Apollo — výrečný hlásateľ kresťanskej pravdy

VŠETCI hlásatelia Kráľovstva, či už sú členmi kresťanského zboru veľa rokov alebo iba niekoľko, by mali mať záujem o to, aby robili pokroky ako kazatelia dobrého posolstva. To znamená zväčšovať si poznanie Božieho Slova a zlepšovať sa v schopnosti vyučovať Božie Slovo iných. Pre niektorých to môže znamenať, že budú stáť pred náročnými úlohami, budú prekonávať ťažkosti alebo že sa dajú k dispozícii pre zvýšenú činnosť.

Biblia obsahuje niekoľko príkladov oddaných mužov a žien zo staroveku, ktorí boli v rôznych ohľadoch úspešní v dosahovaní značného duchovného pokroku a za svoje úsilie zožali odmenu. Jedným z nich bol Apollo. V čase, keď nám ho Písma predstavujú, je to človek s neúplným porozumením kresťanského učenia, no len o niekoľko rokov neskôr už pôsobí ako cestujúci predstaviteľ zboru v prvom storočí. Čo mu umožnilo urobiť taký pokrok? Mal vlastnosti, ktoré by pre každého z nás bolo dobré napodobňovať.

„Veľmi zbehlý v Písmach“

Asi v roku 52 n. l., podľa biblického pisateľa Lukáša, „do Efezu prišiel istý Žid, výrečný muž menom Apollo, rodák z Alexandrie; a bol veľmi zbehlý v Písmach. Tohto ústne poučovali o Jehovovej ceste, a keďže bol zanietený duchom, správne hovoril a vyučoval o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst. Tento začal smelo hovoriť v synagóge.“ — Skutky 18:24–26.

Alexandria (Egypt) bola po Ríme druhým najväčším mestom na svete a bola pre Židov i pre Grékov jedným z najvýznamnejších kultúrnych centier tej doby. Apollo pravdepodobne nadobudol dôkladné poznanie Hebrejských Písiem a určitú výrečnosť vďaka vzdelaniu vo veľkej židovskej obci v tom meste. Je ťažšie usúdiť, kde sa Apollo dozvedel o Ježišovi. „Bol zjavne cestovateľom — možno cestujúcim obchodníkom,“ uvádza učenec F. F. Bruce, „a mohol stretnúť kresťanských kazateľov na ktoromkoľvek z viacero miest, ktoré navštívil.“ V každom prípade zdá sa, že i keď správne hovoril a vyučoval o Ježišovi, svedectvo mu bolo vydané pred Letnicami roku 33 n. l., lebo „poznal iba Jánov krst“.

Ján Krstiteľ ako Ježišov predchodca vydal mocné svedectvo celému izraelskému národu a mnohí ním boli pokrstení na znak pokánia. (Marek 1:5; Lukáš 3:15, 16) Podľa viacerých historikov poznanie o Ježišovi bolo medzi židovským obyvateľstvom Rímskej ríše väčšinou obmedzené na to, čo sa kázalo na brehoch Jordánu. „Ich kresťanstvo bolo na tej istej úrovni, na akej bolo na začiatku služby nášho Pána,“ hovorí W. J. Conybeare a J. S. Howson. „Neboli oboznámení s plným významom Kristovej smrti; možno ani nepoznali fakt o Jeho vzkriesení.“ Zdá sa, že ani Apollo nebol oboznámený s vyliatím svätého ducha na Letnice 33 n. l. Napriek tomu získal niektoré presné informácie o Ježišovi a nenechával si ich pre seba, ale smelo hľadal príležitosti hovoriť o tom, čo vedel. No jeho horlivosť a nadšenie ešte neboli podľa presného poznania.

