Môže byť predurčenie v súlade s Božou láskou?

„PREDURČENIE definujeme ako Boží večný plán, ktorým Boh určil, čo chce urobiť s každým človekom. Lebo nevytvoril všetkých v rovnakom stave, ale niektorých predurčuje na večný život a iných na večné zatratenie.“

Tak definoval svoju predstavu o predurčení protestantský reformátor Ján Kalvín v knihe Institutio religionis christianae (Učenie kresťanského náboženstva). Táto predstava je založená na myšlienke, že Boh je vševediaci a že konanie jeho tvorov nemôže jeho úmysly spochybniť ani ho prinútiť, aby robil zmeny.

Ale naznačuje Biblia o Bohu naozaj niečo také? A čo je ešte dôležitejšie, je také vysvetlenie zlučiteľné s Božími vlastnosťami, najmä s jeho najvýznačnejšou vlastnosťou — láskou?

Boh schopný predpovedať budúcnosť

Boh je schopný predpovedať budúcnosť. Označuje sa za ‚Toho, ktorý od začiatku hovorí o konci a oddávna veci, ktoré sa ešte nestali; Toho, ktorý hovorí: „Moja rada bude stáť a urobím všetko, čo je mojím potešením.“‘ (Izaiáš 46:10) Počas celých ľudských dejín dával Boh zapisovať proroctvá, aby ukázal, že môže využiť svoju schopnosť poznať budúce veci a môže predpovedať udalosti skôr, ako nastanú.

A tak keď mal prorok Daniel za dní babylonského kráľa Balsazára sen o dvoch divých zvieratách, z ktorých jedno nahrádza druhé, Jehova mu dal výklad tohto sna: „Baran, ktorého si videl, čo má dva rohy, predstavuje kráľa Médie a Perzie. A chlpatý cap predstavuje gréckeho kráľa.“ (Daniel 8:20, 21) Je zrejmé, že Boh využil svoju schopnosť poznať budúce veci, aby zjavil sled svetových mocností. Babylonskú ríšu, ktorá v tom čase panovala, mala vystriedať Médo-Perzia a potom Grécko.

Proroctvá sa môžu týkať aj jednotlivca. Napríklad prorok Micheáš vyhlásil, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. (Micheáš 5:2) V tomto prípade Boh opäť využil svoju schopnosť poznať budúcnosť. Táto udalosť však bola oznámená so zvláštnym zámerom — kvôli identifikácii Mesiáša. Tento prípad nedáva oprávnenie na zovšeobecnenie náuky o predurčení, ktorá sa týka každého jednotlivca.

Naopak, Písma ukazujú, že sú situácie, keď Boh nechce vopred poznať výsledok. Tesne pred zničením Sodomy a Gomory Boh vyhlásil: „Som pevne rozhodnutý zostúpiť, aby som videl, či konajú podľa kriku, čo ku mne prišiel, a ak nie, môžem sa to dozvedieť.“ (1. Mojžišova 18:21) Tento text nám jasne ukazuje, že kým Boh situáciu nepreskúmal, nepoznal vopred rozsah skazenosti v týchto mestách.

Je pravda, že Boh môže určité udalosti predvídať, ale v mnohých prípadoch si zvolil nevyužiť svoju schopnosť poznať veci vopred. Keďže Boh je všemohúci, môže svoje schopnosti využívať tak, ako si želá on, a nie podľa želania nedokonalých ľudí.

Boh, ktorý môže veci napraviť

Niektorí ľudia hovoria tak ako Kalvín, že Boh rozhodol o páde človeka už pred tým, ako ho stvoril, a že už pred týmto pádom predurčil ‚vyvolených‘. No ak by to bola pravda, nebolo by to pokrytecké, keby Boh predložil Adamovi a Eve vyhliadku na večný život a zároveň by si plne uvedomoval, že ho nebudú môcť získať? Okrem toho, Písma nikde nepopierajú, že prvej ľudskej dvojici bola daná možnosť voľby: buď sa riadiť božskými príkazmi a žiť navždy, alebo ich zavrhnúť a zomrieť. — 1. Mojžišova, 2. kapitola.

Bol však Boží zámer skutočne zmarený hriechom Adama a Evy? Nie, lebo hneď ako zhrešili, Boh vyhlásil, že vzbudí „semeno“, ktoré odstráni Satana a jeho zástupcov, a že veci na zemi opäť napraví. Tak ako trochu hmyzu nemôže zabrániť záhradníkovi, aby dopestoval dobrú úrodu, ani neposlušnosť Adama a Evy nezabráni Bohu, aby zo zeme urobil raj. — 1. Mojžišova, 3. kapitola.

Neskôr Boh zjavil, že bude existovať vláda Kráľovstva, ktorá bude zverená potomkovi kráľa Dávida, a že do tohto Kráľovstva budú patriť aj ďalší. Títo ďalší sú nazvaní „svätí Najvyššieho“. — Daniel 7:18; 2. Samuelova 7:12; 1. Paralipomenon 17:11.a

Predpovedať neznamená predurčiť

Skutočnosť, že Boh si nezvolil možnosť vedieť, ktorou cestou ľudstvo pôjde, mu nebránila v tom, aby prorokoval, aké následky bude mať dobré alebo zlé konanie človeka. Mechanikovi, ktorý upozorní šoféra na zlý stav vozidla, nemožno pripísať zodpovednosť za nehodu, ak k nej dôjde, ani ho nemožno obviniť, že nehodu predurčil. Podobne nemožno obviňovať Boha z toho, že by predurčil smutné následky ľudského konania.

