„Vypočujte si... [moju] obhajobu“

1., 2. Čo priviedlo apoštola Pavla do Jeruzalema a s akými ťažkosťami sa tam stretol?

JERUZALEM! Pavol opäť kráča jeho úzkymi, rušnými uličkami. Žiadne iné mesto na zemi nie je natoľko späté s históriou Jehovovho ľudu ako práve Jeruzalem. Jeho obyvatelia sú vo všeobecnosti hrdí na jeho slávnu minulosť. Pavol vie, že aj mnohí tunajší kresťania si na nej až príliš zakladajú, a tak sa nedokážu prispôsobiť Jehovovmu postupujúcemu zámeru. Vidí teda, že bratia potrebujú aj duchovnú, nielen hmotnú pomoc, pre ktorú sa ešte v Efeze rozhodol navštíviť toto významné mesto. (Sk. 19:21) A hoci vedel, že mu hrozí nebezpečenstvo, od svojho rozhodnutia neupustil.

² Čo teraz Pavla v Jeruzaleme čaká? Určité ťažkosti prídu zo strany jeho spoluveriacich, nasledovníkov Krista, keďže niektorí z nich sú znepokojení rečami, ktoré sa o ňom šíria. Väčšie ťažkosti mu však spôsobia nepriatelia Krista, ktorí proti nemu vznesú falošné obvinenia, budú ho biť a vyhrážať sa mu smrťou. Tieto búrlivé udalosti mu zároveň poskytnú príležitosť na obhajobu. Pavol všetkým týmto ťažkostiam čelil s pokorou, odvahou a vierou, čím dal dnešným kresťanom vynikajúci príklad. Preskúmajme ho podrobnejšie.

3. – 5. a) Na akom stretnutí sa Pavol zúčastnil v Jeruzaleme a o čom sa tam hovorilo? b) Čo sa učíme z Pavlovho stretnutia so staršími v Jeruzaleme?

³ Deň po príchode do Jeruzalema išli Pavol a jeho spoločníci za staršími poverenými zodpovednosťou dohliadať na kresťanský zbor. Správa o ich stretnutí sa nezmieňuje ani o jednom z apoštolov, ktorí boli vtedy ešte nažive. Možno v tom čase všetci slúžili v iných častiach sveta. Stále tam však bol Jakub, Ježišov brat. (Gal. 2:9) On pravdepodobne tomuto stretnutiu s Pavlom, na ktorom boli prítomní „všetci starší“, predsedal. (Sk. 21:18)

⁴ Pavol sa so staršími zvítal „a dopodrobna vyrozprával, čo Boh vykonal medzi národmi prostredníctvom jeho služby“. (Sk. 21:19) Určite si vieme predstaviť, aké povzbudzujúce bolo jeho rozprávanie! Aj dnes sme nadšení, keď počujeme o pokroku diela v iných krajinách. (Prísl. 25:25)

⁵ Niekedy v priebehu stretnutia sa Pavol pravdepodobne zmienil o príspevkoch, ktoré priniesol z Európy. Záujem bratov z odľahlých miest Pavlových poslucháčov určite zahrial pri srdci. Veď v správe čítame, že starší na Pavlove slová reagovali tak, že „oslavovali Boha“! (Sk. 21:20a) Aj dnes sú mnohí, ktorí sa vyrovnávajú s následkami katastrof alebo bojujú s ťažkou chorobou, hlboko dojatí, keď im ich spoluveriaci ponúknu potrebnú pomoc alebo slovo povzbudenia.

 6. O akom probléme sa Pavol dozvedel?

⁶ Potom starší poukázali Pavlovi na problém, ktorý vznikol v Judei a týkal sa jeho osobne. Povedali mu: „Ty vieš, koľké tisíce Židov uverili a že všetci horlivo dodržiavajú Zákon. Ale o tebe sa dopočuli, že učíš všetkých Židov, ktorí žijú medzi inými národmi, aby sa odvrátili od Mojžiša. Vraj im hovoríš, aby neobrezávali svoje deti ani nezachovávali dávne zvyky.“a (Sk. 21:20b, 21)

7., 8. a) Aký mylný názor prechovávali mnohí kresťania v Judei? b) Prečo sa nesprávne zmýšľanie niektorých židovských kresťanov nerovnalo odpadlíctvu?