Horlivý, ale pokorný

Lukášova správa pokračuje: „Keď ho Priscilla a Akvila počuli, vzali ho k sebe a presnejšie mu vysvetlili Božiu cestu.“ (Skutky 18:26) Akvila a Priscilla museli rozoznať, že Apollova viera má veľa spoločného s ich vlastnou, bolo však múdre, že sa nepokúšali opravovať jeho neúplné porozumenie na verejnosti. Vieme si možno predstaviť, že mali s Apollom viacero osobných rozhovorov s cieľom pomôcť mu. Ako reagoval Apollo, muž „mocný... v Písmach“? (Skutky 18:24, Kingdom Interlinear) Apollo s najväčšou pravdepodobnosťou verejne kázal svoje neúplné posolstvo už nejaký čas predtým, ako stretol Akvilu a Priscillu. Pyšný človek by celkom ľahko mohol odmietnuť akékoľvek opravovanie, ale Apollo bol pokorný a vďačný, že si môže doplniť poznanie.

Ten istý nedomýšľavý Apollov postoj je zjavný i z jeho ochoty prijať od efezských bratov odporúčajúci list pre zbor v Korinte. Správa pokračuje: „Keďže chcel prejsť ďalej do Achaje, bratia napísali učeníkom a nabádali ich, aby ho prijali láskavo.“ (Skutky 18:27; 19:1) Apollo nežiadal, aby bol prijatý na základe vlastných zásluh, ale pokorne sa riadil usporiadaním kresťanského zboru.

V Korinte

Počiatočné výsledky Apollovej služby v Korinte boli vynikajúce. Kniha Skutky uvádza: „Keď sa tam dostal, veľmi pomohol tým, ktorí z Božej nezaslúženej láskavosti uverili. Totiž dôrazne a dôkladne verejne dokazoval, že Židia nemajú pravdu, keď ukazoval z Písiem, že Ježiš je Kristus.“ — Skutky 18:27, 28.

Apollo sa dal do služieb zboru a povzbudzoval bratov svojou pripravenosťou a horlivosťou. Čo bolo kľúčom k jeho úspechu? Apollo zaiste mal prirodzené schopnosti a bol odvážny pri vedení verejnej diskusie so Židmi. Ale čo je ešte dôležitejšie, pri argumentovaní používal Písma.

Aj keď mal Apollo medzi Korinťanmi mocný vplyv, jeho kázanie nanešťastie vyvolalo neočakávané negatívne účinky. Ako to? Tak Pavol, ako aj Apollo urobili v Korinte veľa dobrého pri sadení a polievaní semien pravdy o Kráľovstve. Pavol tam kázal asi v roku 50 n. l., približne dva roky pred príchodom Apolla. Dovtedy, kým Pavol asi v roku 55 n. l. napísal svoj prvý list Korinťanom, rozvinulo sa tam rozdelenie. Niektorí považovali za svojho vodcu Apolla, kým iní uprednostňovali Pavla či Petra, alebo sa držali jedine Krista. (1. Korinťanom 1:10–12) Niektorí hovorili: ‚Ja patrím k Apollovi.‘ Prečo?

Posolstvo, ktoré kázal Pavol i Apollo, bolo rovnaké, ale oni dvaja mali odlišné osobnosti. Pavol bol, ako sám pripustil, „nešikovný v reči“, naproti tomu Apollo bol „výrečný“. (2. Korinťanom 10:10; 11:6) Mal schopnosti, ktoré mu umožňovali získať si poslucháčov spomedzi niektorých členov židovskej obce v Korinte. Mal úspech v ‚dôkladnom dokazovaní, že Židia nemajú pravdu‘, kým Pavol ani nie tak dávno predtým opustil synagógu. — Skutky 18:1, 4–6.

Vari to mohol byť dôvod, prečo niektorí inklinovali k Apollovi? Viacero komentátorov hlása teóriu, že vrodená zanietenosť Grékov pre filozofické debaty azda viedla niektorých k tomu, aby uprednostňovali Apollov podnetnejší prístup. Giuseppe Ricciotti sa nazdáva, že „[Apollova] farbistá reč a kvetnaté alegórie mu získali obdiv mnohých, ktorí ho uprednostňovali pred Pavlom, neokázalým a nevycibreným rečníkom“. Ak však niektorí jednotlivci nesprávne dovolili, aby takéto osobné preferencie vyvolali rozdelenie medzi bratmi, je ľahké pochopiť, prečo Pavol ostro kritizoval vyvyšovanie ‚múdrosti múdrych ľudí‘. — 1. Korinťanom 1:17–25.

