Umenie a Biblia
UMENIU v oblasti maliarstva, sochárstva a konštrukcie sa v Biblii dostáva relatívne málo pozornosti. Život človeka sa však nezačal na nejakom pustom poli, ale v záhrade, v raji so stromami, ktoré boli nielen ‚dobré na jedenie‘, ale aj ‚žiaduce na pohľad‘. (1. Mojžišova 2:9) Človek bol vytvorený so zmyslom pre krásu, a neprekonateľná krása, umelecké majstrovstvo a plánovitosť, ktoré vidno v stvoriteľských dielach — či už sú to kvety, stromy, vrchy, údolia, jazerá, vodopády, vtáky, zvieratá, ako aj samotný spôsob, akým je vytvorený človek — nás podnecujú chváliť ich božského Stvoriteľa. (Žalm 139:14; Kazateľ 3:11; Šalamúnova pieseň 2:1–3, 9, 13, 14; 4:1–5, 12–15; 5:11–15; Rimanom 1:20) Umenie, ako o ňom budeme hovoriť ďalej, znamená v podstate znázorňovanie takýchto vecí využitím rôznorodých materiálov a používanie rôznych foriem a spôsobov vyjadrovania.
Už v Abrahámovej dobe sa Biblia zmieňuje o daroch v podobe ‚zlatého nosného krúžku‘, zlatých náramkov a ďalších predmetov zo striebra a zlata, ktoré dostala Rebeka. (1. Mojžišova 24:22, 53) V kráľovskom pohrebisku mesta Ur, kde kedysi žil Abrahám, sa našlo mnoho nádherných ozdôb, ktoré svedčia o vysokej umeleckej zručnosti svojich tvorcov. Mnohé z týchto umeleckých predmetov, ktoré boli objavené počas archeologických vykopávok v Iraku, Izraeli, Egypte a priľahlých oblastiach, majú nejaký vzťah k modlárskym pohanským náboženstvám alebo k pyšným politickým vládcom, čo je dôkaz, že už v raných dobách dochádzalo k zneužívaniu umenia.
Rôznorodosť materiálov
Zdá sa, že sklo vyrábali Egypťania, a možno aj Feničania už v druhom tisícročí pred n. l. Je však zrejmé, že svoj pôvod má v Mezopotámii, kde sa našli kúsky kvalitného skla, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú až z tretieho tisícročia pred n. l. Jób (okolo roku 1600 pred n. l.) hovoril o skle ako o niečom veľmi cennom. (Jób 28:17) Hoci bolo sklo v tom čase nepriehľadné, používalo sa pri výrobe zvieracích figúrok, nádobiek na parfumy, náhrdelníkov a iných šperkov. Rimania boli medzi prvými, ktorí vyrobili priehľadné sklo. — Porovnaj Zjavenie 4:6.
Starovekí umelci pracovali so značným množstvom materiálov vrátane hliny, terakoty, dreva, bronzu alebo medi, železa, zlata, striebra, drahokamov a polodrahokamov, skla, slonoviny, vápenca a mramoru.
Hebrejské umenie
Dodnes sa zachovalo len málo materiálnych dôkazov, ktoré by nám poskytli jasný obraz o hebrejskom umení; napriek tomu je ocenenie pre umenie v biblickom zázname zjavné. Keď ľud odchádzal z Egypta, niesol si so sebou zlaté a strieborné predmety, ktoré získal od Egypťanov. (2. Mojžišova 12:35) Izraeliti tieto predmety s radosťou poskytli na ozdobenie svätostánku na pustatine. (2. Mojžišova 35:21–24) Práca na stavbe svätostánku a na tvorbe jeho ozdôb a náčinia im dala príležitosť prejaviť svoje umelecké schopnosti pri práci s drevom a s kovmi, pri vyšívaní a pri výrobe šperkov, pričom vedenia a inštruktáže sa ujali zvlášť Becalel a Oholiáb. Je pozoruhodné, že zásluha za ich umelecké schopnosti je pripísaná Jehovovi. — 2. Mojžišova 35:30–35; 36:1, 2.