To isté platilo v prípade potomkov prvej ľudskej dvojice. Skôr ako Kain zabil svojho brata, Jehova predložil Kainovi voľbu. Ovládne hriech, alebo hriech ovládne jeho? V správe nič nenasvedčuje, že Jehova vopred rozhodol o Kainovej zlej voľbe a o tom, že Kain zabije svojho brata. — 1. Mojžišova 4:3–7.

Neskôr mojžišovský Zákon upozorňoval Izraelitov na to, čo sa stane, ak sa odvrátia od Jehovu napríklad tým, že si budú brať manželky z pohanských národov. Čo bolo predpovedané, to sa aj stalo. Možno to vidieť na príklade kráľa Šalamúna, ktorého cudzozemské manželky v neskoršom veku ovplyvnili k modlárstvu. (1. Kráľov 11:7, 8) Áno, Boh vystríhal svoj ľud, ale nepredurčil, aké budú jeho jednotlivé skutky.

Vyvolení sú povzbudení, aby vytrvali, ak nechcú byť pripravení o sľúbenú odmenu vládnuť s Kristom v nebesiach. (2. Petra 1:10; Zjavenie 2:5, 10, 16; 3:11) Ako sa pýtali niektorí teológovia v minulosti: Načo boli také pripomienky dané, ak je povolanie vyvolených definitívne?

Predurčenie a Božia láska

Človek bol stvorený „na Boží obraz“ a bola mu daná slobodná vôľa. (1. Mojžišova 1:27) Slobodná vôľa bola nevyhnutná, ak si ľudia mali ctiť Boha a slúžiť mu z lásky, a nie ako roboti, ktorých každý pohyb je vopred určený. Láska prejavovaná inteligentnými, slobodnými tvormi by Bohu umožnila vyvrátiť nespravodlivé obvinenia. Boh hovorí: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ — Príslovia 27:11.

Keby boli Boží služobníci predurčení — či takpovediac naprogramovaní — nemohla by byť úprimnosť ich lásky k Stvoriteľovi spochybnená? A nebolo by to tiež v rozpore s Božou nestrannosťou, keby si Boh vopred vybral ľudí, ktorí by boli určení na slávu a šťastie, bez toho, že by vzal do úvahy ich osobné dobré stránky? Okrem toho, keby niektorí boli takto zvýhodnení, zatiaľ čo iní by boli určení na večný trest, asi by to vo „vyvolených“ nevzbudilo úprimnú vďačnosť. — 1. Mojžišova 1:27; Jób 1:8; Skutky 10:34, 35.

A napokon, Kristus povedal svojim učeníkom, aby celému ľudstvu kázali dobré posolstvo. Keby Boh už vybral tých, ktorí budú zachránení, nezmenšilo by to horlivosť, akú prejavujú kresťania pri hlásaní evanjelia? Nebola by tak kazateľská práca v podstate zbytočná?

Božia nestranná láska je tou najmocnejšou silou, aká môže ľudí podnietiť, aby aj oni milovali Boha. Tým najväčším prejavom Božej lásky bolo, že obetoval svojho Syna v prospech nedokonalého, hriešneho ľudstva. To, že Boh vopred poznal veci spojené s jeho Synom, je mimoriadny prípad, ale je pre nás uistením, že sľuby o obnove založené na Ježišovi sa naozaj splnia. Kiež teda vložíme dôveru v tohto Syna a priblížime sa k Bohu. Prejavme svoje ocenenie tým, že prijmeme Božie pozvanie začať rozvíjať vynikajúci vzťah s naším Stvoriteľom. S týmto pozvaním sa dnes Boh obracia na všetkých, ktorí chcú uplatňovať svoju slobodnú vôľu a prejavovať mu lásku.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 7]

PREDURČENÍ AKO TRIEDA

„Ktorých (Boh) vopred poznal, tých aj predurčil na podobu obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal; a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.“ (Rimanom 8:29, 30, Evanjelický preklad) Ako by sme mali chápať výraz „predurčil“, ktorý použil Pavol v týchto veršoch?

Táto Pavlova úvaha nie je nezvratným argumentom, ktorý by podporoval myšlienku o predurčení jednotlivca. Začiatkom nášho storočia dielo Dictionnaire de théologie catholique vysvetlilo Pavlovu argumentáciu (Rimanom, kapitoly 9–11) takto: „Medzi katolíckymi učencami stále viac prevláda názor, že predstava o predurčení na večný život v skutočnosti nebola formulovaná.“ Táto príručka potom cituje M. Lagrangeho: „Otázkou, ktorú Pavol v prvom rade rozvíja, vôbec nie je predurčenie a zatratenie, ale len povolanie pohanov k milosti kresťanstva, čoho protikladom bol nedostatok viery Židov... Týka sa skupín, pohanov, Židov, a nie priamo konkrétnych jednotlivcov.“ — Kurzíva od nás.

Rovnaký záver v súvislosti s týmito kapitolami (9–11) bol neskôr predložený v preklade The Jerusalem Bible: „Teda námetom týchto kapitol nie je otázka individuálneho predurčenia na slávu či dokonca na vieru, ale otázka úlohy Izraela vo vývoji dejín záchrany, jediná otázka, o ktorej hovoria správy v S[tarom] Z[ákone].“

Do tohto kontextu patria aj posledné verše 8. kapitoly listu Rimanom. A tak tieto verše nás môžu správne upozorniť, že Boh predvídal existenciu triedy či skupiny spomedzi ľudstva, ktorá bude povolaná, aby vládla s Kristom, ako aj požiadavky, ktoré bude musieť spĺňať — a to bez toho, že by vopred určil konkrétnych jednotlivcov, ktorí budú vyvolení, lebo to by bolo v rozpore s jeho láskou a spravodlivosťou.