Nadšení Jehovovi svedkovia nezadržateľne napredujú!
JEHOVOVI svedkovia v prvom storočí boli odvážni a nadšení činní ľudia. Dychtivo spĺňali Ježišov príkaz: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ — Matúš 28:19, 20.
Ale odkiaľ vieme, že prví Kristovi nasledovníci brali tento príkaz vážne? Biblická kniha Skutky apoštolov dokazuje, že boli horlivými svedkami Jehovu a že naozaj nezadržateľne napredovali.
UŽITOČNOSŤ A ĎALŠIE VÝZNAMNÉ RYSY
Jazyk tretieho evanjelia sa ponáša na jazyk Skutkov, čo svedčí o jednom pisateľovi — Lukášovi — ‚milovanom lekárovi‘. (Kolosanom 4:14) Charakteristickým rysom knihy Skutkov sú rozhovory a modlitby, ktoré sa v nej zachovali. Asi dvadsať percent obsahu tejto knihy tvoria reči podporujúce pravú vieru, napríklad Petrove a Pavlove.
Kniha Skutkov bola napísaná v Ríme asi v roku 61 n. l. Asi preto nie je v nej zmienka o Pavlovom vystúpení pred cézarom ani o prenasledovaní kresťanov, ktoré rozpútal Nero asi v roku 64 n. l. — 2. Timotejovi 4:11.
Skutky podobne ako evanjelium podľa Lukáša sú adresované Teofilovi. Kniha bola napísaná na podporu viery a odovzdávala správu o šírení kresťanstva. (Lukáš 1:1–4; Skutky 1:1, 2) Kniha dokazuje, že Jehovova ruka bola s jeho vernými a oddanými služobníkmi. Pomáha nám uvedomovať si moc jeho ducha a posilňuje našu dôveru v Bohom inšpirované proroctvá. Skutky nám pomáhajú vytrvávať v prenasledovaní a povzbudzujú nás, aby sme boli obetavými Jehovovými svedkami a posilňujú našu vieru v nádej na kráľovstvo.
HISTORICKÁ PRESNOSŤ
Lukáš, Pavlov spoločník, napísal správu o ich cestách. Správa bola aj pre očitých svedkov. Tieto okolnosti a jeho precízny bádateľský spôsob zaručili historickú presnosť a majstrovstvo jeho spisov.
Znalec William Ramsay preto mohol povedať: „Lukáš je prvotriedny historik: Nielenže sa vyjadroval o skutočnostiach dôveryhodne, ale mal aj skutočný cit pre dejiny... Tento autor by mal patriť k najväčším dejepiscom.“
PETER — VERNÝ SVEDOK
Oznamovanie dobrého posolstva, ktoré prikázal Boh, sa môže vykonať iba v moci Jehovovho svätého ducha. Keď Ježišovi nasledovníci dostanú svätého ducha, stanú sa jeho svedkami v Jeruzaleme, v Judei a v Samárii a „až od najvzdialenejšej časti zeme.“ Na letnice roku 33 n. l. sú naplnení svätým duchom. Je iba deväť hodín predpoludním, teda nie sú opití, ako si to niektorí myslia. Peter vydáva úžasné svedectvo a dáva sa pokrstiť 3 000 ľudí. Náboženskí vodcovia sa snažia umlčať zvestovateľov kráľovstva, ale Boh vypočúva modlitbu svojich svedkov a umožňuje im smelo hovoriť jeho slovo. Znovu sa im vyhrážajú, ale oni odpovedajú: „Ako panovníka musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ Stále zvestujú po domoch a dielo napreduje. — 1:1–5:42.
Jehovovi svedkovia sa spoliehajú na Božieho ducha, a tak môžu vydržať prenasledovanie. Verný svedok Štefan je ukameňovaný, Ježišových nasledovníkov rozptýlia, ale tým sa slovo len rozširuje. Evanjelista Filip je priekopníkom v Samárii. Prekvapujúco sa obracia na vieru urputný prenasledovateľ Saul z Tarzu. Stáva sa apoštolom Pavlom, dostáva sa do plameňa prenasledovania v Damašku, ale uniká vražedným plánom Židov. Krátky čas je Pavol s apoštolmi v Jeruzaleme a potom pokračuje vo zvestovateľskej službe. — 6:1–9:31.
Jehovova ruka je s jeho svedkami, ako to vyplýva z knihy Skutkov aj ďalej. Peter kriesi z mŕtvych Dorkas (Tabitu). Na zavolanie ide do Cézarey a tam oznamuje dobré posolstvo Kornéliovi, jeho domácnosti a priateľom. Tým sa končí „sedemdesiat týždňov“ a dostávame sa k roku 36 n. l. (Daniel 9:24) Krátko nato Herodes Agrippa I. dáva popraviť apoštola Jakoba a Peter je uväznený. Ale anjel vyslobodzuje apoštola z väzenia a ‚Jehovovo slovo rastie a šíri sa‘. — 9:32–12:25.
