Páči sa Bohu uctievanie relikvií?
KRV „San Gennara“, o ktorej sa hovorí, že sa skvapalňuje obyčajne trikrát do roka, je len jednou z mnohých náboženských relikvií. Tou je aj Turínske plátno, v ktorom bolo údajne zavinuté telo Ježiša Krista. Medzi relikviami, ktoré sa spájajú s Ježišom, sú jeho domnelé jasličky (vo veľkej bazilike v Ríme), jeho cvičebnica pravopisu a viac ako tisíc klincov, o ktorých sa hovorí, že boli použité pri jeho poprave! Medzi náboženské relikvie patrí aj niekoľko hláv Jána Krstiteľa a štyri telá, o ktorých sa hovorí, že je to „svätá Lucia“, a ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach v Európe.
Medzi mestá, ktoré sú zvlášť preslávené relikviami, patrí Trier v Nemecku, kde je uschovávaná jedna z mnohých „svätých tuník“, čo je spodný odev bez šva, ktorý nosil Ježiš Kristus. V samotnom Vatikáne je vo zvláštnom archíve viac ako tisíc relikvií. Doslova tisíce náboženských relikvií je uschovávaných v chráme „svätej Uršuly“ v Kolíne nad Rýnom v Nemecku. A zoznam by mohol pokračovať ďalej. Veď len v samotnom Taliansku je 2 468 takzvaných svätých miest s náboženskými relikviami!
Predpokladá sa, že zbožná úcta k relikviám sa datuje od štvrtého storočia nášho letopočtu, podobne ako aj uctievanie „svätých“. Z náboženských, ekonomických, a dokonca politických dôvodov počet relikvií postupne počas storočí vzrastal, a dnes sú ich tisíce. Druhý vatikánsky koncil znovu potvrdil, že „cirkev, podľa svojej tradície, uctieva svätých a ctí ich hodnoverné relikvie a spodobnenia“. (Constitution „Sacrosanctum Concilium“ sulla sacra Liturgia, v I Documenti del Concilio Vaticano II, 1980, Edizioni Paoline) „O preslávených relikviách, ako aj o tých, ktoré sú predmetom uctievania veľkého množstva ľudí“ sa zmieňuje Codex Iuris Canonici (Zákonník kanonického práva), ktorý uviedol do platnosti Ján Pavol II. v roku 1983. (Kánon 1190) Relikvie ctia tiež anglikáni a členovia ortodoxných cirkví.
Keďže existuje toľko klincov, ktorými bol údajne Kristus pribitý na kôl, a toľko hláv Jána Krstiteľa, je zrejmé, že náboženské relikvie sú často podvrhmi. Napríklad určenie veku rádiouhlíkovou metódou dokázalo, že Turínske plátno je podvrh. Je zaujímavé, že počas prudkých diskusií o tom v roku 1988 sa známy vatikánsky pozorovateľ Marco Tosatti spýtal: „Keby sa vedecké metódy analýzy použité na plátno použili na iné predmety všeobecného uctievania, k akému verdiktu by sa dospelo?“
Zrejme žiaden múdry človek by nechcel uctievať nepravú relikviu. Ale je to jediný faktor, ktorý treba vziať do úvahy?
Čo hovorí Biblia?
Biblia nehovorí, že ľud v Božej priazni, starovekí Izraelčania, uctievali náboženské relikvie, kým boli v egyptskom otroctve. Je pravda, že patriarcha Jakob zomrel v Egypte a jeho ostatky boli prenesené do kanaanskej krajiny, aby boli pochované „v jaskyni poľa Machpela“. Aj jeho syn Jozef zomrel v Egypte a jeho kosti boli nakoniec prenesené do Kanaanu. (1. Mojžišova 49:29–33; 50:1–14, 22–26; 2. Mojžišova 13:19) Písma však nenaznačujú, že by Izraelčania niekedy uctievali Jakobove a Jozefove ostatky ako náboženské relikvie.
Uvažujme aj o tom, čo sa stalo v prípade proroka Mojžiša. Pod Božím dohľadom viedol Izraelčanov 40 rokov. Potom vo veku 120 rokov vystúpil na vrch Nebo, prezrel si Zasľúbenú krajinu a zomrel. Archanjel Michael sa dohadoval s Diablom o Mojžišovo telo a Satanovi bolo prekazené v každom možnom pokuse použiť ho, aby chytil Izraelčanov do osídla uctievania relikvií. (Júda 9) Hoci pochopiteľne pri Mojžišovej smrti smútili, nikdy neuctievali jeho ostatky. Boh znemožnil také niečo tým, že pochoval Mojžiša v neoznačenom hrobe na mieste, ktoré bolo ľuďom neznáme. — 5. Mojžišova 34:1–8.
Niektorí obhajcovia uctievania relikvií citujú 2. Kráľov 13:21, kde sa hovorí: „Keď pochovávali jedného muža, stalo sa, že uvideli záškodnícku tlupu. Ihneď muža hodili do Elizeovho pohrebiska a odišli. Keď sa muž dotkol Elizeových kostí, okamžite ožil a postavil sa na nohy.“ To bol zázrak, ktorý sa týkal mŕtvych kostí jedného z Božích prorokov. Ale v čase zázraku bol Elizeus mŕtvy a ‚neuvedomoval si vôbec nič‘. (Kazateľ 9:5, 10) Preto musí byť toto vzkriesenie pripísané zázračnej moci Boha Jehovu, ktorý ho uskutočnil pomocou svojho svätého ducha čiže činnej sily. Pozoruhodné je aj to, že Písma nehovoria, že by Elizeove kosti boli niekedy uctievané.
