Láska k blížnemu je možná
ZNÁZORNENIE Ježiša Krista o Samaritánovi ukázalo, čo skutočne znamená pravá láska k blížnemu. (Lukáš 10:25–37) Ježiš tiež učil: „‚Budeš milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou.‘ Toto je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé, jemu podobné, je toto: ‚Budeš milovať svojho blížneho ako sám seba.‘“ — Matúš 22:37–39.
Zdá sa vám, podobne ako mnohým ľuďom, že je ťažké milovať svojho blížneho inej etnickej skupiny, ako je vaša? Azda je to preto, že viete o diskriminácii a nespravodlivosti, alebo ste niečo také osobne zažili. Možno ste dokonca vy alebo vaši milovaní trpeli zlým zaobchádzaním od ľudí inej skupiny.
Keďže Ježiš ukázal, že jedno z Božích prikázaní je milovať svojho blížneho, takéto silné pocity sa musia dať prekonať. Kľúčom k tomu je pozerať sa na ľudí tak, ako sa na nich pozerá Boh a Kristus. Uvažujme v tejto súvislosti o príklade Ježiša a prvých kresťanov.
Ježišov vynikajúci príklad
Židia prvého storočia pociťovali silné emócie voči Samaritánom, ľuďom žijúcim v oblasti medzi Judeou a Galileou. Židovskí odporcovia sa pri jednej príležitosti pohŕdavo opýtali Ježiša: „Či nehovoríme: Si Samaritán a máš démona?“ (Ján 8:48) Ich protisamaritánske cítenie bolo také silné, že niektorí Židia dokonca verejne preklínali Samaritánov v synagógach a denne sa modlili, aby Samaritáni nedostali večný život.
Ježiš poznal túto hlboko zakorenenú nenávisť, a to ho podnietilo uviesť znázornenie o Samaritánovi, ktorý dokázal, že je skutočným blížnym, keď sa postaral o židovského muža, ktorého zbili lupiči. Ako mohol Ježiš odpovedať, keď sa židovský muž zbehlý v mojžišovskom Zákone opýtal: „Kto je v skutočnosti môj blížny?“ (Lukáš 10:29) Nuž, Ježiš mohol odpovedať priamo: ,Tvoj blížny nie je len Žid, ale aj iní ľudia, dokonca i Samaritáni.‘ Pre Židov by však bolo ťažké prijať to. Preto vyrozprával znázornenie o Židovi, ktorému Samaritán prejavil milosrdenstvo. Ježiš tak pomohol židovským poslucháčom prísť k záveru, že pravá láska k blížnemu sa vzťahuje aj na Nežidov.
Ježiš nebol zameraný proti Samaritánom. Keď cestoval po Samárii, pri jednej príležitosti odpočíval pri studni, kým jeho učeníci išli do neďalekého mesta zaobstarať potraviny. Keď jedna Samaritánka prišla načerpať vodu, povedal jej: „Daj sa mi napiť.“ Keďže Židia sa so Samaritánmi nestýkali, spýtala sa: „Ako to, že ty, Žid, pýtaš si odo mňa piť, hoci som Samaritánka?“ Ježiš jej potom vydal svedectvo a dokonca otvorene vyhlásil, že je Mesiáš. Reagovala tak, že išla do mesta a zavolala ďalších, aby prišli a počúvali ho. K čomu to viedlo? „Mnohí Samaritáni z toho mesta uverili v neho.“ Aký vynikajúci výsledok prinieslo to, že Ježiš nebol spútaný prevládajúcim postojom svojich židovských súčasníkov! — Ján 4:4–42.
Boh nie je predpojatý
Božím zámerom bolo, aby Ježiš kázal najmä Židom, „strateným ovciam domu Izraela“. (Matúš 15:24) Takže jeho prví nasledovníci boli židovského pôvodu. No už tri roky po vyliatí svätého ducha na Letnice roku 33 n. l. Jehova vysvetlil, že chce, aby židovskí veriaci rozšírili dielo robenia učeníkov aj na ľudí z národov, na pohanov.