TRI PAVLOVE MISIONÁRSKE CESTY
Tí, ktorí sa venujú službe, získavajú požehnanie podobne ako kedysi Pavol. Jeho prvá misionárska cesta sa začína v Antiochii v Sýrii. Na ostrove Cyprus prijíma vieru prokonzul Sergius Paulus a mnohí iní. V Perge v Pamfýlii sa Ján Marek vydáva na cestu do Jeruzalema, ale Pavol a Barnabáš idú do Antiochie v Pisídii. V Lystre Židia vyvolajú prenasledovanie. Hoci Pavla kameňujú a považujú ho za mŕtveho, Pavol sa vzchopí a ďalej zvestuje. Neskôr sa s Barnabášom vracia do Antiochie v Sýrii a tam sa končí jeho prvá cesta. — 13:1–14:28.
Dnešný vedúci zbor rieši otázky pod vedením svätého duch podobne ako kedysi vedúci zbor v prvom storočí. Obriezka nebola spomenutá medzi ‚nevyhnutným‘, k čomu patrilo, aby sa „zdržiavali obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva“. (15:28, 29) Pavol odchádza na druhú misionársku cestu. Sprevádza ho Sílas a neskôr sa k nim pripáje Timotej. Zaznieva volanie, aby prešli do Macedónie, tak rýchlo poslúchnu. Vo Filipách vydávanie svedectva vyvolá vzburu a oni sa dostávajú do väzenia. Nastáva zemetrasenie, Pavol a Sílas sú vyslobodení, zvestujú žalárnikovi a jeho domácnosti a oni sa dávajú pokrstiť. — 15:1–16:40.
Jehovovi služobníci by mali usilovne bádať Božie slovo ako kedysi Pavol a Berejčania, ktorí skúmali Písma. Na Areopágu v Aténach Pavol vydáva svedectvo, že Jehova je stvoriteľom, a niektorí uveria. V Korinte ľudia prejavujú taký záujem, že Pavol zostáva v tomto meste osemnásť mesiacov. Odtiaľ píše prvý a druhý list Tesaloničanom. Apoštol sa lúči so Sílasom a Timotejom, plaví sa do Efezu, odtiaľ opäť loďou odchádza do Cézarey a cestuje do Jeruzalema. Keď sa vracia do Antiochie v Sýrii, končí sa jeho druhá misionárska cesta. — 17:1–18:22.
Pavol ukázal, že vydávanie svedectva z domu do domu je dôležitou súčasťou kresťanskej zvestovteľskej služby. Na svojej tretej ceste (52–56 n. l.) apoštol išiel z veľkej časti po stopách druhej cesty. Pavlova zvestovateľská služba vyvoláva odpor v Efeze, odkiaľ píše prvý list Korinťanom. Druhý list Korinťanom píše v Macedónii a Rimanom píše z Korintu. V Miléte sa Pavol stretáva s efezskými staršími a hovorí o tom, ako ich učil verejne a z domu do domu. Príchodom do Jeruzalema sa končí jeho tretia cesta. — 18:23–21:14.
BEZVÝSLEDNÉ PRENASLEDOVANIE
Jehovovi verní služobníci sa nedajú prenasledovaním umlčať. Keď v jeruzalemskom chráme luza násilne útočí na Pavla, Pavol smelo vydáva svedectvo rozvášneným výtržníkom. Sprisahanie, v ktorom ho mali zavraždiť, je zmarené a Pavla posielajú v sprievode vojenskej stráže k miestodržiteľovi Félixovi do Cézarey. Pavol zostáva v putách dva roky, pretože Félix bez úspechu čaká na úplatok. Pavol sa u jeho nástupcu Festa odvoláva na cézara. Pred cestou do Ríma vynáša burcujúcu obhajobu pred kráľom Agrippom. — 21:15–26:32.
Jehovovi služobníci sa nedajú zastrašiť skúškami a stále zvestujú. Tak to robil Pavol. Apoštol sa odvolal na cézara, preto asi v roku 58 n. l. odchádza s Lukášom do Ríma. V Myrre v Lýkii presadajú na inú loď. Hoci stroskotali a dostali sa na ostrov Malta, iná loď ich neskôr odváža do Itálie. V Ríme je Pavol pod vojenským dozorom, ale napriek tomu si k sebe pozýva ľudí a oznamuje im dobré posolstvo. Počas tohto väzenia píše Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Filémonovi a Hebrejom. — 27:1–28:31.
STÁLE NAPREDUJÚ
Z knihy Skutkov sa dozvedáme, že dielo, ktoré začal Boží Syn, ďalej verne konali Jehovovi svedkovia v prvom storočí. Boží duch na nich pôsobil svojou mocou a oni nadšene vydávali svedectvo.