Ešte predtým než sa začala práca na stavbe svätostánku, Áron využil svoje umelecké schopnosti nesprávnym spôsobom, keď pomocou rydla urobil liatu sochu teľaťa na účely uctievania. (2. Mojžišova 32:3, 4) Mojžiš (alebo niekto ním poverený) neskôr takisto prejavil svoje umelecké schopnosti, ale vhodným spôsobom, keď urobil medeného hada. (4. Mojžišova 21:9) No požiadavky Zákona, ktorý zakazoval vytváranie obrazov určených na uctievanie, hoci nezakazoval umelecké zobrazovanie vo všeobecnosti, nepochybne mali istý obmedzujúci vplyv na maliarske a sochárske umenie Hebrejov. (2. Mojžišova 20:4, 5) Vzhľadom na ohavné modlárstvo, ktoré bolo medzi národmi také bežné, a vzhľadom na rozšírený zvyk využívať umenie na podporu takéhoto modlárstva je zrejmé, že na maľby alebo vyrezávané figúrky, či už v podobe ľudí alebo zvierat, by sa tí, ktorí spomínané požiadavky Zákona dodržiavali, a tí, ktorí boli poverení ich presadzovaním v praxi, pozerali s podozrením. (5. Mojžišova 4:15–19; 7:25, 26) Dokonca i cherubíni zo svätostánku boli pri prenášaní prikrytí plátnom, a tak boli skrytí pred zrakom ľudu (4. Mojžišova 4:5, 6, 19, 20), kým cherubínov z neskoršieho chrámu videl iba veľkňaz v jeden deň v roku. (1. Kráľov 6:23–28; Hebrejom 9:6, 7) Navyše po tom, čo Izraeliti vstúpili do Zasľúbenej krajiny a usadili sa v nej, prevažne poľnohospodársky spôsob života im zriedka poskytol dostatok voľného času a peňazí potrebných na rozsiahlu umeleckú činnosť.
Jediné umelecké diela, ktoré sa spomínajú v dobe Sudcov, boli tie, ktoré súviseli s odpadlíckymi náboženskými zvykmi. — Sudcovia 2:13; 6:25; 8:24–27; 17:3–6; 18:14.
Umenie v čase monarchie
Hoci staroveký izraelský národ nie je dnes preslávený svojimi umeleckými dielami, dôkazy naznačujú, že keď na to Izraeliti mali príležitosť, boli schopní vytvoriť diela vysokej umeleckej hodnoty, ktoré si získali širokú pozornosť a obdiv. Prorok Ezechiel opisuje spôsob, akým Jehova ozdobil a skrášlil Jeruzalem, slovami: „‚Tvoje meno sa začalo rozchádzať medzi národmi vďaka tvojej kráse, lebo bola dokonalá pre moju nádheru, ktorú som vložil na teba,‘ je výrok Zvrchovaného Pána Jehovu.“ (Ezechiel 16:8–14) Nasledujúce verše (15–18, 25) však ukazujú, že táto krása bola zneužitá, keďže Jeruzalem sa zapredal okolitým národom ako prostitútka. Aj Jeremiáš opisuje, ako tí, ktorí sa pozerali na Jeruzalem po tom, čo padol do rúk Babylona, hovoria: „Toto je to mesto, o ktorom hovorievali: ‚Je dokonalosťou krásy, jasotom pre celú zem‘?“ (Plač Jeremiáša 2:15; porovnaj Žalm 48:2; 50:2; Izaiáša 52:1.) Chrám, ktorý vybudoval Šalamún, bol zjavne umeleckým dielom dokonalej krásy a je nazvaný ‚domom svätosti a krásy‘. — Izaiáš 64:11; 60:13.