⁷ Prečo toľkí kresťania ešte stále horlili za mojžišovský Zákon, keď bol už pred vyše 20 rokmi zrušený? (Kol. 2:14) V roku 49 n. l. apoštoli a starší, ktorí sa stretli v Jeruzaleme, poslali do zborov list, v ktorom vysvetlili, že veriaci spomedzi ľudí z iných národov sa nemusia dávať obrezať a nemusia ani dodržiavať mojžišovský Zákon. (Sk. 15:23–29) V tomto liste však nebola žiadna zmienka o židovských veriacich, z ktorých mnohí nechápali, že mojžišovský Zákon už neplatí.

⁸ Rovnalo sa nesprávne zmýšľanie týchto židovských veriacich odpadlíctvu? Nie. Bolo by to iné, keby boli kedysi ctiteľmi pohanských bohov a naďalej by zachovávali náboženské zvyky svojej predošlej viery. Zákon, ktorý bol pre nich taký dôležitý, dal pôvodne Jehova. Nebolo v ňom nič, čo by bolo vo svojej podstate démonské alebo zlé, ibaže súvisel so starou zmluvou, kým kresťania boli teraz pod novou zmluvou. Čisté uctievanie už nebolo spojené s predpismi zmluvy Zákona. Tie boli teraz už zastarané. Hebrejským kresťanom, ktorí horlili za Zákon, teda chýbalo porozumenie a dôvera v kresťanský zbor. Bolo potrebné, aby svoje zmýšľanie uviedli do súladu s novoodhalenou pravdou.b (Jer. 31:31–34; Luk. 22:20)

 9. Čo Pavol učil v súvislosti s mojžišovským Zákonom?

⁹ A ako to bolo s rečami o tom, že Pavol učil Židov medzi národmi, „aby neobrezávali svoje deti ani nezachovávali dávne zvyky“? Pavol bol apoštolom pre národy a medzi nimi presadzoval rozhodnutie, že ľudia z iných národov sa nemusia podriaďovať Zákonu. Otvorene tiež poukazoval na to, že je nesprávne, keď sa niekto snaží presvedčiť nežidovských veriacich, aby podstúpili obriezku na znak podriadenosti mojžišovskému Zákonu. (Gal. 5:1–7) V mestách, ktoré navštívil, zvestoval dobrú správu aj Židom. A tým, ktorí boli ochotní počúvať, určite vysvetlil, že Ježišovou smrťou sa skončila platnosť Zákona a že spravodlivosť je možné získať na základe viery, nie na základe skutkov Zákona. (Rim. 2:28, 29; 3:21–26)

10. Aký vyrovnaný postoj mal Pavol vo veciach týkajúcich sa Zákona a obriezky?

¹⁰ Na druhej strane mal Pavol pochopenie pre tých, ktorí mali dobrý pocit, keď dodržiavali určité židovské zvyky, napríklad nepracovali v sabat alebo sa vyhýbali určitým pokrmom. (Rim. 14:1–6) A v otázke obriezky nestanovoval žiadne pravidlá. Dokonca dal obrezať Timoteja, aby k nemu Židia nepristupovali s nedôverou, keďže jeho otec bol Grék. (Sk. 16:3) Obriezka bola vecou osobného rozhodnutia. Pavol Galaťanom napísal: „Pre učeníkov Krista Ježiša nemá žiaden význam, či sú obrezaní alebo nie. Dôležité je, či majú vieru, ktorá sa prejavuje láskou.“ (Gal. 5:6) Ak by sa však niekto dal obrezať s cieľom dodržiavať Zákon alebo ak by tvrdil, že obriezka je nevyhnutná na získanie Jehovovho schválenia, svedčilo by to o nedostatku viery.

11. Čo starší odporučili Pavlovi a čo to zahŕňalo? (Pozri aj poznámku pod čiarou.)

¹¹ Teda tieto reči boli očividným prekrútením pravdy. No židovských veriacich znepokojovali. Preto starší Pavlovi odporučili: „Máme tu štyroch mužov, ktorí dali Bohu slávnostný sľub. Vezmi ich so sebou, obradne sa s nimi očisti a zaplať za nich, aby si mohli dať oholiť hlavu. Tak všetci pochopia, že nie je nič pravdy na tom, čo sa o tebe hovorí, a že aj ty žiješ podľa Zákona a dodržiavaš ho.“c (Sk. 21:23, 24)

12. Ako dal Pavol svojou reakciou na odporučenie jeruzalemských starších najavo, že je ochotný prispôsobiť sa a spolupracovať?