Niektorí v kresťanstve obhajujú uctievanie relikvií na základe toho, čo sa hovorí v Skutkoch 19:11, 12, kde čítame: „Boh vykonával neobyčajne mocné skutky Pavlovými [apoštolovými] rukami, takže i šatky na utieranie potu a zástery z jeho tela nosili chorým, a choroby ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.“ Všimnite si, prosím, že to bol Boh, kto konal tieto neobyčajné skutky prostredníctvom Pavla. Apoštol nekonal tieto skutky nezávisle, a nikdy neprijímal uctievanie od žiadneho človeka. — Skutky 14:8–18.
V rozpore s biblickými náukami
Naozaj, uctievanie relikvií odporuje celému radu biblických náuk. Napríklad nevyhnutným faktorom pri takomto uctievaní je viera v nesmrteľnosť ľudskej duše. Milióny zbožných členov cirkví veria, že duše všetkých, ktorí sú kanonizovaní a uctievaní ako „svätí“, žijú v nebi. Títo úprimní ľudia sa modlia k takýmto „svätým“, hľadajú ich ochranu a prosia, aby sa prihovárali u Boha v prospech prosebníka. Podľa jedného cirkevného diela katolíci pripisujú relikviám „moc svätého prihovárať sa u Boha“.
Avšak podľa Biblie ľudská duša nie je nesmrteľná. Ľudia nemajú v sebe dušu, ktorá nezomiera a ktorá je schopná existencie mimo tela po smrti. Písma skôr hovoria: „Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ (1. Mojžišova 2:7) Namiesto učenia, že ľudia majú nesmrteľnú dušu, Biblia hovorí: „Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ (Ezechiel 18:4) To platí pre všetkých ľudí — vrátane tých, ktorí boli neskôr kanonizovaní ako „svätí“ —, lebo sme všetci zdedili hriech a smrť od prvého človeka, Adama. — Rimanom 5:12.
Uctievaniu „svätých“ sa treba vyhnúť, pretože neboli nikdy oprávnení prihovárať sa za niekoho u Boha. Boh Jehova rozhodol, že to môže robiť iba jeho Syn Ježiš Kristus. Apoštol Pavol povedal, že „Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je na pravici Božej a sa aj prihovára za nás“. — Rimanom 8:34, EvP; porovnaj Jána 14:6, 14.
Iný dôvod, prečo sa vyhýbať uctievaniu „svätých“ a náboženských relikvií, ktoré sú s nimi spojené, spočíva v tom, čo hovorí Biblia o modlárstve. V jednom z Desiatich prikázaní daných Izraelčanom bolo uvedené: „Neurobíš si vyrezávaný obraz ani podobu niečoho, čo je hore v nebesiach alebo čo je dolu na zemi alebo čo je vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani sa nedáš zviesť, aby si im slúžil, lebo ja, Jehova, tvoj Boh, som Boh vyžadujúci výlučnú oddanosť.“ (2. Mojžišova 20:4, 5) Storočia neskôr povedal apoštol Pavol spolukresťanom: „Moji milovaní, utekajte pred modlárstvom.“ (1. Korinťanom 10:14) Podobne písal apoštol Ján: „Dieťatká, chráňte sa pred modlami.“ — 1. Jána 5:21.
Preto zbožná úcta ku kanonizovaným „svätým“ a k náboženským relikviám nenachádza podporu v Biblii. Niektorí ľudia však túžia po prítomnosti niečoho, čo sa považuje za sväté, čo možno vidieť, čoho sa možno dotýkať a čo má údajne moc zachraňovať. Naozaj, mnohí považujú náboženské relikvie za viditeľný spojovací článok medzi nebom a zemou. Pouvažujme chvíľu o tomto bode.
Človek koná v súlade s Ježišovými slovami o uctievaní, ktoré si Boh želá, nie tým, že sa pozerá na náboženské relikvie a dotýka sa ich. Ježiš povedal: „Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali. Boh je Duch, a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ (Ján 4:23, 24) Boh Jehova je „Duch“, neviditeľný ľudským očiam. Uctievať ho „duchom“ znamená, že naša svätá služba Bohu je podnecovaná srdcom plným lásky a viery. (Matúš 22:37–40; Galaťanom 2:16) Nemôžeme uctievať Boha „pravdou“ uctievaním relikvií, ale iba odmietnutím náboženských podvodov, poznávaním jeho vôle, ako je zjavená v Biblii, a jej konaním.
Preto neprekvapuje, keď učenec James Bentley uznáva, že ‚starovekí Hebreji nepestovali uctievanie relikvií‘. Hovorí tiež, že počas štyroch storočí medzi Štefanovou smrťou a exhumáciou jeho tela Lucianom sa postoj kresťanov k relikviám úplne zmenil. V piatom storočí n. l. sa už odpadlícke kresťanstvo prestalo pridŕžať jasných biblických náuk o modlárstve, stave mŕtvych a úlohe Ježiša Krista ako toho, ktorý „sa nás aj zastáva“. — Rimanom 8:34; Kazateľ 9:5; Ján 11:11–14.
Ak chceme, aby sa naše uctievanie páčilo Bohu, musíme sa uistiť, že nie je spojené so žiadnou formou modlárstva. Aby bolo naše uctievanie prijateľné, musí smerovať k Stvoriteľovi, Bohu Jehovovi, a nie k nejakej relikvii alebo bytosti. (Rimanom 1:24, 25; Zjavenie 19:10) Musíme tiež získať presné poznanie Biblie a budovať si silnú vieru. (Rimanom 10:17; Hebrejom 11:6) A ak budeme chodiť cestou pravého uctievania, budeme konať v súlade s jednoznačným biblickým svedectvom, že uctievanie relikvií sa Bohu nepáči.
[Obrázok na strane 5]
Elizeove kosti neboli uctievané, i keď súviseli so vzkriesením