Takáto kritika však nenaznačuje nijaké trenice medzi Pavlom a Apollom. Hoci si niektorí na základe vlastnej fantázie mysleli, že títo dvaja kazatelia boli rozhorčenými protivníkmi bojujúcimi o náklonnosť Korinťanov, Písma o ničom takom nehovoria. Namiesto toho, aby sa Apollo snažil vydávať za vodcu nejakej skupiny, odišiel z Korintu, vrátil sa do Efezu a bol s Pavlom, keď Pavol písal svoj prvý list tomuto rozdelenému zboru.

Nebola medzi nimi nijaká nejednota ani súperenie; namiesto toho obaja so vzájomnou dôverou zjavne spolupracovali na riešení problémov v Korinte. Pavol azda mal pochybnosti o niektorých kresťanoch v Korinte, ale určite nie o Apollovi. Práca týchto dvoch mužov bola v úplnom súlade; ich vyučovanie sa navzájom dopĺňalo. Keď to vyjadríme Pavlovými slovami: „Ja som sadil, Apollo polieval,“ lebo obaja boli „Božími spolupracovníkmi“. — 1. Korinťanom 3:6, 9, 21–23.

Podobne ako Pavol aj Korinťania mali Apolla vo veľkej úcte a túžili po jeho ďalšej návšteve. Ale keď Pavol pozval Apolla, aby opäť prišiel do Korintu, Alexandrijčan odmietol. Pavol hovorí: „Čo sa týka nášho brata Apolla, veľmi naliehavo som ho prosil, aby k vám prišiel... a nebola to jeho vôľa, aby teraz prišiel; ale príde, keď bude mať príležitosť.“ (1. Korinťanom 16:12) Apollo možno váhal prísť z obavy, že vyvolá ďalšie rozdelenie, alebo jednoducho preto, že bol zamestnaný niekde inde.

Naposledy sa Písma zmieňujú o Apollovi, ako cestuje na Krétu a možno i ďalej. Pavol opäť prejavuje mimoriadnu starostlivosť o svojho priateľa a spolupracovníka, keď prosí Títa, aby zaobstaral pre Apolla a jeho spolucestujúceho Zenasa všetko, čo by mohli na ceste potrebovať. (Títovi 3:13) Dovtedy, asi po desiatich rokoch kresťanského školenia, Apollo urobil dostatočný pokrok na to, aby mohol pôsobiť ako cestujúci predstaviteľ zboru.

Zbožné vlastnosti, ktoré napomáhajú duchovný rast

Tento alexandrijský kazateľ dal vynikajúci príklad všetkým novodobým zvestovateľom dobrého posolstva a, prirodzene, všetkým, ktorí túžia robiť duchovné pokroky. Možno nebudeme takí výreční ako on, ale určite sa môžeme snažiť vyrovnať sa mu v poznaní a schopnosti používať Písma, a tak pomáhať ľuďom, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Apollo svojím príkladom horlivej činnosti „veľmi pomohol tým, ktorí... uverili“. (Skutky 18:27) Bol pokorný, obetavý a ochotný slúžiť iným. Jasne chápal, že v kresťanskom zbore nie je priestor na súperenie či ctižiadostivosť, lebo všetci sme „Božími spolupracovníkmi“. — 1. Korinťanom 3:4–9; Lukáš 17:10.

Podobne ako Apollo aj my môžeme robiť duchovné pokroky. Sme ochotní zlepšovať alebo rozširovať svoju svätú službu a dávať sa k dispozícii, aby nás mohol Jehova a jeho organizácia plnšie používať? Potom budeme horlivými bádateľmi a hlásateľmi kresťanskej pravdy.