V súvislosti so stavebnými prácami na chráme v Šalamúnových dňoch sa v literatúre objavilo mnoho komentárov v tom zmysle, že Izraeliti údajne nemali potrebnú umeleckú zručnosť, a tak sa prakticky všetky zásluhy za stavbu chrámu pripisujú Feničanom. Správa však ukazuje, že Šalamún žiadal iba o jedného fenického remeselníka, okrem drevorubačov, ktorí pracovali v libanonských lesoch kráľa Chírama, a mužov pracujúcich v kameňolome. (1. Kráľov 5:6, 18; 2. Paralipomenon 2:7–10) Tento remeselník, ktorý sa tiež volal Chíram, bol izraelsko-fenického pôvodu a bol zručný v práci s drahými kovmi, v tkaní a v rytectve. Správa však spomína Šalamúnových vlastných zručných mužov a kráľ Chíram hovoril podobne o týchto mužoch a o zručných mužoch Šalamúnovho otca Dávida. (2. Paralipomenon 2:13, 14) Architektonický plán chrámu so všetkými jeho charakteristickými rysmi dostal Šalamún od Dávida, čím získal „pochopenie celej tej veci písomne z Jehovovej ruky, áno, všetkých prác architektonického plánu“. (1. Paralipomenon 28:11–19) V protiklade k tomu neverný kráľ Achaz, okúzlený pohanským oltárom v Damašku, poslal kňazovi Urijášovi „návrh oltára a jeho vzor“, aby dal urobiť jeho kópiu. — 2. Kráľov 16:1–12.
Kráľ Šalamún urobil aj veľký slonovinový trón potiahnutý zlatom, ktorý mal jedinečný vzhľad. Bol zdobený sochami levov stojacimi vedľa operadiel na ruky po oboch stranách šiestich stupňov, po ktorých sa vystupovalo na trón. (1. Kráľov 10:18–20) Rozsiahle použitie slonoviny v kráľovskom paláci vyplýva zo slov Žalmu 45:8. V severnom kráľovstve Izraela a v jeho hlavnom meste Samárii bolo za dní kráľa Achaba i neskôr zjavne populárne používanie vyrezávanej slonoviny pri výrobe nábytku, umeleckých predmetov a pri obkladaní stien. (1. Kráľov 22:39; Ámos 3:12, 15; 6:4) Archeologické vykopávky odhalili veľké množstvo predmetov zo slonoviny, napríklad plakiet a tabuliek, na miestach, o ktorých sa predpokladá, že tam kedysi stál palác. Niektoré z týchto predmetov sú vykladané zlatom, lapisom lazuli a sklom. V Megidde sa našlo asi 400 predmetov zo slonoviny vrátane nádherne vyrezávaných tabuliek, škatuliek vykladaných slonovinou a hracích dosiek, pochádzajúcich približne z 12. storočia pred n. l.
Ezechiel videl v jednom videní vyrezávané znázornenia plazov, zvierat a modiel na stene chrámového komplexu v odpadlíckom Jeruzaleme (Ezechiel 8:10); a o symbolickej Oholibe (znázorňujúcej neverný Jeruzalem) hovorí, že videla obrazy Chaldejcov vyrezané na stene a zafarbené rumelkou, ohnivočerveným farbivom. — Ezechiel 23:14; porovnaj Jeremiáša 22:14.
Umenie a kresťanstvo
Pavol bol svedkom umeleckej nádhery Atén, ktorá sa rozvíjala v súvislosti s uctievaním gréckych bohov a bohýň, a pri jednej príležitosti tam svojim poslucháčom vysvetlil, aké je nelogické, aby si ľudia, ktorí vďačia za svoj život a existenciu pravému Bohu a Stvoriteľovi, predstavovali, že „Božská bytosť je ako zlato, striebro alebo kameň, ako výtvor ľudského umenia a vynachádzavosti“. (Skutky 17:29) Tak znovu ukázal, že krása umeleckých diel, bez ohľadu na to, aká pôsobivá a príťažlivá môže byť, nie je sama osebe dôkazom, že nejaké náboženstvo je pravým spôsobom uctievania. — Porovnaj Jána 4:23, 24.
