ak nejaký muž zomrie, bude znova žiť? Po všetky dni svojej služby budem čakať, kým nepríde moje vyslobodenie.“ Prečítajte si kontext tohto verša. Uvidíte, že mŕtvi čakajú na svoje „vyslobodenie“ v hrobe. (13. verš) Kým čakajú, neexistujú. „Muž, ktorý zomrel, celkom sa pominul; a keď smrteľník padol, už ho viac niet.“ — Jób 14:10, Bagsterov preklad Septuaginty.

[Obrázok na strane 21]

Nádej na vzkriesenie odhaľuje, že Boh má hlboký záujem o nás ako o jednotlivcov

[Obrázky na strane 23]

Boh ukončí všetko ľudské utrpenie