Čo o tom hovorí Biblia?
‚Nebyť časťou sveta‘ — čo to znamená?
V ŠTVRTOM storočí n. l. tisíce vyznávačov kresťanstva opustili svoj majetok, príbuzných a svoj spôsob života a odišli bývať do izolácie na púšte Egypta. Stali sa známymi ako pustovníci (po anglicky anchorites z gréckeho slova anachóreó, čo znamená „uťahujem sa“). Jeden historik ich opisuje ako ľudí, ktorí sa stránili svojich súčasníkov. Pustovníci si mysleli, že keď sa utiahnu od ľudskej spoločnosti, poslúchajú tým kresťanskú požiadavku ‚nebyť časťou sveta‘. — Ján 15:19.
Biblia naozaj napomína kresťanov, aby sa zachovali „bez poškvrny od sveta“. (Jakub 1:27) Písma jasne varujú: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom? Teda ktokoľvek chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ (Jakub 4:4) Znamená to však, že sa od kresťanov očakáva, že sa stanú pustovníkmi a doslova opustia ostatných? Mali by sa strániť tých, ktorí nemajú rovnaké náboženské presvedčenie ako oni?
Kresťania nie sú protispoločenskí
Myšlienka, že kresťania nemajú byť časťou sveta, sa rozoberá v mnohých biblických záznamoch, ktoré zdôrazňujú nutnosť toho, aby sa kresťania oddelili od ľudskej spoločnosti, ktorá je odcudzená Bohu. (Porovnaj 2. Korinťanom 6:14–17; Efezanom 4:18; 2. Petra 2:20.) Kresťania sa preto múdro vyhýbajú postojom, reči a správaniu, ktoré sú v rozpore s Jehovovými spravodlivými cestami, napríklad nenásytnej snahe sveta o bohatstvo a významné postavenie a prehnanej záľube v rozkošiach. (1. Jána 2:15–17) Zachovávajú sa oddelení od sveta tiež tak, že zostávajú neutrálni v záležitostiach vojny a politiky.
Ježiš Kristus povedal, že jeho učeníci ‚nemajú byť časťou sveta‘. No modlil sa tiež k Bohu: „Neprosím ťa, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si nad nimi bdel kvôli tomu zlému.“ (Ján 17:14–16) Ježiš zjavne nechcel, aby sa jeho učeníci stali protispoločenskými a aby sa vyhýbali každému kontaktu s nekresťanmi. Izolácia by kresťanom vlastne bránila v spĺňaní Ježišovho poverenia kázať a vyučovať „verejne a z domu do domu“. — Skutky 20:20; Matúš 5:16; 1. Korinťanom 5:9, 10.
Rada zostať bez poškvrny od sveta nedáva kresťanom žiaden podklad na to, aby sa považovali za nadradených nad ostatných. Tí, ktorí sa boja Jehovu, nenávidia „sebavyvyšovanie“. (Príslovia 8:13) V Galaťanom 6:3 sa hovorí, že „ak sa niekto nazdáva, že je niečím, a nie je ničím, klame svoju myseľ“. Tí, ktorí sa cítia nadradení nad iných, klamú sami seba, lebo „všetci zhrešili a nedosahujú Božiu slávu“. — Rimanom 3:23.
‚O nikom nehovoriť urážlivo‘
V Ježišových dňoch žili ľudia, ktorí pohŕdali každým, kto nepatril do ich náboženskej skupiny. Patrili k nim farizeji. Boli zbehlí v mojžišovskom Zákone, ako aj v podrobnostiach židovskej tradície. (Matúš 15:1, 2; 23:2) Boli hrdí na úzkostlivé dodržiavanie mnohých náboženských obradov. Farizeji sa správali tak, akoby boli už len pre svoje intelektuálne úspechy a náboženské postavenie nadradení nad ostatných. Svoju nábožnosť a pohŕdanie vyjadrili slovami: „Tento zástup, ktorý nepozná Zákon, sú prekliati.“ — Ján 7:49.
Farizeji mali dokonca ponižujúce pomenovanie pre tých, čo neboli farizejmi. Hebrejský výraz ʽam-haʼarec sa pôvodne používal v pozitívnom zmysle na označenie radových členov spoločnosti. Ale v čase arogantných judských náboženských vodcov sa význam slova ʽam-haʼarec zmenil na výraz pohŕdania. Iné skupiny vrátane takzvaných kresťanov používajú napríklad výraz ‚pohan‘ pohŕdavým spôsobom na označenie ľudí s odlišným náboženským presvedčením.
Ako sa však kresťania v prvom storočí pozerali na tých, ktorí neprijali kresťanstvo? Ježišovi učeníci boli nabádaní, aby sa k neveriacim správali „s miernosťou“ a „hlbokou úctou“. (2. Timotejovi 2:25; 1. Petra 3:15) Apoštol Pavol dal v tomto smere dobrý príklad. Bol prístupný, nie arogantný. Nevyvyšoval sa nad ostatných, ale bol pokorný a budoval druhých. (1. Korinťanom 9:22, 23) Vo svojom inšpirovanom liste Títovi Pavol dáva napomenutie, aby sme „o nikom nehovorili urážlivo, neboli bojovní, ale rozumní a prejavovali miernosť v každom ohľade všetkým ľuďom“. — Títovi 3:2.
V Biblii sa výraz „neveriaci“ občas používa na označenie nekresťana. Neexistuje však žiaden dôkaz, že by slovo „neveriaci“ bolo používané ako oficiálne označenie alebo ako prezývka. Určite sa nepoužívalo na ponižovanie alebo znevažovanie nekresťanov, lebo to by bolo v rozpore s biblickými zásadami. (Príslovia 24:9) Aj dnes sa Jehovovi svedkovia vyhýbajú tomu, že by boli k neveriacim hrubí alebo arogantní. Prezývať hanlivými výrazmi príbuzných alebo susedov, ktorí nie sú kresťanmi, považujú za neslušné. Riadia sa biblickou radou, ktorá hovorí: „Pánov otrok... má byť ku všetkým jemný.“ — 2. Timotejovi 2:24.
„Robme dobro všetkým“
Je životne dôležité uvedomovať si nebezpečenstvá dôverného vzťahu so svetom, a to najmä s tými, ktorí prejavujú veľkú neúctu voči Božím normám. (Porovnaj 1. Korinťanom 15:33.) No keď Biblia radí, aby sme ‚robili dobro všetkým‘, výraz ‚všetci‘ zahŕňa aj tých, ktorí sa nestotožňujú s kresťanským presvedčením. (Galaťanom 6:10) Je zrejmé, že za určitých okolností kresťania v prvom storočí jedli s neveriacimi. (1. Korinťanom 10:27) Preto sa dnešní kresťania správajú k neveriacim vyrovnane, pozerajú sa na nich ako na svojich blížnych. — Matúš 22:39.
Bolo by nesprávne predpokladať, že nejaký človek je neslušný alebo nemravný len preto, že nie je oboznámený s biblickými pravdami. Okolnosti sú rôzne a ľudia tiež. Preto sa každý kresťan musí rozhodnúť, do akej miery bude udržiavať kontakt s neveriacimi. Nie je však potrebné, a nie je to ani biblické, aby sa kresťan fyzicky izoloval, ako to robili pustovníci, alebo aby sa cítil nadradený, ako to bolo v prípade farizejov.