Ježišovi učeníci v raných časoch sa s modlitbou spoliehali na Boha, a preto Božia ruka bola s nimi. Tak tisíce uverili a ‚dobré posolstvo bolo zvestované v celom stvorení, ktoré je pod nebom‘. (Kolosanom 1:23) Vtedy, tak ako dnes, sa ukázalo, že praví kresťania sú horlivými svedkami, ktorí stále napredujú.
[Rámček/obrázok na strane 25]
STOTNÍK KORNÉLIUS: Kornélius bol dôstojník, stotník. (10:1) Ročná mzda stotníka bola asi päťnásobkom mzdy pešiaka, čiže asi 1 200 denárov, ale mohla byť aj vyššia. Keď stotník odchádzal do výslužby, dostával peňažný dar alebo pôdu. Jeho vojenský odev bol farebný: mal striebornú prilbu, odev so sukňou, jemný vlnený plášť a ozdobené holenné brnenie. Stotník velil stovke mužov, ale niekedy ich bolo len osemdesiat. Vojaci “italského oddielu“ boli zrejme zverbovaní rímski občania a bývalí otroci z Itálie.
[Rámček/obrázok na strane 25]
MODLITBA NA STRECHE DOMU: Peter sa nesprával okázalo, keď sa sám modlil na streche domu (10:9) Ochranný múrik okolo rovnej strechy pravdepodobne zabraňoval tomu, aby ho bolo vidno. (5. Mojžišova 22:8) Na streche sa dalo večer odpočinúť a uniknúť hluku z cesty.
[Rámček na strane 25]
POVAŽOVANÍ ZA BOHOV V ĽUDSKEJ PODOBE: Keď Pavol uzdravil chromého, obyvatelia Lystry si mysleli, že sa objavili bohovia v ľudskej podobe. (14:8–18) Zeus, hlavný grécky boh, mal v tomto meste chrám a jeho syn Hermes, posol bohov, sa vyznačoval výrečnosťou. Ľudia si mysleli, že Pavol je Hermes, pretože hovoril, a Barnabáš že je Zeus. Bolo zvykom ozdobovať modly falošných bohov kvetinovými vencami alebo vetvičkami cyprusu alebo borovice. Ale Pavol a Barnabáš nechceli, aby sa k nim správali ako k modlám.
[Rámček/obrázok na strane 25]
ŽALÁRNIK VERÍ: Keď zemetrasenie otvorilo väzenské dvere a väzňom spadli putá, chcel filipský žalárnik spáchať samovraždu. (16:25–27) Prečo? Pretože podľa rímskeho zákona mal žalárnik odpykať trest za utečenca. Žalárnik zrejme chcel radšej spáchať samovraždu ako zomrieť pri mučení, čo asi čakalo niektorých väzňov. Ale prijal dobré posolstvo a hneď sa dal pokrstiť on i jeho ľudia‘. — 16:28–34.
[Rámček/obrázok na strane 26]
ODVOLANIE NA CÉZARA: Pavol bol od narodenia rímskym občanom, a preto mal právo odvolať sa na cézara a byť vypočutý v Ríme. (25:10–12) Rímskeho občana nesmeli poviazať, bičovať ani trestať bez vypočutia. — 16:35–40; 22:22–29; 26:32.
[Prameň ilustrácie]
Musei Capitolini, Rome
[Rámček/obrázok na strane 26]
STRÁŽCA ARTEMIDINHO CHRÁMU: Striebrotepca Demetria pobúrilo Pavlovo zvestovanie, a preto vyvolal výtržnosť. Ale pisár mesta Filipy rozptýlil dav. (19:23–41) Striebrotepci robili maličké strieborné chrámy podľa najsvätejšej časti chrámu, kde bola socha bohyne plodnosti Artemis s mnohými prsníkmi. Mestá medzi sebou súťažili o česť byť „strážcom chrámu“ čiže neókoros.
[Rámček/obrázok na strane 26]
ŤAŽKOSTI NA MORI: Keď sa loď, na ktorej sa plavil Pavol, dostala do búrlivého vetra, ktorý volajú Euroaquilo, ‚sotva mohli udržať čln‘. (27:15, 16) Pomocný čln bol malý čln, ktorý loď obyčajne ťahala na lane. Loď mala laná, ktorými sa dal obtočiť trup lode a podviazať a to ho malo šetriť pred náporom, vznikajúcim pohybom sťažňa v búrke. (27:17) Námorníci spustili štyri kotvy a uvoľnili remene kormidlových vesiel, ktoré sa používali na ovládanie plavidla. (27:29, 40) Loď z Alexandrie mala na prove znak „Diovi synovia“. Kastora a Polluxa považovali za patrónov námorníkov. — 28:11.