Neexistuje nijaký záznam ani zachovaný dôkaz o umeleckej činnosti medzi kresťanmi prvého storočia n. l. Až počas druhého a tretieho storočia n. l. sa v katakombách objavujú maľby a sochy, ktoré sa pripisujú formálnym kresťanom. Po spojení cirkvi a štátu v štvrtom storočí však umenie nadobudlo význam, ktorý sa časom vyrovnal významu umenia v pohanských náboženstvách, a toto umenie bolo často týmto náboženstvám príbuzné alebo ich priamo napodobňovalo, a to tak v používaní symbolov, ako aj v štýle. Louis Réau, ktorý viedol katedru dejín stredovekého umenia na francúzskej Sorbonne, vo svojej knihe Iconographie de l’art chrétien (Paríž 1955, zv. I, s. 10) ukazuje, že historici umenia už dávno uznávajú existenciu takéhoto pohanstva a že zodpovednosť za to nemožno pripisovať len umelcom, ale aj politike, ktorú sledovala sama cirkev. Na strane 50 poukazuje na to, že namiesto toho, aby cirkev odvrátila pohanov od ich starých zvykov a spôsobu uctievania, rozhodla sa rešpektovať „zvyky predkov a pokračovať v nich pod iným názvom“.
A tak neprekvapuje, že znamenia zvieratníka, ktorý bol taký významný v starovekom Babylone, nachádzame na katedrálach, ako je napríklad Notre Dame v Paríži, kde ich možno vidieť pri ľavom vchode, ako obklopujú Máriu na obrovskom, centrálne umiestnenom rozetovom okne. (Porovnaj Izaiáša 47:12–15.) Podobne aj sprievodca ku katedrále v Auxerre (tiež vo Francúzsku) uvádza, že medzi ozdoby na strednom vchode do katedrály „sochár primiešal istých pohanských hrdinov: nahého a spiaceho Erósa [gréckeho boha lásky]... Herkula a Satyra [jedného z gréckych polobohov]! Vpravo dolu je zobrazené podobenstvo o márnotratnom synovi.“
Podobne pri vstupe do Chrámu svätého Petra v Ríme možno vidieť nielen sochu Krista a „Panny“, ale aj sochu Ganyméda „unášaného orlom“, aby sa stal čašníkom Dia, kráľa bohov, a „Lédu [ktorá porodila Kastora a Polydeuka], oplodnenú labuťou“, na ktorú sa premenil Zeus. Réau sa ďalej v súvislosti s takýmto pohanským vplyvom pýta: „Čo potom povedať o freske Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke, ktorá je hlavnou kaplnkou Vatikánu, kde možno vidieť, ako Michelangelov nahý Kristus vrhá blesk podobne ako hrmiaci Jupiter [rímsky otec bohov], a zatratených, ako sú prevážaní cez Styx [rieku, cez ktorú boli podľa Grékov prevážaní mŕtvi] v Cháronovej bárke?“ K tomu dodáva: „Príklad, ktorý prišiel z takého vysokého miesta [to jest bol schválený pápežstvom], nemohol nebyť napodobňovaný.“
Ako sme videli, telesný Izrael nevenoval umeniu veľkú pozornosť a o umení v ranom zbore duchovného Izraela v prvom storočí n. l. nie je prakticky žiadny záznam. Bolo to skôr na poli literatúry, kde prevýšili všetky ostatné národy, keďže Boh ich použil na vytvorenie diela veľkolepej krásy nielen čo do formy, ale hlavne čo do obsahu: na vytvorenie Biblie. Ich inšpirované spisy sú „ako zlaté jablká v strieborných ozdobách“, s krištáľovo čistými pravdami takej krásy, že môžu konkurovať tým najkrajším drahokamom, a so slovnými obrazmi, ktoré sprostredkúvajú videnia a scény takej nádhery a pôvabu, že ich žiaden ľudský umelec nedokáže ani len napodobniť. — Príslovia 25:11; 3:13–15; 4:7–9; 8:9, 10.