¹² Pavol mohol namietať, že skutočným problémom nie sú reči, ktoré sa o ňom šíria, ale to, že títo židovskí veriaci horlia za mojžišovský Zákon. No bol ochotný prispôsobiť sa, pokiaľ by tým neporušil Božie zásady. Už predtým napísal: „Pre tých, ktorí sú pod Zákonom, som bol aj ja ako pod Zákonom (hoci nie som pod Zákonom), aby som získal tých pod Zákonom.“ (1. Kor. 9:20) Pavol v tejto veci spolupracoval s jeruzalemskými staršími a konal „ako pod Zákonom“. Tým nám dal vynikajúci príklad, aby sme spolupracovali so staršími a netrvali na tom, že si budeme robiť veci po svojom. (Hebr. 13:17)

13. a) S akým cieľom niektorí Židia spôsobili v chráme zmätok? b) Ako bol Pavol zachránený pred istou smrťou?

¹³ V chráme sa veci skomplikovali. Keď sa obdobie sľubu, ktoré dali tí muži, chýlilo ku koncu, Židia z Ázie zbadali Pavla, krivo ho obvinili, že priviedol do chrámu pohanov, a vyvolali rozruch. Keby nebol zasiahol rímsky veliteľ, boli by Pavla ubili na smrť. Veliteľ ho tak síce zachránil od istej smrti, ale vzal ho do väzby. Od toho dňa mali uplynúť viac než štyri roky, kým mal Pavol opäť získať slobodu. Bezprostredné nebezpečenstvo, ktoré Pavlovi hrozilo teraz, však ešte nepominulo. Keď sa veliteľ pýtal Židov, prečo Pavla bili, vykrikovali jeden cez druhého rôzne obvinenia. V tom zmätku veliteľ nič nerozumel. Nakoniec vojaci museli Pavla odtiaľ doslova odniesť. Tesne predtým ako vošli do kasární, Pavol veliteľovi povedal: „Prosím ťa, dovoľ mi prehovoriť k ľudu.“ (Sk. 21:39) Veliteľ súhlasil a Pavol začal odvážne obhajovať svoju vieru.

14., 15. a) Čo Pavol vysvetlil Židom? b) Čo urobil veliteľ v snahe dozvedieť sa, prečo Židia zúria?

¹⁴ „Vypočujte si, čo vám chcem povedať na svoju obhajobu,“ začal Pavol. (Sk. 22:1) Keďže prehovoril v hebrejčine, zástup stíchol. Jasne im vysvetlil, prečo je teraz nasledovníkom Krista. Pritom sa múdro zmienil o faktoch, ktoré si Židia mohli overiť, keby chceli. Pavol študoval pri nohách slávneho Gamaliela a prenasledoval Kristových nasledovníkov, čo bolo niektorým z prítomných pravdepodobne známe. Cestou do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus a prehovoril k nemu. Muži, ktorí cestovali s ním, videli silné svetlo a „počuli zvuk hlasu“, ale nerozumeli, čo ten hlas hovorí. (Sk. 9:7; 22:9) Pavol bol týmto videním oslepený, a tak ho muži, ktorí išli s ním, museli do Damasku odviesť. Tam mu Ananiáš, muž, ktorého Židia žijúci v tej oblasti poznali, zrak zázračne vrátil.

¹⁵ Pavol ďalej pokračoval tým, že keď sa vrátil do Jeruzalema, v chráme sa mu zjavil Ježiš. Po týchto slovách nastal medzi Židmi veľký rozruch a rozhnevane kričali: „Preč s takým človekom! Nezaslúži si žiť!“ (Sk. 22:22) Aby veliteľ Pavla ochránil, dal ho odviesť do kasární. Bol odhodlaný zistiť, prečo Židia proti Pavlovi tak zúria, a preto prikázal, aby ho odviedli na vypočúvanie spojené s bičovaním. Pavol však využil právnu ochranu, ktorú mu poskytoval zákon, a povedal, že je rímskym občanom. Aj dnes Jehovovi ctitelia využívajú dostupnú právnu ochranu na obhajobu svojej viery. (Pozri rámčeky „Rímske právo a rímski občania“ a „Novodobé právne boje“.) Keď veliteľ počul, že Pavol má rímske občianstvo, uvedomil si, že bude musieť nájsť iný spôsob, ako sa dozvedieť viac. Nasledujúci deň priviedol Pavla pred Sanhedrin, židovský najvyšší súd, ktorý bol osobitne zvolaný, aby sa zaoberal týmto prípadom.

