Zákon a židovskí kresťania

12. Aká otázka zostala nezodpovedaná?

¹² Z rozhodnutia vedúceho zboru bolo jasné, že nežidovskí kresťania sa nemusia dať obrezať. Ale čo židovskí kresťania? K tejto otázke sa vedúci zbor nevyjadril.

13. Prečo bolo nesprávne tvrdiť, že na záchranu je nevyhnutné dodržiavať mojžišovský Zákon?

¹³ Niektorí židovskí kresťania, ktorí ‚horlili za Zákon‘, ďalej obrezávali svoje deti a zachovávali určité požiadavky Zákona. (Skutky 21:20)

[Rámček/obrázok na strane 24]

Pavol prejavuje v skúške pokoru

Po úspešnej misionárskej ceste prišiel Pavol v roku 56 n. l. do Jeruzalema. Tu ho čakala skúška. Do tamojšieho zboru sa medzitým dostala správa, že Pavol učí, že Zákon nie je pre kresťanov záväzný. Starší muži sa obávali, že novoobrátení židovskí kresťania by sa mohli potknúť na Pavlovej otvorenosti vo veci Zákona a dospieť k záveru, že kresťania nemajú úctu k Jehovovmu usporiadaniu. V zbore boli štyria židovskí kresťania, ktorí predtým zložili slávnostný sľub, zrejme sľub Nazarejcov. Teraz museli ísť do chrámu, aby splnili požiadavky tohto sľubu.

Starší muži požiadali Pavla, aby sprevádzal týchto štyroch bratov do chrámu a postaral sa o ich výdavky. Pavol už prinajmenšom v dvoch inšpirovaných listoch vysvetlil, že na záchranu sa nevyžaduje dodržiavanie Zákona. Bral však do úvahy svedomie iných. Pavol už predtým napísal: „Tým pod zákonom som sa stal ako pod zákonom... aby som získal tých pod zákonom.“ ​(1. Korinťanom 9:20–23) Hoci Pavol nikdy neurobil kompromis v dôležitých biblických zásadách, ktoré s tým súviseli, teraz cítil, že tejto žiadosti starších môže vyhovieť. (Skutky 21:15–26) Neurobil tým nič nesprávne. Dávať slávnostné sľuby nebolo nebiblické a chrám sa používal na uctievanie Jehovu, nie na modlárstvo. V snahe nedať nijaký dôvod na potknutie Pavol urobil, o čo ho požiadali. (1. Korinťanom 8:13) Od Pavla si to nepochybne vyžadovalo veľkú pokoru, čo je skutočnosť, pre ktorú si ho môžeme ešte viac vážiť.