Milovať Samaritána ako seba samého bolo pre Židov dosť ťažké. A ešte ťažšie bolo prejavovať lásku k blížnemu voči neobrezaným pohanom, ľuďom, ktorí mali so Židmi ešte menej spoločného ako Samaritáni. The International Standard Bible Encyclopaedia komentuje postoj Židov k pohanom: „Najväčší odpor, pohŕdanie a nenávisť nachádzame v N[ovo]Z[ákonnej] dobe. [Pohania] boli považovaní za nečistých a bolo nezákonné mať k nim akékoľvek priateľské vzťahy. Boli nepriateľmi Boha a jeho ľudu; bolo im odopierané poznať Boha, ak sa nestali prozelytmi, a ani vtedy nemohli byť celkom prijatí do spoločenstva ako v starovekých časoch. Židia mali zakázané radiť im a keď sa pýtali na božské veci, mali byť prekliati.“
Hoci mnohí zastávali takýto názor, Jehova spôsobil, aby apoštol Peter zažil videnie, v ktorom mu bolo povedané, že má ,prestať nazývať poškvrneným to, čo Boh očistil‘. Boh ho potom priviedol do domu pohana Kornélia. Peter vydal Kornéliovi, jeho rodine a ďalším pohanom svedectvo o Kristovi. „S istotou chápem,“ povedal Peter, „že Boh nie je predpojatý, ale v každom národe je mu prijateľný ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivosť.“ Kým Peter kázal, svätý duch zostúpil na nových veriacich, ktorí boli potom pokrstení a stali sa prvými nasledovníkmi Krista spomedzi pohanov. — Skutky, 10. kapitola.
Židovskí učeníci tento vývoj prijali a uvedomili si, že Ježišov príkaz „robiť učeníkov z ľudí všetkých národov“ nebol obmedzený len na Židov vo všetkých krajinách, ale zahŕňal aj pohanov. (Matúš 28:19, 20; Skutky 11:18) Prekonali všetky protipohanské pocity, ktoré azda mali, a horlivo organizovali kazateľskú kampaň robenia učeníkov medzi národmi. O menej ako 30 rokov sa mohlo povedať, že dobré posolstvo bolo kázané „v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. — Kolosanom 1:23.
Na čele tohto kazateľského diela stál apoštol Pavol, ktorý bol kresťanom židovského pôvodu. Skôr ako sa stal nasledovníkom Krista, bol horlivým členom náboženskej sekty farizejov. Tí sa pozerali zhora nielen na pohanov, ale aj na obyčajných ľudí vlastného národa. (Lukáš 18:11, 12) Pavol však nedovolil, aby mu také názory prekážali v prejavovaní lásky k blížnemu. Miesto toho sa stal „apoštolom pre národy [pohanov]“ a oddal svoj život dielu robenia učeníkov v krajinách okolo Stredozemného mora. — Rimanom 11:13.
Apoštol Pavol bol počas svojej služby kameňovaný, bitý a väznený. (Skutky 14:19; 16:22, 23) Spôsobili v ňom takéto tvrdé skúsenosti zatrpknutosť, a usúdil, že s určitými národmi a etnickými skupinami stráca čas? Vôbec nie. Vedel, že jednotlivci s úprimným srdcom sú rozptýlení vo všetkých, tak početných etnických skupinách jeho čias.
Keď Pavol našiel pohanov, ktorí chceli byť vyučovaní Božím cestám, zamiloval si ich. Napríklad Tesaloničanom napísal: „Stali sme sa medzi vami jemnými, ako keď dojčiaca matka starostlivo opatruje svoje deti. Pretože sme k vám mali nežnú náklonnosť, boli sme radi, že sme vám odovzdali nielen Božie dobré posolstvo, ale aj svoje duše, lebo ste sa stali našimi milovanými.“ (1. Tesaloničanom 2:7, 8) Tieto úprimné slová ukazujú, že Pavol skutočne miloval Tesaloničanov, ktorí neboli Židmi, a nedovolil, aby mu niečo pokazilo radosť z dobrého vzťahu k nim.
Činná láska k blížnemu
Tí, ktorí sa pripájajú ku kresťanskému zboru, pestujú dnes lásku k blížnemu, teda k ľuďom všetkých etnických skupín, tak ako v prvom storočí. Tým, že si praví kresťania pestujú Boží názor na iných, a tým, že sa s druhými delia o dobré posolstvo o Kráľovstve, majú väčšie pochopenie pre ľudí, ktorých by možno inak nikdy nespoznali. Majú k nim dokonca bratskú lásku. (Ján 13:34, 35) To isté môžete zažiť aj vy.
Takáto láska existuje medzi Jehovovými svedkami, hoci sa nachádzajú v 229 krajinách a sú „zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“. (Zjavenie 7:9) Ako celosvetové bratstvo sú zjednotení v uctievaní Jehovu, ako aj v tom, že odmietajú zúčastňovať sa etnických konfliktov a súperenia a zavrhujú predsudky, ktoré ľudí oberajú o vrúcny vzťah k iným.
Spojte sa so svedkami a uvidíte, ako ľudia z každého etnického prostredia konajú Božiu vôľu. Uvidíte činnú lásku k blížnemu, keď hlásajú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. A v ich zboroch stretnete láskavých, úprimných ľudí, ktorí svojím životom dávajú najavo, že sa skutočne naučili milovať svojho blížneho.
[Obrázok na strane 6]
V zboroch Jehovových svedkov nájdete šťastných ľudí všetkých rás
[Prameň ilustrácie na strane 4]
Príchod dobrého Samaritána do hostinca; The Doré Bible Illustrations/Dover Publications, Inc.