16., 17. a) Opíš, čo sa stalo, keď Pavol prehovoril pred Sanhedrinom. b) Ako dal Pavol príklad v prejavovaní pokory, keď ho udreli?

¹⁶ Svoju obhajobu pred Sanhedrinom začal Pavol slovami: „Bratia, smelo môžem pred Bohom povedať, že celý čas žijem podľa svojho najlepšieho svedomia.“ (Sk. 23:1) Ďalej sa nedostal. V správe čítame: „Nato veľkňaz Ananiáš prikázal tým, čo stáli pri ňom, aby ho udreli po ústach.“ (Sk. 23:2) To bola veľká urážka! A nielen to, bol to zároveň jasný dôkaz ich zaujatosti. Veď Pavla vlastne označili za luhára ešte skôr, než ho vypočuli! Nie div, že Pavol reagoval slovami: „Boh udrie teba, ty obielená stena! Sedíš tu, aby si ma súdil podľa Zákona, a pritom prestupuješ Zákon, keď ma dávaš biť?!“ (Sk. 23:3)

¹⁷ Niektorí z tých, ktorí tam stáli, boli šokovaní – nie tým, že Pavla niekto udrel, ale tým, ako na to Pavol reagoval! Okríkli ho: „Urážaš Božieho veľkňaza?“ Svojou odpoveďou im dal Pavol lekciu pokory a úcty k Zákonu. Povedal: „Bratia, nevedel som, že je to veľkňaz,“ a pokračoval:. „Je predsa napísané: ‚Nebudeš znevažovať vodcu svojho ľudu.‘“d (Sk. 23:4, 5; 2. Mojž. 22:28) Pavol teraz zvolil iný prístup. Berúc do úvahy, že Sanhedrin tvoria farizeji a saduceji, povedal: „Bratia, som farizej, syn farizejov, a súdia ma pre nádej na vzkriesenie.“ (Sk. 23:6)

18. Prečo Pavol sám seba nazval farizejom a ako môžeme v určitých situáciách postupovať podobne?

¹⁸ Prečo Pavol sám seba nazval farizejom? Lebo bol „syn farizejov“, čiže pochádzal z rodiny, ktorá patrila k tejto sekte. Preto ho tak mnohí určite ešte stále vnímali.e Ako sa však mohol stotožňovať s vierou vo vzkriesenie, ktorú prechovávali farizeji? Farizeji verili, že duša prežíva smrť tela a že duše spravodlivých budú opäť žiť v ľudských telách. Pavol takýmto predstavám neveril. Veril vo vzkriesenie, o akom učil Ježiš. (Ján 5:25–29) Ale súhlasil s farizejmi v tom, že nádej na život po smrti existuje – na rozdiel od saducejov, ktorí neverili v nejaký ďalší život. My môžeme postupovať podobne, keď hovoríme s katolíkmi alebo s protestantmi. Mohli by sme povedať, že aj my veríme v Boha tak ako oni. Je pravda, že oni možno veria v Trojicu, kým my veríme v Boha Biblie. Ale máme s nimi spoločné to, že veríme, že existuje Boh.

19. Prečo sa zhromaždenie Sanhedrinu skončilo zmätkom?

¹⁹ Pavlove slová Sanhedrin rozdelili. Správa uvádza: „Vypukol veľký krik a niektorí znalci Zákona zo strany farizejov vstali a prudko protestovali: ‚Nenachádzame na tom človeku nijakú vinu. Čo ak s ním hovoril duch alebo anjel?‘“ (Sk. 23:9) Už len pri zmienke o tom, že by s Pavlom mohol hovoriť anjel, sa v saducejoch, ktorí neverili v anjelov, všetko búrilo. (Pozri rámček „Saduceji a farizeji“.) Strhla sa taká mela, že rímsky veliteľ musel Pavla opäť zachraňovať. (Sk. 23:10) Ale Pavol ešte stále nebol mimo nebezpečenstva. Čo sa s ním dialo ďalej? To sa dozvieme v nasledujúcej kapitole.